Štvanica - 20.

Od Sofie odišli asi o jednej popoludní. Od chvíle, ako Ema sebavedome vyjadrila svoj názor voči Sylvii, boli s Romanom neustále v sebe.
"Tvoja paranoická povaha ma začína znepokojovať," poznamenal Roman zamyslene, keď sa za dvojicou zabuchli dvere do Sofiinho domu. Teraz stáli na schodoch a dívali sa na pochmúrnu krajinu, ktorá sa pred nimi rozprestierala. Ochladilo sa a začal pofukovať studený vietor. Blížil sa dážď.
"Ja nie som paranoidná," bránila sa Ema rozčúlene. "Ja Sylvii jednoducho neverím. Ani tebe by som neverila, keby som u teba našla obraz s tými psami!"
"Bol to obraz jej predka, to on bol - alebo ešte je - vodca Štvanice! KOľko krát ti to mám ešte povedať?"
"Myslela som, že ty ako člen parapsychologickej spoločnosti budeš viac upodozrievavý," podotkla Ema ticho.
Roman sa pousmial: "Ja len skúmam veci, ktorým ostatní ľudia neveria. Ale to ešte neznamená, že vidím nadprirodzeno všade. Čudovala by si sa, ale som racionálne zmýšľajúci človek."
"Tak to sa naozaj čudujem," vyhlásila Ema sucho a pohla sa dopredu.
Opustili ponurú osadu a vybrali sa späť do dediny. Keď sa cez úzku uličku dostali na námestie, naskytol sa im až desivý pohľad:
centrum dediny bolo totiž celkom prázdne, prevaľovala sa tu len suchá sivá hmla a v korunách stromov kvílil vietor.
"Preboha, čo sa tu stalo?" vytisla zo seba Ema. "Nebodaj ich....?"
"Nie, ešte nie," pokrútila hlavou Roman. "Ale nebolo od toho ďaleko. Vidíš tamto?" Ukázal prstom na prevrhnutú popolnicu pri jednom dome. Ema najprv nevidela nič zvláštne, ale potom si to všimla.
"To sú škrabance?" spýtala sa a podišla o kúsok bližšie k popolnici.
"Vyzerá to tak," prisvedčil Roman, hľadiac na dlhé a hlboké ryhy v popolnici a na zemi. "A stavím sa s tebou, o čo chceš, že ich nemá na svedomí žiadny medveď ani mačka."
"Boli tu?! Ale...prečo?"
"Znova prišli na lov, čo iné? Všetci sa pravdepodobne skryli vo svojich domoch."
Ema zdvihla hlavu a automaticky uprela pohľad na jedno slepé okno neďalekého domu. Práve v tej chvíli sa v ňom zjavila nejasná silueta a potom znova zmizla.
"Poďme!" zašepkala Romanovi do ucha a začala ho ťahať preč z námestia.

Ak bolo v centre dediny ticho, tak na kraji bolo priam mŕtvo. Cesty boli prázdne, domy tiché, dokonca ani sliepky nebehali po dvore a nebolo počuť bučať kravy a erdžať kone.
"Vyzerá to, ako keby niekto vypol zvuk," zhodnotila situáciu Ema.
"Rýchlo," popohnal ju Roman a ukázal na dom jej tety. "Skôr, ako si niekto všimne, že sme vonku a začne nás upodozrievať z dnešného útoku."
Spolu vbehli do domu a čo najtichšie za sebou zavreli dvere.
"Už mám toho dosť," vyhlásila Ema a zamierila do obývačky. Roman ju nasledoval.
Daily spal rozvalený na gauči a nahlas oddychoval.
"Daily!" zakričala naňho Ema. Pes sa strhol a otvoril oči. "Okamžite choď dole!" Daily zaskučal, ale poslúchol.
"Držíš ho na krátko," zasmial sa ticho Roman.
"Musím," pokrčila Ema plecami. "Inak by si robil, čo chcel. Napokon, ako každé zviera."
"A človek tiež," dokončil Roman miesto nej.
"Sadni si," pokynula mu dievčina a sama si sadla oproti nemu.
"Objasnil nám ten rozhovor s Rolandom niečo?" nadškrtol tému Roman. Keď zbadal Emin pohľad, s úškrnom dodal: "Teda okrem toho, že teraz je podozrivá aj Marekova kamarátka."
Ema naňho škaredo pozrela, ale nereagovala.
"Vieme, že psy začali zabíjať približne v dobe, keď si teta kúpila od toho obchodníka obrazy." Akoby mimochodom mávla rukou smerom k štyrom obrazom, stojacim na krbovej rímse.
"To ty si ich otočila chrbtom do miestnosti?" spýtal sa Roman.
Ema sa rýchlo pozrela na obrázky. Naozaj: všetky štyri boli otočené chrbtom. Nespadli obrázkom dolu, ako ich Ema videla predtým.
"Ja som to neurobila," odvetila. Postavila sa, zamierila ku krbu. Po krátkom zamyslení otočila obrázky správne. "Neviem, či sa mi to iba zdá, ale vyzerá to tak, ako keby tie obrazy žili vlastným životom," povedala. "Po prvom útoku na Luciu som ich našla spadnuté obrázkom nadol. A potom ešte niekoľko krát. Ako keby to súviselo s príchodom tých psov - tak ako moje vízie."
"POčkaj, aké vízie?" spozornel Roman. Zrazu, ako keby si na niečo spomenul. Oči sa mu rozšírili a vyzývavo sa zahľadel na Emu. "A čo vlastne bola tá hrobka a cintorín, ktorý si spomínala pred Sofiou a Rolandom? Sľúbila si, že mi to neskôr vysvetlíš!"
"Áno, máš pravdu," spomenula si Ema. Prešla ku kreslu a znova si sadla. "POviem ti všetko, čo som doteraz zažila."
Potom porozprávala Romanovi všetko, čo sa sama dozvedela - od tajomných vízií, cez stretnutie s jedným zo psov na zadnom dvore v prvý deň jej pobytu, prvé objavenie osady, záznamy o zničenej dedine Melans, až po objavenie hrobky a cintorína v lese.
"...a na tom náhrobnom kameni bolo napísané meno mojej tety a dátum jej smrti," dokončila Ema napokon a oprela sa dozadu o kreslo.
"Neuveriteľné," hlesol Roman. "Si tu tak krátko a už si toho toľko prežila!"
"Čo už, mám šťastie," vzdychla si Ema. "Horšie však je, že neviem, čo to všetko znamená."
"Neboj sa, určite existuje nejaké jednoduché riešenie."
Ema pokývala hlavou, ale vo vnútri cítila pravý opak.
V miestnosti na chvíľu zavládlo ticho, počas ktorého sa Ema s Romanom premeriavali ponad stôl.
Zrazu ich studené mlčanie prerušil akýsi buchot. Obaja nadskočili od strachu.
"Čo to bolo?" šepla Ema vydesene.
"Neviem," odvetil Roman, takisto šeptom. "Ale prichádzalo to odtiaľ." Ukázal na veľkú dubovú skriňu, stojacu v rohu obývačky.
Ema vedela, že jej teta si do nej odkladala všetky veci, ktoré nepotrebovala, ale ktoré považovala za životne dôležité. A tak ste v nej mohli nájsť starú ceduľku NERUŠIŤ! z luxusného hotela, kde strávila svadobnú noc, ošúchané fotky zo strednej školy, či škaredá sivozelená maľba hôr niekde v Rakúsku, kde bola pred rokom na lyžovačke. Okrem toho tu bolo všetko oblečenie, ktoré nosila v meste a ktoré jej tu bolo zbytočné, kabelky a topánky a veľa doplnkov z jej bytu v meste, ale nič, čo by vydávalo takýto druh buchotu.
"Možno tam je myš alebo čo," hádala Ema, hoci tomu v skutočnosti neverila.
Roman prikývol: "Možno. Ale v tom prípade ju treba vyhnať."
"Nechaj mňa," ozvala sa Ema, hoci ani nevedela prečo. Odvážne zamierila k skrini.
Buchot sa ozval znova. Znelo to, ako keby niečo veľké narážalo do stien skrine a do podlahy v úsilí vyslobodiť sa.
Vyslobodiť sa.
To znelo veľmi znepokojujúco. Potom bolo samozrejmé, že nešlo o myš, ale o čosi oveľa väčšie...
Ema prišla ku skrini a s tlčúcim srdcom otvorila vŕzgajúce dvere.
Sivasté svetlo dnešného dňa dopadlo dovnútra a trochu osvetlilo obrovskú siluetu, ktorá sa v skrini krčila.
"Nie je tu nič," oznámila Ema Romanovi a trochu si vydýchla. "Len staré veci, poukladané na kope."
A práve v tej chvíli sa to, čo Ema považovala za kopu šatstva, pohlo a zavrčalo. A kým si dievčina stihla uvedomiť, čo sa deje, tvor na ňu skočil a zhodil ju z nôh.
"POzor!" vykríkol Roman a odskočil práve včas, aby ho obrovský čierny pes nenabral. Potom zostal ohromene sledovať, ako zviera rozrazilo dvere a rozbehlo sa do šera.
"Čo to bolo?" zasyčala Ema, dvíhajúc sa na nohy.
"Jeden pes zo Štvanice," odvetil Roman. "Striehol v skrini."
"Ale čo tam robil?!"
"Neviem, ale môžeme o zitiť!"
Ema na Romana neveriacky zazrela: "Ako?"
"Videl som, kam utekal. Môžme ho sledovať."
"Ty si sa zbláznil," pokrútila Ema hlavou. "Vieš, aké je to nebezpečné? Nedokážeme sa proti nim brániť!"
"Ale inú šancu nemáme!Jediná možnosť, ako zistiť, čo robiť ďalej, je zistiť, kde žijú, keď nebehajú po dedine."
"Nepáči sa mi to," vzdychla si Ema.
Roman si jej vyhlásenie vysvetlil po svojom.
"Poďme!" zvolal, chytil ju za ruku a spolu vybehli po stopách Štvanice.