Xiara a 3 ríše

1.kapitola- život a smrť
Bol mrazivý večer a nikde ani duša. Všetky vtáky a štvornohé zvieratá sa skryli do svojich brlohov. Sneh pomali zaktýval posledné zvieravie chodníčky a celý ostrov Tropicasia pohltila hlboká noc. No predsa sa našiel niektto kto v tomto mraze nebol tam kde mal byť. Vtedy nikto a nič na okolí nevedelo, že o pár hodín, možno aj minút sa strhne peklo. V mrazivom ovzduší bolo cítiť len smradľaví, horúci dych trollov poukrývaných v útrobách tmavého lesa, pripravený zaútočiť na hradby a obsadiť zámok v ktorom celej Tropicasii vládla nádherná elfská kráľovná Elyon a kráľ Wilbur z ľudského rodu Rubíniovcov. Práve toto trollov pobúrilo, pretože každý v Tropicasii vedel, že ľudia su buď otroci, alebo sú veľmi chudobný a vlastnia len malú chatrč niekde v lese ďaleko od civilizácie a živia sa lovením divích zverov, predávaním kožušín a mäsa za nejaký ten zlatý či pár strieborných. Ako to, že sa človek dostal k moci? Človek sa predsa nemohol mať lebšie ako ten najvplivnejší troll! To trollovia nemohli dopustiť. V ich kamennom srdci ich to tak hrozne zožieralo, že museli pripraviť odvetu. Keď sa im podarí dostať sa za hradbi a obsadiť za nimi zámok, mladého kráľla Wilbura pošlú do konca života do otroctva a kráľovnú Elyon, pravú dedičku trónu, vyženú z hradu. Pretože si na svoju stranu dostali aj ôsmich drakov, mali viac ako obrovskú šancu, že ich plány sa naplnia. Vtedy ale žiaden s tých trollov netušil že kráľlovna čaká dieťa, kroré sa má každú chvíľlu narodiť. Za hradbami nikto netajil svoju radosť. Tešili sa, že raz mladý kráľ zasadne na trón, keď už jeho otec nebude vládať veliť krajine. Pre všetkých však bolo veľké sklamanie, keď sa namiesto dlho očakávaného syna narodila dcéra.
V tom čase sa už blížili k hradbám obrovské zástupi ozbrojených trollov. Zo tridsať trollov, možno aj viac, na čele zástupu niesli mohutný kmeň so zaostreným špicom. Za nimi na čiernom koni sedel Urluk v pevnom brnení a mečom. Pomedzi stromi sa valili tisícky trollov a nad hlavami im krúžili hrôzostrašný červeno-žltý draci. Pomali sa priblížili k hradbám. V strede stáli tri mohutné vrhače kameňov, vpredu na koňoch sedeli trollovia s oštepmi za nimi trollovia s mečmi za ktorími stáli trollovia s obrovskými mohutnými lukmi a šípmi. Za vrhačmi kameňov moli iba trollovia zo sekerami a mečmi ktorích bolo najviac. Úplne vzadu za všetkými zástupmi zosadli draci s obrovskými balvanmi medzi pazúriskami. V ovzduší bolo cítiť netrpezlivosť. Pomali sa zdvihla hmla a kôli nej nebolo z hradieb nič vidieť. Až keď zapálili horiace šípi a draci vychrlili z úst oheň ktorý odhalil vojsko, stráže z hradieb vydali signál na poplach. Už bolo však neskoro keď sa vojaci z hradieb spamätali. Urluk na koni zodvihol svoj majestátnny meč a zavelil na útok. Draci vtedy s balvanmi vyleteli do vzduchu a začali krúžiť nad hradbami. Trollovia s kmeňom vyrazili hradnú bránu krorú sa nepodarilo vojakom z hradu ubrániť. Prvý trollovia v zástupe sa vrhli do boja a hneď za nimi aj tý s mečmi. Urluk sa stiahol do bezpečia za všetkých bojovníkov.Z hradieb začali strieľať šípi. „Paľbu opätovať!“ vykríkol Urluk načo trollovia natiahli luky a spustili vodopád šípov. Draci pustili na hradby balvany a pomáhali im aj vrhače kameňov. Keď bol už boj v plnom prúde malé dieťa sa netrpezlivo metalo v maminom lone a ohlušujúco plakalo. Zlostný a zároveň sklamaný kráľ už nevydržal toľko zmätku. Vyriekol kliadbu na svoju dcéru, pobozkal kráľovnú na čelo a bežal do stajne pre svojho koňa a meč. Bolo mu jedno že nemá brnenie. Sprevádzala ho obrovská zlosť a túžba bojovať za každú cenu. Kráľovnej Elyon sa po líci skotúľala slza. Vedela, že musí odýsť aby zachránila dieťa, no bola veľmi unavená a vyčerpaná z pôrodu a nevládala sa postaviť na nohy. Do miestnosti vtrhla slúžka so zlou správou. Bolo vidno, že bežala. Hruď sa jej rýchlo nadvihovala pretože kráľovnina komnata bola v tej najvyššej veži zámku. Zvalila sa na kolená a lapala po dychu. „Kráľovná“ povedala zadychčane tichým hlasom „trolovia! Dostali sa za hradby! Vojsko nestíha bojovať. Zabijú každého kto im príde do cesty! Musíte odýsť! Musíte sa ukryť!“ Kráľovná potichu zastonala. Pomali sa posadila a pozrela sa na svoju malú dcérku, odkryla jej celú ľavú ruku. Zavolala svojho verného sluhu a rozkázala mu „Vypál jej na rameno meno. Bude sa volať Xiara!“ Vyčarovala železnú tyč ktorej koniec bol žeraví a podala ju sluhovi. Sluha trassúcimi rukami vzal tyč a koniec priložil na rameno dieťata. Malinké dievčatko začalo plakať od bolesti. Matka jej jedným kúzlom zmiernila bolest čo ju ešte viac oslabilo. Na ramene malo dieťa ozdobným písmom vypálené meno. Kráľovna zdvihla ruku nad dieťa a povedala „Jej meno bude Xiara a navždy ho bude nosiť zo sebou nech každý vie, že ona je vyvolená!“ Potom vydala rozkaz aby jej doniesli biely kožuch a košík vystlaný bielimi plachtami. Jednu zo slúžok poslala do stajní, aby odovzdala odkaz koniarom nech jej osedlajú jej bieleho koňa. Nikto nechápal čo sa deje až kým si neobliekla kožuch, položila malú Xiaru do košíka a nevybehla s ňou z kráľovskej komnaty. Utekala rovno do stajní kde už bol pripravený kôň. Nasadla naň a uháňala z hradieb nevedno kam. Videla bojujúce postavi, mŕtve telá, drakov krúžiacich nad hradbami a oheň. Po jej kráľovi Wilburovi ani stopy, no nemala čas ho hľadať. Musela utekať čo najďalej a čo najnenápadnejšie, lebo vedela, že keď ju zbadajú bude po nej a bo malej Xiare. O tej však trollovia nevedeli, preto sa kráľovná rozhodla zachrániť aspoň ju keď nie seba. Kôň uháňal ako vietor no sneh bol čoraz hlbší a stratili sa pon ním všetky cestičky. Taktiež začalo husto snežiť a kôň začal spomalovať. Najprv spomalil len do klusu, potom šiel krokom a ani nie po dlhej chvíli ledva spravil cez hustý sneh krok. No nezastavil sa. Šiel ďalej až kým úplne zastavil a zmoreny spadol na zem. Kráľovná z neho zišla a preborila za k jeho hlave. Videla ako v jeho očiach vyhasína život. No nemala čas ostať pri ňom tak ho pohladila po krku a ďalej šla po vlastných. Bolo to hrozne namáhavé. Vietor fúkal oproti nej a sneh jej bol až po pás. Iba spravila jeden krok a spadla. Po niekoľkých hodinách namáhavého chodenia a brodenia sa snehom dorazila k rieke. Kráľovná Elyon však už nevládala ďalej ísť. Pozrela na malé hemžiace sa klbko v košíku. Z posledných síl sa doplazila k rieke a košík položila na rozbúrenú hladinu. Chvíľu ho ešte držala a pozerala sa ako zaspáva. Zašepkala slová v neznámej reči, pustila košík a smutne pozerala ako ho odnáša voda. Z jej oka vyšla čistá takmer strieborná slza a kráľovná Elyon posledný krát vydýchla.