Synovia súmraku - 4.

Biely kôň sa však ku večeru celkom zotavil a dokázal už aj niečo zjesť. Albert duchaprítomne obetoval niečo zo zásob pre Marcela a Ascall so Sionnom zas oddelili čosi z potravín pre svoje kone. Belko jedol málo, ale stačilo to na to, aby sa začal pomaly stavať na nohy. Kým prišiel večer, bol takmer taký živý ako predtým.
Nasledujúcu noc strávili trochu ďalej od stromu, kde sa stále ešte hostili supy a skoro ráno sa znova vydali na cestu, tento raz s jedným členom navyše. Išlo sa im lepšie ako predošlé dni, čo mohlo byť dôsledkom toho, že sa trochu ochladilo, ako aj Albertovou dobrou náladou. Podľa jeho inštinktu totiž neboli od Zeleného mesta ďalej ako zo dve hodiny rýchlej chôdze. Aj preto si robili prestávky dosť zriedkavo. A ak aj, tak len kvôli bielemu koňovi, ktorý potreboval trochu viac starostlivosti ako ostatní štvornohí spoločníci. Bolo to zvláštne, ale žrebca nebolo potrebné uväzovať - šiel poslušne za nimi a nikdy ani o kúsok neodbočil zo stôp kolies voza. Zo všetkých najväčšiu náklonnosť ale určite preukazoval Ascallovi, ktorý sa oňho svedomite staral.
Napokon trvalo niečo cez dve hodiny, kým sa pred nimi zjavila smaragdová brána Zeleného mesta. Už z diaľky videli jej jasnú žiaru, ktorá ich lákala, ako maják, ktorý láka lode do bezpečného prístavu.
Hoci Ascall so Sionnom už prešli svet krížom-krážom, Zelenému mestu, ktoré bolo sídlom kráľa, sa zďaleka vyhýbali. Možno na seba nechceli pútať pozornosť, možno mali strach z toľkého množstvo ľudí, aké v meste žilo a možno za tým bolo niečo, o čom sa nikdy nerozprávali, to už neviem. Ale tak či onak, faktom zostávalo, že keď bratia uvideli zelenkastú žiaru brány, nepocítili toľkú radosť ako Albert.
„Konečne!“ zvolal vďačne, keď sa napojili na cestu, vedúcu k mestskej bráne, „už som myslel, že sem nikdy neprídem! A možno by som ani neprišiel, nebyť vás,“ vážne pozrel na mužov, „musím vám to nejako oplatiť.“
„To nestojí za reč,“ odbil ho Sionn so širokým úsmevom, „aj tak sme nemali istý cieľ, šli sme len tak, za nosom! Náš život je už oddávna zasvätený pomáhaniu...“
Ascall náročky kopol Sionna do holene, keď zoskakoval z koňa.
Sionn pochopil bratove gesto a zmĺkol. Ascall nerád ľuďom prezrádzal, kto sú. Spôsobovalo to zväčša iba problémy. Niektorí sa z nich smiali, iných nahnevalo, že sa vydávajú za niekoho, kým nie sú. Raz kvôli tomu takmer zomreli. Ascall sa postupom času naučil nepúšťať si jazyk na prechádzku, ale Sionn bol na to príliš úprimný.
„Pozvem vás aspoň na skorý obed,“ rozhodol Albert, ktorý si vôbec nevšimol iskrenie medzi bratmi, „moja žena určite niečo navarila...“
„Ďakujeme, ale nechceme byť na obtiaž,“ odmietol Ascall zdvorilo.
„Vy a na obtiaž?!“ vyvalil oči Albert, „vy ste sa načisto zbláznili! Nebyť vás, tak teraz ma obžierajú supy ako tých úbožiakov, ktorých sme videli! Zachránili ste ma a ešte sme prišli včas! Patrí vám viac ako jedno teplé jedlo!“
„Radi teda prijmeme,“ ozval sa Sionn zdráhavo a vymenil si pohľad s Ascallom. Ten pokrčil plecami. To uňho väčšinou znamenalo áno.
Spoločne prišli k ligotavej bráne, ktorá z takej blízkosti takmer oslepovala. Vojaci v tmavozelených uniformách im otvorili a oni vošli na úzku, pieskovcovými kameňmi dláždenú ulicu.
„Uvedomuješ si jednu vec?“ šeptom oslovil Sionn Ascalla.
„Akú?“
„Že sme prvý raz za celé roky prekročili prah mesta za bieleho dňa?“
Ascall sa pousmial: „Áno, to máš pravdu. Možno že je to nejaké znamenie.“
„Len dúfam, že dobré,“ podotkol Sionn a trochu popohnal kone.
Ulicu po oboch stranách lemovali vysoké domy z travertínu s rovnými strechami, dlhé záhrady plné ovocných stromov a ozdobných jazierok, kamenné stajne, vyhne, z ktorých sa šírilo teplo a zvuky kováčskeho mechu a kladiva, dopadajúceho na nákovu. Všade naokolo sa hmýrili ľudia - na koňoch, na vozoch, aj peši. Podaktorí si ich zvedavo obzerali a uskakovali im z cesty, iní bez povšimnutia prešli okolo, ďalší zas hlučne zdravili Alberta. Zopár detí sa za nimi rozbehlo a niečo vykrikovalo. Z jedného domu vyšla smutne vyzerajúca starena a hodila pod kopyta koní zrkadlo. Sionnov žrebec ho rozdrúzgal na drobné úlomky.
„To je tunajší zvyk,“ vysvetlil Sionnovi Albert, „ak sa zrkadlo rozbije, znamená to smolu, ale ak ho rozbijú kopytá koňa, prinesie to šťastie!“
„Len aby nám všetci nezačali hádzať na cestu zrkadlá,“ poznamenal Sionn a uškrnul sa.
„Teraz tadiaľto,“ navigoval Albert voz cez davy, „najskôr musíme ísť k palácu. Kráľ už čaká na svoje potraviny. Isto mi zas vytkne, že nie sú celkom čerstvé, ale čert to ber! Ako môže byť niečo čerstvé po niekoľkodňovej ceste krížom cez púšť?“ otočil sa k mužom, ako by čakal, že ho podporia.
Ascall uznanlivo pokýval hlavou.
Opustili uzunkú uličku a dostali sa na ďalšiu, ale oveľa širšiu, dláždenú labradoritom, ktorý hral v meňavej zeleno-modro-sivej farbe, podľa toho, ako naň svietilo slnko. Tu po stranách nestali domy ale stráže. Všetci v rovnakých tmavomodrých odevoch, s rukami na rukovätiach mečov, aby mohli včas zasiahnuť, kebyže si niektorý z návštevníkov zmyslí urobiť trochu rozruch. Ani sa len nepozreli, keď koňmi ťahaný voz, vrchovato naložený kadejakými balíčkami, hrkotal pomedzi nich.
Dostali sa k ďalšej bráne. Tu boli strážcovia oveľa mrzutejší ako tí, čo stáli pri mestských hradbách. Zvedavo sa vypytovali, čo to vezú a jeden z nich dokonca štuchol do vrecúška s vínovými fľašami. Napokon ich pustili ďalej.
Kruhové nádvorie, na ktorom sa ocitli, bolo prekrásne. Okrem množstva zelene, ktorá rástla v polkruhových výrezoch v rohoch a krásnej studne, zdobenej železnou mrežou, ich pohľad pútala aj kamene, ktorými bolo nádvorie dláždené. Nebol to labradorit, ale niečo, s čím sa Ascall ani Sionn na svojich cestách ešte nestretli. Mal zeleno-sivú farbu, ale nebol matný, skôr priezračný ako sklo. Vyložili ním zem tak, aby sa striedal s pieskovcovými kockami, čím dosiahli čarokrásny, až nadpozemský dojem.
„To je zelený krištáľ,“ vysvetlil im Albert, keď postrehol, ako obaja obdivujú mozaiku pod ich nohami, „ťaží sa len v bani pri Zelenom meste. Je pevnejší ako iné druhy krištáľov a je to skvelý stavebný kameň. Ako iste vidíte, je aj veľmi krásny!“
„Práve včas, Albert!“ rozľahol sa nádvorím mohutný hlas, pri ktorom všetci traja nadskočili. Ako na povel zdvihli hlavy. Na pavlači stál muž, odetý do zelenobieleho plášťa. Mal vážnu, dôstojnú tvár, trochu šedivé fúzy a múdre belasé oči. Sionn okamžite vedel, že je to kráľ. Pomaly zišiel dole schodmi a zastal len kúsok od nich. Trochu sa mračil, ale nezdalo sa, že sa hnevá, skôr to vyzeralo, že sa takto tvári vždy.
„Pane,“ Albert si strhol z hlavy slamený klobúk a hlboko sa uklonil. Ascall so Sionnom ho napodobnili.
Kráľ im dal kývnutím hlavy povolenie, aby sa znova narovnali a zamyslene prešiel k vozu. „Máš všetko, po čo som ťa poslal?“
„Áno, pane,“ pritakal Albert oduševnene, „do posledného zrnka...“
„Výborne! Za dobre vykonanú prácu aj slušná odmena,“ hodil starcov mešec, v ktorom zacinkali zlaté mince.
Albert ho neobyčajne šikovne chytil a znova sa uklonil: „Ďakujem, pane.“
„Neďakuj za niečo, čo si zaslúžiš,“ odbil ho kráľ priateľsky, kontrolujúc obsah balíčkov, „zavolaj si na pomoc kuchárov a odneste to do kuchyne. Potom môžeš ísť.“
Albert sa okamžite sa otočil a zamieril k úzkym dvierkam, skrytým vedľa vysokého duba.
Kráľ akoby si až teraz všimol Sionna s Ascallom, ktorí postávali vedľa svojich koní. „Vy ste kto?“ v tej otázke nebol ani náznak nepriateľstva, len číra zvedavosť.
„Stretli sme Alberta na púšti, pane,“ odpovedal Ascall, cielene sa vyhýbajúc jasnej odpovedi na otázku, „mal problémy so svojím oslíkom. Požičali sme mu naše kone, aby voz odviezli.“
Kráľ nadvihol jedno obočie: „Nevídaná ochota. To sa v dnešnej dobe už tak nevidí. To by ste si zaslúžili odmenu aj vy.“
„Naozaj netreba,“ odmietol Ascall skôr, ako stihol odpovedať Sionn. Jeho mladší brat naňho mrzuto zazrel, ale Ascall si to nevšímal: „urobili sme to radi.“
„Tak...aspoň prijmite pozvanie na oslavu,“ navrhol kráľ, „rád rozšírim naše rady o nejakých zaujímavých cudzincov. Albert bude, samozrejme, tiež vítaný!“
„To prijmeme veľmi radi,“ prikývol Ascall a usmial sa.
„Prečo si odmietol peniaze?“ zasyčal mu Sionn do ucha, keď sa kráľ trochu vzdialil.
„Zabudol si na pravidlo?“ odpovedal mu šeptom Ascall a nebadane otvoril svoju ľavú ruku. Cez celú dlaň sa mu ťahala svetloružová jazva, „peniaze budeme získavať len za boj, nikdy za nič iné!“
Sionn takisto otvoril ľavú ruku a odhalil tak svoju jazvu, ktorá bola navlas rovnaká ako bratova. „Áno, ja viem,“ zamrmlal, „ale pomoc ako pomoc, nie?!“
Vtom ich tichý rozhovor prerušil ťahavý ženský výkrik: „Tristram!“
Kráľ aj obaja muži prekvapene zdvihli pohľad smerom k pavlači. Dole schodmi utekala mladá žena s rozviatymi plavými vlasmi, ktoré sa jej uvoľnili zo zložitého účesu. Jej belasé oči, celkom rovnaké ako kráľove, boli plné hrôzy a Sionn vedel, že keby sa netvárila tak zdesene, mala by úplne rovnaký výraz ako kráľ Volian. Bola to jedna z princezien, pravdepodobne tá najstaršia.
Žena zbehla dole, div sa nepotkla o lem šiat, ako sa náhlila po kameňoch a zamierila rovno k dvom mužom. V tvári bola biela ako sneh. Ascall so Sionnom na ňu zmätene hľadeli. Princezná ich však minula a bežala ďalej - k bielemu žrebcovi, ktorý spásal čerstvú trávu a objala ho okolo krku. „Tristram,“ zašepkala a po lícach sa jej skotúľala striebristá slza, „bohovia, čo tu robíš?! Kde je...“
Odlepila sa od konskej šije a otočila sa k Ascallovi: „To vy ste ho doviedli?“
„Áno, my,“ pritakal Ascall, stále sa tváriac zmätene, „ale prečo...“
„Kde je Anastázia?“ vyhŕkla naňho.
Ascall zmätene pozrel najprv na princeznú, potom na Sionna. On sa netváril o nič menej nechápavo. „My,“ ozval sa, „naozaj nevieme, o kom...“
„Toto je Tristram, kôň mojej sestry Anastázie,“ vysvetlila rýchlo, „dostala ho odo mňa na svoje sedemnáste narodeniny! Nikdy by ho neopustila! Tak kde je?!“
Ascall si zahryzol do pery. „Nenašli sme žiadneho človeka,“ odpovedal potom, „tohto koňa sme našli spolu s ďalšími - boli mŕtvi od smädu a hladu. Jeho jediného sme zachránili. Ale žiadnych ľudí sme nevideli!“
„Umierali?“ zopakovala zmätene a pozrela na otca.
„Helena, mohla si sa pomýliť,“ poznamenal kráľ a trochu sa zamračil.
„Tristrama spoznám kdekoľvek!“ vyhlásila Helena a slzy jej nanovo vytryskli z očí, „na kopyte má bielu škvrnku, vidíš? A stavím sa, že ste ho nemuseli za sebou násilím viesť, ale že šiel sám, je tak?“ otočila sa k Ascallovi.
„Helena,“ oslovil ju otec skôr, ako stihol odpovedať, „takých koní je neúrekom...“
„Možno...možno má vaša dcéra predsa len pravdu,“ poznamenal neisto Ascall. Volian aj Helena naňho naraz pozreli, kráľ trochu prekvapene, Helena napäto, „totiž...objavili sme pri ňom toto,“ vytiahol z vrecka zdrap látky, ktorý našiel na konskom krku. Helena po ňom chňapla a rozprestrela ho.
„To...to je kúsok z nášho erbu,“ ukázala otcovi, „je to Tristram! Ale...potom nerozumiem,“ znova sa otočila k Ascallovi, „kde mohla zmiznúť moja sestra?“
Vtedy si Sionn na niečo spomenul. „Ascall,“ oslovil brata, „spomínaš si na tie telá...?“
„Aké telá?“ spozornela Helena a preniesla pozornosť z Ascalla na Sionna.
„No,“ Sionn sa zatváril trochu neisto, „asi pred dvoma dňami sme objavili v púšti niekoľko ľudských tiel.“
„Ako vyzerali?“ spýtala sa Helena takmer bez dychu.
„Boli už príliš...ohlodané,“ pokračoval Sionn a cítil sa čoraz nepríjemnejšie, „nemôžeme s istotou povedať, že by boli...“
„Nejako vás to muselo napadnúť, keď ste ich spomenuli,“ nenechala sa odbiť Helena.
„No...“ Sionnova ruka zablúdila do koženého mešca na jeho opasku, „pri jednom tele som našiel toto,“ vytiahol prsteň s nefritovým očkom a položil si ho na dlaň.
Helena naň niekoľko dlhých sekúnd vyvaľovala oči, potom sa ho dotkla trasúcimi sa prstami. Sionn očakával, že sa dá znova do plaču, ale ona miesto toho vzala prsteň, pobozkala očko a stisla ho v ruke. „Pred piatimi dňami mi napísala list,“ zašepkala cez potlačované vzlyky, „mala nás prísť navštíviť a zvítať sa s Lormentom. Každý deň som od nej očakávala správu, ale už sa neozvala...Hneď mi došlo, že niečo nie je v poriadku.“
„Keď sme tie telá objavili, nemohli byť staršie ako polhodinu,“ namietol Ascall, „v dobe, keď ste od nej dostali posledný list, bola iste ešte nažive...“
„Ale aj tak,“ nedala sa odbiť Helena a nedbalo si zotrela nový prúd sĺz, ktorý jej stekal po lícach, „cítila som, že sa niečo deje. Musela mať problémy už predtým, ako ju...“ nahlas prehltla a znova sa v nemom očakávaní obrátila na Sionna: „Viete, kto to urobil?“
„Nikoho sme nenašli,“ pokrútil hlavou, „ale,“ pozrel na Ascalla, „našli sme dýku, ktorá by...mohla patriť Divým hordám.“
„Nikdy by nezaútočili na člena kráľovskej rodiny,“ odvetila Helena pevne, „to nie je možné! Musel to byť niekto, kto to chcel na nich hodiť.“
„Možné je všetko,“ zamumlal Sionn a vrhol na svojho brata kradmý pohľad. Ten si ho nevšímal a zamyslene hľadel do prázdna. Zjavne nad niečím premýšľal.
„Helena,“ oslovil kráľ dcéru mäkkým hlasom a zľahka sa jej dotkol ramena, „odveď Tristrama do stajní a dozri na prípravu hostiny.“
„Ako môžem oslavovať, keď moja sestra zomrela pod rukami nejakých divochov?“ zasipela Helena, ale poslušne sa otočila a zamierila späť do hradu.
„Niekedy sa treba usmievať, aj keď vám srdce trhá žiaľ,“ povedal Volian Ascallovi a smutne si povzdychol. Muž si všimol, že v kráľových očiach sa zaligotali slzy, ale keď zažmurkal, stratili sa. „Hostina začína hneď po zotmení. Budem rád, ak sa tam ukážete. A, samozrejme, poskytnem vám aj miesto na prespatie - ak teda máte záujem.“
„Radi prijmeme,“ zopakoval Ascall svoju naučenú vetu a mierne sa uklonil.
Sionn ho napodobnil.
„Dobre teda. Ja...idem...musím ešte...niečo zariadiť. Tešilo ma,“ kývol mužom a zamieril ku schodišťu.
„Musí to byť hrozné,“ poznamenal Sionn tichým hlasom, „jedno dieťa víta doma, zatiaľ čo druhé musí pochovávať.“
Ascall prikývol: „Je to hrozné. Ale Helena mala pravdu. Ani mne nedáva zmysel, že by Divé hordy zaútočili na kráľovskú rodinu. Vždy si Voliana vážili a, pokiaľ viem, medzi Zeleným mestom a zvyškom púšte panuje mier už celé stáročia. Čo ich primälo urobiť niečo takéto?“
„Vidíš, hovoril som, že to nemôžu byť Divé hordy,“ poznamenal Sionn, „tie by po sebe nezanechali taký neporiadok. Ktosi sa to na ne pokúsil zvaliť.“
„Áno, ale prečo?“
„Nech už bol dôvod akýkoľvek, určite za tým nebolo nič dobré,“ uzavrel Sionn a zadíval sa k dverám kuchyne, v ktorej sa zjavil rad mužov spolu s Albertom, pripravení odnášať z voza potraviny.