Štvanica - 22.

Hádam nie je potrebné hovoriť, že po tom, ako sa Roman neuvážene vrhol do čiernej diery niekam do podzemia, sa Ema rozhodla nasledovať ho. Viedlo ju k tomu niekoľko pohnútok, ale dve z nich boli najdôležitejšie - strach o Romana a zvedavosť.
Letela nadol širokým tunelom, krútila sa okolo svojej osi a vlasy jej lietali okolo spotenej tváre. Páchlo to tu hnilobou, zatuchlinou a vlhkosťou - podobne ako v hrobke, ale ten smrad bol oveľa výraznejší. Aj v tme a za rýchleho pádu si Ema stihla všimnúť, že steny tunelu sú porastené akousi pórovitou zmesou, ktorá pripomínala huby, ale vždy, keď sa o ňu Ema obtrela ramenom alebo vlasmi, zrazu začala spätkovať, sťahujúc sa do seba, ako keď slimák sťahuje svoje tykadlá. Emu mimovoľne naplo a bola nútená zavrieť oči.
Ak ste sa niekedy hojdali na hojdačke so zavretými očami, dobre viete, že to nie je nič príjemné. Zrazu máte pocit, že hojdačka sa hojdá rýchlejšie ako v skutočnosti a že sa celá zem krúti do protismeru.
A tak to bolo aj s Emou v tejto chvíli. Zavreté oči spôsobili, že sa jej žalúdok začal vlniť ešte rýchlejšie a bolo jej čoraz horšie. Telo mala zrazu malátne, zdalo sa jej, že sa vlní podľa smeru vetra. V hrdle jej navrela nepríjemná hrča.
A práve vtedy, keď si myslela, že už to nevydrží, tunel vyústil do rozľahlej chodby, ťahajúcej sa niekam na sever. Ema otvorila oči práve včas, aby sa stihla pripraviť na nie veľmi príjemný pád do plytkej kalnej vody.
Bolestivo dopadla na zadok a chrbát a chvíľu lapala po dychu. Niekde napravo od seba počula dychčať Romana. Pootočila hlavu a zazrela ho, ako kľačí vo vode s hlavou sklonenou na prsiach a snaží sa dostať do pľúc čo najviac vzduchu.
Keď začul Emu, zdvihol hlavu a zaškľabil sa: "Vidím, že aj tebe je tak skvele ako mne!"
Ema mu chcela odpovedať, ale do hrdla sa jej znova začala tlačiť tá nepríjemná hrča. Zrazu sa roztriasla zimou aj horúčavou. Nevšímajúc si Romana, ktorý na ňu hádzal znepokojujúci pohľad, sa postavila na nohy a odtackala sa do vzdialeného rohu chodby, na malú kamennú plošinu, ktorá nebola pokrytá vodou. Tu sa predklonila a začala vracať.
"Si v poriadku?" spýtal sa jej Roman, tento krát už poriadne vyľakaný.
Eme ešte chvíľu trvalo, kým bola schopná mu odpovedať. "V poriadku," vytisla napokon zo seba. "Ale ten pach bol naozaj nechutný."
"Zažil som aj horšie," mávol jej spoločník rukou a vystrúhal znechutenú grimasu. "V starých londýnskych kobkách. Smrdelo to tam tak strašne, že jeden kolega odpadol a museli sme ho vyniesť na čerstvý vzduch."
"Mohol by si prosím ťa prestať?!" zahriakla ho Ema nahnevane. "Ešte stále sa necítim celkom dobre!"
"Nemaj strach, to sa stratí, stačí, keď sa trochu prejdeme."
"No, nie som si tak celkom istá," podotkla Ema, brázdiac očami steny chodby. "Vyzerá to tu pomaly horšie ako v tom tuneli, cez ktorý sme sa sem dostali."
"Nebuď padavka! Čosi hádam zvládneš!"
"No, len aby si ma tiež nemusel vliecť von v bezvedomí."
Roman neodpovedal. Siahol do vrecka a vytiahol z neho malú baterku a zažal ju. Svetlo sa kĺzalo zanesených kamenných stenách. Aj tu sa rozrastali čudné hubovité rasliny - alebo živočíchy, ako si pomyslela Ema. Až teraz si ich mohli lepšie obzrieť. Boli to vlastne len kopy akejsi hubovitej hmoty, pokrytej tenkou vrstvou rôsolovitého povlaku zelenej farby, ktorý sa chvel zo strany na stranu ako vychladnutý puding. Emu pri pohlade na to opäť naplo. Roman ju upokojujúco potľapkal po chrbte a nechal ju, nech naberie dych.
"Čo myslíš, čo to je?" spýtal sa so záujmom.
"Neviem a, úprimne, je mi to jedno," odvetila Ema priduseným hlasom.
"Vyzerá to ako nejaká parazitická huba... Ale ten pach je neznesiteľný..."
Ema kútikom oka pozrela na Romana. V jeho tvári sa zračil záujem a dychtivosť, ale určite nie znechutenie.
"Ty si myslíš, že ten pach je z toho?"
"No, nič iné tu nie je. Myslím, že voda nesmrdí ako rozkladajúca sa zdochlina."
"Dobre, uzavrime už túto debatu, lebo na mňa naozaj prichádzajú mdloby," rýchlo povedala Ema, keď ju znova naplo. "Radšej mi povedz, čo budeme teraz robiť."
"No čo asi? Pôjdeme nájsť tie psy."
"A už si rozmýšľal, čo budeš robiť, keď ich nájdeme?"
"Chcem ich len sledovať, tak sa upokoj! Nemienim sa s nimi pustiť do boja na život a na smrť...zatiaľ..."
"Ako to myslíš...?"
"Poďme, tu sa nedá dýchať!"
A tak Emina otázka zostala nezodpovedaná. Miesto toho sa ona a Roman vrátili do vody, ktorá im siahala niečo vyše členkov a pustili sa brodiť k druhej strane tunela.
Cesta bola nezáživná a nepríjemná, pretože nepríjemný pach bol čoraz intenzívnejší a podivuhodných húb na stenách - alebo živočíchov - neustále pribúdalo, až onedlho tvorili na kameňoch nepekný zelenkavý trasúci sa povlak. A tak Ema potrebovala niečo, čím by sa mohla zaoberať miesto toho, aby sledovala, ako sa čudesné stvorenia na stenách sťahujú pred svetlom z baterky ako veľké zelené slimáky.
A tak jej pozornosť upútal tunel sám. Na pohľad to bol jednoduchý, akoby nahrubo vybúraný tunel s klenutým stropom z veľkých sivých balvanov - ktoré čudnou hubou porastené neboli. Bol široký približne dva metre a naplnený spomínanou kalnou vodou. Ema si chvíľu myslela, že sa ocitli v kanalizácii, ale potom si uvedomila, že sa nenachádzajú v nijakých potrubiach, ale v kamennom tuneli, v ktorom sa pred pár minútami stratil aj jeden z prízrakov Štvanice.
Tunel sa stáčal napravo, naľavo, vlnil sa ako ozrutný had. Ema a Roman netušili, ako dlho už idú. Nepociťovali únavu, iba čo ich bolela hlava z toho neustáleho zápachu a bola im trochu zima na chodidlá, ktoré mali celý čas ponorené v studenej vode.
"Z tohto bude nádcha ako hrom," usúdila Ema, keď pri pokuse prekročiť jeden spadnutý balvan spadla na všetky štyri a tak sa skoro celá namočila. "Len dúfam, že ten výlet bude stáť za to. Mne sa totiž zdá, že to k ničomu nevedie."
"Len počkaj," upokojoval ju Roman. "Ten tunel predsa nemôže byť nekonečný. Niekde musí ústiť. A tak, kde končí, tam nájdeme Štvanicu..."
Ledva to dopovedal, keď zrazu sa tunelom rozľahlo desivé zavýjanie. "To sú oni!" zasyčal Roman, schytil Emu za ruku a strhol ju k stene.
Zavýjanie sa ozvalo znovu. Psy sa pravdepodobne nachádzali za najbližšou zákrutou. Roman si priložil prst k ústam a naznačil Eme, nech ho nasleduje. Čo najtichšie - čo bolo takmer nemožné, ak ste sa pohybovali vo vode - sa začali zakrádať k ohybu zákruty. Každým krokom sa zavýjanie a štekot psov približovali.
O chvíľu už stáli priamo za zákrutou a od štekotu psov na jej druhej strane im už zaliehalo v ušiach.
"A čo teraz?" šepla Ema Romanovi do ucha. Ten sa obzrel a nejasne pokrčil plecami. Ema prevrátila oči. Čo najjemnejšie svojho spoločníka odstrčila nabok, prešla popri ňom dopredu. Opatrne, so srdcom v hrdle, sa naklonila k rohu zákruty a pozrela sa na to, čo bolo za ňou.
POhľad, aký sa jej naskytol, sa jej zdal ohromujúci a desivý zároveň. Nachádzali sa na konci tunela. Pred nimi bola už iba malá okrúhla kamenná miestnosť a hladká kamenná stena. Nijaký otvor. Ale to nebolo dôležité.
Dôležité bolo, že v tejto malej kamennej miestnosti bol asi tucet obrovských psov s hustým čiernym kožuchom, planúcimi očami šarlátovej farby a dlhými tesákmi, ktoré sa im zablysli, keď pootvorili papuľu.
Zvieratá pobehovali zo strany na stranu, znepokojene štekali, vrčali na seba, bili sa a cerili zuby. Ema si s hrôzou uvedomila, že keby sa na ňu títo psy vrhli, do sekundy by bolo roztrhaná na kúsky.
Zrazu ju zozadu schmatla čiasi ruka. Ema sa prudko strhla a len-len že nevykríkla. Bol to Roman. Posunkami naznačoval, že aj on by sa rád pozrel, čo sa deje. Ema mu neochotne uvoľnila miesto.
Roman nereagoval tak vystrašene ako Ema. Bolo očividné, že niečo takéto od začiatku čakal. Chápavo prikývol a naznačil, že by hádam bolo dobré vzdialiť sa.
Lenže skôr, ako sa stihli otočiť na odchod, štekot za zákrutou náhle zmĺkol. Zvedavosť bola silnejšia ako strach, a tak sa Ema opatrne znova nahla za ohyb zákruty, aby zistila, čo sa deje.
Prekvapená zbadala, že psy zmizli. Tunel bol prázdny.
Už vtedy jej mohlo dôjsť, že niečo nie je v poriadku, ale jej zvyčajná ostražitosť zadriemala.
"Ema?" začula Romanov hlas.
"Hm? Počkaj, niekam zmizli."
"Ema!"
"Počkaj chvíľu a buď tichšie, inak nás môžu začuť!"
"Myslím, že už je na také opatrenia neskoro!"
Ema sa až vtedy otočila a zbadala, že sa okolo nich zhromaždila celá psia svorka, ceria na nich tesáky a sliny zmiešané s krvou ich posledných obetí im stekajú po papuli a krku.
"A čo teraz?" spýtala sa Ema, trochu nahnevaná, že ju Roman dostal do takejto kaše, sčasti vystrašená na smrť.
"Kebyže máme kam, tak by som ti povedal, aby sme utekali, ale..."
Kruh psov sa o kúsok stiahol. Emu ovalil už dobre známy pach hniloby a znova jej prišlo zle. Ale zároveň sa u nej zjavilo aj niečo iné - niečo, čo zaznamenala prvý raz, keď sa pokúšala ochrániť pred psami toho malého chlapca. Bol to náhly príval odvahy a odhodlania. Zrazu bola pevne rozhodnutá, že sa odtiaľto dostanú.
Čo najpomalšie si kľakla do vody a šmátrala rukami po slizovitom dne. Roman ju pritom nedôverčivo sledoval.
Na okamih sa zazdalo, že psy skameneli. Všetci do jedného sledovali Emu, ako kľačí v kalnej vode s rukami na dne. Roman si nemohol nevšimnúť, že sa tvária prekvapene - teda tak prekvapene, ako sa len zvieratá tváriť vedia.
A v tej chvíli sa zrazu Ema bleskovo zdvihla a do svorky psov hodila dva veľké kamene. Zasiahli svoj cieľ a dvaja zo psov sa s prekvapeným zavytím stiahli k náprotivnej stene. Tým sa kruh rozbil a cesta bola voľná.
"Poď!" šepla Ema ROmanovi a strčila mu do ruky ďalší veľký kameň. "Na dne ich je ešte veľa."
Obaja sa rozbehli cez tunel smerom k miestu, kde vypadli z tunela. PSy sa so zavýjaním pustili utekať za nimi.
Bežali cez chodby, nezastavovali sa, iba čo si nazbierali zopár kameňov, potom utekali ďalej. Prebehli okolo skaly, pri ktorej Ema spadla do vody a ani sa nenazdali a znova stáli v slepej uličke. Vysoko nad nimi, v strope, bolo vidno otvor tunelu, cez ktorý sa sem dostali.
"Super, tak toto sme nedomysleli," zvolal Roman nahnevane. "Čo teraz?"
"To sa pýtaš mňa? Však ty si ma sem zaviedol! Skôr treba rozmýšľať, ako zabiť tých psov!"
"Hovorím, že sa zabiť nedajú! Musíme sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať."
Ale skôr, ako Roman stihol niečo vymyslieť, sa psy zjavili priamo pred nimi.
"No super," vzdychla si Ema nešťastne. "A teraz čo?"
Roman neodpovedal. Miesto toho znova siahol do vrecka a vytiahol z neho nejaký malý lesklý predmet. Ozvalo sa šťuknutie a zjavil sa plamienok.
Zapaľovač.
"Čo s tým..." začala Ema, ale Roman ju prerušil pokrútením hlavy, pričom ani na okamih nespustil z očí psy. Tie si ho teraz premeriavali dosť nedôverčivo, ba až vystrašene. Ema sčasti rozumela - pravdepodobne nechápali, tak ako ona, kam týmto smeruje.
Ale nato sa akoby zázrakom zjavili v Romanových rukách dve fakle. Ema už-už otvárala ústa, že sa na ne spýta, ale Roman znova pokrútil hlavou. Nato priložil malý plamienok zapaľovača k fakliam a tie vzbĺkli jasným plameňom.
"Tu máš," Roman podal jednu fakľu Eme a druhú si nechal sám.
Psy v tej chvíli preniesli pozornosť z Romana na Emy, čo sa - ako si dievčina uvedomila - stalo dnes vlastne prvý krát. V ich očiach sa zjavil údiv a aj niečo, ako strach. Ema to pripisovala ohňu. V tej chvíli sa v nej uvoľnila dovtedy potlačovaná odvaha a spontánnosť a ona sa pustila do boja.
Skočila priamo doprostred svorky a začala sa oháňať fakľou na všetky strany. Psy v prvej chvíli nechápali, čo sa deje, ale keď jedného z nich zasiahla fakľa do boku, okamžite uskočili na stranu.
"Takže oheň je to, čo na nich platí!" vykríkol Roman víťazoslávne a takisto sa na psy vrhol.
Svorka sa v okamihu rozpadla na samostatne bojujúcich jedincov, čo spôsobil - ako Ema aj Roman predpokladali - práve ich strach z ohňa.
Na Emu sa vrhlo dokopy až osem psov a neustále do nej dorážali, v úsilí pripraviť ju o jedinú zbraň, ktorú mala. Ona sa však nedala tak ľahko premôcť. Nahromadená sila ju držala na nohách, aj keď sa k nej psy snažili dostať bližšie a bližšie. Zakaždým ich odháňala horiacou fakľou.
Jeden zo psov si naivne myslel, že sa mu podarí obísť túto ničivú zbraň a skočil priamo na Emu. Dievčina mala šťastie, pretože práve v tej chvíli bola ku psovi otočená bokom a nevšimla si ho. Zachránila ju len šťastná náhoda.
Ako sa otáčala, že odoženie iného psa, ktorý sa na ňu vyrútil, potkla sa o kameň na dne. V úsilí udržať rovnováhu roztiahla ruky do strán, a tak bola pravá ruka s fakľou na správnej strane práve vtedy, ako pes letel vzduchom. Ema najprv nerozumela, čo sa deje. Ale potom sa tunelom roznieslo dlhé kvílenie a vzduch sa naplnil sladkastým zápachom, ktorý aspoň sčasti prekryl ten hnilobný.
Ema bojovala všetkými silami, zdalo sa, že presne vie, čo robí. Ale v duchu ju pomaly ovládala panika. Začala premýšľať, kadiaľ by sa dostali von. Bolo predsa jasné, že donekonečna s tými psami bojovať nemôžu.
Spomenula si na miestnosť, v ktorej sa psy zhromaždili. Končila sa stenou. Ale možno je v tej stene nejaký tajný východ... Veď aký zmysel by mal tunel bez východu...?
Zrazu ju čosi silno udrelo do pŕs. Ema zhíkla a vyhodila ruky do vzduchu, pričom pustila aj fakľu. Tá opísala vo vzduchu oblúk a dopadla do vody, kde so syčaním vyhasla.
Ema medzitým pod tlakom spadla na chrbát a hlava sa jej ponorila pod vodu. Okamžite sa pokúsila dostať von, ale v tom sa k jej krku priblížili dve bledé, vodou skreslené ruky s dlhými prstami a pevne jej ho objali. Kým si Ema stihla uvedomiť, čo sa deje, ktosi ju tlačil ku dnu a pokúšal sa ju utopiť.
Ema začala vyplašene kopať nohami a pokúšala sa zo seba dostať neznámeho útočníka. Hruď jej zaplavila vlna pálčivej bolesti. Otvorila ústa a vypustila zvyšky vzduchu z pľúc. Vydesene sa prehla a začala sa metať. Ale ruky boli neúprosné. Mocne ju pritláčali k zemi a udierali ju o tvrdé podložie.
Ema sa podarila vytiahnuť z vody ruky a chytiť za lakte osobu, ktorá ju topila. Otvorila oči a zbadala, že sa nad ňou rysuje roztrasená silueta ľudskej tváre.
Aj napriek napoly omámenému mozgu jej došla jedna vec - a to, že v tuneli nie je nijaký iný človek okrem nej...a Romana!
V tej chvíli sa začala metať ešte prudšie, v úsilí vyslobodiť sa zo smrteľného zovretie. Niekde v diaľke zbadala siluetu psov, ktoré dorážali do jej útočníka a pokúšali sa ho dostať. Lenže to sa im nedarilo, pretože...Ema aj napriek nedostatku vzduchu a strachu nadobudla plné vedomie a pokúšala sa pochopiť, čo vlastne videla:
Za osobou, ktorá sa ju snažila utopiť, stále ešte jedna osoba a to ona sa pokúšala odohnať psov od nej a útočníka. Čo to má znamenať?
Ema zacítila, ako tlak okolo hrdla silnie a ona začína byť malátna. Upadala do bezvedomia. Ruky jej pomaly ochabovali a myšlienky sa jej nesúvisle krútili v beztvarých zmesiach...Zavrela oči.
V tej chvíli pocítila, že tlak okolo hrdla povoľuje, až napokon celkom zmizol. Prekvapene pootvorila oči a zbadala, že tvár nad ňou je preč.
Vzápätí sa vo vode zjavil iný pár rúk a vytiahol ju na breh.
"Ema! Si v poriadku? Preber sa!"
Ema čosi zamrmlala a otočila hlavu nabok. Zacítila, ako ju niekto plieska po lícach.
"Ema!"
"Áno..." zavrčala nezrozumiteľne a pokúsila sa pootvoriť oči. CHvíľu rozoznávala len hmlu a okolité steny. Až potom si všimla bledú Romanovu tvár, ktorá sa nad ňou skláňala.
"Ema! Si v poriadku? Povedz..."
"Je mi dobre!" dostala konečne zo seba a sípavo sa nadýchla.
"Môžeš sa..." Roman ani nedopovedal a Ema sa sama od seba posadila. Hlava ju trochu bolela a mala pocit, že hrdlo má stiahnuté nejakou obručou, ale inak bola v poriadku.
"Čo...čo sa stalo?" zasipela, masírujúc si hruď. "Kde sú psy?"
"Tie? Odišli hneď, ako odišla ona..."
"Kto...?"
"Nevidela si, kto ťa napadol?!"
"Nie...bolo to náhle a...ja neviem..." Ema znepokojene pokrútila hlavou. Potom s očakávaním pozrela na Romana: "Ty si toho útočníka videl?"
"No...vlastne...áno..." Roman sa zrazu správa čudne. Vyzeral byť nervózny, celý zbledol, ale zároveň mu mykalo kútikom úst, ako keby sa chcel usmiať. Emu to miatlo.
"Čo?" vypytovala sa.
"No...vieš...veľmi dobre som videl, kto na teba zaútočil a...bože, Ema...ty si asi mala pravdu."
"Dobre, možno áno. Ale v čom? Kto to bol?"
"Bola to..." vzdychol si Roman a napokon sa predsa len usmial, "...Sylvia."