Synovia súmraku - 2.

„Ako sa vlastne voláš?“ spýtala sa Ascalla a pohladkala ho po líci. Ležali na posteli, prikrytí tenkými prikrývkami a hľadeli si vzájomne do očí. Zdola k nim doliehal hluk a krik pokračujúcej hostiny.
Usmial sa: „Nemám meno. Nikdy si nepočula také historky, že sme duchovia, ktorých poslal Druhý svet, aby na tento dozerali?“
„Neverím rozprávkam,“ pritisla sa k nemu bližšie. Objal ju a zaboril tvár do hustej hrivy jej vlasov. Voňali po fialkách. Myšlienky mu unikali. Cítil sa príjemne, ako už dávno nie.
„Tak?“ nedala sa odbiť. Odtiahla sa, keď sa ju pokúsil pobozkať na šiju. „Chcem vedieť tvoje meno.“
Pousmial sa: „Nezdá sa ti to nespravodlivé, že ja ti poviem, ako sa volám a ty mne nie?“
„Som Norma,“ odpovedala okamžite a znova sa mu stúlila pri hrudi, „si na rade.“
Vzdychol si. „Volaj ma Vlk. To je jediné meno, pod ktorým ma môžeš poznať.“
Zdvihla hlavu: „Ale nie je tvoje skutočné!“
„Záleží na tom?“ zdvihol sa do sedu, „o pár hodín budem preč a viac si na mňa nespomenieš.“
Norma ho napodobnila. Pozorne mu skúmala tvár a mračila sa: „Spomeniem. Vždy budem na teba myslieť. Je iné byť s mužom, ktorý ničí zlo, aby prežil - a niečo iné byť s niekým, kto žije preto, aby zlo ničil. Takých veľa nie je.“
„To máš pravdu,“ prisvedčil, „teraz si to presne vystihla.“
„Tak?“
Zavrtel hlavou: „Nemôžem a ani nechcem. Meno je niečo, čo ma zväzuje z mojím predošlým životom. A ten som sa pokúsil už dávno odhodiť.“
Jemne mu prešla prstami po zjazvenej hrudi, po dlhej červenej čiare na krku a pohladkala ho po dlhej jazve na čele: „Prežil si toho veľa, však?“
„Dá sa to tak povedať.“
„Nechcel by si žiť niekedy...obyčajný život?“
„Pre mňa je toto obyčajný život,“ odpovedal, sčasti pobavene, „nič viac nepoznám. A ani nechcem spoznať.“
„A...čo by si teda chcel?“
„Teraz?“ otočil sa k nej, „nie je toho až tak veľa.“
Usmiala sa. Žiadostivo sa k nej naklonil a pomaly ju položil na chrbát. Nebránila sa, keď ju začal bozkávať a ani sa nepokúsila zastaviť ho, keď ju pobozkal na ústa. Nevnímajúc hlučné oslavy za dverami izby, sa obaja oddali tej krátkej chvíli, ktorá patril iba im dvom.

Keď sa Ascall zobudil, ešte bola tma. Posadil sa a zložil zo svojej hrude Norminu ruku. Prevesil nohy cez posteľ a začal sa obliekať. Netušil, koľko môže byť hodín, ale jeho inštinkt mu napovedal, že onedlho bude svitať. Nadišiel čas vybrať sa ďalej. Čo najtichšie sa vykradol z izby a starostlivo za sebou zavrel dvere.
Na prízemí vládol poriadny neporiadok, pamiatka na honosnú hostinu. Medzi prevrátenými stolmi a porozbíjanými pohármi spalo niekoľko oslávencov. Sem-tam si čosi ktosi zamrmlal zo sna, ale neprebral sa. Ascall dával pozor, aby ani na jedného z nich neskočil a vyšiel do studeného rána.
Pred hostincom už stáli dva kone, pripravené na cestu. Sionn sedel na schodoch a hral sa s dlhým nožom, na ktorom sa lesklo ešte niekoľko kvapiek zaschnutej krvi z predošlého dňa. Keď začul za sebou kroky, prehovoril, ani sa neobzrel: „Dnes si spal nejako dlho.“
„Zato ty prikrátko. Čo sa stalo, hádam si sa nebavil?“ podpichol ho Ascall.
„Celú noc zavýjali kojoty,“ zamrmlal, „nemohol som spať.“
„Ja som nič nepočul.“
„Nezvyklé,“ doberal si pre zmenu Sionn Ascalla, „čo ti zapchala uši svojím jazykom?“
„Si odporný,“ pokrútil hlavou a zamieril ku koňovi. Zviera pohodilo hlavou a ticho zafŕkalo, keď spoznalo svojho pána.
„Pokoj, chlapče,“ prihovoril sa mu, „už ideme. Neboj sa.“
„Kam teraz?“ spýtal sa ho Sionn. Takisto sa postavil a prešiel k svojmu hnedákovi.
Ascall sa na okamih zamyslel. „Asi na východ,“ navrhol potom, „neboli sme tam už pekne dlho. Tie mestá sú okupované už celé veky. Pochybujem, že bude problém nájsť tam nejakú prácu.“
„Len dúfajme, že už nás niekto nepredbehol,“ podotkol Sionn a vysadol na koňa, „počul som také chýry, že sa nás mnohí pokúšajú napodobniť. Ale poväčšine urobia viac škody ako úžitku.“
„A vtedy budeme ešte potrebnejší,“ doložil Ascall s úsmevom.
Otočili kone a popchli ich do rýchleho cvalu. Kým vyšlo slnko a obyvatelia mesta Marahin sa prebudili, boli už ďaleko.

Tri dni a tri noci napredovali bez prestávky. Krajina okolo nich nijako nemenila, pred nimi, za nimi, všade vôkol bola len červená, vyprahnutá púšť, za ktorej okraj sa vždy večer spustilo slnko a nad ktorou sa každú noc zjavovali milióny žiarivých hviezd a modrý mesiac. Ascall so Sionnom ho poznali ako Otca, tak ho volali v ich krajine. A odvtedy, ako sa vydali na túto nekonečnú púť, im skutočne otca nahradzoval. To mesiac nad nimi bdel, dozeral, aby sa im nič nestalo, sledoval, ako víťazia jeden boj s neprávom za druhým, povzbudzoval ich. Bol ich dôverníkom, jediným svedkom ich svárov aj uzmierení. Možno práve preto sa bratia s obľubou objavovali v noci - cítili, že im neublíži, že je ich ochrankyňou.
Na ten štvrtý deň sa im podarilo natrafiť na človeka. Bol to starý obchodník, holohlavý a vráskavý, s tmavými škvrnami od slnka na porcelánovej pokožke. Objavili ho sedieť pod stromom, opretého o vrchovato naložený voz a rozprávať sa so starým oslom. Keď zbadal dvoch mužov na koni, vyskočil na rovné nohy a siahol po dýke za opaskom.
„Len pokoj, nechceme ti ublížiť,“ chlácholil ho Sionn, keď podišiel bližšie, „stalo sa ti niečo?“
„Či sa mi niečo stalo?“ zopakoval starec, „nuž áno. Tuto, môj starký už nevládze ťahať vozík. A kráľ Volian zo mňa zaživa stiahne kožu, ak do dvoch dní nebudem v Zelenom meste. Má sa konať veľká hostina na oslavu príchodu jeho syna z vojny a ja som mal dodať potraviny.“
„To kráľ nemá svojich dovozcov?“ začudoval sa Ascall.
„Má,“ starec hrdo vypäl hruď, „ja som najvyšší dovozca. A sľúbil som, že všetko obstarám. Lenže teraz budem vyzerať ako hlupák,“ smutne pokrútil hlavou.
„Zapriahni naše kone,“ navrhol mu Ascall, „sú silnejšie, určite to utiahnu bez problémov.“
„Ale,“ starec sa zatváril prekvapene, „to od vás nemôžem žiadať.“
„Ani nemusíš,“ odpovedal Sionn, „my to urobíme radi. Pocestní si predsa majú pomáhať alebo nie?“
„Nuž tak...ak vás to nebude obťažovať...“ starec nerozhodne pokrčil plecami, ale to už Sionn s Ascallom viedli svoje kone k vozu a prevliekali im cez hlavu postroj. O chvíľu sa pohli ďalej, peši, za vozom, spolu so starcom, menom Albert a jeho oslom Marcelom.
Ako sa ukázalo, Albert nebol iba dovozcom potravín ale aj kráľovským sokoliarom a kedysi veliteľom stráží.
„Čas však letí ako šialený a nikoho nešetrí,“ povzdychol si a stiahol si svoj slamený klobúk hlbšie do čela, aby ho chránil pred páliacim slnkom, „už nie som najmladší. Trápi ma kostná horúčka a svaly mi ochabli. Kráľ ma z radov stráží vylúčil. Avšak povolil mi aspoň sa starať o zvieratá.“
„A dovážať potraviny bohvie odkiaľ,“ doložil Sionn, „naozaj skvelá práca pre niekoho, koho trápia bolesti kĺbov.“
„Je to maličkosť,“ pokrčil Albert chudými plecami, „a robím to rád. Aj ja sa teším, že sa stratený princ Lorment konečne vracia z vojny! Všetci ho už pochovávali. Jeho sestry a matka dobre že si oči nevyplakali, keď sa k nim dostala správa, že vojsko bolo rozprášené na všetky svetové strany!“
Ascall a Sionn vedeli o vojne na severe málo - netrápila ich, nemala prečo. A to, čo vedeli, mali z rozprávania obyvateľov miest, kadiaľ prechádzali. Historky sa však líšili tak veľmi ako sa deň líši od noci. Jedni hovorili, že vojaci kráľa Voliana sa museli postaviť proti armáde netvorov, akých ešte ľudské oko nevidelo. Iní tvrdili, že ich protivníci sú neorganizovaní divosi a poraziť ich nebude nič zložité. Istá časť ľudí si bola istá, že princ Lorment, ktorý vojsko viedol, zahynul hroznou a bolestivou smrťou, ďalší s obľubou tvrdili, že sa pridal na druhú stranu a len hŕstka ľudí verila, že je ešte nažive a čochvíľa sa vráti domov. Ako sa ukázalo, napokon mala pravdu práve tá.
Striedavo sa zhovárali a mlčali a čas im príjemne ubiehal. Albert im rozprával o škandáloch aj veľkých udalostiach, ktoré sa denno-denne odohrávali na kráľovskom dvore. Hovoril o poprave niekoľkých nápadníkov najstaršej princeznej Heleny, ktorá všetkých podrobovala ťažkej skúške, aj o najmladšej Ilianne, ktorá zas robila svojím rodičom vrásky výstrelkami na verejnosti.
„Predstavte si,“ drmolil tak rýchlo, až mu jeho spoločníci takmer nerozumeli, „raz ju našli, ako sa o polnoci kúpe nahá v jazere! A nebola sama, ale aspoň s desiatimi ďalšími dievčatami z mesta a aj s mužmi! Nehorázne!“
„Naozaj príšerné,“ pritakal Sionn, ale zároveň vrhol na Ascalla sprisahanecký úškrn.
„To teda je,“ zamračil sa Albert, pretože pochopil iróniu v mužovom hlase, „sestra následníčky trónu by sa tak správať nemala! Je jej povinnosťou šíriť dobrú povesť rodiny! Čo si o nej takto všetci pomyslia?“
„Trochu pochabé dieťa, nevycválané žriebä,“ odpovedal Ascall a odobrujúco sa usmial, keď videl, že starec stále vraští tvár, „na svete sa dejú oveľa horšie veci, Albert. Bláznivá princezná je oproti tomu veľmi slabý odvar.“
„Ale aj tak,“ zafučal muž, namrzený, že nezdieľajú jeho pobúrenie, „človek by si myslel, že bude mať viac rozumu. Napokon, už nie je tak celkom dieťa, ale mladá žena!“
„Ženy sú ako deti,“ vyhlásil Sionn okamžite a roztiahol ústa do úsmevu, „od žien sa priam vyžaduje, aby sa správali trochu bláznivo. Práve to na nich mužov priťahuje - teda, ak hovorím z vlastnej skúsenosti.“
„Nech to robí ktokoľvek iný, ale nie žena kráľovskej krvi,“ odvetil Albert, „nezažil som to ani pri Helene, ani pri jej matke, dokonca ani pri prostrednej dcére Anastázii - a to už je čo povedať, pretože tá si obula túlavé topánky hneď, ako jej prestalo tiecť mlieko po brade. Neslýchané!“
„Nech je to ako chce, určite si s ňou musíte užiť aspoň trochu zábavy,“ utrúsil Sionn s úsmevom.
Albert neodpovedal, vyvrátil hlavu a zadíval sa na belasé nebo. „Toto nevyzerá dobre,“ poznamenal.
„Čo...?“ spýtal sa Ascall a tiež sa pozrel hore.
„Supy,“ ukázal na kŕdeľ čiernych bodiek, ktoré sa vznášali na nebi, z času na čas sa zniesli k zemi a stratili sa za červenou piesočnou dunou, silnými krídlami rozrážajúc hustý vzduch.
„Pravdepodobne len nejaká zvieracia zdochlina,“ mávol rukou Sionn, „nič, čo by nebolo v púšti na dennom poriadku.“
„Musí ísť aspoň o desať zdochlín,“ skonštatoval Albert a prudko vdýchol rozpálený vzduch, „cítim ich až sem.“
„Ja tiež,“ pritakal Ascall. Ruka mu zablúdila k meču na opasku a jemne sa dotkol jeho zlatej rukoväte, „poďme!“