Štvanica - 23.

Ema ležala v posteli bez pohnutia a strnulo hľadela na tmavý strop tetinej izby. Z hosťovskej izby sa k nej nieslo Romanove monotónne chrápanie. Cez zatiahnuté závesy si razilo cestu niekoľko tenkých mesačných lúčov. Tie dopadali na zem a vytvárali na nej mátožné tiene.
Ema bola mimoriadne unavená. Akoby aj nie, však za jeden deň zažila toľko nebezpečenstva, strachu a dobrodružstva, koľko za celý život nie! Ale nemohla spať. Bola to na jej mozog priveľká záťaž, než aby len tak zavrela oči a zaspala spánkom spravodlivých.
V duchu sa znova musela vrátiť ku chvíli, keď ju Roman vytiahol z vody a prezradil jej, že ten, kto sa ju snažil utopiť, bola Sylvia. A hoci ju od začiatku upodozrievala, predsa len bola poriadne prekvapená.

"A si si tým úplne istý?" vypytovala sa ho stále dokola.
"Samozrejme," potvrdil Roman nervózne. Odrazu sa mu z tváre vytratila všetka farba a Eme chtiac-nechtiac pripomínal mŕtvolu. "Predsa spoznám niekoho, s kým som býval v jednom dome!"
"Veď áno, ja len či si sa nezmýlil..."
"Kiežby!" vzdychol si Roman, krútiac hlavou. "Nerozumiem tomu... Prečo by ťa chcela zabiť? Však ťa dokopy ani nepozná!"
"Jej predok bol predsa vodca Štvanice! Teraz tá úloha prešla na ňu. A my dvaja by sme mohli tie psy zabiť, takže sme pre ňu hrozbou!"
Tento raz sa Roman nehádal.
"Dobre dobre. Možno máš pravdu. Ale teraz by sme sa mali odtiaľto nejako dostať..."
"Asi to nepôjde tou istou cestou, ako sme sa dostali sem,čo?" podotkla Ema, hľadiac nahor, do diery v strope.
"No...Ak dokážeš lietať..." pokrčil plecami Roman.
"Ale musí tu byť ešte nejaký východ! Tie psy sa sem predsa nemohli dostať cez ten tunel, však by sa zabili!"
"Tebe ešte nedošlo, že tie psy sú vlastne mŕtve?" pripomenul jej Roman. "Pochádzajú predsa z pekla!"
"Hm, to hovoríš ty," zamrmlala Ema, ale tak, aby to počula len ona. "Čo teda navrhuješ?"
"No..." Roman sa rozhliadol. "Musím s tebou súhlasiť jedine v tom, že nejaký ďalší východ tu byť musí. Tie psy by sem predsa neliezli len aby sa skryli. Tento tunel niekam vedie!"
"Dobre, ale kam?"
Roman sa začal prechádzať sem a tam po tuneli. "Som si istý, že jeden z východov bol v tej miestnosti, kde sme na psov natrafili."
"Ako to myslíš jeden z východov?" nerozumela Ema.
"POzri sa," vzdychol si Roman. "Vieme, že Štvanica sa musí niekde skrývať. Predpokladám teda, že ten prvý východ vedie do ich skrýše."
"Tam, dúfam, nejdeme."
"Zatiaľ nie."
"Ako to myslíš, že..."
"...A ten druhý východ," nemilosrdne ju prerušil Roman, "by mal byť cestou, ktorou sa psy dostávajú do dediny."
"Možno sa premenia v dym a preletia cez komín," poznamenala Ema sarkasticky.
"Možno," pritakal Roman neprítomne. "Ale možno aj nie. Ak nie, tak potom tu musí byť ešte ten druhý východ."
"Však o tom som predtým hovorila!" rozhodila Ema rukami.
Roman neodpovedal. Zastal pri stene na konci tunela a začal ju podrobne skúmať. Ako som už spomenula, bola postavená z veľkých nepravidelných kameňov.
"Musí tu byť nejaký spúšťací mechanizmus," mrmlal si Roman pre seba. Ema sa k nemu priblížila a pozorovala jeho pátranie ponad jeho plece.
O chvíľu nato Roman na niečo narazil. Bola to neveľká kresba prikrčeného psa so sježenou srsťou a vycerenými tesákmi. Bol by vyzeral celkom ako psy v Štvanici, kebyže nemá purpurovú srsť, červené tesáky a čiernymi očami.
"Farby miesto slov," pokýval Roman hlavou. "Tento obrázok zosobňuje všetky vlastnosti, ktorými Štvanica oplýva."
"Aké?" zaujímalo Emu.
"No...je tu purpurová farba - znamenie moci, červená značí hnev, krv, vášeň a nebezpečenstvo. No a čierna - ktorú veľmi vhodne použili na oči ako najdôležitejšiu časť tela - znamená na jednej strane smrť, no na druhej nový začiatok."
"To, čo sa deje s dedinami, v ktorých sa Štvanica zjaví," pochopila Ema. "Z temnoty vzíde nový svet."
"Presne tak," prikývol Roman.
Chvíľu skúmal obrázok a kameň, na ktorom bol namaľovaný, potom naň položil dlaň a potlačil. Kameň sa nevzoprel - naopak, celkom ľahko sa zasunul do steny. Následne sa ozval čudný rachot a celá stena sa dala do pohybu.
Ema s Romanom prekvapene odskočili obďaleč a sledovali, ako sa na mieste, kde pred chvíľou bola stena, zjavuje tmavá chodba a schody, vedúce nahor.

Niekto zaklopal na dvere.
"Hm?" zamrmlala Ema a zazívala. Nadvihla hlavu. dvere sa otvorili a dnu váhavo vošiel Roman. Vyzeral oveľa lepšie, ako sa Ema cítila. To jej ešte viac pripomenulo, ako veľmi si túži pospať.
"Čo by si rád?" zazívala.
"Toto musíš vidieť!" Romanov hlas znel vzrušene aj vystrašene. "Je to ako scéna z nejakého katastrofického filmu!"
"Čo...koľko je vlastne hodín?" zazívala Ema.
"Takmer jedenásť," odvetil Roman. "Bol som vonku čakať toho chlapa z tej spoločnosti, ktorej členkou bola tvoja teta. Ale nenašiel som ho. Asi sa zľakol toho, čo uvidel a zdrhol..."
"Ako môže byť jedenásť hodín, keď pred chvíľou bola tma?" nerozumela Ema.
"Tma bola pred niekoľkými hodinami," odvetil Roman. "Asi si zaspala a ani o tom nevieš. Ale to je teraz jedno. Poď rýchlo!"
A tak sa Ema chtiac-nechtiac vytackala z postele, navliekla na seba župan a vyšla s Romanom von.
To, čoho svedkom sa stala, bolo naozaj neuveriteľné. Ulica bola priam zaplavená ľuďmi. Mohlo ich byť okolo štyridsať a všetci mierili dole kopcom smerom k železničnej stanici. Niektorí kričali, iní plakali a zopár ich sa dokonca prežehnávalo a stískalo v rukách ružence.
"Čo to má znamenať?" vydýchla Ema zdesene.
"Zbláznili sa," odvetil Roman. "Majú strach a myslia si, že útek ich ochráni."
"Ale...neochráni, že?" spýtala sa EMa. V hrdle jej, bohvieprečo, navrela čudná hrča. Roman pokrútil hlavou: "Bohužiaľ."
"A čo ich prinútilo utekať až teraz?" nerozumela EMa.
"Netuším," vzdychol si Roman. "Možno im konečne došlo, čo sa deje."
"Dosť neskoro," podotkla Ema.
"To hej."
Ako sledovali, ako ľudia utekajú okolo ich domu preč, zrazu si Ema všimla, že čosi leží priamo uprostred tej unikajúcej skupinky. Vyzeralo to ako pokrčený vak so šatstvom.
Ale keď sa dav trochu preriedil, všimla si, že je to ľudské telo.
"preboha!" zvolala zdesene.
"Čo?" spozornel Roman.
"No...asi už viem, prečo utekajú! Asi našli tamtú mŕtvolu!"
"Akú...ach!" Roman vyvalil oči na ľudské telo.
Potom, bez akejľkovek výstrahy, zbehol dole schodmi a zamieril k utekajúcemu davu ľudí.
"Čo to robíš?!" zvolala Ema prekvapene. Roman sa neobzrel.
"Do kelu," zasyčala dievčina a rozbehla sa za ním.
Razili si cestu pomedzi vydesených ľudí až k telu, ktoré ležalo v malej priehlbine v zemi. Ľudia ho preskakovali a obchádzali bez toho, aby mu venovali čo len jeden pohľad.
Ema zbadala, že je to muž. Tvár vyzerala dôstojne a pokojne, ale telo mal celkom roztrhané.
"to je strašné," povedala Ema priduseným hlasom.
Roman neodpovedal. Miesto toho si k mŕtvole kľakol a siahol do vrecka na mužových nohaviciach.
"Čo to, preboha, robíš?" zasyčala Ema. "Však je mŕtvy!"
"No práve," prikývol Roman. "Nie je z tejto dediny. A to ľudí tak vydesilo. Uvedomili si, že psy vraždia už všetkých, kto sa im do cesty pripletie. Teraz treba ešte zistiť, kto to bol a čo mal s touto dedinou spoločné...á...nie."
Roman konečne našiel to, čo hľadal - doklady - a teraz sa díval na fotku v občianskom preukaze a na meno mŕtveho.
"Čo?"
"Toto je ten muž, s ktorým sme sa mali dnes stretnúť," vzdychol si Roman. "Ten zo spoločnosti Médium!"
"Do kelu!" neodpustila si Ema. "Prečo ho zabili?"
"Netuším," vzdychol si Roman. "Ale možno nám pomôže Sofia."