Poslov denník, 15. Les

Blížil sa súmrak. Slnko sa pomaly sfarbovalo do krvavej červene a purpuru. Oblaky hustli, oťažievali a postupne prikrývali celú oblohu. Tráva akoby ovisla a koruny stromov prestali ohlušujúco šumieť spevom vtákov. Čerstvý vetrík sa premenil na pokojný večerný vánok, ktorý ticho šelestil medzi odpočívajúcimi stromami.
Po rozhovore, ktorý absolvovala Kenna so Syalou, si obe uvedomili, že okrem prichádzajúcej noci sa čistina ešte nejako zmenila. Chvíľu im trvalo, kým tú zmenu objavili, no Kenna si napokon všimla, že húština za oltárom nejako zredla, vysoké ihličnany sa rozostúpili a odhalili úzku kľukatú cestičku, ktorá viedla preč z tohto miesta.
„Čistina nám dovolila odísť,“ prehovorila Kenna ticho. Tá veta znela absurdne, no ona dobre vedela, že je pravdivá. Už nás tu nepotrebuje! „Áno,“ pritakala Syala, „a mali by sme jej láskavosť okamžite využiť, lebo nás odtiaľto nepustí nesledujúcich dvesto rokov a budeme sa musieť nasťahovať k Dominicce.“ „Preboha, nestraš,“ usmiala sa Kenna. Od chvíle, ako sa so Syalou porozprávala, viac na to hrozné tajomstvo nemyslela. Ešte prídu časy, keď jej bude intenzívne vŕtať v hlave.
Kenna sa síce bála vydať po neznámej cestičke, hlavne keď sa blížila noc, ale nemali na výber. A tak si vzali všetky veci a opatrne vkročili na mäkkú hlinu, ktorou bol chodník pokrytý. Akonáhle urobili pár krokov dopredu, stromy za ich chrbtami opäť nejakým záhadným spôsobom priskočili k sebe a vytvorili nepriepustné mreže, aby zabránili ďalšiemu nešťastnému cestovateľovi ujsť zo zákerných osídel čarodejnice Dominiccy.
„Myslím, že toto bol zážitok na celý život,“ poznamenala Kenna, keď už boli dostatočne ďaleko a stromy, ktoré ich oddeľovali od čistiny, zmizli za zákrutou. „Mágie a čarov mám po krk!“ Syala sa ticho zasmiala. „Myslím, že kým nájdeme všetky Amulety, tak si na ňu zvykneš!“ „Ktovie, čo bude potom...“ pokrčila Kenna plecami, „pretečie ešte veľa vody, kým sa budeme môcť vrátiť do Salianu ako víťazi.“ „Ale ja ti verím,“ vyhlásila vážne Syala.
„Ďakujem za podporu,“ zasmiala sa Kenna, „teraz by sa mi však viac zišla tvoja rada - kadiaľ?“ Dievčina bezradne zastala a ukázala sotva meter pred seba, kde sa cestička, po ktorej sa uberali, napájala na križovatku ďalších dvoch ciest. Jedna z nich viedla doľava a druhá rovno, pomedzi husté ihličnany a strácala sa v tme.
„Hm,“ zamyslela Syala a postavila sa presne uprostred križovatky, pričom sa otáčala raz k jednej, raz k druhej ceste. „No?“ ozvala sa Kenna netrpezlivo, keď sa k čarodejnici priblížila. „Čo si zistila?“ „Jednoznačne vieme,“ odvetila Syala skoro hneď, „že keby sme sa vydali chodníčkom naľavo, zas by sme sa dostali k tej čistine a oltáru.“ „Ten výlet s radosťou obetujem,“ vyhlásila Kenna. „To značí, že pôjdeme naďalej rovno?“ „Nie,“ Syala okamžite zavrtela hlavou, „pôjdeme doľava!“ „Čože?“ Kenne neverila vlastným ušiam. „Dobre počujem? Chceš ísť späť?!“ „Nie,“ pokojne namietla Syala, „chcem sa znova vrátiť na Obchodnú cestu.“ „Tak teraz ti už vôbec nerozumiem...“ Kenna bezradne rozhodila rukami, „čo mi to tu splietaš?!“ „Pozri,“ vzdychla si Syala, „už raz nás tie cesty oklamali. Mysleli sme, že ideme stále rovnakým smerom a pritom sme odbočili. Myslím, že táto križovatka nás má tiež oklamať.“ „Chceš povedať,“ ozvala sa Kenna a pristúpila bližšie k čarodejnici, „že keby sme sa vybrali touto cestou, rovno, skončili by sme zas pri tom oltári?“ „Presne tak,“ prikývla Syala. „Ale prečo si potom hovorila, že k oltáru sa dostaneme cestou vľavo?“ Syala vyčarila na tvári tajomný úsmev. „Pretože si si to myslela aj ty!“
Kenna na ňu hľadela v nemom úžase. „Takže ty už vieš aj čítať myšlienky! No to je super!“ „To nebolo čítanie myšlienok,“ zasmiala sa Syala, „obidve sme si to mysleli. Však je to celkom logické. A práve preto to bolo nesprávne!“ „Toto by si mala povedať mojej učiteľke matematiky,“ zasmiala sa Kenna a pridala do kroku, aby dohonila Syalu, ktorá sa už vydala cestičkou, stáčajúcou sa naľavo. „Podľa nej je totiž jediná pravda v logike a tú neradno spochybňovať!“ „Vidno, že tvoja učiteľka nikdy nebola v Saliane,“ poznamenala čarodejnica veselo.
Dobrá nálada im vydržala až do večera. Keď na les sadla tma a spoza hustých závojov mrakov sa vynorila polovica mesiaca, pripomínajúca plné písmenko D, zastali. Ako podotkla Kenna, bolo bezpečnejšie a aj výhodnejšie stráviť noc pri ohni a v spánku.
Keďže na ceste nebolo žiadne vhodné miesto, kde by sa mohli utáboriť, rozhodli sa zájsť kúsok do lesa. Kenna odmietala ísť príliš ďaleko a tak si založili oheň za prvou stenou z vysokých borovíc, aby ich z cesty nik nevidel. Keď už plamene veselo pukotali a Kenna so Syalou sedeli oproti sebe, opreté o kmene hrubých starých smrekov, rozhodla sa dievčina položiť čarodejnici otázku, ktorá ju už dlhšie sužovala.
„Nevieš niečo aj ty? O mojom tajomstve, myslím. Si predsa bohyňa a vravela si...“ Syala pokrútila hlavou. „Po prvé nie som tak celkom bohyňa a nie som vlastne ani čistokrvná čarodejnica. A teda by som sa to ani nemala odkiaľ dozvedieť.“ Kenna na jej odpoveď zareagovala mlčaním a dlhým pohľadom do ohňa. „Stále ťa to trápi?“ opýtala sa jej Syala. Z jej hlasu bolo cítiť ľútosť. Kenna pokrčila plecami. „Ani sama neviem. Skôr by som povedala, že ma to zaujíma. Aj ty by si bola nervózna, keby si vedela, že máš hrozné tajomstvo, ktoré sa ani nesmieš dozvedieť.“ „Asi máš pravdu,“ prikývla Syala, „určite by som ho chcela odhaliť. Ale poviem ti jedno...“ Kenna s očakávaním dvihla hlavu a pozrela do ženiných mačacích očí. „Každá vec sa deje z nejakého dôvodu! Ak by si sa dozvedela celé tajomstvo, možno by ťa to celkom zničilo. A potom by si si želala, aby si ho nikdy neodhalila.“
Dievčina sa usmiala. „Možno máš pravdu, možno je predsa len na niečo dobré. Len by ma ešte zaujímalo, ktorý múdry človek ti takú zaujímavú úvahu povedal.“ „Hm, je to naozaj veľmi múdry človek,“ odvetila Syala a Kenna cez plamene videla ako jej tvárou preletel sprisahanecký úsmev.

Len čo sa dvere za Karnelom zavreli, ocitol sa v úplnej tme. Teplo veľkej rozľahlej kamennej sály vystriedal chlad a vlhkosť akejsi malej kutice, v ktorej bolo cítiť spleť kadejakých čudných vôní, ktoré sa nedali identifikovať. Miešal sa do nich pach zvlhnutého dreva a svieža vôňa jaskynnej vody.
Karnel stál, načúval kvapkaniu vody zo stropu a ruku mal položenú na rukoväti meča. Kdesi pred ním sa niečo pohlo. Spozornel. V hustej tme nedokázal nič rozoznať. „Sorcha?“ opýtal sa potichu a pre prípad vytiahol meč z pošvy. Ruka s ním mu však v okamihu klesla, keď sa pred ním ozval dobre známy hlas. „Karnel!“ zvolala Sorcha, očividne rada, že ho počuje, „vitaj v mojom malom sídle. Prosím sadni si!“
Karnel počul niekde pred sebou pomalé kroky a potom buchot, ako drevená stolička dopadla na kamennú dlažbu. „Tak, Karnel,“ ozvala sa Sorcha znova, očividne si neuvedomovala, že jej hosť ešte stále stojí pred dverami.
„Ja som tu,“ ozval sa Karnel trochu podráždene, „veľmi nerád ťa na to upozorňujem, Sorcha, ale ja bez svetla toho veľa neuvidím.“ Z tmy začul tichý sípavý smiech. „Keby si aspoň neklamal, Karnel,“ smiala sa Sorcha, „že veľmi nerád... vieš, že predo mnou nič nezatajíš a fakt, že si sebecký a máš rád, keď môžeš ľuďom vyhadzovať na oči ich neschopnosť, je predsa zjavná od nášho prvého rozhovoru!“
Bolo čudné počuť niečo takéto od iného človeka. Lenže Karnelovi nikdy nezáležalo, čo si o ňom iní myslia, ak ho poslúchali. A tak aj túto poznámku prešiel mlčaním. „Potrebujem nejaké svetlo,“ zopakoval podráždene, „bez neho nič neuvidím.“ „Áno, samozrejme,“ súhlasila Sorcha, „možno ťa trochu tá tma prekvapila ale keďže už niekoľko storočí som oči nepoužívala, svetlo mi je celkom nanič. Ale niekde pri dverách - myslím že na ľavej strane - by mali byť ešte nejaké sviečky - väčšinou ich sem donesú počas seáns.“
Karnel sa zohol, pričom dlaňou prechádzal popri vlhkej kamennej stene. Na zemi nahmatal niekoľko voskových sviečok bez knôtov, z ktorých už zostali len kýpte, akési krátke kosáky a kôpku nejakých zosušených byliniek. Chvíľu sa medzi všetkými tými vecami prehrabával, až konečne našiel jednu celú sviečku.
Kým si stihol rozmyslieť, ako ju zapáli, odrazu sa sama rozhorela jasným plameňom. Jeho ruky osvetlil mdlý kruh svetla. Vrhol podozrievavý pohľad na miesto, kde podľa neho sedela Sorcha. „To si spravila ty?“ Opäť ten desivý smiech. „Samozrejme, a čo si si myslel?“ Karnel jej otázku ignoroval a zdvihol sviečku vyššie, aby sa mohol dobre porozhliadnuť.
Ako už predtým správne určil, nachádzal sa v neveľkej oválnej miestnosti s ošarpanými stenami. Po špinavej kamennej podlahe boli porozhadzované množstvá byliniek, sviečok, strieborných kosákov, obitých mištičiek a zájdených šperkov. Pri náprotivnej stene sa vynímal veľkolepý kamenný oltár. Tvoril ho obetný stolec, na ktorom bolo položené dymiace kadidlo, zväzky ďalších bylín a jeden nepekne vyzerajúci predmet, ktorý mohol byť vnútorným orgánom zvieraťa v štádiu rozkladu.
Nad týmto stolcom sa týčila vysoká socha štíhlej ženy s dlhými vlnitými vlasmi, ktoré jej splývali až po dlhú sukňu jednoduchých šiat. Tvár, nahlodanú zubom času a vlhkosťou, jej nebolo dobre vidno. Ruky mala späté pred sebou ako v modlitbe, ale keď sa Karnel prizrel bližšie, zistil, že v nich zviera tenkú dýku. Žena mala na krku zavesený veniec z poľných kvetov, jediná vec, ktorá v tejto miestnosti vyzerala živo.
Neďaleko od oltára sedela na vlhnúcej drevenej stoličke Sorcha. Lakte si opierala o rozheganý stôl a nevidomé oči upierala niekam do neurčita. „Ak si si už poobzeral našu svätyňu, mohli by sme sa pustiť do práce, nie?“ ozvala sa, skôr pobavene ako nahnevane. „Áno, samozrejme,“ pritakal Karnel.
Presunul sa k stolu a sadol si na stoličku - ktorá nápadne páchla plesňou - oproti Sorche. „Tak teda, akú pomoc odo mňa žiadaš tento raz?“ opýtala sa bosorka a podoprela si bradu dlaňami. „Našiel som prvú stopu k Amuletu,“ oznámil jej Karnel stroho, „ale potrebujem, aby si mi pomohla zistiť, čo znamená.“ „Môžem si ju pozrieť?“ požiadala Sorcha a natiahla ruku cez stôl. Karnel jej do nej dosť neochotne položil Poslov denník.
Starena si ho pritiahla k sebe. Dôkladne ohmatala obal aj stránky, potom ich očuchala. „Á,“ povedala po chvíli, odušu prikyvujúc hlavou, „túto knihu dôverne poznám. Ale je naozaj zvláštne, že práve v nej sa skrýva prvá stopa - myslela som si, že okrem bosoriek nik nevie, že ešte existuje...“ „Pravdepodobne si sa mýlila,“ odsekol Karnel a nedočkavo ju pobádal: „Tak, čo mi môžeš povedať?“
„Hm,“ odvetila Sorcha neurčito a znova prehmatala každú jednu stránku, „to dievča ten odkaz našlo, takže niekde musí po nej zostať stopa. Ach áno, tu...“ Zastavila sa na jednej dvojstrane, pričom po nej prechádzala zvráskavenou rukou. „Presne tu je to, tu cítim jej prítomnosť - a aj prítomnosť toho, kto tento denník spísal!“ Karnel sa nepokojne pomrvil. „No?“ vyzvedal. „Tak kde sa skrýva ďalšia stopa?“ „Hneď to bude, moment...“ Sorcha prstami prechádzala po odstavci, ktorý deň dozadu študovala aj Kenna so Syalou. Zdalo sa, že dokáže vyhmatať každé jedno písmeno, ako keď slepec číta Braillovo písmo. Pritom si sama pre seba niečo šepkala. „Áno...hm, presne tak...áno...áno, to som si mohla myslieť. Určite je to ono. Mám to!“
Karnel na bosorku pozrel v nemom očakávaní. „Zistila si, kde sa skrýva druhá stopa?“ opýtal sa, keď po minúte nedostal nijakú odpoveď. „Áno. Áno, zistila!“ prikyvovala Sorcha a tiež sa tvárila vzrušene. „Ale budeš si musieť pohnúť, ak chceš svoju neter dohnať.“ „Tak kde sa skrýva?“ netrpezlivo ju prerušil Karnel. Sorcha trochu zvraštila tvár. „Tým miestom je Sauer Balian,“ predniesla obradným hlasom, ako keby odriekavala nejakú kliatbu.
Karnel ustrnul. „Sauer Balian?“ zamračil sa. „Áno, presne tak,“ pritakala Sorcha okamžite. „Ale...“ Karnel bol dosť zarazený. „To je predsa názov v starom jazyku, používal sa ešte počas Starých vekov. Ako môžem vedieť čo znamená?“ „To dievča na to prišlo,“ odvetila Sorcha pokojne.
Vtedy Karnel celkom stratil nervy. Jediným bleskovým pohybom vybral z puzdra dýku a priložil ju starene na krk. Tá sa však ani nepohla. „Som síce slepá,“ povedala celkom pokojne, „ale nie hluchá. Môžeš ma zabiť a tak sa trochu uvoľniť ale potom sa už nikdy nedozvieš, kam máš ísť.“ Karnelova ruka, v ktorej zvieral dýku, sa triasla od hnevu. Počas krátkej chvíle si zvážil všetky za a proti a potom s hlasným výdychom dýku odtiahol od bosorkinho vráskavého krku.
„Tak čo to je za miesto?“ opýtal sa čo najpokornejšie. Sorcha sa usmiala. „Tým miestom,“ odvetila ticho, „je Jaskyňa tajomstiev.“

Syala vstala práve vo chvíli, ako sa zore začali sfarbovať do ružova a les osvetlili prvé slnečné lúče. Prvý pohľad jej zaletel k spiacej Kenne. Dievčina bola hlboko ponorená do svojich snov a nevnímala nič naokolo. Syala si čo najtichšie vzala meč a prázdne mechy na vodu a vykradla sa hlbšie do lesa.
Príroda sa zobúdzala. Niekoľko škovránkov a drozdov si precvičovalo hlasivky. Ich nežné trilkovanie prehlušovalo nemelodické čvirikanie vrabcov a prenikavé škriekanie sojky. Vysoko nad korunami stromov sa mihli tiene operených dravcov, ktorí sa vybrali hľadať potravu. Kdesi medzi stromami tichučko prebehol párik sŕn.
Hustý teplý vzduch hlásal horúce počasie. Nad Syalinou hlavou za hlasného bzukotu poletovali lesné včely a hľadali nejaké kvety, z ktorých by mohli nazbierať nektár. Syala vedela, že med týchto včiel je vynikajúci, ale neodvažovala sa ich oň obrať. Keď bola ešte malá, rozhodla sa vybrať jedno včelie hniezdo. Ibaže včely ju pri lúpeži pristihli a zaútočili. Po návrate domov mala telo obsypané žihadlami a niekoľko dní preležala v bolestiach. A tak prešla popod veľký roj úplne bez povšimnutia a pokračovala v ceste.
Kľučkovala pomedzi nahusto rastúce borovice a smreky, vyhýbala sa líščím a zajačím norám, ukrytým medzi koreňmi stromov. Teplé letné počasie ju natoľko potešilo, že si začala potichu pospevovať.
Naraz sa však zastavila. Jej citlivé uši zachytili v diaľke nejaké zvuky. Bzučanie. Najprv si myslela, že sú to znova včely, ale potom sa započúvala pozornejšie. Neboli to včely. Také hlasné bzučanie má len jeden druh hmyzu. Vážky. A tie sa zdržujú iba na jedinom mieste. Syala spokojne pridala do kroku.
Bzučanie bolo čoraz silnejšie a intenzívnejšie. O chvíľu bolo také hlasné, že by ste nepočuli ani vlastného slova. Akoby sa dnes ráno zhromaždila celá kolónia vážok. Syalu to však potešilo, pretože vedela, že jej cieľ je už blízko.
Naraz jej do tváre udrel vietor. Nebol to ten hustý nedýchateľný vzduch, tento bol svieži a príjemne chladný. Syala ho vďačne vdychovala a na tvári sa jej zjavil spokojný úsmev. Utrela si kvapky potu z čela a prešla do rýchleho poklusu.
O chvíľu sa spomedzi stromov vynorila dôverne známa ligotavá hladina. Syala dobehla na kraj jazierka a spokojne oddychujúc si prezerala cieľ svojho úspešného hľadania. Voda tu bola priezračne čistá a jasnomodrá, ako obloha vysoko nad lesom. Nad ňou poletovali veľké tyrkysové a smaragdovozelené vážky, po hladine sa kĺzali vodné pavúky a korčuliarky. Na kameni v teplej plytčine sa vyhrievala obrovská krikľavo žltá žaba. Z jej veľkých úst sem-tam vyšlo pohŕdavé zakŕkanie.
Jazero obkolesovali nízke zelené smreky, ktoré boli príjemnou zmenou po tej temnej húštine. Na brehu bolo roztrúsených niekoľko veľkých bielych balvanov. Podaktoré boli pekne zaoblené ako obrovské lopty, iné vyzerali ako kamenné stoličky a ďalšie zas ako rôzne fantastické zvery.
Syala zišla dolu miernym briežkom a postavila sa do plytčiny. Chladná voda jej omývala členky a liečila ubolené miesta. Žena si uľahčene vydýchla. Vedela by takto zostať celý deň. Ale nesmie zabudnúť, že na kraji lesa ju čaká Kenna. Preto rýchlo vytiahla mechy na vodu a chystala sa ich naplniť.
Vtom zachytila medzi stromami nejaký pohyb. Zbystrila pozornosť. Pustila jeden mech do vody a voľnou rukou siahla po meči za opaskom. Nehýbala sa. Čakala. Začula hlasné prasknutie, ako nohy neznámeho drvili suché konáriky. Otočila hlavu za zvukom.
Naraz sa medzi stromami zjavila mohutná silueta akéhosi zvera. Syala zaostrila zrak a v tieni spoznala statného jeleňa s hustým parožím. Vydýchla si a ruka s mečom jej klesla. So záujmom a obdivom si prezerala vznešené zviera.
Bol vysoký, štíhly ale zato dobre stavaný. S hrdo vztýčenou hlavou si obzeral okolie. V krásnych tmavých očiach sa mu odrážalo slnečné svetlo. Tvár mal ušľachtilú, pôsobila takmer ľudsky. Husté parožie sa mu dvíhalo do výšky a vyzeralo ako kráľovská koruna. Najkrajšou na ňom však bola farba jeho srsti. Hrala všetkými odtieňmi striebristosivej a popolavej a ligotala sa tak silno, že si Syala musela zacloniť oči.
Čarodejnica vedela, že Strieborných jeleňov ako je tento, na svete zostalo len zopár. Boli možno ešte ohrozenejší než jednorožce. Ľudia ich zabíjali pre krásnu kožušinu, ktorá sa cez zimu menila na svetlozlatú a predávali ju na trhoch. Aj po paroží týchto zvierat bola veľká zhánka. Podľa legiend mali totiž zázračnú moc - ich podstatu tvorila tá istá magická látka, ktorá aj roh jednorožcov.
Syala od jeleňa nemohla odtrhnúť zrak. Erlina jej o nich často rozprávala, ale nikdy nemala príležitosť nejakého vidieť. Fascinovala ju jeho krása a majestátnosť. Čo najpomalšie zasunula meč späť do pošvy a sklonila sa, aby mohla vyloviť z vody prázdny mech. Kým ho napĺňala, kútikom oka jeleňa sledovala. Ten zohol štíhly krk a tiež si doprial niekoľko dúškov čerstvej vody.
Keď mala Syala plné oba mechy, pomaly sa postavila. Jeleň v tej chvíli tiež zdvihol hlavu a zastrihal ušami. Zdalo sa, že uvažuje, či preňho čarodejnica predstavuje nebezpečenstvo. O chvíľu však spustil hlavu späť k hladine jazera.
Syala sa zhlboka nadýchla a začala pomaly ustupovať. Dávala si pritom pozor, aby neskočila na nejakú suchú vetvu a praskotom zviera nevystrašila. Keď už bola medzi ňou a jeleňom dosť veľká vzdialenosť, otočila sa a istým krokom sa vydala cez les nazad ku Kenne.

Keď sa vrátila do tábora, Kenna už bola hore. Sedela pri vyhasnutom ohnisku, nohy mala pritiahnuté pod bradou, pričom si ich objímala rukami a hľadela kamsi pomedzi stromy, na neurčitý cieľ.
Len čo zbadala Syalu, zdvihla hlavu a unavene sa na ňu usmiala. „Bola si na prechádzke?“ privítala ju. „Tak nejako,“ súhlasila Syala a hodila na zem vedľa Kenny dva mechy plné vody. Dievčina o ne na okamih zavadila pohľadom. „Našla si jazero?“ opýtala sa bezvýrazne a znova pohľadom zablúdila niekam medzi stromy. „Uhm,“ prikývla čarodejnica a oprela sa o strom, „neďaleko odtiaľto je pekné miesto. Ale nenašla som nič na jedenie,“ dodala ospravedlňujúcim tónom.
„To nevadí,“ mávla Kenna rukou, „aj tak nie som hladná. Mám pocit, že všetko, čo zjem za chvíľu vyjde tým istým otvorom von.“ Syala sa pobavene uškrnula. „Zdá sa, že ti tunajšie jedlo moc nevyhovuje.“ „To nie,“ namietla Kenna, „nelíši sa od toho čo som jedávala v mojom svete - teda v Krajine ohňa.“ Zdvihla hlavu a skľúčene pozrela na čarodejnicu. „Vidíš? V tomto je problém.“ „V čom?“ nechápala Syala. „Neviem si zvyknúť. Nedokážem brať tento svet ako miesto, kde som sa narodila.“
Syala pokývala hlavou. „To je celkom pochopiteľné. Šestnásť rokov si žila na celkom inom mieste, ktoré si považovala za svoj domov. Už si skoro dospelá, ťažko sa zvyká na niečo celkom nové.“ Kenna sa zrazu z ničoho nič rozosmiala.
„Pane Bože,“ krútila nechápavo hlavou , „už mám depresie ako stará tetka! Nikdy som neuvažovala nad takými vážnymi vecami. Pred pár mesiacmi by si ma určite neprichytila sedieť s kamarátkou v lese a zdôverovať sa jej so svojimi úvahami a pocitmi!“ „Meníš sa,“ skonštatovala Syala vážne, „táto cesta ťa celkom zmení.“ „Len to dúfam nie!“ zvolala Kenna so smiechom a rýchlo sa postavila na nohy, „kde by si našla zvedavejšieho a zábavnejšieho človeka?“

Keď vyrazili, Slnko bolo už vysoko na oblohe a intenzívne pripekalo. Les šumel životom. Každú chvíľu sa z neho ozývala spleť zvukov - škrekotu, zavýjania, revu, či nepríjemného pískania. Vysoko nad lesom sa už nečrtal len jeden tieň dravca ale hneď niekoľko desiatok. Spoločne vytvorili veľký tmavý mrak, ktorý zahalil oblohu. Rozpútal sa každodenný boj o holý život.
Kenna so Syalou boli svedkami, ako cez cestu, po ktorej sa uberali, prebehol na smrť vystrašený zajac. V jeho tesnom závese sa hnala stará šedivá líška. Roky jej ubrali nielen z farby kožuchu ale aj z výzoru. Štíhlu papuľu lemovali staré jazvy a rany, ktoré pravdepodobne utŕžila v boji a na niektorých miestach, kde jej srsť celkom vypadala, sa zjavovali bledé lysiny. Okrem toho bola vychudnutá na kosť, poľahky sa jej dali zrátať rebrá. A možno práve ten mučivý hlad spôsobil, že mala toľko sily, že svoju koriť niekoľkými skokmi dohonila.
Kenna nehybne sledovala, ako sa tých pár zubov, čo líške ešte zostali, zahryzli do mäkkého zvíjajúceho sa tela. Z prebodnutých tepien vystrekla teplá krv a omáčala líške ňufák. Zviera sa spokojne oblizlo a pustilo sa do svojej obete.
Kenna zhrozene pozorovala ako líška hoduje. Nemohla sa od toho výjavu odtrhnúť. Zo šoku ju prebrala až Syala. „Mali by sme pokračovať,“ šepla jej do ucha. Dievčina jej venovala nechápavý pohľad. „Ako chceš prejsť popri nej?“ opýtala sa. Syala zavadila pohľadom na spokojnú líšku, stojacu nad rozpáraným telom zajaca. „Tá sa o nás nezaujíma,“ povedala napokon, „je šťastná, že má konečne čo jesť. Poď!“
Opatrne prešli popri zvierati a pokračovali v ceste. Kenna ešte dlho po tom cítila kyslastý zápach krvi a vnútorností nešťastného zajaca.
Bolo asi poludnie, keď sa ten zvuk ozval po prvý raz. Aj ony dve ho začuli, ale nevenovali mu veľkú pozornosť. Tu v lese bolo počuť všemožné zvuky a vlastne sa ani nedali poriadne rozoznať. Šli pokojne ďalej a sústredili sa hlavne na to, aby znova nezišli z cesty, na chodníček, ktorý by ich zaviedol k ďalšiemu podivuhodnému miestu.
Ich obavy - alebo aspoň Syaline obavy - sa sčasti rozplynuli, keď sa pred nimi zjavila úzka rieka. Tiekla cez cestu, ktorou sa uberali a vyzerala ako ďalšia nežiaduca prekážka. Preto Kennu dosť prekvapilo, keď zbadala, že sa Syala usmieva. „Výborne,“ povedala spokojne, „toto je Riečka, vlieva sa do rieky Abar, ktorá je hranicou medzi Salianom a Zemou šeliem.“ „To znamená, že ideme správnym smerom, však?“ pochopila Kenna a uľahčene si vydýchla. „Vďaka Bohu. Už som začínala uvažovať, či sme sa zas nedostali do nejakej pasce.“ „Aj mňa to napadlo,“ priznala sa Syala. „Ale netreba sa báť. Myslím, že za niekoľko hodín budeme späť na Obchodnej ceste.“ „To ma povzbudilo,“ potešila sa Kenna.
Jediný spôsob ako sa cez rieku dostať, bolo prebrodiť sa. Kenna chvíľu protestovala, ale prestala po Syalinom vyhlásení, že jej inteligencia sa dá zmerať len s jej zbabelosťou. „Ja nie som zbabelá!“ vyštekla Kenna a skočila do studenej vody. Siahala jej do polovice stehien. V prvom okamihu ju striaslo od prudkej zmeny teploty. „Mohla si ma upozorniť,“ zavrčala na Syalu, ktorá stála v rieke niekoľko metrov od nej a pobavene ju pozorovala. „Mohla,“ prikývla čarodejnica, „ale nechcela som. Nauč sa čeliť neznámym situáciám.“ „Myslím, že s tým problém nemám,“ poznamenala Kenna, keď sa kníšuc zo strany na stranu brodila na druhú stranu, „ale takýto šok si mi naozaj nemusela pripraviť!“
Syala sa zasmiala. Skôr ako však stihla zareagovať nejakou poznámkou, z lesa sa znova ozval ten zvuk. A ona ho začula. Znehybnela a nastražila uši. Kenna si všimla, že so Syalou niečo nie je v poriadku. „Syala?“ oslovila ju, „čo sa...“ „Psst!“ zahriakla ju čarodejnica a varovne si priložila prst ku perám, „počúvaj!“ Zamračená Kenna zmĺkla a započúvala sa, hoci ani nevedela, čo má počuť.
Nerozoznávala nič okrem zvyčajných zmesí hlasov a zvukov. „Nechápem čo...“ začala podráždene, no Syala ju znova umlčala. „Ja som to počula,“ povedala šeptom, „sústreď sa!“ Kenna rozčúlene zavrela ústa. A vtedy to začula. V prvom momente si myslela, že je to zavýjanie vlkov. No potom si uvedomila, že tie zvuky klesajú a stúpajú v rovnakých intervaloch a z času na čas sa trochu zmení tónina. Pri dobrej vôli sa to dalo považovať za melódiu.
„Spev!“ šepla Syala. Oči sa jej rozšírili od strachu. „Spev Strieborných jeleňov!“ „Čoho?“ nerozumela Kenna. „Strieborných jeleňov,“ zopakovala Syala a stále upierala zrak do lesov, odkiaľ ten zvuk vychádzal. „Dnes ráno som jedného videla pri jazere. Nezostalo ich už veľa. Tých niekoľko, ktorým sa podarilo ujsť pred ľuďmi, sa skrývajú v malých skupinkách vo všetkých končinách sveta. A zdá sa, že aj tu jedno také stádo žije.“ „A čo ten spev?“ dožadovala sa odpovede Kenna. „Spievajú len vtedy, keď sú ohrozené,“ odvetila Syala. „Človekom?“ opýtala sa Kenna, „lovia ich ľudia?“ „Áno, lovia ich,“ prikývla Syala, „ale nie sú to ľudia, čím sú ohrozené tento krát.“ „A čo teda?“ „Šelmy!“

Keď Karnel vyšiel von z veže, chýlilo sa k večeru. Kamenné nádvorie zalievala krvavá červeň a jeho napoly zbúrané múry vrhali na dlažbu svetloružové tiene. Husté kopy podvečerných oblakov lenivo plávali po oblohe a tiež hrali odtieňmi červenej a purpurovej.
Karnelovi vojaci sedeli okolo fontány a nahlas sa rozprávali. Ich kone, uviazané o najnižšie konáre obrovského gaštana, nervózne odfrkovali a hrabali kopytami po kamennej dlažbe. Karnel zachmúrene pristúpil k svojim mužom. Tí, akonáhle ho zbadali, stíchli a znehybneli.
„Všetko vybavené,“ oznámil im Karnel a stále sa mračil, „cieľom našej ďalšej cesty je...“ Karnel nedopovedal. Čosi totiž upútalo jeho pozornosť. Zrak sa mu zastavil na akejsi tmavej škvrne, ležiacej v tieni gaštana, medzi dvoma koňmi.
Ostražito k nej pristúpil. Keď v neznámom predmete spoznal svojho vojaka, ktorý si po vyčerpávajúcej ceste doprial odpočinok, nahnevane prižmúril oči. „Nezdalo sa mi, že by som vám kázal spať!“ prehovoril dostatočne nahlas, až sa jeho hlas odrážal od kamennej podlahy a zvyškov okolo stojacich stien. Spiaci muž sebou rýchlo trhol a nadvihol hlavu. Kým sa mu stihli únavou zalepené oči otvoriť, Karnel ho zúrivo kopol do holene. Muž skríkol a prikrčil sa. „Karnel,“ šepol s nepatrným prekvapením v hlase, „tak...ideme ďalej?“
Karnel toho vojaka spoznal. Bol to jeden z tých zelenáčov, ktorých prijal k svojej armáde tesne predtým, ako opustil Ostrov duší. Niežeby chcel niekomu robiť láskavosť - išlo skôr o to, že počty jeho ľudí a komplicov sa zmenšovali každým týždňom a tí, ktorí ešte zostali, boli už unavení a nevládali bojovať. A Karnel potreboval novú krv. Lenže, bohužiaľ, si neskoro uvedomil, že to nebola veľmi šťastná voľba. Najhoršie pri týchto nováčikoch bolo, že nepoznali Karnela a teda si k nemu aj príliš veľa dovoľovali. A Karnel ich musel zas a znova poučovať o zásadách slušného správania. A to bolo naozaj už veľmi únavné!
A preto teraz, keď našiel pod stromom spať ďalšieho z tých lenivcov, v duchu sa rozhodol, že už mu jemne dohovárať nebude! Ku každému treba pristupovať tvrdo, aby vedeli, kto je tu pánom! Karnel teda pristúpil ešte bližšie mužovi na zemi, pričom potajme zovrel v ruke dýku za opaskom. „Áno, už pôjdeme ďalej,“ prikývol a snažil sa hovoriť čo najpokojnejšie. „Keďže som zodpovedal tvoju otázku, chcem, aby si odpovedal aj na tú moju: Kázal som vám ľahnúť si a spať?!“
Muž sa v tom okamihu celkom prebral. Bleskovo vyskočil na nohy a zahľadel sa Karnelovi priamo do tmavých očí. Nemohol tušiť, že jeho pánovi pri tej drzosti vrela krv v žilách. „Nie, nekázal,“ povedal vojak a zo všetkých síl sa usiloval, aby sa mu netriasol hlas. Karnel mal však za sebou niekoľko tisíc mužov a poznal ich dokonale ako vlastnú dlaň. Dobre vedel, čo sa vo vnútri tohto vojaka odohráva. „A čo som vám kázal?“ zavrčal pomedzi zuby. Muž pred ním sa ľahko zatriasol, akoby sa oňho obtrel slabý vánok. „Nariadil si, aby sme dávali pozor,“ vyšlo z neho napokon. „Presne tak,“ prikývol Karnel, „a tak chcem teda vedieť, prečo si neuposlúchol môj rozkaz?!“ Vojak začal uhýbať pohľadom a na čelo mu vystúpili veľké kropaje potu. Správne tušil, že za svoj malý prečin bude veľmi trpieť. „Prečo?!“ opýtal sa Karnel znova. Muž sa nadýchol a s predstavou istého trestu odvetil: „Pretože som bol unavený z cesty!“
Karnelove najpevnejšie nervy v tom okamihu praskli. Nedokázal sa viac pozerať na ten slabošský výraz v očiach toho muža, musel urobiť niečo, čo by ho konečne prinútilo rozmýšľať nad skutočným utrpením. Prsty sa mu ešte pevnejšie ovinuli okolo rukoväte dýky, pošpinenej krvou už toľkých nespoľahlivých vojakov.
Bol to len okamih sekundy, ako dýku vytiahol spod plášťa a dvakrát sekol do vzduchu. Keď sa znova pozrel na previnilca, z ľavej ruky sa mu rinula krv - Karnel mu odsekol dva prsty. Muž vzlykajúc klesol na kolená a pritláčal si k hrudi krvácajúce kýpte, ktoré boli ešte pred chvíľou funkčnými prstami.
Karnel ho zvrchu pozoroval, pohľadom plným opovrhnutia a znechutenia. „To aby si nezabudol, kto tu velí,“ povedal chrapľavo a obrátil sa k ostatným vojakom. Tí ho sledovali s nefalšovaným rešpektom. „O päť minút vyrážame,“ povedal im Karnel nahlas, „naším ďalším cieľom je Jaskyňa tajomstiev!“

„Ešte stále nerozumiem, o akých šelmách hovoríš?“ ozvala sa Kenna rozčúlene, keď ju Syala násilím ťahala po prašnej ceste. „Máš na mysli tigre alebo niečo podobné?“ Zozadu videla ako čarodejnica pokrútila hlavou. „Nie sú to obyčajné šelmy, aké sa vyskytujú u vás - v Krajine ohňa!“ odvetila dýchavične. „Sú to príšery, krvilačné beštie bez štipky citu či svedomia.“ „A nie sú náhodou príbuzní môjho strýka?“ opýtala sa Kenna, „pretože sa mi zdá, že zdedil väčšinu ich vlastností.“
Syala prehliadla pokus o žart a len znova prudko zavrtela hlavou. „Sú oveľa horšie a väčšie ako hocijaký človek na svete!“ „Počkaj,“ zarazila sa Kenna a trochu spomalila, „hovoríš väčšie? To čo vám tu behajú za potvory?!“ „Neviem ako sa dostali von,“ hovorila Syala rýchlo a nahlas dychčala. Zdalo sa, že je na konci so silami. „Pochádzajú zo Zeme šeliem, už celé storočia neopustili hranice svojho územia!“ „Tak to sú tie zvery, čo obsadili Zem šeliem?“ pochopila Kenna, „ale neznamená to potom, že sme už blízko Obchodnej cesty?“ „Znamená,“ súhlasila Syala. „Pozri tam!“
Kenna hľadela za ženiným vystretým prstom. V diaľke videla jasne sa črtajúcu červenú škvrnu. „Čo je to?“ opýtala sa dievčina. „Hranica Zeme šeliem,“ odvetila Syala, „Obchodná cesta vedie tesne popri nej!“ „No to ešte bude zábava,“ skonštatovala Kenna s povzdychom.
Na viac sa však nezmohla, pretože Syala ju ráznym trhnutím opäť uviedla do behu. „Musíme sa dostať aspoň mimo tohto lesa,“ hovorila rozrušene, „šelmy sa väčšinou držia len svojho teritória. A okrem toho, máme istú výhodu, lebo o nás nevedia.“ „Možno teraz,“ podotkla Kenna, „ale nezdá sa ti, že tie potvory sa môžu vybrať na prechádzku po Obchodnej ceste?“
Na túto poznámku odpoveď nedostala. Čarodejnica ju ako šialená ťahala ďalej. Kenne sa jej strach zdal neopodstatnený, pretože okrem podivuhodného spevu nepočuli nič iné. Ale nemienila sa znova so Syalou doťahovať a tak si svoju myšlienku nechala pre seba.
Vzdialenosť, ktorú by normálnym krokom prešli asi za hodinu, dokázali zdolať za sotva dvadsať minút. Syala pustila Kenne ruku, až keď stáli na širokom chodníku, pokrytom vlhkou hlinou, ktorý križoval cestičku, ktorou sa ešte pred chvíľou uberali. Obchodná cesta.
Zdalo sa, že akonáhle opustili jednu cestu, zanechali za sebou aj šum lesa, všemožné zvuky a vôňu čerstvého ihličia. Kenna odrazu pochopila, prečo sa Syala snažila dostať presne sem, späť na Obchodnú cestu. V okamihu cítila, ako z nej opadáva všetka neistota a strach, mala pocit, že svet, cez ktorý pred chvíľou prechádzali, je teraz za nejakým hrubým priehľadným sklom.
Pokoj a istota však netrvali dlho. „Tamtých sme sa zbavili,“ vydýchla Syala s úľavou, „ale teraz si treba dávať pozor na týchto!“ Kenna sa otočila, aby si prezrela to, na čo čarodejnica hľadela. Bola to veľká prekvapujúco tenká kamenná tabuľka tehlovej farby. Lesklou čiernou farbou bolo na nej niečo napísané. V prvom momente Kenna videla len čudné znaky a kresby. Ale po chvíli im na svoj úžas dokázala porozumieť.
„Pozor!“ prečítala nahlas, „tu sa začína Zem šeliem, nebezpečné teritórium Salianu. Ak naozaj nemusíte, nepribližujte sa sem. Ak musíte - nech vás ochraňujú všetci Bohovia!“ Syala ohromene zažmurkala. „Nevedela som, že dokážeš čítať v tomto jazyku,“ povedala Kenne. „Nedokážem,“ priznala sa dievčina s úškrnom, „ale zdá sa, že niekto chce, aby som to vedela!“ Syala sa zasmiala. „Možno áno,“ uznala.
Potom si nahlas vzdychla a ukázala na tabuľku a asi pol metra vysoký kamenný múr, ktorý začínal neďaleko od tabule. „Čo hovoríš?“ „Povzbudzujúci nápis,“ skonštatovala Kenna zamyslene „a čo sa týka tých hradieb - nemyslím, že stena výšky menšieho koňa dokáže zabrániť obrovským zverom, aby sa zaň dostali!“ „Máš pravdu,“ pritakala Syala, „ale ľudia tu odmietali pracovať. Musí sa stavať po kúskoch. Keď som tadiaľto šla naposledy, bol tu len nízky múrik, siahal mi sotva po kolená. Okrem toho bol postavený tesne za riekou Abar. Zdá sa, že múr nielenže o kúsok dostavali, ale aj premiestnili.“ „A kde je potom tá rieka?“ chcela vedieť Kenna. „Za múrom,“ Syala kývla k pevnej stene, „tam sa však nedostaneme.“ „Takže to znamená, že celý čas pôjdeme popri rieke a pritom sa k nej nebudeme môcť priblížiť?“ opýtala sa Kenna neveriacky. Syala sa smutne usmiala. „Áno, tak nejako.“