Štvanica - 30.

"Odporné! Kebyže som už predtým nevyvrátila celý obsah svojho žalúdka, po tomto by som to určite urobila!"
"Si v poriadku?"
"Ale áno. Až na to, že som pokrytá tým zeleným svinstvom!" Sofia sirozčúlene odliepala od odevu zvyšky slizu a tvár sa jej skrúcala do zhnusenej grimasy. Ema, rovnako od hlavy po päty zalepená od slizu, sa uškrnula:
"Kašli už na to, hádam to zlezie samo."
Sofia sa prestala očisťovať a konečne si obzrela dlhú suchú chodbu s rovným stropom.
"Tak?" ozvala sa do ticha, "aká bola formulka na otvorenie priechodu?"
"Žiadna," odvetil Roman, "nebolo ju treba. Tunel sme totiž mali celý čas pred očami - ale predsa skrytý."
"Vyzerá to tak, že tie huby sa tu usídlili náročky," podotkla Ema.
"Pravdepodobne. Ale mňa by viac, ako záhada ich bytia zaujímalo, či aj vy cítite to, čo ja."
Ema zdvihla hlavu a nasala vzduch vôkol nej. Roman mal pravdu, nastala tu nejaká zmena. V prvom rade hnilobný pach zosilnel, ale bolo tu ešte čosi - a to čosi práve v tej chvíli rozvialo Eme vlasy.
"Vietor!" vyhŕkla miesto dievčiny Sofia. "Čerstvý vzduch! To znamená, že sme..."
Roman vážne prikývol a tvár sa mu na okamih stiahla do bolestivej grimasy: "Sme len kúsok od jamy levovej."
Von sa dostali cez okrúhly východ, napoly skrytý pod zemou. Vonku už zúrila poriadna lejavica a každú chvíľu sa obloha zablysla jasným oranžovým svetlom.
"Super," vydýchla Ema, "práve najdôležitejšia bitka sa uskutoční v búrke!"
"No, kebyže sú tu hollywoodski režiséri, tí by skákali od radosti," odpovedal Roman s úsmevom. Ema mu úsmev opätovala a ako prvá sa pustila po mokrej kope hliny šplhať von.

Pohľad, aký sa im naskytol, keď sa všetci traja postavili na malý ostrovček trávy, by nevymyslel nijaký hollywoodsky režisér. Ema si v prvej chvíli myslela, že sa jej to sníva.
Stáli uprostred obrovských rozvodnených bažín, z ktorých vyrastali hrubé trsy vodných tráv a po hladine plávali veľké leknové listy. Kdesi ďaleko ešte bolo vidno obrysy stromov, čo znamenalo, že stále museli byť v lese. Nad močiarmi viselo nebo, zatiahnuté ťažkými oranžovočervenými mrakmi. Eme sa zdalo, že sú tak nízko, že sa ich môže dotknúť, kebyže sa poriadne natiahne. Dážď, ktorý z nich padal na zem, bol hustý a nepriehľadný, ako veľký sivý závoj. Onedlho bola celkom premočená. Nebo každú chvíľu križovali dlhé rozvetvené blesky vo všemožných farbách a tvaroch a celá zem sa chvela pod strašným hrmením.
Ema sa spýtavo pozrela na Romana. Ako chcú v tomto močiarnom bludisku, a ešte za silnej búrky, nájsť piaty obraz? Však to bolo takmer nemožné! Videla, že Roman sa tvári rovnako bezradne, ako sa ona cítila.
"Skúsime prejsť viac do stredu močiarov!" zakričal cez burácajúci hrom. Nato prevzal velenie a prvý skočil do vody.
Na Emino prekvapenie nebola ani veľmi hlboká ani studená. Ale možno práve jej neskutočne vysoká teplota ju tak rozrušila. Pri pohybe totiž mala pocit, že sa jej o nohy obtierajú mŕtve časti tiel a zakaždým si musela zahryznúť do jazyka, aby z nej nevyletel výkrik.
"Tak a teraz čo?!" naznačila ústami, keď sa postavili na ďalší malý ostrovček uprostred močarísk. "Máš nejaký ďalší skvelý plán?"
Roman jej už-už chcel niečo odseknúť, keď sa vtom oproti nim zjavil akýsi pohybujúci sa tieň. Vyzeralo to ako pes.
"Do čerta!" zvolal Roman, "už nás našli!"
"Ale však...to je Daily!" odvetila Sofia a zamávala na siluetu oproti nej. Naozaj to bol Daily. Od hlavy po päty bol pokrytý hrubou vrstvou blata, ale zdalo sa, že je vrcholne spokojný.
"Tak čo, kamarát," prihovorila sa mu Ema a potľapkala ho po chrbte, "ukážeš nám, kde máme hľadať tvojich kolegov?"
Daily radostne vrtel chvostom a Ema mala opäť ten čudný pocit, že jej rozumie.
"POchybujem, že by ich dokázal zradiť," podotkla z diaľky Sofia, ale bolo jej sotva rozumieť, "je predsa jeden z nich."
No Daily krátko zaštekal, akoby chcel Sofiine tvrdenie vyvrátiť, potom sa otočil a rozbehol sa k najbližšiemu brehu močiarov.
Ema si s Romanom vymenili zmätené pohľady. Daily to pravdepodobne zacítil, pretože zastal, obzrel sa a znova zaštekal.
"CHce, aby sme šli za ním," pochopil Roman.
"Tak...ideme, nie?"
"SAmozrejme. pochybujem, že by sme bez jeho pomoci Štvanicu našli."
A to rozhodlo.
Spoločne sa pustili brodiť nechutne teplými vodami na druhú stranu,na ostrovček vysokého tŕstia. Tu sa im Daily stratil.
"Kam, do pekla, šiel?" zavrčal nervózny Roman.
"Mám pocit, že z pekla vyšiel," opravila ho Ema s úškrnom.
Roman na ňu zazrel a zjavne jej chcel niečo povedať, nebyť ďalšieho zahrmenia. Pár metrov od miesta, kde stáli, do jedného z močiarov udrel blesk.
"Kriste pane!" zhíkla Sofia a chytila sa za srdce. "Toto bude moja smrť!"
"Psst!" Ema si priložila prst na pery. Sofia stíchla a Roman zmeravel ako pes.
"Začula si niečo?" spýtal sa dievčiny cez hučiaci dážď.
"Myslím, že som niečo zbadala. Tam! Nejaký tieň!"
"A nebol to zase Daily?" Romanov hlas znel pochybovačne.
"Nie, bolo to oveľa väčšie a malo to červené oči...POzri, zas to tam je!"
Ema ledva stihla dopovedať vetu a v tej chvíli sa z tŕstia vyrútil ozrutný pes s hustou čiernou srsťou, dlhými tesákmi a planúcimi očami šarlátovej farby.
Ema o krok ustúpila a chytila Romana za ruku.
Vtedy z kríkov vedľa vybehol druhý pes a hneď nato o kúsok ďalej ďalší... A kým si trojica stihla uvedomiť, čo sa deje, už boli obkľúčení zúrivými monštrami s planúcimi očami,vztýčenými ušami a hustou penou okolo papule.
"Kde je Daily teraz?" zasipela EMa Romanovi do ucha.
"Zdá sa mi to, alebo...tam?" Romanova trasúca sa ruka sa zdvihla a prst namieril na najväčšieho psa, ktorého jasnočervené oči horeli ako refletktory. Aj on vrčal a ceril zuby.
"On nás zradil!" hlesla Ema.
"HOvorila som, že by sa neobrátil proti svojim," zašepkala Sofia. Jej hlas zanikol v ďalšom ohlušujúcom zahrmení.
"Ale...čo teraz?"
"MUsíme ujsť," rozhodol Roman.
"Zbláznil si sa?! A kadiaľ?! Vidíš nejakú únikovú cestu?!" Ema mu od zlosti prskala do uší, až sa musel od nej trochu odtiahnuť.
V tej chvíli k nim predstúpil Daily. Všetci traja zmeraveli od strachu a čakali, čo sa bude diať. Hodnú chvíľu sa okolím rozliehalo iba hrmenie a hučiaci dážď. POtom Daily otvoril papuľu a prehovoril:
"Prečo?" Jeho prvé slovo bolo tak desivo jasné a také výrazné, že si ho Ema pamätala až do konca života a ešte dlho ju strašilo v snoch.
"Čo prečo?" odhodlal sa spýtať Roman. Daily sa však naňho nepozrel. Jeho neľútostné oči sa zavŕtavali do Emy.
"Prečo si taká ako ostatní?"
Tá otázka bola taká prekvapivá, že sa ticho zasmiala.
"Ako prosím?" spýtala sa.
"Prečo si sa postavila proti nám?" zopakoval Daily svoju otázku, tento krát trochu zrozumiteľnejšie, "prečo si musela zahodiť to, čo sme ti ponúkali?"
"A čo ste mi ponúkali?" EMa cítila, ako ju strach opúšťa. Odrazu mala pocit, ako keby sa iba zhovárala s priateľkou pri káve.
"Zbaviť tento svet zla!" Daily až zavyl od zlosti, "prečo si urobila tú chybu ako ostatní?!"
"Pretože nechcem byť súčasťou toho, čo páchate," odpovedala jednoducho, "nechcem zabíjať ako vy!"
"Násilie je len cesta ako sa vykúpiť," prehovoril Daily znova a Ema si zrazu uvedomila, že hovorí hlasom jej tety. Prekvapene stisla Romanovu ruku, až zjajkol.
"Nejestvuje dobro a zlo," povedal Daily Anetiným hlasom a o krok sa priblížil, "jestvuje len väčšie a menšie zlo. Tak ako nie je čierna a biela - iba čierna a vyleštená čierna!"
"Nechcem vraždiť ľudí, ktorých mám rada," šepla Ema. Jej výrok prerušilo zahrmenie, ale zdalo sa, že Daily ho aj tak počul. V tej chvíli zvesil uši a pokýval hlavou, ako keby predsa len čakal takú odpoveď.
"V tom prípade musíš byť potrestaná aj ty a tvoji priatelia! Nie je iná cesta!"
Chvíľu sa nič nedialo, potom psy jeden po druhom zaklonili hlavy a dlho, desivo zavyli. Ten zvuk sa ťahal močarinami ako niť a zväzoval sa s iným zvukom.
Ema začula dupot, špľachot a krik niekoľkých ľudí. Najprv si myslela, že sú to dedinčania, ktorí im prišli na pomoc, ale keď zbadala v diaľke zbadala siluety ozrutných koní a jazdcov. Psy si práve povolali na pomoc zvyšnú časť Štvanice.
"Musíme utiecť!" vykríkol Roman, za jednu ruku chytil Emu, za druhú Sofiu a bez zaváhania sa vrhol k močiarom, z ktorých len pred chvíľou vyšli. V ceste im stáli dvaja psy, ale Roman do jedného bez milosti kopol. Zviera rozčúlene zavrčalo, ale odskočilo nabok. A to bolo ich hlavným cieľom.
Skočili do močiarov a pustili sa brodiť na druhú stranu. Za sebou počuli krik mŕtvych jazdcov a vytie psov. Ema si presne vedela predstaviť, čo sa deje za nimi. Psy utekajú v popredí s pootvorenými papuľami, dychčiac a v očiach ten šialený lesk. A za nimi cválajú na koňoch jazdci z pekla a z ešte horších miest - výjav z obrazov. Po chrbte jej prešiel mráz.
"Musíme nájsť ten obraz!" zakričala Ema Romanovi. Ten sa otočil. Oblohu znovu rozčesli spolu až tri blesky, takže sa na prvý pohľad zdalo, že sa láme.
"Zabijú nás," povedal Roman.
"Ema má pravdu, preto sme sem prišli," pridala sa k nej aj Sofia, snažiac sa udržať tempo s priateľmi.
"Ale nevieme, kde ich hľadať!"
"Tie psy vyšli z tamtoho ostrova, takže možno budú tam," navrhla Sofia.
"Ale to sa musíme vrátiť!"
"Vrátime sa obkľukou! Tadiaľ!" Ema ukázala na rad malých ostrovčekov, ktoré tvorili akýsi chodník uprostred močiarov. Tvoril okolo močiarov nepravidelný kruh.
"Skúsiť to môžme," pritakal Roman.
A tak sa pustili brodiť nie späť ku chodbe a do bezpečia, ale priamo do stredu jamy levovej.
ALe to nepočítali s tým, že psy a kone budú také rýchle. Čochvíľa im boli v pätách. Ema počula fŕkanie koní. A aj krik ľudí. Bolo to skandovanie. Skandovanie jej mena!
Nemohla si pomôcť. Otočila hlavu. Jeden jazdec bol iba meter od nej. Vykríkla. Pokúsila sa uhnúť jeho naťahujúcej sa ruke v čiernej rukavici, ale nemohla ujsť. Rameno jej stisli ostré prsty ako pazúry. Trepala sa z boka nabok, ako myš v pasci. Kútikom oka zbadala, ako sa Roman otočil, ale utekal ďalej. Nič by nezmohol. Ale Sofia sa otočila a zaútočila na koňa jazdca s divokým výkrikom. Ema neverila, koľko síl ešte môže mať tak stará žena.
Kôň sa vzopäl na zadné a zaerdžal. Ema v jazdcových rukách lietala zo strany na stranu.
"NIe, Sofia!" kričal na ňu Roman z diaľky. Ale starena bola rozhodnutá. Zdvihla ruku so striebornou dýkou, ktorú od príchodu k Eme nepustila a rozohonala sa ňou. KOňa zasiahla priamo do hrude.
Zviera sa divoko rozbehlo. Ema cítila, ako jej nohy udierajú o nohy neznámeho jazdca.
"Ahoj, Ema!" Ten hlas jej bol známy. Zdvihla pohľad. Bola to jej teta. Ale aj nebola. Tvár mala mŕtvolne bledú, oči prepadnuté, vždy upravené ryšavé vlasy jej lietali okolo tváre a mali farbu starej zaschnutej krvi. Hemžili sa jej v nich hrubé slepé červy, bledé žaby a obrovské slimáky. Eme prišlo zle a rýchlo sa odvrátila.
"Ema, aj ja sem patrím! A budeš aj ty! Lebo na to si bola určená! Neujdeš!"
V tej chvíli sa Anetina tvár zmenila na tvár Lucie a vzápätí na tvár toho mŕtveho chlapca, ktorého sa pokúšala zachrániť. PO tvári sa mu ťahali dlhé hnisajúce rany a z úst mu vyliezali rôsolovité huby, ktoré Ema videla v tuneli pod hrobkou.
"Neujdeš, Ema," zašepkal chlapec a vyvalil krvavé oči. "nik neujde pred Štvanicou - pred nami!"
Ema v panike zvreskla a pokúsila sa vyslobodiť. Ale ruka ju držala veľmi silno, zatiaľ čo ich kôň unášal niekam do diaľky.
Zrazu sa však stalo niečo, čo ani jazdec ani Ema nečakali.Kôň sa zrazu zložil na zem a zdochol.
Emu odhodila na jeden koniec močiarov, zatiaľ čo jazdec zostal ležať pri konskom tele.
POnorila sa pod hladinu páchnuceho močiaru. Zacítila pach rozkladajúcich sa tiel a krvi a začal sa metať. Vtedy sa pri nej zjavila dlhá, strašidelne sa trasúca ruka a schmatla ju za zápästie. Ema otvorila ústa a nahltala sa hustého bahna zmiešaného s vodou. POkúsila sa uvoľniť, ale nedalo sa. Ruka ju nemilosrdne vytiahla von.
"NIEEE!"
"Ema!"
"NIE, pusť ma! Pusť!"
"Ema to som ja!"
Plesk. Nemilosrdná facka dopadla Eme na líce. konečne sa prestala metať a trochu prekvapene pozrela na Romana.
"Si v poriadku?" uisťoval sa.
Prikývla. "Kde...je..."
"Tu som," odpovedala Sofia, s námahou sa brodiac cez močiare. Bola zafŕkaná od krvi a blata, ale tvárila sa spokojne.
"Práve som na niečo prišla..."
"Ten kôň spadol...asi zomrel...ja neviem...spadla som..." mrmlala Ema ako vo vytržení.
"Ja som zabila toho koňa, Ema," prerušila ju Sofia.
"Ako?" zvolal Roman prekvapene. "Myslel som, že sa nedajú zabiť!"
"Nedajú sa zabiť normálnymi zbraňami," prikývla Sofia, "ale nie sú nesmrteľní! Možno ich vrátiť do pekla zbraňou, ktorá bola vytvorená za tým účelom!"
"Tvoja dýka!" pochopil Roman.
"A takisto aj Sylviina." Sofia ukázala na zbraň v Romanovej ruke.
"Takže...teoreticky..."
"Potrebujeme viac ľudí, sami to nezvládneme."
"A kam vlastne ušli?" vydýchla Ema a bezmyšlienkovite sa pritisla bližšie k ROmanovi. Ten ju objal okolo pliec, nerozmýšľajpc, že všetci traja stoja až po kolená v zapáchajúcich močiaroch.
"Niekde sa stiahli, netuším, kde," odvetila Sofia.
"NIk z dediny nám nepríde na pomoc," namietol Roman.
"Ja nehovorím o dedine, ale o tých, ktorí vlastia tieto dýky!"
"Myslíš Dobrotivých?" vykríkol Roman, "a...ako sa s nimi chceš spojiť?"
"Máme svoje spôsoby," usmiala sa Sofia. Nato ukázala niekam do diaľky. Ema aj Roman jej prst nasledovali pohľadom.
"TO..."
"Neverím!" vydýchla Ema a vymanila sa z ROmanovho zovretia. "Ako?"
Cez močiare si razila cestu obrovská skupina horiacich fakieľ, ktoré žiarili pomedzi hustý dážď. O chvíľu už stáli okolo našej trojice.
"Tak kde sú tie beštie?" zakričal cez ďalšie zahrmenie jeden chlap.Ema mala silné podozrenie, že je to Roland.
"Tam kdesi," Sofia ukázala na ostrovčeky napravo od nich. "POtrebujeme ich držať bokom, kým objavíme ten piaty obraz."
Roland prikývol a mávnutím ruky vyzval zvyšok skupiny aby ho nasledovala. Ema si všimla, že každý má v rukách jednu striebornú dýku.
"A my ideme," šepla Sofia.
Spoločne sa pustili brodiť k ostrovčeku, z ktorého museli tak rýchlo ujsť. Ema sa ešte vždy pridržiavala Romana, ale zjavne jej už bolo lepšie.
Zrazu sa spoza ich chrbta ozvalo dlhé zavytie a skôr, ako si to stihli uvedomiť, už sa na nich vrhli traja psy a zvalili ich do močiarov.
EMa vykríkla a pokúsila sa zabrániť pádu do vody. Ale pes bol silnejší a pritlačil ju k blatistému dnu. Ema kopala a metala sa, ale zbytočne tak prichádzala o dôležitý kyslík.
Zrazu zbadala, ako sa na psa nad ňou vrhol akýsi tieň a odhodil ho nabok. Bleskovo sa vynorila a zbadala, že pes bojuje s Romanom.
Bez toho, aby rozmýšľala, čo robiť, sa vrhla na bojujúcu dvojicu s úmyslom odlepiť psa od Romana. To sa jej napokon aj podarilo, ale pritom schytala jednu nepeknú ranu do ramena. Roman ju stiahol dozadu skôr, ako po nej stihol pes znova skočiť. Potom mu z celej sily vrazil dýku do brucha.
Pes zavyl - ale Eme to pripomínalo skôr zjačanie - a ochabol.
"Rýchlo," poháňal ju Roman a chytil ju za ruku. O chvíľu sa k nim pridala aj Sofia, ktorá si očividne so svojim protivníkom poradila sama.
Vybehli na malý výstupok v močiari, jeden z malých ostrovčekov, ktoré tvorili chodník okolo celých močiarov. Odtiaľ videli obrovskú bitku, ktorá sa rozpútala medzi Dobrotivými a ich stáročnou korisťou. Z centra bitky - uprostred najhlbších močiarov - sa ozýval krik, štekot a zúrivé erdžanie.
"Kadiaľ teraz?" spýtala sa Ema, "ja si cestu nepamätám!"
"Ten veľký ostrov oproti nám," ukázala jej sofia.
"Preboha! POzor!" zreval zrazu Roman, dívajúc sa niekam za Emin chrbát.
Otočila sa a to, čo uvidela, bola ďalšia scéna, ktorá ju prenasledovala v hrozivých snoch.
Zoschnutý strom na ostrove za nimi horel - asi doň udrel blesk. Ale, čo bolo horšie, zdalo sa, že spleť niekoľkých farebných bleskov sa presunula práve nad nich.
Ledva stihli skočiť do vody, do ostrova a nízkeho zoschnutého kríku - ktorý Ema ani nezaregistrovala - udreli hneď dva blesky a ostrovček sa rozhorel ako obrvská pochodeň.
Ema, Roman a Sofia sa pustili brodiť na druhú stranu. Cestu mali bez prekážok - s tými sa práve zaoberali ostatní ľudia z osady. I chvíľu sa vyškriabali na vodnatý breh.
"A čo teraz?" spýtala sa Ema nervózne.
"Hľadajte!" prikázala im Sofia, "môže byť v zemi, v tráve, hocikde!"
A tak sa pustili do horúčkovitého pátrania. Práca bola namáhavá. V tme, aká medzitým padla na les, sa ťažko dalo niečo vidieť a viditeľnosť zhoršovala aj silná búrka. Okrem toho boli všetci traja už úplne mokrí a premrznutí a pohybovať sa bolo pre nich čím ďalej tým obtiažnejšie.
Ema sa odkradla trochu ďalej od stredu ostrova, uvažujúc, že možno je obraz skrytý už takmer v močiari.
"Nie! Ty beštia!" Zdvihla hlavu. BOl to Roman. Prichádzalo to z opačnej strany ostrova. ROzbehla sa.
Romana našla v tŕstí bojovať s Dailym. Ceril naňho tesáky a z pyskov mu kvapkala pena.
"Neprežiješ túto noc," chraptel, "lebo nikdy...nemôžu...zostať...svedovia!"
Ema zbadala, že zozadu sa k Dailymu blíži jeden z Rolandovej skupiny. V ruke držal dve strieborné dýky. Ako obarená sledovala, ako sa na psa muž hodil a pokúsil sa mu zabodnúť jednu dýku do lopatky. Daily zreval, až to prehlušilo hrom a úderom jednej laby poslal muža do večných lovísk. Jedna z dýk spadla do močiarov a druhá priamo k EMiným nohám.
Daily si až vtedy všimol EMu.
"Prišla si ho zachrániť?!" spýtal sa. Nechal Romana ležať v tráve a začal sa pomaly približovať k Eme. "Chceš ma zabiť?"
Ema zdvihla dýku a pripravila sa na útok.
"On zomrie, Ema," šepol Daily takmer smutným hlasom, "je to jeho osud. On nikdy nemal Štvanicu vidieť. Pochop, nesmieme zanechať žiadnych svedkov!"
"A ja?" neodpustila si Ema. "A Sofia?"
"Vy ste boli vybrané, aby ste o tom informovali ďalej a - ako Roman správne poznamenal - aby vám neverili! To je tvoje poslanie!"
Už ho dlhšie nedokázala počúvať. So zúrivým revom sa naňho vrhla. Daily, prekvapený tým náhlym útokom, zaspätkoval a zvalil sa priamo na Romana. Ten sa doňho takisto pustil. Obaja mu uštedrovali rany do hrude, chrbta a krku, ale nebolo až také ľahké zabiť ho.
Ema sa pokúsila otočiť ho na chrbát a vraziť mu dýku do srdca, ale Daily bol rýchlejší a odhodil ju na kraj ostrova. Ema spadla na brucho, pričom jej hlava visela z takmer do vody. Vtedy...to zbadala.
Na dne plytčiny sa napriek pochmúrnemu počasiu celkom jasne črtal štvorcový obrázok bez rámu. Srdce jej poskočilo od radosti. rýchlo po ňom siahla.
Boli na ňom zobrazené už iba stromy, močiare a miznúci chvosti nejakého psa. Všetci boli vonku.
"Mám to!" vykríkla natešene a otočila sa.
Výhľad na Romana a Dailyho jej zastrel silný záblesk na nebi. Až potom uvidela dve vedľa seba ležiace telá.
"Preboha!" vyhŕkla a preplazila sa k Romanovi. MAl škaredú ranu priamo na hrdle, roztrhanú hruď a jednu ruku stiahnutú z kože. Nemohol to prežiť.
EMa prehltla vzlyky, ktoré sa jej drali z hrdla a prikryla Romanovi doširoka otvorené oči a pritlačila viečka.
"Nesmie zostať svedok," šepla si pre seba. Zhlboka sa nadýchla a zavolala na Sofiu.
"Čo je...čo sa...ach, pane bože! Chudák chlapec!"
"Treba to skončiť," Ema zamávala obrazom v ruke, "a ja aj viem ako!"
V jednej ruke zovrela striebornú dýku a v druhej obraz. POzrela sa do diaľky, do stredu močiarov. Tam bitka ešte neskončila.