Synovia súmraku - 5.

„Museli ste naňho urobiť veľmi dobrý dojem,“ podotkol Albert, keď o hodinu sedeli v útulnej kuchyni za dreveným stolom a dojedali horúce kusy kuraciny. Albertova manželka Lucinda bola útla žienka s jemnými vráskami okolo úst, veľkými čiernymi očami a prešedivenými čiernymi vlasmi. Mihala sa popri stole s takou rýchlosťou, až ju Ascall v jednej chvíli upodozrieval, že dokáže čarovať. Jedlo bolo po všetkých tých gebuzinách, čo už mali možnosť ochutnať, neskutočne lahodné, až sa rozplývalo na jazyku.
„Nepovedal by som, že to bol dobrý dojem,“ poznamenal Sionn s plnými ústami šalátu, „prišli sme ako poslovia smrti, na to nezabúdaj.“
„Myslím, že Volian využil príležitosť prizvať si k stolu niekoho nezaujatého,“ pípla Lucinda, keď na stôl pokladala misku s pariacimi sa drobnými zemiakmi, „chudák, je obklopený samými klamármi a sebcami. Nemôže už nikomu veriť. Určite mu padne dobre pozhovárať sa s niekým, kto proti nemu nestrojí žiadne úklady.“
„Hlúposť,“ odbil ju Albert namrzene, „proti kráľovi predsa nikto neintriguje! To by sa vedelo!“
„Aj sa vie,“ nasršila sa Lucinda a vytiahla sa do celej svojej, neveľmi hrozivej, výšky, „kebyže nechodíš so zalepenými očami a ušami, zbadal by si, koľko ľudí v poslednom čase putovalo na šibenicu, pretože sa pokúsili kráľa odstrániť! A prečo podľa teba Volian nevychádza na verejnosť a spáva s nožom pod vankúšom?!“
„A to vieš odkiaľ?“ začudoval sa Albert.
Lucinde trochu očerveneli líca: „Priateľkina sestra upratuje kráľovské komnaty. Minule vraj našla pod vankúšom dýku!“
„Babské povedačky!“ vyprskol Albert rozčúlene a otočil sa k uškŕňajúcemu sa Sionnovi: „Vidíte? Presne takto vznikajú potom tie nezmyselné klebety!“
Lucinda nahnevane tresla džbán s vodou na stôl, otočila sa a vypochodovala z kuchyne.
„Veď ju to prejde,“ mávol Albert rukou, ako by to niekomu vysvetľoval.
„Ale ona má pravdu,“ poznamenal Ascall, „počas našej cesty púšťou sme počuli od ľudí podobné reči.“
„Všetko sú to hlúposti,“ odbil ho Albert, „žijem v Zelenom meste celý svoj život a poznám kráľovskú rodinu pomaly lepšie ako tú svoju a poviem vám, že nič čudné som si nevšimol. A čo sa týka tých popráv, tak tie sú tu na dennom poriadku. Zelené mesto je veľké a veľmi bohaté. Každý deň niekto zabije svojho suseda pre peniaze, alebo pri vlámaní do domu. Žiadne úklady v tom nie sú!“
„Aj tak,“ podporil bratovu mienku Sionn, „niečo na tom bude. Aj tá smrť Anastázie...“
„Anastázia sa odjakživa vŕtala do toho, do čoho ju nič nebolo,“ zahučal Albert, „vedel som, že raz takto dopadne. Dalo sa to čakať,“ nalial si do pohára pivo a poriadne si odpil.
„Ale predsa,“ rozhodol Ascall, „myslím, že by nám bolo len prospešné, ak by sme zistili okolo týchto udalostí niečo bližšie. A najlepšie je ísť priamo k zdroju.“
Sionn prekvapene pozrel na Ascalla.
„Keď myslíte,“ pokrčil plecami Albert, „ale ja tam s vami nepôjdem. Pekne oslávim Lormentov návrat s manželkou - teda ak sa večer so mnou začne rozprávať. A vy mi potom porozprávate, čo také zaujímavé ste sa dozvedeli.“
„Ako chceš,“ usmial sa Ascall a tiež si dolial do pohára zvyšok piva.
„Už sa minulo?“ začudoval sa Albert a nakukol do džbánu, „zavolám Lu...alebo radšej preňho zbehnem sám. Ešte by na mňa znova začala kričať,“ s povzdychom sa postavil a vzdialil sa z kuchyne.
„Čo si tým chcel povedať, že chceš zistiť o tých udalostiach niečo bližšie?“ vyštekol Sionn na Ascalla, keď Albert zmizol vo dverách.
Ascall sa potmehúdsky pousmial: „Myslím, že to vieš.“
„Nemali sme v úmysle odísť na východ?“ poznamenal Sionn namrzene, „nikdy si nevyberáme miesta tak blízko seba!“
„Hľadali sme prácu a ona sa nám ponúkla sama,“ odvetil Ascall a neprestával sa usmievať, „čo viac by sme si mohli priať?“
„Určite nie problémy kráľovskej rodiny,“ odsekol Sionn a siahol po krajci chleba, „dnes si mi pripomenul jeden z našich záväzkov. A čo ďalší - nepliesť sa do záležitostí vysokopostavených ľudí? Alebo začínaš zabúdať na to, aké problémy sme si tým kedysi privodili?“
„Ako som ti už povedal stokrát, braček,“ odvetil Ascall a úsmev mu na tvári zamrzol, „moja pamäť mi slúži oveľa lepšie, ako by som chcel. A keď už znova vyťahuješ našu zmluvu, tak dovoľ, aby som ti aj ja pripomenul ďalší bod z nej - a síce, že budeme pomáhať každému, komu pomôcť dokážeme! A myslím, že Volian našu pomoc viac, než ocení!“ na tie slová dal zvlášť veľký dôraz, ale kyslý výraz na Sionnovej tvári sa tým nezmenil.
„Mali sme si tú zmluvu oveľa lepšie premyslieť,“ poznamenal a napichol zemiak na vidličku, „čoraz viac mám pocit, že body v nej si vzájomne protirečia.“

Po zotmení sa v celom Zelenom meste rozblikali tisícky svetielok. Sviečky, lampáše aj lampy stáli v každom okne, ožarovali každý strom a každý ohyb cesty. Svetla bolo toľko, že to vyzeralo, ako by bol stále biely deň.
Ale najviac bol rozžiarený kráľovský palác. Volian nariadil, aby v každom okne visel lampáš a vo vežiach po štyri. A tak sa Zelené mesto ponorilo do prízračného mihotavého svetla, ktoré vo farebných obkladoch domov aj hradných nádvorí hralo do zelenej a modrej farby.
Kráľovská hostina prebiehala na nádvorí väčšom, ako to, kde Albert doviezol jedlo. Osvetlené desiatkami fakieľ a sviečok pôsobilo čarovne. Vo vzduchu sa vznášala slabá vôňa jazmínu, ktorý bol prímesou do voňaviek viac ako troch štvrtín prítomných dám. Na bezoblačnom nebi žiaril dorastajúci mesiac. Dnes mal svetločervenú farbu, čo naznačovalo, že zajtra bude mimoriadne sparný deň, dokonca aj na púšť.
Ascall a Sionn sedeli za dlhým stolom v tvare písmena U a ostražito sledovali príchod posledných hostí. Zdalo sa, že Albert bol jediný, kto neprijal pozvanie. Ostatní sa tešili na zvítanie s kráľovskou rodinou a najmä s už niekoľkokrát pochovaným synom. Niekoľko ľudí donieslo kytice kvetov, tí bohatší aj vzácne zbrane a sošky, ba ukázal sa aj bruchatý chlap bez krku, ktorý dovliekol ťažký farebný gobelín.
Sionnove pozorné oči okamžite zaznamenali, že nie všetci ľudia pochádzajú priamo zo Zeleného mesta. Zachytil zmes rôznych dialektov, rôzne typy oblečenia aj spôsoby správania. Volian zjavne povolal do Zeleného mesta polovicu krajiny. Sionn sa mu však nečudoval - pravdepodobne by urobil to isté, kebyže sa mu po dlhých rokoch vráti domov niekto milovaný. Zároveň si však uvedomoval, že táto obrovská veselá oslava je takisto karom pre jeho mŕtvu dcéru a to ho donútilo znova sa zamyslieť nad hrôzou, ktorej boli v púšti svedkami.
Volian však na sebe nedal znať, že smúti za mŕtvou dcérou. S každým si podal ruku, prehodil pár slov a zasmial sa na nepodarenom žarte. Pochválil dnešnú noc a poďakoval za dary, každého jedného doviedol k jeho miestu a zaželal mu príjemnú zábavu.
Ascall zbadal, že v dave sa občas mihne aj Helena. Ešte vždy bola bledá v tvári a oči mala trochu opuchnuté. No takisto sa snažila správať dôstojne, ako sa na následníčku trónu patrí. Ale keď sa nikto nepozeral, potajme vyronila jednu slzu, ktorú však vzápätí zachytila do vreckovky a znova vyčarila na tvári priateľský úsmev. Ascall ju v duchu obdivoval za to, ako dobre si vedie. Videl, že jej budúci manželˇ(Albert stihol bratov oboznámiť s najväčšou novinkou - že niekomu sa predsa len podarilo odpovedať na princeznine otázky), vysoký šľachovitý chlap s čiernou bradou a malými očkami, ktoré neprestajne behali po tvárach prítomných, sa pri nej držal na každom kroku a pokúšal sa ju trochu rozptýliť. Ascall na ňom však nevidel ani náznak súcitu. Možno si to nahováral, ale občas sa mu zazdalo, že dokonca vyvracia oči stĺpkom vždy, keď Helene unikne spod viečka slza.
Najviac pozornosti však určite zožal princ Lorment. Ascall o ňom vedel len toľko, že je najstarší z troch bratov a druhé najstaršie dieťa po Helene. Na Ascalla urobil dobrý dojem. Mal úprimné tmavé oči, trochu strhanú, jazvami poznamenanú tvár a kríval na jednu nohu. Podľa jeho neveľmi veselého výrazu Ascall rýchlo usúdil, že oslava na jeho počesť je to posledné, po čom teraz túži. A podobne ako Helena, ani jemu nebola smrť Anastázie ľahostajná. Keď na chvíľu osamel, prešiel k staršej sestre, zašepkal jej do ucha zopár slov a potom ju silno objal.
Čo sa týkalo zvyšných členov kráľovskej rodiny, z nich bratia zbadali iba kráľovu manželku Maidu a najmladšieho princa, iba sedemnásťročného Tarana. Kráľovnú zjavne smrť jej dcéry zničila oveľa viac ako ostatných. Sedela s neprítomným pohľadom za stolom a prstami žmolila koniec obrusu. Lorment sa ju niekoľkokrát pokúsil potešiť, ale bezvýsledne. Napokon jej robil spoločnosť iba jeden z kráľových loveckých psov, ktorý jej položil hlavu na kolená a pozeral na ňu múdrymi očami.
Rad pri bráne sa postupne zmenšoval, až napokon Volian usadil za stôl posledný párik starých manželov a prešiel k svojmu zlatému trónu presne uprostred. Po jeho pravici sedela jeho manželka, potom Lorment a Helena, po ľavici Ascall, Sionn a Taran. Hovor a hudba utíchli v okamihu, ako kráľ nadvihol čašu.
„Dnes sme sa tu všetci zišli,“ prehovoril mohutným hlasom, ktorý sa odrážal od kamenných stien, „aby sme privítali medzi živými môjho syna Lormenta, o ktorom som si myslel, že už ho nikdy neuvidím. Som rád, že ti šťastie žičilo a že dnes tu môžeš byť s nami,“ otočil sa k synovi.
Lorment mu venoval krivý úsmev, pri ktorom sa mu jazvy na tvári ešte viac prehĺbili.
„Lenže, bohužiaľ, platí staré známe porekadlo, že všetko dobré musí byť vyvážené aj tým zlým,“ vzdychol si kráľ a oči sa mu trochu zaleskli, „dnes dopoludnia som sa vďaka dvom mužom, ktorí prišli do nášho mesta, dozvedel, že moja prostredná dcéra, Anastázia, počas cesty domov tragicky zahynula.“
Niekoľko ľudí zhíklo.
Staršia žena s vtáčím perím vo vlasoch si prikryla dlaňou ústa.
Dievčina vedľa nej, pravdepodobne jej dcéra, sa rozvzlykala.
„Preto vás chcem poprosiť,“ prehovoril kráľ, úspešne prehlušujúc šum svojím mocným hlasom, „aby ste dnešnú hostinu brali na jednej strane ako privítanie strateného syna, aj ako lúčenie sa s mojou milovanou dcérou. Na Lormenta a Anastáziu,“ zdvihol čašu.
Ozvalo sa hrmotanie, ako sa hostia dvíhali zo stoličiek a brali do rúk svoje čaše.
„Na Lormenta,“ zašepkala jedna polovica ľudí, zatiaľ čo druhá zamrmlala: „Na Anastáziu.“
Zaznelo cinkanie skla, ako si hostia štrngali. Ascall sa nahol ku kráľovi, pričom mu pohľad zaletel k Helene. Pripíjala si na svojich dvoch súrodencov a slzy jej padali do vína. Jej nastávajúci si ju nevšímal, zanietene sa zhováral s bruchatým mužom na druhej strane a na niečom sa ticho smial.
Posadili sa.
„Tak teda,“ vzdychol si kráľ, keď položil čašu na stôl, „dobrú chuť.“
Nasledujúce minúty sa nádvorím rozliehala len tichá hudba a cinkanie príborov. Zopár ľudí nadškrtlo konverzáciu, ale väčšine nebolo do reči. Kráľovná sa po prvom chode ospravedlnila a odišla do svojich komnát. Taran jej robil spoločnosť. Keď odchádzali, kráľ ju sledoval znepokojeným pohľadom.
„O Anastázii sme nepočuli celé roky,“ pošepol Ascallovi skormútene, „bola to prvá príležitosť po dlhej dobe vidieť ju, zistiť, ako sa jej vedie...“ vzdychol si, „kto mohol urobiť niečo tak ohavné?“
„Nech to urobil ktokoľvek, som si istý, pane, že to nebolo bezdôvodne,“ vyhlásil Ascall.
Volian sa naňho zamračil: „Myslíte, že moja dcéra mala nejaké tajomstvá?“
Ascall pokrčil plecami: „Možno áno, možno nie. Zatiaľ vám neviem povedať nič bližšie. Ale ak by ste nechali mňa a brata trochu pátrať, určite by sme zistili viac.“
Volianova tvár sa pokrčila do nedôverčivej grimasy: „Čo ste vlastne zač?“
Ascall sa nahol bližšie ku kráľovi: „Sme Synovia súmraku, pane. Prosím, nerozkrikujte to,“ zasiahol, keď zbadal, ako kráľ otvára ústa od prekvapenia, „nikto nemusí vedieť, že sme tu.“
„Ale...“ Volian zalapal po dychu, „hovorí sa, že prichádzate tesne po zotmení. Ešte nikto vás nevidel za svetla!“
„To, že sme prišli práve sem a že sme objavili telo vašej dcéry, je náhoda,“ odvetil Ascall šeptom, „sme s bratom na ceste z Marahinu, chceli sme odísť na východ. Ani jeden z nás nepredpokladal, že by niečo mohlo zmeniť naše plány...“
„Ale teraz ste tu,“ odvetil kráľ rázne, „a neviem prečo, ale mám taký čudný pocit, že ak teraz vašu pomoc neprijmem, neskôr to môžem ľutovať. Len mi povedzte, čo za to budete chcieť!“
Ascall sa zatváril trochu neisto: „Doposiaľ sme mali do činenia iba so zločincami, ktorých bolo treba poraziť alebo vyhnať z mesta. Toto je oveľa vážnejšie a zložitejšie.“
Volian chápavo prikývol: „Takže budete požadovať viac?“
„Práve naopak,“ namietol Ascall, „my sme ponúkli pomoc vám a to podstatne znižuje cenu. Takisto ako aj fakt, že ide...o kráľovskú rodinu. Takže to urobíme zadarmo.“
„Ste naozaj neobyčajní,“ pokrútil Volian nechápavo hlavou, „vy nemôžete byť z týchto končín sveta.“
„Verte, že sme,“ poznamenal Ascall, ale príliš ticho na to, aby ho kráľ počul.
Postupom času sa zábava predsa len rozprúdila. Víno tieklo potokom a nádvorím sa rozliehal smiech a vrava. Zopár párov sa zvŕtalo na tanečnom parkete v rytme jemnej melódie. Po smútku z odchodu prostrednej princeznej nebolo ani stopy.
Ascall rýchlo prerozprával Sionnovi jeho rozhovor s kráľom.
„Takže súhlasil,“ zamrmlal Sionn po chvíli.
„Tváriš sa, akoby to bolo niečo zlé,“ zamračil sa Ascall.
„Už som ti povedal, že sa mi nepozdáva vŕtať sa do vecí Zeleného mesta,“ odvrkol Sionn, „a okrem toho, mám z toho celého zlý pocit. Niečo sa mi na tom nepáči.“
„Uznávam, je to niečo iné, ako sme robievali doteraz,“ pritakal Ascall, „ale možno to zvládneme! A mňa samého zaujíma, kto má na vine ten náhly útok!“
Sionn si vzdychol: „Dobre teda, dajme tomu, že som sa s tým už zmieril. Ako mieniš začať?“
Ascall sa zamyslene rozhliadol po nádvorí. Pohľad sa mu ustálil na Helene. Stála sama pri jednom kamennom múre a sledovala, ako sa ľudia zabávajú. Už neplakala, ale oči mala stále červené.
Postavil sa.
„Počkaj, čo chceš robiť?“ spozornel Sionn.
„Potrebujeme niekde začať.“
„A ty chceš začať pri kráľovej dcére?“
„Samozrejme. Kde inde?“ odsunul si stoličku a prešiel popri rade hostí, prenasledovaný Sionnovým nervóznym pohľadom.
„Prepáčte,“ oslovil Helenu.
Pozrela naňho spod tmavých rias. „Áno?“ spýtala sa trochu drzejšie, ako by sa na ženu jej postavenia hodilo, „čo si želáte?“
„Môžem vás požiadať o tanec?“ Ascall sám netušil, kde našiel tú odvahu. Čo sa žien týkalo, odvážnejší z nich dvoch bol Sionn. Ale teraz nemal na výber. Helena bola Anastáziina sestra a zjavne aj blízka priateľka. Ak niekto mohol vedieť o jej tajomstvách, tak to bola práve ona.
Helenu tá požiadavka trochu prekvapila. Pohľad jej zaletel niekam k stolom a Ascall tušil, že sleduje, kde je jej manžel. Potom váhavo vystrela ruku. Ascall ju chytil a spoločne vykročili medzi ľudí.
Ascall počul prekvapený šepot, keď prechádzali popri ostatných pároch, cítil na sebe tie pohľady a vedel, že všetci hľadajú Heleninho manžela. Kráľ však zjavne nenamietal - Ascall vedel, že keby proti tomu niečo mal, dozvedeli by sa to hneď - a tak ju objal okolo pása a pritiahol si ju bližšie.
„Naozaj neviem, čo tým sledujete,“ zašepkala mu zarazene do ucha, „chcete, aby vás Fearchar zabil?“
Ascall sa uchechtol: „Odpustite mi moju drzosť, ale vážne pochybujem, že by ma váš manžel porazil. Pochybujem, že by vôbec niekoho dokázal poraziť.“
Helena si vzdychla: „Možno máte pravdu. Ale aj tak, určite to nenechá tak. Ešte žiaden muž okrem neho ma nepožiadal o tanec.“
„Potom som ešte radšej, že tá česť pripadla mne,“ zasmial sa ticho Ascall.
Helena sa od neho trochu odtiahla a pozrela mu do očí: „Ale teraz vážne. Povedzte mi, čo chcete.“
„Rozprávať sa o Anastázii,“ odpovedal Ascall.
„Neviem, čo tým myslíte,“ odbila ho Helena.
„Povedzte mi niečo o nej. Aká bola, čo ju zaujímalo...“
Nadvihla obočie: „Mám taký pocit, že v tom nie je len váš osobný záujem. Že vám môj otec zaplatil, aby ste zistili, kto ju zavraždil?“
„V skutočnosti to bolo tak, že my s bratom sme ponúkli pomoc jemu. Ale je v tom aj osobný záujem, ak mám byť úprimný.“
Zastala a pousmiala sa: „Synovia súmraku. Hneď som to tušila.“
„Ako ste na to prišli?“ spýtal sa Ascall prekvapene, „ešte nikto nás nespoznal sám od seba.“
„Moja matka ma naučila všímať si ľudí inak, ako ostatní. Hovorievala, aby som sa im dívala cez oči priamo do duše. A tam odhalím, čo sú skutočne zač.“
„A?“ Ascalla to zaujalo, „vo mne ste videli, že som jeden zo Synov súmraku?“
„Nie. Videla som vo vás veľkú odvahu, múdrosť a more skúseností, aké nadobudnú ľudia až vo veľmi vysokom veku. Ihneď mi bolo jasné, že ste si toho už museli veľa prežiť. A sú len dvaja muži, ktorí si toho na svete prežili toľko, aby ich to naveky poznačilo - Synovia súmraku.“
Ascall sa pousmial: „Obdivuhodné. Takže dokážete čítať myšlienky?“
„Je to oveľa zložitejšie ako čítanie myšlienok,“ odpovedala Helena s úsmevom, „nech sa to zdá akokoľvek smiešne.“
Zamyslene sa na ňu díval, nevnímajúc, že hudba stíchla a miesta okolo nich je stále viac. „Tak...poviete mi niečo o Anastázii?“
Nadvihla hlavu a pozrela niekam ponad Ascallovo rameno: „Dnes už asi nie. Ale zajtra pri večeri sa môžeme pozhovárať.“
Ascall sa otočil a zbadal, že sa k nim blíži namosúrený Fearchar, Helenin nastávajúci.
„Prepáčte, že ruším,“ precedil cez zuby, keď podišiel dosť blízko, „ale potrebujem sa s Helenou o niečom pozhovárať - ak vám to nebude prekážať,“ dal si záležať, aby zdôraznil iróniu vo svojom hlase.
„Nie, samozrejme,“ Ascall odstúpil od Heleny a mierne sa uklonil, „bolo mi potešením.“ Potom sa prudko zvrtol a zamieril naspäť k stolu, sprevádzaný niekoľkými zarazenými pohľadmi.