Štvanica - 28.

Roman stisol pery do jedinej bielej čiary a bez hlesu skočil priamo na Emu. Dievčina spadla na chrbát,čo jej na okamih vyrazilo dych. ROman sa jej zatiaľ oháňal dýkou pred tvárou.
"Beštia!" reval ako zmyslov zbavený, "to ty! TO všetko si celý čas robila TY! Zabila si MAreka! A chceš zabiť aj mňa!"
"Roman..." šepla Ema dýchavične, pokúšajúc sa vyslobodiť.
"Roman, nechaj ju," volala naňho z diaľky Sofia s vyvalenými očami.
"Ako mi to môžeš povedať?!" kričal ROman, "ona predsa viedla Štvanicu!"
"ALe ona o tom nevedela!" bránila ju Sofia, "Tak ako o tom nevedeli ľudia pred ňou! Bola iba bábkou v rukách Štvanice, návnada - tak ako jej teta!"
Nastalo mrazivé ticho. Roman prestal na EMu útočiť a zovretie uvoľnil. Eme sa konečne podarilo odkopnúť ho zo seba a postavila sa na nohy.
"Moja teta," ozvala sa, lapajúc po dychu, "tiež viedla Štvanicu?"
Sofia s bolestným pohľadom prikývla.
"Tak to preto sa ju Sylvia pokúšala zabiť?" pochopil Roman odrazu. Zlosť z neho vyprchala tak rýchlo, ako sa zjavila. Teraz iba tupo zízal na dýku vo svojich rukách.
"A preto ju napokon aj zabila," pritakala Sofia.
"Nehovorila si mi náhodou, že moju tetu zabila Štvanica?" spýtala sa EMa.
"NEmohla som ti predsa prezradiť pravdu," vzdychla si starena, "urobila by si nesprávne závery a to, čo si prežívala teraz, by si prežívala o pár dní skôr."
"POdieľala si sa na tom aj ty?" spýtala sa Ema. HLas mala zrazu slabý a bez života. Nehnevala sa. Už na to nemala síl. Napokon, možno je to predsa lepšie, že sa to všetko dozvedela až teraz.
"Aneta zistila, že to ona vedie Štvanicu, že vďaka nej opäť vyčíňajú v dedine - tak ako to hovorili dedinčania. Mávala vízie - podobné ako ty, Ema - kde videla umierať ľudí, ktorých Štvanica zabíjala. A keď s pomocou týchto obrazov zistila, ako to v skutočnosti je, veľmi sa zľakla. Zbalila sa a chcela ujsť. Ale...Štvanica ju potrebovala. KEby Aneta odišla, zmizli by s ňou. Preto jej v ten večer vtrhli do domu a pokúsili sa jej zabrániť v úteku."
Ema si mimovoľne spomenula na stopy mazúrov na zemi, ktoré našla v deň svojho príchodu. "Čo bolo ďalej?" chcela vedieť.
"NEjakým spôsobom sa jej ujsť podarilo. Dostala sa až k nám do osady. V tej dobe sa po okolí túlala Sylvia - vtedy som ju ešte dobre nepoznala. Všetci sme sa zhŕkli okolo zničenej Anety a rozmýšľali sme, čo s ňou urobíme. Sylvia vtedy prišla k nám a povedala, že ju musíme zabiť, aby sme Štvanicu zničili."
"A tak ste ju zabili," dokončila Ema tichým hlasom.
Sofia prikývla. V očiach sa jej zaligotali slzy. "Nechceli sme, Ema, ver mi, ale...nedalo sa inak. Všetci boli veľmi vystrašení. DOkonca aj my, čo nám Štvanica ublížiť nemohla! Muselo sa čosi spraviť!
Ale potom si prišla ty a...zjavila si sa v jej dome, kde boli tie obrazy...a tak si sa stala jej nasledovníčkou."
"Čo s tým majú tie obrazy?" spýtal sa Roman.
"Ten, kto ich získal alebo kúpil, sa stáva vodcom Štvanice," odpovedala Sofia, "tie obrazy prenasledujú Štvanicu na každom kroku. ALe nik netuší, prečo."
"Keď som čítala ten príbeh o dedinke Melans," spomínala si Ema, "písalo sa tam o tajomnom obchodníkovi, ktorý tie obrazy predal. A takisto to bolo aj v prípade mojej tety."
"Jacques Dodiér," prikývla Sofia.
"To on je tým obchodníkom?" spýtal sa Roman prekvapene.
"Presne tak. Keď neviedol Štvanicu, bol jej poslom. Predal obrazy na nejakom mieste, potom zmizol. Keď si psy urobili svoj kus roboty, vrátil sa po obrazy."
"Neuveriteľné!" hlesla Ema.
SOfia sa pousmiala: "Myslela som, že od doby, čo si tu, to slovo z úst nevypustíš."
Ema nereagovala, miesto toho sa pozrela na tri obrazy na zemi a jeden vo svojich rukách - ten, na ktorom bola zobrazená jej tvár, ibaže skrivená v akejsi strašidelnej grimase s planúcimi očami. Zachvela sa.
"Musí jestvovať nejaký spôsob, ako sa Štvanice navždy zbaviť."
"Nemožno ich zabiť obyčajnou zbraňou," pokrčila SOfia plecami, "ale snáď na niečo prídeš. Napokon, na väčšinu vecí si prišla celkom sama."
"Všimla si si jednu vec," Roman podišiel k Eme, vzal jej obraz a položi ho k ostatným.
"Čo myslíš?"
"POzri sa. Nielen že sa na každom obraze zjavuje kúsok tvojej tváre, ale zdá sa, že aj psy v popredí sú zakaždým bližšie."
Ema sa dívala a - všimla si to.
"Máš pravdu," prikývla, "tu je vidno celé telo psa, ale tu, na druhom obraze, mu už nevidno nohy. A na ďalšom už vidno iba jeho hlavu."
"Vyzerá, akoby sa približovali, ako keby vychádzali z toho obrazu," poznamenal Roman. "ALe potom nám chýba obraz, z ktorého skutočne vychádzajú von."
Ema sa naňho pozrela: "Myslíš, že existuje ešte piaty obraz?"
"To bola aj naša teória," vtrhla im do rozhovoru Sofia, "mysleli sme si, že piaty obraz je brána von a musí sa premiestňovať s týmito štyrmi. Ale nikdy sa nám ho nepodarilo nájsť."
"Ak je piaty obraz naozaj cesta von," ozvala sa Ema zamyslene, "potom musí byť na mieste, kde sa Štvanica ukrýva!"
"Skutočne dôvtipné," ohodnotil ju Roman, "Ale kde to je? Vieš, koľko takých miest môže v okolí byť?"
"Nie," pokrútila Ema hlavou, "iba jedno je správne - to, kam vedie tunel pod hrobkou Albrechta Krutého!"
"Sama si videla, že je to slepá ulička..."
"Musí to niekde ústiť, inak to nedáva zmysel."
"V posledných dňoch mi nedáva zmysel skoro nič, čo robím," zahundral Roman, ale tak, aby ho Ema nepočula.
"Musíme zistiť, čo je to za miesto," šepla zamyslene.
V tej chvíli sa odkiaľsi ozval ostrý štekot. Trojica vyľakane nadskočila. V tej chvíli sa dnu vovalil zablatený, ale očividne spokojný Daily.
"Bože, ty si nás vydesil!" vydýchla Ema a poškrabkala ozrutného psa za ušami. "Kde si sa túlal? Už som ťa dlho nevidela."
"Ten pes," ozvala sa Sofia, "patril tvojej tete?"
"Už celé roky," pritakala Ema, "pamätám si ho ešte ako malá."
"To nie je ten Daily, ktorého si pamätáš," pokrútila starena hlavou. CHvíľu bolo ticho a potom Sofia povedala čosi, čo vôbec nedávalo zmysel: "A Štvanica mala vodcu ľudí na koňoch. A s tým vodcom bol za jedno vodca psej rasy, aby tak nastala v DIvej honbe rovnováha."
"Čo..." začal ROman, ale Sofia ho prerušila:
"Tento pes, ktorého voláš Daily, je pes zo Štvanice."
"Ako?!" nechápala Ema, "Daily? To je vtip?!"
"Nie, nie je," pokrútila Sofia hlavou, "musel tu byť aspoň jeden pes, aby na ANetu dozeral. To on podľa mojej domnienky zvolal ostatných, keď chcela Aneta ujsť."
"Ale..Daily je predsa mierumilovný a má ma rád!"
"Pravdepodobne si ťa obľúbil, hoci to vôbec nečakal," prikývla Sofia, "a to môžeme využiť."
"Môže nám ukázať, kde sa Štvanica skrýva," dopovedal miesto Sofie Roman.
"JA tomu stále nechápem," vzdychla si Ema.
"Dokopy ani ja," usmiala sa Sofia, "Ale to je už údel tých, čo celý život pátrajú po Štvanici."
V tej chvíli Daily zaštekal. Všetci traja naňho pozreli. Pes stál pred radom obrázkov a štuchal labou do prvého z nich, do toho, kde boli psy ešte dosť ďaleko a jazdcov za nimi ani nebolo vidno.
"Čo to robí?" spýtal sa Roman prekvapene.
No Ema mlčala a šokovane sa dívala na psa. ODrazu sa jej začínali zjavovať v hlave útržky zo všetkého, čo sa jej za posledné dni stalo.
Spomenula si, ako jej Roman pri ich stretnutí po Marekovej smrti povedal: "Volali ich Psy z močarísk..."
Vlhká pôda a voda v tej podzemnej chodbe...
a...obraz na stole v Sylviinej pracovni - obraz nejakých zelených močiarov s červeným otáznikom v rohu.
"Sofia," oslovila starenu, "sú tu niekde nejaké močiare?"
"MOčiare?" zopakovala, "jedni tu boli, ale neviem, či ešte..."
"NAchádzajú sa niekde, za Albrechtovou hrobkou?"
"Myslím, že áno," prikývla Sofia, "ale ak si dobre pamätám, nedá sa tam prejsť cestou, mohla by si zapadnúť..."
"Preto pôjdeme chodbou pod hrobkou rozhodla EMa."
Nato sa otočila a zamierila dverám. Roman, Sofia a Daily ju so záujmom nasledovali.