Synovia súmraku - 3.

Ďalej pokračovali rýchlejšie. Čím bližšie boli k miestu, ktoré tak zaujalo supov, tým výraznejší a neznesiteľnejší bol pach mäsa. Albert to napokon nevydržal, padol na kolená a vyvracal sa do piesku.
„Zostaň tu,“ pobúchal ho po chrbte Sionn, „hneď sme nazad.“
Albert sa nebránil, iba trhavo prikývol cez prerývané záchvaty kašľa a znova sa zohol k zemi.
Ascall a Sionn zamierili k zdroju toho hrozného smradu. Albert mal pravdu - jedna mŕtvola nemohla vydávať taký hrozný zápach, ktorý bolo cítiť na kilometre ďaleko. Dokopy ich bolo aspoň dvadsať. Všetky obžraté supmi, aj šakalmi, ktorí sa hostili v bezpečnej vzdialenosti od svojich okrídlených priateľov. Žlté kosti sa matne leskli na slnku a z mäsa vytekali stružky krvi. Kvapkala na zem a splývala s ňou natoľko, že sa dali rozoznať iba tmavé fľaky okolo nehybných tiel.
„Neležia tu dlhšie ako polhodinu,“ zamrmlal Sionn zhrozene, „a vidíš, čo z nich zostalo? Neuveriteľné!“
„Tí, ktorí to urobili, si museli byť istí, že ich supy zožerú skôr, ako niekto zistí, čo sú zač,“ zamrmlal Ascall a kopol do najbližšej lebky. Rozhodne bola ľudská. Ešte na nej zostalo prilepených niekoľko franforcov mäsa a očné jamky pohlcovali slnečné svetlo. Niekoľko zubov jej chýbalo.
„Kto by bol schopný vyviesť takéto zverstvo?“ nerozumel Sionn. Kľakol si k najbližšej mŕtvole a mečom ju trochu pootočil. Mala dlhé vlasy, zlepené od krvi, nepochybne to bola žena. V piesku vedľa nej sa zaligotal zlatý prsteň s nefritovým očkom. Sionn ho zdvihol.
„Určite niekto veľmi bezcitný,“ odpovedal Ascall s povzdychom.
„S určitosťou vieme povedať, že lúpež to nebola,“ uzavrel Sionn, stále sledujúc matné odlesky slnka na nefritovom prsteni.
„Ale ani nehoda,“ doložil Ascall a zdvihol zo zeme akýsi dlhý kovový predmet. Dýka. „Má zubaté ostrie,“ oznámil bratovi, „také používa Divá horda.“
„Ale tá nenapáda ľudí bez príčiny,“ namietol Sionn prekvapene a postavil sa. Prsteň si strčil do koženého mešca na opasku.
„Nik nepovedal, že títo ľudia boli nevinní,“ pripomenul mu jeho brat. Odtrhol pohľad od dýky a zahľadel sa na zem. „Pozri sa,“ kľakol si, „stopy. Takéto veľké a ploché kopytá majú len púštne normealy. A na tých jazdia jedine členovia Divej hordy.“
„Aj tak,“ trval na svojom Sionn a pristúpil k Ascallovi, „nezdá sa mi, že by boli Divé hordy také hlúpe a nechali pozostatky tiel svojich nepriateľov len tak pohodené. To nie je ich štýl. Vždy po sebe upracú.“
„Možno že ich niečo vyrušilo a nemali čas pochovávať ich,“ pokrčil Ascall plecami, ale tón jeho hlasu naznačoval, že tomu ani sám neverí.
„Môžu sa ešte niekde skrývať,“ Sionn sa rozhliadol sa okolo seba. Niekoľko šakalov zdvihlo hlavy od svojej večere a výhražne zavrčalo.
„Mali by sme ísť,“ navrhol Ascall, „čím ďalej od tohto miesta, tým lepšie.“
Spoločne sa vrátili k miestu, kde nechali kone s vozom a Alberta. Starec ešte vždy kľačal v piesku, ale zdalo sa, že nevoľnosť mu už prešla - každopádne, jeho tvár nadobudla opäť zvyčajnú kriedovú farbu. Zdalo sa však, že ho zaujalo niečo v piesku.
Aj Ascall si to všimol. A vôbec sa mu to nepozdávalo. „To nie je možné,“ zamrmlal a kľakol si, aby na to lepšie videl.
„Kto len mohol...?“ šepol zdesene starec a zachvel sa, „ako to niekto mohol urobiť?!“
„Čo sa deje?“ pristúpil bližšie aj Sionn. O chvíľu aj on uvidel slovo, napísané v piesku, aj tmavé škvrny, ťahajúce sa do diaľky, ktoré si predtým nevšimli, lebo tak splývali s okolím. Bola to krv, tým si boli všetci traja istí. Vlievala sa do výmoľov a stôp, ktoré viedli až za dunu, na obrovský krvavý cintorín. Vyzeralo to, akoby sa niekoľko ľudí plazilo preč odtiaľto, v snahe uniknúť pred niečím hrozivým.
„Nechali ich tu zranených,“ precedil pomedzi zuby Sionn, „krv prilákala dravcov. Odporné.“
„A desivé,“ dodal Ascall a zľahka prešiel bruškami palcov po slove POMOC v piesku.

K mŕtvolám sa už nevrátili - supy aj šakaly si svoju úlohu splnia zodpovedne, to im bolo jasné - a pokračovali čo najrýchlejšie ďalej. Nikomu nebolo veľmi do reči po tom, čoho boli svedkom, ale čím viac sa od hrozného miesta vzďaľovali, tým ľahšie im bolo na duši. Keď si ku večeru sadli pod strom s hrubým kmeňom a založili oheň, nebolo po napätej atmosfére ani stopy. Albert sa odvážil ochudobniť kráľovské potraviny o jednu fľašu vína a otvoril ju, zatiaľ čo Ascall nechal opiecť na ražni púštnu líšku, ktorú počas cesty náhodou vyrušil v nore. Pili, zhovárali sa a čas im príjemne ubiehal.
Bolo niečo pred polnocou, keď sa Albert natiahol k praskajúcemu ohňu, ospalý od množstva jedla a pitia a ponoril sa do hlbokého spánku. O chvíľu sa púšťou rozliehalo jeho chrápanie a splývalo s inými zvukmi krajiny.
„Zábavný chlapík,“ poznamenal Sionn a odpil si z fľaše, „cesta hneď rýchlejšie ubieha, keď nie sme len dvaja.“
„Nebodaj ťa už začína putovanie so mnou nudiť?“ uškrnul sa Ascall.
„Nudiť určite nie,“ odpovedal Sionn vážne, „ale sú chvíle, kedy by som ťa najradšej zaškrtil braček!“
Ascall sa usmial a tiež si trochu odpil z fľaše: „Spomínaš si, čo nám hovorievala matka, keď sme sa hádali?“
Na Sionnovej tvári sa zjavili chmáry: „Dobre vieš, že si takmer na nič nespomínam. Bol som príliš malý. Celý môj život je toto,“ širokým gestom obsiahol púšť aj hviezdnaté nebo, „všetko čo poznám.“
Ascall mierne prikývol, ale neprestával štuchať palicou do žeravej pahreby: „Vravievala, že je to ako súboj dvoch strán jednej mince - hoci by sa snažili tej druhej zbaviť, nikdy nemôžu byť jedna bez druhej. Vždy nám hovorila, aby sme nehľadali cestu od seba, ale k sebe. Pretože tak sme silnejší.“
„Rada na nezaplatenie,“ prikývol Sionn uznanlivo a logol si zvyšku vína, „naša matka musela byť veľmi múdra.“
„Aj bola,“ prikývol Ascall a zadíval sa na trblietavé hviezdy nad svojou hlavou, „jedna z najmúdrejších žien, aké som za svoj život stretol.“
„Niekedy ti závidím,“ povzdychol si odrazu Sionn, „pamätáš si zo života predtým oveľa viac ako ja. Máš spomienky na tváre našich rodičov, na našich priateľov, aj na to, ako vyzerala naša dedina... Najstaršia spomienka, ktorú mám ja, je tá, ako ma vedieš zhoreniskom do lesa.“
„Nemáš mi čo závidieť,“ odvetil Ascall sucho, „ver, že by som dal najväčšie poklady sveta, len aby som nemusel denno-denne myslieť na to, čo sme stratili. To skôr ja by som mal závidieť tebe.“
„Žiť s bolestnými spomienkami, alebo bez nich,“ zamrmlal si Sionn pre seba, „to je otázka!“
Ascall sa mlčky zadíval do poskakujúcich plameňov ohňa. „Pospi si,“ prikázal bratovi, „budem na stráži.“
„Za tri hodiny ma zobuď,“ upozornil ho Sionn, „ani o minútu neskôr.“
„Neboj sa,“ upokojil ho Ascall.
Púšť sa ponorila do ospanlivého ticha. Jediným pohyblivým bodom bol plápolajúci oheň a tmavá Ascallova silueta, sediaca pri ňom. Z diaľky vyzeral ako starec, ktorý si toho už veľa preskákal. Ascall si spomenul, čo raz povedal jednému kováčovi, ktorého stretol v prístavoch na Piesočnom polostrove - „Kebyže môj vek závisí na množstvu skúseností, ktoré som získal, potom mám aspoň dvesto rokov.“
Obhorené čierne poleno sa zošuchlo z kopy na okraj ohniska. Sionnov žrebec nepokojne zafŕkal zo spánku. Albert sa prehodil na druhú stranu a odkašľal si. Ascall si však nič z toho nevšímal. Hľadel do ohňa, ale nevidel ho. Pohľad mal zakalený a myseľ na kilometre vzdialenú. Spomínal...

Ráno ich privítal rovnako sparný deň, ako bol ten predošlý. Horúci vzduch sa kmital a vytváral fantastické obrazce priamo na holých piesočných pláňach. Sionn ani Ascall im však nepodľahli. Poznali púšť lepšie ako vlastnú dlaň a dobre vedeli, čo od nej môžu a čo nesmú čakať. Fatamorgánu považovali za súčasť púšte tak ako červený piesok a pečúce slnko. Neoddeľovali ju, tak ako sa neoddeľuje hlava od tela.
Onedlho obaja nadobudli pocit, že od chvíle, ako sa k nim pridal Albert, sa stali magnetom na čudesné udalosti. Všetko to začalo cintorínom ľudských pozostatkov a pokračovalo stádom koní, ktoré našli ležať na horúcom piesku, polomŕtve od smädu a hladu. Boli to všetko ušľachtilé zvieratá so štíhlymi hlavami a kedysi určite ligotavou srsťou. Teraz však vyvracali oči stĺpkom a z papule im tiekla hustá biela pena. Podaktoré boli doslova na hranici smrti, iné boli už mŕtve.
„Ako sa sem mohli dostať?“ nerozumel Ascall, keď hladkal zomierajúce zviera po šiji.
„Možno že niekomu utiekli,“ poznamenal Sionn, bolestne sledujúc statného čierneho žrebca, ktorý mykal nohami, pokúšajúc sa z posledných síl postaviť. „To je zbytočné,“ pokrútil hlavou, keď mu Albert podal džbán s vodou, „nedajú sa zachrániť.“
„Ale tento možno ešte áno,“ ozval sa Ascall a ukazoval na koňa so žiarivobielou srsťou, dlhou hrivou a chvostom. Kedysi to muselo byť prekrásne zviera. Na krku mu viseli zdrapy niečoho ako prikrývky. Ascall zbadal žltú a červenú farbu a kúsok čohosi, čo mohol byť erb. Nožom látku prerezal a odhodil nabok. Prevzal od Alberta džbán s vodou a navlhčil koňovi pysk. Žrebec trochu nadvihol hlavu a v zakalených očiach sa mu zjavilo svetielko nádeje. „Len pomaly,“ prihováral sa mu, „prišlo by ti zle.“ Kôň žiadostivo natiahol hlavu k džbánu. Ascall ho naklonil a nechal, nech trochu vody stečie zvieraťu do hrdla.
Napokon to bol iba tento biely kôň, kto prežil. A hoci sa pokúsili ostatných zachrániť, nemalo to nijaký význam. Umierali jeden po druhom a skôr, ako vyšlo slnko na najvyšší bod svojej púte, sa pod stromom zhŕkli ďalšie supy.