Synovia súmraku - 1.

Sionn zastavil koňa a zamyslene sledoval roztrasenú siluetu mesta na obzore. Teraz, v podvečer, sa kúpalo v krvavočervených lúčoch zapadajúceho slnka a vyzeralo priam prízračne. „To je ono?“ spýtal sa.
Jeho brat Ascall prikývol a posunul si klobúk so širokou strieškou viac nad obočie, čím odhalil ružovú jazvu, ktorá sa mu ťahala od pravého očného viečka cez čelo, nepríjemná spomienka na jeden horúci augustový večer. „Marahin. Mesto ako stvorené na páchanie zločinov.“
Sionn sa zadíval na tmavnúcu oblohu a uškrnul sa: „Presne naplánované - vlastne ako vždy.“
„Pôjdeme pomaly,“ odvetil Ascall, „nechceme predsa tých ľudí vystrašiť!“
„Aspoň by sme si užili trochu zábavy,“ prehodil Sionn a popreťahoval sa, „už niekoľko dní dobre že nezomriem od nudy.“
Ascall sa pousmial: „Neboj sa. Pochybujem, že dnes sa nudiť budeš. Práce bude nad hlavu.“
„Ako ich to volajú?“
„Pekelní jazdci,“ Ascallova tvár sa zachmúrila, „príznačné meno pre takých banditov.“
„Len dúfam, že budú schopnejší, ako tí naposledy. Človek si nič neužije, keď padajú k zemi ako hnilé hrušky.“
Ascall radšej nepovedal nič, len sa potmehúdsky pousmial. On bol z nich dvoch vždy ten rozvážnejší, ten, ktorý sa držal plánu. Sionn cestu zákonite sťažoval. Ale nemali rozličné iba povahy. Keď sa na nich niekto pozrel, nikdy by nepovedal, že sú synmi jednej matky. Ascall bol vysoký, mal hranatú bradu, čierne vlasy a tmavomodré oči, v ktorých jednostaj blčal jasný oheň spravodlivého hnevu. Sionn bol asi o pol hlavy nižší, s dlhšími plavými vlasmi, ktoré mu padali do čela, mal na pohľad naivný úsmev, pri ktorom sa rozhorelo nejedno ženské srdce a svetlomodré oči. Za tým výrazom nevinného chlapca sa však skrývali neobyčajné zručnosti a skúsenosti, akými neoplývali ani jeho starší protivníci. Bratia boli na ceste celú večnosť - roky prestali počítať už dávno. Celý ich život bol plný nebezpečenstiev a nástrah, niekde ich milovali, inde sa ich báli, ale nič z toho im neprekážalo - nie, ak mali stále kam ísť, aspoň tak to hovorieval Ascall.
Kopytá ich koní jemne našľapovali na udupaný oranžový piesok, vyhýbali sa pichľavým jedovatým krom aj oázam. V mlčaní púšte sa z času na čas ozvalo netrpezlivé zafŕkanie niektorého žrebca, alebo zavŕzganie koženého sedla a popruhov. Slnko sa pomaly, pomaličky spustilo za obzor. Červeň vystriedala tmavá modrá, fialová a sivá, až napokon zmizla i tá a nad dvoma bratmi sa rozprestrela nekonečná čerň noci. Bol najvyšší čas.
„Hovoril som, že si môžeme trochu pohnúť,“ podotkol Sionn triumfálne.
„Pár minút hore, dole,“ odbil ho Ascall, „nemusíme byť večne presní.“
„Hovorí sa, že prichádzame, keď posledné lúče slnka zhasnú,“ pripomenul mu Sionn. V hlase mu zaznel posmech, „preto nás volajú Synovia súmraku.“
„Áno, ja viem,“ vzdychol si Ascall, „ale nič sa nestane, keď neprídeme načas.“
„Len aby nám za to nestrhli niečo z peňazí.“
Ascall sa hrdelne zasmial: „Teba zaujíma len odmena. Došlo ti niekedy, že to nemusíme robiť len kvôli peniazom - že je za tým niečo viac? Alebo si už zabudol....?“
„Nie, nezabudol,“ Sionn si zahryzol do pery, „máš pravdu. Správam sa ako chamtivý blázon.“
„Peniaze z ľudí robia bláznov,“ prikývol Ascall, „ale iba z tých, ktorí mu to dovolia.“
Hoci sa Sionn obával, či sa im podarí dôjsť k mestu načas, nakoniec sa dostavili iba o pár minút neskôr ako inokedy. Mlčky sa uberali širokou hlavnou ulicou, lemovanou drevenými domami so špicatými strechami. Pošmúrne ticho narúšala len občasná vrava, vychádzajúca z otvorených dverí, alebo erdžanie koní a štekanie psov. Všetko to boli príjemné, upokojujúce zvuky. Ale dvaja muži rozoznali nebezpečenstvo, skrývajúce sa za nimi ako za farebnou maskou. Všetok tento pokoj sa v priebehu chvíle mohol zmeniť na chaos. A oni sem prišli práve preto, aby tomu chaosu zabránili.
Zastali pred hostincom U Jaštera, ktorý sa nachádzal pri zákrute do úzkej bočnej uličky. Pred dvojkrídlovými dverami postávalo pätnásť nervóznych, dobre živených čiernych žrebcov a každú chvíľu netrpezlivo pohadzovali hlavami.
„Už sú tu,“ zamrmlal Ascall a zoskočil z koňa, „výborné načasovanie.“
„Nebolo by lepšie vylákať ich von?“ navrhol Sionn, keď tiež stál na pevnej zemi, „myslím, že by od nás nebolo príliš ohľaduplné, keby sme im porozbíjali nábytok. A medzi stolmi sa dosť ťažko bojuje.“
„Dobrý nápad,“ odobril mu ho Ascall. Chvíľu zamyslene hľadel na priviazané kone, potom sa mu tvár rozžiarila: „A ja viem, ako to urobíme.“

Zatiaľ sedela v hostinci skupinka divoko vyzerajúcich mužov a hrali karty. Boli to banditi, lúpežníci a vrahovia. Pekelní jazdci. Mesto ich trpelo iba preto, lebo ich vodca, Buldog (volali ho tak, pretože keď chytil nejakú korisť, nepustil ju, až kým ju neumučil k smrti), bol zároveň aj starostom mesta. Nemali na výber. A práve preto sa spojili so Synmi súmraku a požiadali ich o pomoc. Dúfali, že ak ich vyženú, všetko sa zmení k lepšiemu.
Vo chvíli, ako Ascall oboznámil Sionna so svojím plánom, Buldog vyprázdnil už druhý korbeľ piva a zabúchal päsťou o stôl, až karty na ňom nadskočili: „Ešte jeden, Jašter!“
Majiteľ hostinca, vychudnutý chlap s úzkou tvárou ako jašterica - podľa čoho aj dostal prezývku - sa došuchtal k stolu a prevzal od chlapa za stolom prázdny korbeľ, aby ho vymenil za plný. Peniaze sa ani nepokúšal pýtať. Buldog nikdy neplatil. Zato Jašter musel každý mesiac platiť pomerne tučnú sumu za to, že v Marahine býval.
„Nabudúce môžeš byť trochu rýchlejší,“ zavrčal Buldog, „nie si na prázdninách!“
„Prepáčte, pane,“ zahundral Jašter a otočil sa, aby odišiel. Buldog to však nechcel nechať tak. Dnes mal za sebou pomerne dobrý deň a mal chuť si ho ešte vylepšiť. Postavil sa zo stoličky a prešiel niekoľko krokov bližšie k hostinskému.
„Nenávidíš ma, však?“ zasipel mu zozadu do ucha.
Jašter ustrnul a pomaly sa otočil.
Buldog sa vyškieral. „Nenávidíš ma? Ani sa ti nečudujem! Zabil som ti otca, však? Aj staršieho syna! Obaja boli príliš namyslení, mysleli si, že niečo proti mne zmôžu! A ty nie si takisto svätý. Keď som u teba bol naposledy, vylial som víno. To víno vylízal pes a ten pes do desiatich minút zdochol.“
Jašterova tvár zbledla a rozochvel sa. „Môžem vás uistiť, že ja s tým nemám nič...“
„Nechcem tvoje uistenie,“ odsekol Buldog a bolo vidno, že je celý šťastný, že môže hostinského trápiť, „chcem, aby si sa kajal.“
Jašter sa zatváril nechápavo.
„Kľakni si,“ poručil mu Buldog pokojne.
Jašter sa roztriasol ešte viac, ale poslúchol. Teraz kľačal, s tvárou priamo pred Buldogovým bruchom. Až teraz si uvedomil, že v hostinci je hrobové ticho a že ich všetci pozorujú. Jašter úporne potláčal vzlykanie, ale z úst aj tak vyrazil pridusený škrekot, keď Buldog vytiahol spoza opaska dlhý zahnutý nôž a priložil mu ho k hrdlu.
„Mňa sa nik nebude pokúšať skántriť,“ precedil cez zuby a pritlačil hostinskému nôž tesnejšie ku krku. Nikto sa neodvážil nič povedať, iba súcitne hľadeli na muža, ktorý tu žil od svojho narodenia a nikomu nikdy neurobil nič zlé. Nezaslúžil si to, to bolo všetkým jasné. Ale kto by sa postavil na odpor Buldogovi?
Ale k Jašterovej smrti onej noci nedošlo, pretože v tej chvíli Buldoga vyrušil iný zvuk. Prekvapene zdvihol hlavu a nastražil uši. Znelo to ako erdžanie koní. „Čo to má znamenať?“ spýtal sa prudko.
„Naše kone!“ skríkol jeden z Pekelných jazdcov, ktorého napadlo pozrieť sa von oknom.
Buldog namrzene zastrčil dýku za opasok a vytiahol meč. Jeho muži ho napodobnili a spoločne vybehli von.
Na ulici pred hostincom vládol zmätok. Kone s divokým erdžaním pobehovali zo strany na stranu a divoko pohadzovali hlavami, víriac kopytami červený piesok.
„Čert aby to vzal!“ zúril Buldog a vyrútil sa z dverí von, „ktorý sukin syn sa opovážil....“ nedopovedal, pretože odrazu tých sukiných synov uvidel priamo pred sebou. Meče oboch mu mierili na hruď. Keby sa pohol, napichol by sa ako prasa na ražeň.
„Ty si Buldog, však?“ prihovoril sa mu nižší z mužov. Hovoril veselo ako dieťa, keď sa zoznamuje s novými priateľmi, „veľmi nás teší. Veľa sme o tebe počuli!“
„Kto ste?!“ zavrčal Buldog a pokúsil sa trochu nadvihnúť ruku s mečom.
„O to sa ani nepokúšaj,“ upozornil ho druhý muž, zatiaľ čo čepeľ jeho meča prenikla Buldogovým vrchným plášťom. Buldogova ruka ochabla a meč z nej vypadol.
V tej chvíli sa z hostinca vyrútili aj jeho kumpáni. Keď zbadali situáciu, do akej sa ich vodca dostal, šokovane znehybneli.
„Len pokojne, môžete sa k nám pridať,“ volal ich vyšší muž. Jeho oči v tlmenom svetle z hostinca žiarili akosi nadprirodzene. Nemohli patriť človeku. Muži pri pohľade naňho zneisteli ešte viac.
„Zabite ich, vy idioti!“ zreval Buldog zúrivo, pokúšajúc sa vzdialiť od dvoch ligotavých hrotov, „okamžite!“
„Tomu sa hovorí výzva!“ potešil sa Sionn. Odklonil meč od mužovej hrude a otočil sa ku skupinke banditov. „Tak poďme na to!“
Pekelní jazdci nevideli v plavovlasom mladíkovi nijakú hrozbu. Vyrútili sa naňho naraz a obkľúčili ho zo všetkých strán. Sionn sa však nedal tak ľahko vyviesť z miery. Prehodil si meč do druhej ruky, odrazil sa od zeme a vyskočil vysoko, nad hlavy všetkých okolostojacich. Niekto začudovane vykríkol. Iný sa po ňom snažil chňapnúť. Sionn mu odsekol ruku a kým dopadol, stihol skoliť ďalších dvoch. V tvári ostatných sa teraz zračil strach, až rešpekt.
Vtedy sa pri bratovi zjavil Ascall. „Dobre, váš vodca je mŕtvy, tak by ste sa mohli vzdať,“ navrhol ostatných protivníkom.
Jeden z mužov ukradomky pozrel na telo, ležiace za dvojicou. Potom zúrivo privrel oči a urobil krok vpred: „Pomstíme ho!“
„Ako chcete,“ vzdychol si Ascall a vytiahol z druhej pošvy ešte jeden meč.
Začal sa boj. Netrval veľmi dlho, ale obyvatelia Marahinu si ho pamätali ešte celé stáročia, predávali si ho v prifarbených rozprávkach, ktoré sa stali ďalšou zložkou legendy o Synoch súmraku.
Keď usadol zvírený piesok a na ulicu vybehli všetci mešťania, zvedaví, čo sa deje, uvideli, že na zemi leží pätnásť bezvládnych tiel a nad nimi sa skláňajú dvaja muži v čiernych plášťoch. Do tváre im nik nevidel, ale všetci ihneď vedeli, kto to je. To, čo z nich vyžarovalo, tá zvláštna sila, hovorila za všetko.
„Och, ďakujeme!“ vzlykla nejaká žena.
Ktosi zatlieskal.
Niekto iný si nahlas vydýchol a vysmrkal sa do vreckovky.
Dieťa sa žalostne rozplakalo
A potom vypukol obrovský hurhaj. Všetci kričali, skákali, skandovali, objímali sa a vyhadzovali do vzduchu klobúky.
Ascall so Sionnom si vymenili veľavýznamné pohľady. Takto to bolo vždy. Oslavy na ich počesť. Vzdávanie pocty. Prosby, aby zostali. Všade to bolo rovnaké.
Cez dav si prekliesnil cestu veľmi tučný sivovlasý muž v dlhom hodvábnom kabáte. Tenké zošúverené ústa mal roztiahnuté do úsmevu. „Fantastické,“ chripel a potriasal si ruku striedavo s oboma bratmi, „neuveriteľné! Úprimne, myslel som, že to nezvládnete...je ich toľko a vy ste len...no, ale zvládli ste to bravúrne! Ďakujeme! Veľmi vám...“
„To by hádam stačilo,“ prerušil ho Ascall rázne, potláčajúc pobavený úškrn, „stačilo povedať raz.“
„Ach, samozrejme,“ zháčil sa muž, ale neprestal sa usmievať.
Chvíľu na oboch hľadel, akoby stále nedokázal uveriť, že ich vidí. Potom, odrazu siahol do vrecka kabáta a vytiahol z neho plný mešec. „Tu,“ strčil ho Sionnovi do ruky, „zaslúžili by ste si viac!“
Sionn mešec poťažkal a strčil si ho do koženého vaku, ktorý mu visel na boku. „Ale toto celkom postačí.“
„Prosím, prijmite aspoň nocľah a menšie pohostenie - na vašu počesť!“ pokračoval v prejave, akoby naučenom naspamäť.
„Veľmi radi,“ súhlasil Ascall, „bude nám cťou!“
Tučný muž kývol na niekoho v dave a dopredu vyšli dve ženy v dlhých šatách s výstrihom, ktorý im zvýrazňoval plný dekolt. Mali koketnú chôdzu a dievčensky sa chichotali. Ich tváre však už dávno neboli dievčenské. Boli to zrelé ženy, ktoré presne vedeli, čo robia. Jedna ovinula ruky Sionnovi okolo hrdla, zatiaľ čo druhá sa trochu placho prikradla k Ascallovi. Objal ju okolo pása a pritiahol si ju bližšie.
Všetci štyria, tučný muž - z ktorého sa vykľul bývalý starosta mesta - a zvyšok obyvateľstva mestečka sa pohol k hostincu. Čakali ich bujaré nočné oslavy.