Štvanica - 21.

Ema utekala za Romanom, srdce jej vyplašene tĺklo, v tele stúpal adrenalín a strach. Cítila, že aj napriek chladnému vetru a sivej hmle, ktorá napĺňala dedinu, sa potila. Ruka, za ktorú ju Roman ťahal, mala však zmrznutú na kosť. Nepamätala si na chvíľu, kedy by sa bála viac ako teraz.
Vlastne, pamätala, ale to mala sedem rokov a musela vystupovať na školskej besiedke, čo z duše neznášala. To sa určite nedá porovnať s touto chvíľou, kedy jej ide o život - a to len kvôli hlúpemu zápalu pre prácu jej nového známeho!
Roman so sklonenou hlavou nasledoval obrovské psie stopy v blate, ktoré sa ťahali popri plote a potom mierili niekde hore malým kopcom pri dome Eminej tety. Z väčšej časti bol pokrytý blatom - ako vlastne všetko naokolo - ale na jeho vrchole už rástla malá tráva a niekde v tých miestach sa začínal rozrastať les, ktorý sa ďalej napájal na ten, ktorý obkolesoval dedinu.
"Išiel hore, pravdepodobne sa skrývajú v lese," oznámil Roman Eme len tak cez plece a pokračoval v ceste nahor. Ema sa však zastavila a pomerne surovo si vymanila ruku z jeho zovretia.
"Keď už musím ísť s tebou, tak dopraj, aby mi rukou prúdila krv!"
Roman na to nereagoval a štvornožky sa začal šplhať nahor. Eme nechtiac pripomenul veľkého stopárskeho psa - možno podobného tým, ktoré práve sledovali - a na tvári sa jej zjavil záblesk úsmevu. Potom si vyhrnula rukávy na tričku a pustila sa Romana nasledovať.
Hmla vôkol nich hustla každým krokom. Onedlho mala nepeknú sivú farbu a bola takmer úplne nepriehľadná. Ema ledva rozoznávala Romanovu siluetu vysoko nad sebou. Okrem toho, jediný zvuk, ktorý k nej doliehal, bolo slabé zavýjanie vetra niekde vôkol nej a jej vlastný dych. Takže zrazu sa cítila celkom izolovaná od ostatného sveta - ako v nejakej veľkej bubline.
Zdalo sa, že ubehla celá večnosť, kým sa im podarilo dostať na vrchol kopca - hoci v skutočnosti to bolo len o niečo viac ako sedem minút.
Roman sa postavila a rozhliadol sa vôkol seba. Stáli na začiatku kúska lesa, ktorý sa s tým zvyšným spájal len jedinou cestičkou, ktorá sa kľukatila pomedzi stromy, ďalej sa rozdvojovala a kľukatila ďalej.
"Stopy vedú tam," oznámil krátko Eme, ukazujúc na rad stôp, ktoré viedli pomedzi stromy, priamo ku ceste, ktorá sa stáčala napravo a viedla do diaľky. Ema obdivovala Romana, že aj v takej hustej hmle a nečase dokáže stopy vidieť a chtiac-nechtiac ho v duchu začala podozrievať.
Čo ak je to práve on, kto Štvanicu vedie?
"Ema! Pohni, lebo nám ujdú!" Ema si vzdychla a Romana nasledovala.
Cesta cez les sa dala prirovnať len prechádzaním cez úzku dlhú chodbu. Celý čas nevedeli, kde sú, išli vpred naslepo, len podľa stôp v blate.
Ubehla skoro hodina, keď sa zrazu pred nimi zjavilo aj niečo iné ako stromy. Bola to nejaká neveľká budova. Ema si v prvom momente myslela, že nejakým záhadným spôsobom vyšli z lesa a ocitli sa na kraji dediny, ale potom sa lepšie prizrela a uvedomila si, že pred nimi nestojí dom, ale niečo iné...
"Roman!" zavolala na svojho spoločníka. Ten nevrlo zdvihol zrak od zeme, kde skúmal stopy, a pozrel na dievča.
"Hm?"
"Tamto je tá hrobka, o ktorej som ti hovorila!"
Roman sa zatváril nedôverčivo: "Hrobka? Ale nevravela si, že tá stojí až v blízkosti osady?"
"Hovorila. Tento les sa asi nejako napája na ten ďalší. Inak si to neviem vysvetliť."
"Ale čo by robili tie psy tu?"
"Albrecht bol - či je - ich vodca! Možno že sa skrývajú vnútri!"
"Myslíš?" Roman sa zatváril pochybovačne. "Nie som si istý..."
"Tak nekecaj a pozri sa na stopy, kam smerujú."
"To je to, na týchto miestach sú stopy málo zreteľné..."
Roman si čupol na zem a zablatenými prstami prešiel po hrubej vrstve mokrej hliny.
"Tu je jedna," oznámil po chvíli. "A tu ďalšia! Zdá sa, že mieria niekam...tam."
Nevedomky ukázal priamo na hrobku. Až keď lepšie zaostril, zbadal ju a vtedy sa zatváril prekvapene. "Takže si mala predsa pravdu," prikývol uznanlivo a postavil sa.
Spoločne sa rozbehli k miestu, kde sa psy pravdepodobne skrývali.
Ema si hneď všimla, že dvere do hrobky sú otvorené a jasne na nich bolo vidno zopár škrabancov.
"Sú tu," zašepkala Ema, pritlačená k múru hrobky. Roman ticho prikývol a priložil si prst na pery. Potom opatrne vybral z vrecka malú baterku a zapol ju.
Eme sa roztĺklo srdce, ale snažila sa ovládať to.
"Je tam nejako ticho," poznamenal Roman skoro nečujen.
Ema si to tiež všimla - v hrobke bolo úplne...mŕtvo.
"Možno ušli," naznačila ústami. Roman pokrútil hlavou a mávol voľnou rukou vôkol seba. Ema vedela, kam tým smeruje - nikde už neboli žiadne stopy.
"Na tri," šepol Roman a vystrčil tri prsty do vzduchu.
Ema si v tej chvíli znova uvedomila, aká hlúposť bola prísť sem. Však nemali nijaký plán ani zbraň. Čo vlastne urobia, keď tie príšery zbadajú? Vystrašia ich na smrť? Ema si bola istá, že to skôr ona bude na smrť vystrašená.
Roman skrčil posledný prst a kým si Ema stihla uvedomiť, čo sa deje, jeho silná ruka ju schmatla za zápästie a spoločne sa vovalili dovnútra.
Eme do nosa okamžite udrel ten nepríjemny zatuchnutý pach - ktorý bol však o niečo menší v dôsledku silného vetra, ktorý urobil svoje.
Svetlo baterky roztrasene kĺzalo po stenách sem a tam, v úsilí nájsť aspoň jedného zo strašidelných psov. Ale hrobka bola celkom prázdna. Dokonca tu neboli ani stopy, ale Ema si spomenula, ako odtlačky láb mizli vo chvíli ako sa zjavili, keď zaútočili na tetinu susedku.
"Kde zmizli?" šepla dievčina neveriacky. Bola si takmer istá, že tu budú. Bolo to celkom logické.
"Zdá sa, že už ušli," skonštatoval Roman, prezerajúc si stiesnenú miestnosť. "Teda! Neveril som, že tá hrobka tu naozaj je!"
"Hádam si si nemyslel, že klamem!" zvolala Ema pobúrene.
"NIe, to nie...ale znelo to dosť nepravdepodobne..."
"Tak ako útoky prízrakov z pekla. Radšej posvieť na steny. Možno tu bude niečo, čo nám povie, ako ďalej."
"POzri na toto!"
Ema sa otočila chrbtom k stene, ktorú si práve obzerala. Roman stál nad kamenným sarkofágom a pozeral sa na čosi na jeho veku.
Emu premohla zvedavosť a podišla bližšie. "Čo je...?"
Potom si to všimla. Na veku bolo čosi vyryté - čosi, čo si pri svojej prvej návšteve nevšimla. Bolo to niekoľko slov.
"Dobro je pominuteľné, ale zlo je večné..." prečítal Roman a zdvihol hlavu.
"No teda! Tento citát som nepočul celé roky!"
"Ako...ako to myslíš?" zamračila sa Ema.
"Začiatkom dvadsiateho storočia žil vo Francúzsku jeden spisovateľ, ktorý tento citát písal do všetkých svojich kníh. Vďaka nemu bol aj prezývaný ako "šíriteľ posolstva zla".
"Nikdy som o ňom nepočula."
"Ani si nemohla. Jeho knihy boli v tejto krajine zakázané - ako napokon skoro všade. Akákoľvek medializácia diel alebo jeho samého je dodnes na svete zakázaná. K jeho knihám som sa dostal v knižnici jednej menšej vetvy našej spoločnosti. POviem ti, je to niečo príšerné. Hovorí o zle a o jeho šírení ako o vízii budúcnosti. Ešte dnes je mi zle, keď si na to spomeniem."
"Ale prečo by niekto písal jeho citát sem, na hrobku, a to o dobrých niekoľko sto rokov skôr, ako vôbec začal písať?"
"Netuším. Ale desí ma to," priznal sa Roman.
Ema si uvedomila, že ju takisto.
Ako sa tak dívala na tento citát, zrazu si niečo všimla.
"Pozri!" oslovila Romana. "Tu sú ryhy od pazúrov!"
Naozaj. Na stene za sarkofágom bolo niekoľko nepekných rýh.
"Vyzerá to, ako keby tie psy škrabali na stenu," zhodnotil Roman. Ema prikývla.
"Alebo ako keby chceli spustiť nejaký mechanizmus, ktorý otvorí nejaký východ."
"Neviem..."
Skôr, ako jej to Roman stihol zakázať, sa Ema vyšplhala na sarkofág a dotkla sa steny za ním. Všimla si, že na jednom mieste je škrabancov viac ako inde.
S búšiacim srdcom priložila dlaň jednej ruky na to miesto a slabo potlačila.
Očakávala odpor steny, ale miesto toho sa zrazu veľký štvorec kameňa s rachotom pohol dozadu a odhalil dlhý tmavý tunel, ktorý smeroval kolmo niekam do podzemia.
"Do čerta!" zvolal Roman ohromene. "Neuveriteľné! Tajná chodba pre Štvanicu!"
"To hej..."
"Tak ideme, nie?"
Ema vyľakane pozrela na Romana: "Dnu? Zbláznil si sa?! Však tie psy nás môžu zabiť!"
"A čo podľa teba máme urobiť? ísť nazad? To sme sa celú tú cestu hnali zbytočne?"
"Ja som sem ísť nechcela!" vyhlásila Ema rozčúlene.
Ale Roman ju už nevnímal. Vyliezol na sarkofág, prešiel popri nej a skočil do rozďavenej diery.