Štvanica - 32.

"Je v poriadku?"
"Myslím, že áno. Dýcha."
"Preboha, vidíš jej ruky?! Čo sa jej stalo?"
"Asi chcela ujsť z toho horiaceho domu!"
"Cez okno? Šialené dievča!"
"Nepokúsime sa ju prebrať?"
"Myslím, že to nebude treba. Už sa hýbe."
Ema otvorila oči. Oslepilo ju silné slnko a zavzdychala. POkúsila sa zacloniť si ich dlaňami, ale rukami jej preletela vlna silnej bolesti.
"Nehýb sa!" prikázal jej nejaký hlas, "treba ti to ošetriť. Teda, poviem ti, poriadne si sa opiekla! Ale nie je to nič vážne. Plastická operácia potrebná nebude."
"Čo..." zamrmlala Ema a zdvihla hlavu. Nad ňou stáli dvaja muži v oranžových hasičských kombinézach a jeden v bielom plášti.
"Môžeš sa posadiť?" spýtal sa jej a kľakol si k nej.
Prikývla.
Muž vytiahol z malej lekárničky akúsi fľaštičku a kus čistého obväzu. "Ako sa voláš?" spýtaj sa jej.
"Ema," odvetila.
"Bývala si tu?"
"Nie celkom tu, viac v dedine..."
"A toto k dedine nepatrilo?" Lekárov hlas znel začudovane.
"Nie...vlastne áno...ja...bolí ma hlava..." privrela oči.
"Dajte jej pokoj," zahriakol lekára jeden z hasičov, "vidíte, že je mimo."
"Bude to trochu nepríjemné," upozornil ju doktor, keď otvoril fľaštičku a vylial trochu z jej obsahu na čistú gázu, ktorou potom potrel Emine ruky.
Zasŕkala.
"V poriadku?"
Neodpovedala. Pohľad sa jej ustálil na jej rukách. Od lakťov až k prstom boli samý červený pľuzgier. Spomenula si, ako skočila cez horiace okno a trochu ju trhlo.
"Veľmi to bolelo?" spýtal sa lekár ustarane.
"Nie, len..." Nedopovedala a ani to od nej nikto nevyžadoval.
Muž jej obviazal ruky. "Hotovo! Môžeš sa postaviť?"
POstavila sa.
"KDe sú ostatní?" spýtala sa chrapľavým hlasom.
"Zhromaždili ich tu vpredu. POlicajt si ešte značí ich mená."
Rozbehla sa, prenasledovaná udivenými pohľadmi hasičov a lekára.
Dostala sa na ulicu, ktorá viedla do stredu osady. Skutočne tu boli všetci ľudia, ktorí sa predošlú noc zúčastnili bitky so Štvanicou - všetci špinaví, zakrvavení, popálení na niekoľkých miestach a so zúfalým výrazom na tvári.
Z osady nezostalo nič. Ale vôbec nič. Domy sa zmenili na kopy popola a ruín, ktoré teraz dôkladne prezerali hasiči. Z niektorých sa ešte dymilo.
"Prepáčte," oslovil ju nejaký policajt, "ako sa voláte?"
Ema neodpovedala. Miesto toho si muža zlostne premerala. "Prečo ste sem prišli?" spýtala sa. Nielen policajt, ale aj ona sama bola prekvapená tou čudnou otázkou.
"Ako to prečo?" zavrčal chlap, "v noci tu horelo. Treba to vyšetriť!"
"Ako ste sa o tom dozvedeli?"
"Ľudia v meste videli dym," odvetil trochu nahnevane, "okolo tretej nadránom sme dostali asi pätnásť telefonátov. A môžete mi povedať, ako..."
Ema popri ňom prešla a podišla bližšie k starému mužovi s otrhaným klobúkom. V jednej ruke držal striebornú dýku a v druhej niečo, čo vyzeralo ako veľmi dlhý tesák. Bol to Roland.
Keď ju spoznal, smutne sa usmial. "Nemohli sme tomu zabrániť," povedal smutne, "ľudia znova urobili to, čo považovali za správne."
"Čo sa teraz s vami stane?" spýtala sa.
Pokrčil plecami: "Dostali sme dlhé roky života na to, aby sme túto dedinu chránili. Asi sa o to budeme pokúšať znova."
"Sofiu zabil jeden z tých psov," oznámila mu ticho.
Rolan prikývol: "Ja viem. Cítil som to. Ale muselo sa to stať. Vedela príliš a mnohí jej začínali veriť. Preto je dobré nechávať si tieto tajomstvá vždy pre seba."
"V tých močiaroch," ozvala sa Ema po ďalšej odmlke, "mi Daily povedal, že Roman musí zomrieť ale ja nie."
"ZOstala si, aby si sa stala ďalším svedkom tejto strašnej nočnej mory, ktorá nás gniavi," vzdychol si muž. "Taký je už tvoj osud. A kebyže nezomrie tvoja teta, tak aj jej."
Chvíľu iba mlčky hľadeli na zničené kusy niekdajšej osady. Ema zacítila, ako ju v očiach pália slzy. Roland si to všimol. Objal ju okolo pliec.
"Ale no tak," prihovoril sa jej, "pre toto sa neoplatí plakať!"
"Mala som možnosť zničiť Štvanicu," šepla pomedzi vzlyky, "ale ten pes...vzal mi ten obraz! Zlyhala som."
"Nie tak celkom," pokrútil Roland hlavou. "Je síce pravda, že Štvanicu si nezabila, ale myslím si, že keby si aj ten obraz zničila, celkom by to nepomohlo. Vieš, zlo je večné, presne, ako to raz povedal jeden spisovateľ. A ver, že keby sa nevrátili cez obrazy, vrátili by sa inak."
"Ale...osada zhorela!"
"Áno, to je pravda," pritakal Roland, "ale väčšina z nás žije. A túto noc sa stala ešte jedna dôležitá vec."
"Aká?"
"POzri sa okolo seba."
Ema ho poslúchla. Prekvapená zbadala, že medzi ľuďmi z osady stoja aj dedinčania - tí istí dedinčania, ktorí ju odsudzovali a odsudzovali osadu. Tí dedinčania, ktorí sa báli bojovať proti zlu a hádzali vinu zaň na iných.
"Včera sme bojovali všetci za ten istý cieľ," vysvetlil jej ROlan s úsmevom, "a to sa nikdy predtým nepodarilo. Osada zhorela, ale zvyšok dediny stojí. A to je dôležité. Ver, že stačí, aby sa tu Štvanica zjavila ešte pár ráz a naučíme sa, ako sa jej úplne zbaviť."
Ema sa zahľadela na zem pod svojimi nohami. Zbadala tam odtlačok veľkej psej laby pod svojimi nohami.
Nebol to sen, pomyslela si trpko, ale ani skutočnosť. Bolo to peklo.

Sedela v prázdnom kupé a sledovala ubiehajúcu cestu za oknom. Cítila sa strašne unavená. Všetko ju bolelo, až na popálené ruky, skryté pod dlhým rukávom bundy. Nechcelo sa jej rozmýšľať, nechcela myslieť na to, čo sa bude diať, keď vystúpi z tohto vlaku, ako sa pomerí s mamou, či pôjde bývať k Lukášovi, ako všetkým vysvetlí, čo tu zažila. Všetky tie predstavy boli príliš vzdialené - ako z iného sveta. Pred sebou na kolenách mala položený zápisník a pero. Chcela si zaznačiť niečo z toho, čo práve zažila, ale nedokázala to. Nie, popálené prsty ju už tiež neboleli a dokázala ich celkom dobre ovládať. Bol to nejaký blok v nej. Jediné, na čo sa zmohla, boli štyri slová - Aneta, Sofia, Lucia, Roman. Ľudia, ktorí jej boli najbližší a ktorí ju opustili.
Zakrútila sa jej hlava a v jeden okamih si už-už myslela, že bude mať znova vidiny o smrti ďalších ľudí. Miesto toho sa dostavila rýchla úľava.
Znova pozrela von oknom. Spomenula si na obrazy. KEď sa vrátila do tetinho domu, boli preč. Tak ako akýkoľvek dôkaz o Dailyho existencii. Netušila, kam to zmizlo a ani to vedieť nechcela. Iba dúfala, že je to dosť ďaleko, aby jej to už nikdy neublížilo.
Dvere do kupé sa otvorili. Stála v nich drobná ryšavá dievčina s veľkým batohom.
"Máš tu voľno?" spýtala sa.
"Ale iste," zamrmlala Ema. Pocítila sklamanie. Na okamih si myslela, že sa čas vrátil dozadu a že je to Marek alebo ROman, ktorí sa chystajú na krátky oddych. Ale to je už preč. Navždy.
"Som Monika," predstavilo sa ryšavé dievča. Ema jej podala ruku, ale nepredstavila sa.
"Odkiaľ ideš?" chcela vedieť MOnika.
"Bola som na prázdninách u tety."
"A kde býva..."
"V jednej malej dedinke."
Monike sa rozšírili oči: "Nie náhodou v tej, kde túto noc horelo?!"
Ema na ňu škaredo zazrela. Jej pohľad asi odpovedal miesto jej jazyka.
"To vážne?! A videla si ten požiar? Ľudia v meste hovoria, že to urobil nejaký pyroman..."
"Blbosť!" vykríkla Ema skôr, ako si to stihla uvedomiť.
"Ani ja si to nemyslím," prikývla Monika, "moja stará mama tam bývala pred troma rokmi a povedala, že tá dedina je plná zla. Vraj sa tam zjavujú prízraky obrovských psov a nadháňačov na love! HLavne v noci!" Naklonila sa k Eme a sprisahanecky jej zašepkala do ucha: "Vraj sú priamo z pekla! A moja teta málokedy klame! No čo povieš? Videla si tam niečo také? Možno si bola priamym svedkom prízrakov z pekla!"
Ema sa zamyslela iba na okamih. Mimovoľne chytila do rúk pero a začala níím čarbať po papieri, bez toho, aby vedela, čo chce nakresliť. Monika zatiaľ napäto čakala.
Som DObrotivá, svedok, ktorý je odsúdený na to, aby mu neverili, pomyslela si.
Konečne zbadala, čo nakreslilo. Bolo to oko, ochranný amulet v tvare oka.
"Nie," pokrútila hlavou a pozrela na Moniku, "nič také som nevidela."
------------------------------------------
Windsor, Veľká Británia

"Vitaj, Nathaly," pozdravil tučnú ženu s krátkymi kučeravými vlasmi starnúci majiteľ obchodu so starožitnosťami, "čo ťa k nám dnes priviedlo?"
"To vieš,Jack" mávla Nathaly bacuľatou rukou, "potrebujem na chvíľu odísť z domu. Je to u nás ako v blázinci. Peter si zmyslel, že ide opraviť počítač, takže sa hrá s náradím. A Samantha má na záhrade partiu priateľov, učia sa na skúšky. Takže sa nemám kam pohnúť."
"Dnes si aj niečo kúpiš, či znova budeš iba obzerať?" spýtal Jack.
"Vieš čo, minule sa mi tu páčil jeden obraz," odpovedala Nathaly, prechádzajúc sa pomedzi preplnené regály.
"Aký? Pokúsim sa ho nájsť."
"No, boli na ňom hory a les...krásny záber...ale ak ho nenájdeš, to...a toto je čo?"
Jack vykukol spomedzi regálov. "Čo?"
"Toto, tieto štyri obrazy." Nathaly ukázala na štyri malé obrázky, zoradené vedľa seba ako vojaci s motívom svorky loveckých psov, utekajúcich cez akési močiare.
"Nikdy som si ich nevšimol," začudoval sa Jack, "asi ich tu dala Alison. Tá vždy niečo objaví na povale."
"Sú celkom zaujímavé..."
"POdľa mňa sú desivé," odpovedal Jack a krátko zatskal. "Takéto niečo by som doma nechcel."
NAthaly sa zasmiala: "Ty si poverčivý hlupák, Jack. A nik nechce, aby si si ich vzal. Ja si ich kúpim."
"Naozaj?" Jack sa zatváril trochu vystrašene, "možno by som mohol ešte objaviť ten obraz, čo si chcela minule..."
"Nie, nie. Toto sa mi páči viac. Tie psy vyzerajú ako živé..."
"Nuž, ak ináč nedáš..." Jack váhavo vzal štyri obrázky a prešiel k pultu.
"Alison tu ešte nedala cenovku," vzdychol si, "takže ti musím urobiť cenu."
"Ale dúfam, že dobrú."
"Ale iste...to máme...štyri obrazy...umelec neznámy...dajme tomu ...za libru?"
Nathaly vyvalila oči: "Vážne? Tak lacno?"
"No...nevyzerajú bohvieako vzácne a mám z nich husiu kožu. Rád sa ich zbavím."
"Ty hlupák," počastovala ho Nathaly so smiechom.
"Nie som hlúpy," bránil sa Jack, "len mám strach zo zlých vecí. a vieš ako to chodí - dobro je pominuteľné, ale zlo, to je večné!

KONIEC - aspoň tohto príbehu :)