Štvanica - 24.

Roman s Emou zastali pred Sofiiným domom. Roman sa okamžite ujal vedenia a päsťou zabúchal na dvere. Z druhej strany k nim doľahlo rozčúlené mrmlanie a šuchtavé kroky. O sekundu nato sa dvere roztvorili a stála v nich trochu bledá a strapatá Sofia.
"Preboha," zvolala Sofia prekvapene, "čo tu vy dvaja robíte? Stalo sa niečo?"
"Ak mám pravdu povedať, tak áno," odpovedala Ema a pretlačila sa popri zarazenej starene dovnútra.
Vládlo tu príjemné ticho a vo vzduchu sa vznášala nejaká sladká vôňa.
"Čo sa stalo?" spýtala sa Sofia a zabuchla dvere.
Teraz sa pre zmenu prekvapene zatváril Roman: "Nevideli ste, čo sa deje v dedine?"
SOfia zvraštila tvár: "V dedine som nebola niekoľko týždňov a vôbec ma netrápi, čo sa tam deje!"
"Ale toto by ťa malo," podotkla Ema. "Pretože to úzko súvisí so Štvanicou."
"Znova zaútočili?" preľakla sa Sofia.
"Aj to, ale ide ešte o niečo," odpovedal Roman. "A síce, že polovica dediny vzala dnes doobeda pekne-krásne nohy na plecia."
Sofia zbledla ešte viac: "Ušli? Ale to nie je dobré!"
"My to vieme," prikývla Ema, "Ale nevieme, ako tomu zabrániť."
"Niečo ich muselo k takémuto zúfalému činu vyprovokovať..." Sofia sa pustila prechádzať sem a tam po hale.
"Myslíme si, že to bolo zapríčinené tou vraždou," odhodlal sa ozvať ROman.
Sofia sa zastavila: "Kto vlastne zomrel?"
"Jeden muž, člen parapsychologickej spoločnosti, do ktorej Aneta vstúpila," odvetil Roman.
"Človek z vonku," Sofia sa zamyslela. "To je samozrejmé, dedinčania vidia, že psy už útočia na každého, kto sa zjaví v nesprávny čas na nesprávnom mieste."
"Ale to je hlúposť," namietla Ema. "Zhodli sme sa predsa na tom, že psy nejako útočia vždy na tých, ktorí sa dostali do blízkosti mojej tety a teraz mňa."
"Ale keď si to tak vezmeš, Aneta a ty ste sa prakticky dostali do blízkosti každého z týchto ľudí," rozmýšľala Sofia nahlas. "Tým pádom by mali nastať obrovské hromadní vraždy. Ale k ničomu takému nedošlo. Zakaždým zomrel iba jeden človek."
"Ako keby útočili podľa nejakej schémy," pokrútil Roman hlavou.
"Možné to je," prikývla Aneta zamyslene. "Napokon, o Štvanici nevieme dokopy nič. Možno ten muž z tej spoločnosti nejako zapadal do toho všetkého..."
"A čo Sylvia?" ozvala sa Ema zrazu. Roman a Sofia na ňu naraz pozreli.
"Čo so Sylviou?" nerozumel Roman.
"Ona predsa vedie Štvanicu," pripomenula mu EMa. "Možno že..."
"Nevieme to isto, dievča," upozornila ju Sofia.
"Ale prosím ťa," rozhodila Ema rukami, "jej predok bol prvý vodca Štvanice, v dome jej visí obraz týchto psov a v tom tuneli pod hrobkou sa ma pokúsila zabiť!"
"Môže to znamenať všeličo," odvetila Sofia vyhýbavo.
Roman sa zatváril podozrievavo: "Vy o nej viete niečo, čo my nie?"
"NIe," odvetila Sofia príliš rýchlo a na okamih znova zbledla. "Nie, len si myslím..."
"Ty niečo vieš!" obvinila ju aj Ema. "Tak von s tým!"
"Neviem nič!" zdôraznila Sofia a zamračila sa.
Na okamih nastalo v hale ťaživé ticho.
"Poďte do obývačky, nebudeme tu predsa postávať," vyzvala ich potom starena. Spoločne zamierili do miestnosti na druhej strane chodby.
"Musí existovať niečo, čo nám pomôže pohnúť sa z miesta," povedal Roman. "Nemohli sme sa predsa dostať len tak do slepej uličky. je predsa toľko záznamov, svedectiev, dokumentov... Musí byť ešte čosi, čo nám pomôže!"
"Sofia, ty predsa niečo musíš mať," otočila sa Ema k starene. Tá sa zamyslela.
"Mám veľa vecí, ktoré by vám mohli pomôcť v pochopení histórie Štvanice, ale pochybujem, že existuje niečo také, čo vám dá prený návod, ako ju zničiť."
"Skúste rozmýšľať!" nabádal ju Roman. "Možno nám pomôže aj čosi, čo podľa vás nie je dôležité."
"Možno by som predsa len niečo mala," ozvala sa Sofia váhavo. "Je to kniha ešte zo stredoveku, ktorú si písal jeden kňaz. Píše v nej o Štvanici tak ako sa nik neodvážil. Možno vám bude užitočná."
"Tak nám ju dones," požiadala ju Ema. Sofia sa postavila a zmizla za dverami do knižnice.
"Prečo si jej nespomenul toho farancúzskeho autora, ktorého citát sme našli na hrobke?" zasyčala Ema na Romana.
"Ešte nie je správny čas," odpovedal on. "Videla si, ako reagovala na správu o tom mŕtvom a rozhovor o Sylvii? Niečo skrýva. Možnože vie niečo aj o tom spisovateľovi, ale stavím sa, že by nám to nepovedala. Musíme ju najprv pekne postupne zlomiť."
"Len aby sa to stalo," podotkla Ema ticho.
Nato sa v obývačke zjavila Sofia a v ruke niesla nejaký tenký zošit v ošúchanej koženej väzbe. Tvárila sa trochu zarazene.
"Tú knihu som našla," oznámila bezvýrazne, "ale v nej bolo založené čosi, čo vás asi bude viac zaujímať."
"Čo je to?" spýtala sa Ema a postavila sa. Sofia jej ponad stolík zošit podala.
Ema si ho vzala. Na dotyk mal až nechutne mäkký a hladký obal. Dievčine pripomenul ľudské telo a na chvíľu ju striaslo.
"Čo je to?" chcel vedieť Roman a natiahol sa k Eme.
"Uvidíte," zaznela Sofiina odpoveď.
Ema si sadla na svoje miesto, prevracajúc zošit v rukách. Napokon si dodala odvahy a otvorila ho.
Prvá stránka bola prázdna. Bol na nej napísaný iba jeden dátum.
"Dvadsiaty prvý február 2008," prečítala Ema a s otázkou v očiach pozrela na Sofiu.
"Približne v ten deň sa to všetko začalo," odvetila starena.
Ema otočila ďalšiu stranu. Tu bol prilepený malý útržok papiera, na ktorom bolo čosi akoby náhlivo načmárané. Eme bol ten rukopis povedomý.

Milá Ema,
Keď nájdeš tento denník, pravdepodobne budem už dávno po smrti. Nechcela som ti ho nechať v dome, pretože som sa bála, že by ho mohol objaviť vodca tých beštií, alebo nejaký dedinčan. A tak som ho ukryla u Sofii. Neodsudzuj ju za to, že ti ho nedala, ani ona o ňom nevedela. Keď som u nej raz bola na návšteve, potajomky som jej ho strčila medzi knihy. Popísala som tu všetky udalosti, ktoré sa začali diať odo dňa, ako som si kúpila tie obrazy. Hádam ti to pomôže pochopiť, čo sa tu stalo a možno to aj nejako zastaviť. Držím ti palce. Pevne verím, že ty to zvládneš. Dávaj si pozor. Táto dedina je nemilosrdná a nik ti nepomôže, na všetko budeš sama. Verím, že nesklameš.
Pamätaj: Dobro je pominuteľné, ale zlo je večné
Aneta

"Preboha," zvolala Ema, "však to je denník mojej tety!"
"Nevedela som o ňom," okamžite sa bránila Sofia, "inak by som ti ho dala..."
"Áno, teta mi to vysvetlila," odbila ju Ema netrpezlivo.
"Čo tam píše? Čítaj!" vyzval ju Roman.
Ema ho poslúchla, otočila na ďalšiu stranu a začala čítať:

"Túto noc som toho veľa nenaspala. Stále ma mučia strašné nočné mory o veľkých čiernych psoch s červenými očami. Mám z nich strach, ale na druhej strane pri nich cítim akúsi silu. Neviem čím to je. Možno to nejako súvisí s tými štyrmi obrazmi, ktoré som si kúpila minulý týždeň. Sú desivé, ale neviem sa od nich odtrhnúť. Včera večer som sa na ne dívala celé hodiny. Fascinujú ma, niekedy sa zdá, ako keby bol tie psy živé. Dokonca som raz mala pocit, že jeden na mňa žmurkol!
Stále rozmýšľal o tých lovcoch za psami. Nevidno im do tváre, ale niekedy, keď sa poriadne zadívam, sa mi zazdá, že zbadám vlastnú tvár, alebo tvár toho obchodníka, ktorý mi obrazy predal. Je to všetko strašne čudné. Mám strach, ale pritom som akosi zvrátene šťastná. Neviem, čo sa to so mnou deje. ALe musím na to prísť. Takto sa žiť nedá."

Ema si vymenila zmätený pohľad s Romanom.
"Pokračuj," vyzval ju Roman, "možno tu bude niečo, čo nám pomôže."
A tak Ema poslušne prehodila na ďalšiu stránku. Nasledujúci zápis bol o štyri dni mladší ako prvý. Dievčina znova začala čítať:

"Niečo sa deje. Všetko sa mení. Nemyslím iba pohľad ľudí na mňa - ktorý sa po smrti tých dvoch ľudí viditeľne zmenil - ale aj niečo iné. Sylvia mi povedala, že je to zlo. Zrazu akoby začalo v dedine rásť. Cítiť ho všade, na každom kroku a desí ma to."

"Presne ako teraz," prikývla Sofia. "Zlo rastie tak rýchlo, ako sa zväčšuje moc Štvanice."
Ema prešla ďalšie stránky iba veľmi narýchlo.
"Všade hovorí o tom, ako sa dedina mení, o jednotlivých vraždách. A všade spomína aj Sylviu. Pozrite, napríklad tu:

Sylvia dnes u mňa prespala. Bála som sa zostať sama. Stále vidím pred sebou tváre všetkých tých mŕtvych. A rozmýšľal o tých čudných víziách, ktoré mávam. Žeby som to bola naozaj ja, čo to má všetko na svedomí?"

"Začínala byť paranoická," skonštatovala Sofia. "Ani sa jej nemožno čudovať. Po tom, čo si všetko prežila..."
"ja som si to prežila tiež a paranoik zo mňa ešte nie je," podotkla Ema.
"Pochop, že tvoja teta bola sama, ale my sme dvaja, tým pádom sa zodpovednosť tak nejako rozloží," poučil ju Roman.
"Má pravdu," prikývla Sofia. "Vždy je jednoduchšie, keď problémy nesú dvaja ako jeden."
"Niečo na tom bude," pritakala Ema napokon.
"Čítaj ďalej," nabádal ju Roman, "musí tam byť niečo viac, ako len to, čo už vieme!"
"Stále to isté," oznámila Ema, "všade píše o strachu, ktorý v nej vzbudzovali obrazy, najmä keď boli pokope. Preto aj každý zavesila do inej miestnosti v dome. Na každej strane píše niečo o tom, ako sa stretla so Sylviou, ale nič podstatné... Tu sú zas nejaké zápisy o ďalších vraždách...dokopy všetko čo vieme..."
"Ale musí tam byť ešte čosi. Hľadaj..."
"Veď hľadám, ale nie som pátrací pes," zamračila sa Ema, "nemôžem použiť svoj výborný čuch a...ach!"
"Čo?" spýtali sa Sofia s Romanom naraz.
Ema im chvíľu neodpovedala, zatiaľ čo bleskovo čítala dlhý zápis.
"Tak tu máte dôkaz, že s tou Sylviou nie je niečo v poriadku," ozvala sa potom, takmer víťazoslávne, "počúvajte:

Začínam sa Sylvie báť. V poslednom čase sa ku mne správa akosi odmerane a vždy keď sa stretneme, hľadí na mňa nejako lačne. Ako hladný pes alebo čo. Inak to neviem pomenovať. Je to desivé. A vždy keď jej rozprávam o všetkom, čo som sa o Štvanici dozvedela, mám pocit, ako keby ma nepočúvala. Miesto toho si ma obhliada ako nejakú korisť. A nie s odporom, ale s nadšením! Ani čoby sa tešila, až ma bude môcť zabiť.
POvažovala by som to len za hlúpu paranoju, nebyť včerajšej udalosti:
Boli sme u mňa doma, pili sme čaj a zhovárali sa. Mali sme zažatú iba jednu nočnú lampu, pretože Sylvia nechcela byť v príliš ostrom svetle. Okolo polnoci sa zrazu Sylvia postavila a povedala, že si ide naliať ešte čaj, lebo je smädná. Ako prechádzala okolo lampy, vrazila do nej, tá spadla na zem a rozbila sa. V miestnosti nastala úplná tma.
Postavila som sa a začala na ňu kričať. Ona mi však neodpovedala. Na okamih sa mi zazdalo, že stojí vedľa mňa, ale keď som natiahla ruku, nič som nezacítila. A vtedy sa to stalo:
Začula som buchot, ako keby niekto bežal cez celú miestnosť a zrazu na mňa niekto skočil, pričom ma tvrdo zrazil k zemi. Vykríkla som. Najprv som si myslela, že to bol pes zo Štvanice, ale potom som si uvedomila, že je to človek - žena. Jasne som počula jej piskľavý nádych a jej vlasy ma šteklili na tvári. V tej chvíli sa mi k hrdlu priblížil nôž a porezal ma. Vtedy som sa strašne zľakla, z celej sily som odkopla tajomnú osobu a rýchlo som sa postavila na nohy. Zašmátrala som po baterke, ktorá ležala na stolíku vedľa mňa a rozsvietila som ju.
Oproti mne stála zadychčaná Sylvia. Vlasy mala rozstrapatené a bol celá červená. Čo však bolo najhrozivejšie, v ruke držala veľký nôž. Na moju otázku odpovedala, že zbadala, ako na mňa niekto útočí a keď som ho od seba odkopla, vrazila mu a vzala mu nôž. Potom sa s chabým ospravedlnením otočila a vybehla z domu."

Ema sa s očakávaním otočila na Romana a Sofiu: "Tak čo poviete?"
"Desivé," poznamenal Roman.
"desivé a nepravdepodobné," povedala Sofia.
"Ako to myslíš?" nechápala Ema. "Myslíš, že Sylvia sa moju tetu nepokúsila zabiť?"
"Presne tak," prikývla starena. "Nemá predsa jasný dôkaz. Videla ju stáť s nožom v ruke a to jej predsa Sylvia vysvetlila, či nie?"
"Počuj, zdá sa mi to,alebo si si s Romanom vymenila úlohu? Ako ju môžeš obhajovať? Vieš predsa, že sa pokúsila zabiť mňa a teraz aj moju tetu! Myslím, že to je dostatočný dôvod, aby sme si začali namýšľať, že s tým má niečo spoločné!"
"Môžete sa mýliť!" podotkla Sofia. "A potom už bude neskoro naprávať chyby!"
Ema si s Romanom vymenila zarazený pohľad.
"Dobre, nechajme to," zasiahol napokon Roman. "Sofia, prosím, toto nechaj na nás. Myslím, že vieme, čo robíme. A ty, Ema, máš nejaký plán?"
Ema sa zamyslela: "MOžno aj áno," odvetila váhavo. "Čo keby sme šli na prechádzku do lesa?"
Roman sa zháčil. Nepáčil sa mu tón, akým Ema túto vetu vyslovila.
"Chceš ísť navštíviť Sylviu?" spýtal sa.
"Aj tak by sa to dalo povedať," odvetila Ema, "navštíviť bez pozvania!"

Neskôr, keď Ema a Roman odišli, sedela Sofia sama v obývačke a mozog jej pracoval na plné obrátky. Musela niečo urobiť. Lenže nechcela. Mala Emu rada a nechcela, aby sa jej niečo stalo. Lenže, ak nič nespraví, môže to všetko dopadnúť ešte horšie. Nie, musí to spraviť.
Siahla po telefóne a vytočila číslo. Na druhom konci sa ozval ospalý ženský hlas: "Prosím?"
"Sylvia?" oslovila ženu Sofia. "Si to ty?"
"A kto iný by to mal byť?" odsekla Sylvia podráždene. "Deje sa niečo?"
"Počuj, ak sa na dnes niekam chystáš, tak to odlož," prikázala jej Sofia.
"Prečo?" nechápala Sylvia.
"Pretože..." Sofia sa prinútila dopovedať tú vetu, "pretože Ema a Roman sa chcú k tebe vlámať a zistiť, čo si zač. Bol v eľká chyba, že si sa ju pokúsila zabiť práve v tom tuneli!"
"Mala som na to skvelú príležitosť!" zasyčala Sylvia. "Nemohla som ju predsa premárniť!"
"Ale vďaka tvojej neopatrnosti si ťa začínajú so Štvanicou spájať! Našli Anetin denník a vedia, že si sa ju pokúsila zabiť!"
"A vedia všetko o..."
"Nie," odpovedala hneď Sofia. "To sa báť nemusíš. Ale dávaj si pozor. Dnes k tebe prídu."
"Budem pripravená," odvetila Sylvia a zložila.
Sofia si ľahla na gauč a privrela oči. Táto hrozivá honba za Štvanicou bola čím ďalej nebezpečnejšia.