Synovia súmraku 6.

„Máš môj obdiv, braček,“ podotkol Sionn pobavene, keď sa Ascall zvalil na stoličku vedľa neho, „toľko rozruchu za necelých pätnásť minút som nespôsobil ani ja v Lon-haru, kde som si začal s kráľovou manželkou!“
„Je mi jedno, čo si myslia ostatní,“ odsekol Ascall a napil sa zo svojej čaše, „kráľovi som sľúbil, že mu pomôžeme!“
„To áno, ale viem isto, že si mu nesľúbil, že mu zvedieš prvorodenú dcéru!“
„Nezvádzal som ju,“ osopil sa naňho Ascall, „potreboval som len zistiť niečo bližšie!“
Sionn sa uškŕňal, ale miesto toho, aby vyslovil ďalšiu poznámku, sa radšej aj on napil.
„Mimochodom,“ ozval sa Ascall, „keď už sme pri ženách, ako to, že tu s nijakou nesedíš? To ťa nijaká zatiaľ nezaujala?“
„Čoby nezaujala,“ odvetil Sionn a mávol rukou smerom k hŕstke mladých žien na opačnej strane stola. Ticho sa o niečom zhovárali a sem-tam vrhli smerom k nim tajomné pohľady. „Lenže ja som trochu trpezlivejší ako ty. Pamätaj, že tu nie sme v Marahine. A na rozdiel od teba nechcem získať hneď na začiatku povesť záletníka.“
„Ty a trpezlivý,“ pokrútil hlavou Ascall, „to mi k sebe nijako nejde.“
„Všetko má svoj čas,“ odvetil Sionn s úsmevom.
Lenže ako sa ukázalo, Sionnova trpezlivosť nebola až taká veľká, ako by si bol možno prial. Ubehlo sotva pár minút, odkedy sa Ascall vrátil k stolu a on sa postavil.
„Ospravedlň ma,“ povedal bratovi, „ale zjavne som už túžobne očakávaný niekde inde,“ pozrel smerom k hlúčiku žien, ktorý sa v priebehu chvíle mimoriadne zväčšil.
„Len si daj pozor na tie zadané,“ poradil mu Ascall s úškrnom, „neurobil by si dobrý dojem, keby si sa pobil priamo pred kráľom.“
„Ty mi máš čo hovoriť o opatrnosti,“ odbil ho Sionn a už ho nebolo.
Ascall chvíľu pobavene brata sledoval. Hoci mal Sionn horúcu krv, pri ženách sa správal neobyčajne triezvo a citlivo. Nečudo, že sa mu vrhali okolo krku všade, kam prišiel. Ascall pozoroval, ako pristúpil k stolu a zdvorilo sa uklonil. Chvíľu s nimi viedol tichú konverzáciu, ktorá bola zakončená tlmenými výbuchmi smiechu prítomných dám. A keď sa znova ozvala hudba, už aj bol na parkete s mladým dievčaťom v splývavých zelených šatách. Nemohla mať viac ako dvadsať rokov a očividne bola zo Sionna celá preč. Oči sa jej ligotali ako drahokamy a visela na každom jeho slove. Ascall nikdy nedokázal prísť na to, ako to robí. A vždy ho to nesmierne zaujalo.
Vtom však jeho pozornosť upútalo niečo oveľa zaujímavejšie. Odrazu sa doširoka otvorila brána, vedúca na nádvorie a v pätách s dvoma zmätenými strážcami dnu vošla postava na koni. Hudba stíchla, ľudia sa prestali rozprávať a všetci sa pozreli na prichádzajúceho. Vo svetle fakieľ a sviečok Ascall zbadal, že je to žena, hoci tvár mala ešte detskú. Mala rozviate ohnivočervené vlasy, peknú tvár a mandľové oči. A hoci sa ničím nepodobala na kráľa ani na Helenu, Ascall nejako tušil, že je to najmladšia princezná - tá, ktorú Albert označil ako výstrednú.
Jeho podozrenie sa ešte potvrdilo, keď sa postavil Volian a zreval na celé nádvorie: „Ilianna!“
„Dobrý večer,“ odpovedala Ilianna jasným hlasom. Zastavila koňa uprostred tanečného parketu a zoskočila na zem. Keď prechádzala pomedzi ľudí, pobúrene sa medzi sebou zhovárali, nenamáhajúc sa stíšiť hlas.
„Ilianna, čo tu robíš?“ zasyčal na ňu Volian, keď prišla priamo k nemu, „kde si bola celý ten čas?!“
„Bola som sa prejsť,“ odvetila Ilianna bez okolkov, „Iskra potrebovala prevetrať. Kopyto sa jej už lieči.“
„Ilianna!“ prerušil ju kráľ. Z jeho očí priam šľahali blesky, „všimla si si, že máme návštevu?!“
Ilianna sa poobzerala vôkol seba: „Áno, všimla. A je mi ľúto, že ju prerušujem takýmto nedôstojným vpadnutím, ale už aj tak som meškala, nechcela som ešte viac. Chcela som sa konečne zvítať so svojím bratom - keďže na mňa nemal v posledné dni čas,“ usmiala sa na Lormenta, ktorý stál len kúsok od nej a pobavene sledoval tú scénu a srdečne ho objala: „Veľmi rada ťa vidím.“
„Aj ja teba, Lia“ odpovedal Lorment a ešte vždy sa tváril pobavene, „ale tvoj príchod mohol byť menej dramatický.“
„Skôr by mal,“ odpovedala Ilianna, „a práve preto taký nebol...“ odtrhla sa od brata a poobzerala sa po okolostojacich zarazených hosťoch: „Ospravedlňte ma, ale dnes s vami nepobudnem. Som veľmi unavená. Dobrú noc,“ otočila sa a odišla cez bránu do hradu.
Na okamih zostalo na nádvorí hrobové ticho.
Volian, od hnevu brunátny v tvári, si sadol. „Odveďte toho koňa!“ zakričal na dvoch vojakov, ktorí bežali za jeho dcérou. Muži chytili zviera za ohlávku a viedli ho preč z nádvoria.
„Ja sa raz z toho dievčaťa zbláznim,“ povzdychol si kráľ zúfalo, „nerozumiem, prečo mi musí stále robiť napriek.“
„Je ešte mladá,“ bránil ju Ascall, „nemôžete si to tak pripúšťať! Ju to prejde.“
„Bodaj by,“ zamumlal skrúšene. Chvíľu strnulo hľadel do stola, akoby tam hľadal riešenie svojich problémov, potom sa načiahol po karafe s vínom. Nalial najskôr Ascallovi, potom sebe. „Užívajte si tento deň, drahý priateľ,“ zašepkal tak ticho, až ho Ascall skoro nepočul, „pretože môže byť posledný,“ pozrel naňho krvou podliatymi očami, „to mi vždy hovorieval môj otec. A ja sa toho stále držím.“
„Času je málo,“ pritakal Ascall, „a toho, čo by sme chceli spoznať, veľmi veľa.“
„Tak teda na čas, ktorý nám ešte zostáva,“ zdvihol čašu.
„Na čas, ktorý nám zostáva,“ zopakoval Ascall a napodobnil kráľa. Odpil si zo sladkého moku, sledujúc mesiac vysoko nad mestom. Bledol. Pomaly začínalo svitať.

Raňajky - či vlastne skorý obed - sa podávali v malej sieni vo východnom krídle paláca. Bola to miestnosť zaujímavá najmä obrovskou zbierkou gobelínov na stenách a oknami vysokými od zeme po strop, z ktorých bol čarovný výhľad na celú púšť, zaliatu slnkom. Bol horúci deň, presne taký, aký predpovedal červený mesiac.
Pri dlhom mahagónovom stole sa zišla väčšia polovica rodiny. Neukázala sa len kráľova manželka a Helena so svojím manželom. Podľa toho, čo hovoril kráľ, odcestovali všetci traja na juh za nejakými neodkladnými povinnosťami. Na oplátku však pri stole pribudol tretí kráľovský syn, ktorý na hostine nebol. Ascallovi veľmi pripomínal Fearchara. Bol vysoký, mal dlhšie čierne vlasy, ktoré nosil zviazané v konskom chvoste, svetlohnedú pleť a tmavomodré oči, ktoré varovali každého, kto by si s ním chcel niečo začať. Volal sa Ronan.
V ten deň pôsobil zo všetkých najživšie. Dokonca aj Ilianna, ktorá predošlú noc narobila taký rozruch, bola nejaká mĺkva. Bez slova sa vŕtala v jedle a keď sa pozrela do svetla, Ascall zbadal v jej očiach slzy. Z toho usúdil, že jej už zrejme povedali o Anastáziinej smrti.
„Nechceli by ste si dnes pozrieť mesto?“ navrhol kráľ Ascallovi, „určite by ste sa tu radi...poobzerali.“
Ascall tušil, že tým naznačuje, aby sa pustili do pátrania. „Určite pôjdeme,“ pritakal, „veľmi radi.“
„Nechcete sprievodcu,“ ponúkol im kráľ.
„Myslím, že Albert s nami ochotne pôjde,“ odpovedal Sionn, „určite sa s ním nestratíte.“
„Dúfam, že zistíte, kto to urobil,“ zamrmlala odrazu Ilianna a zdvihla pohľad od taniera. Hnev z nej len tak sršal: „Dúfam, že ho umučíte tými najhoršími spôsobmi a necháte ho hniť zaživa na púšti!“
„Ilianna, kroť sa!“ napomenul ju kráľ nervózne, „takéto nechutné reči pri stole nestrpím.“
„Ako sa mám krotiť, keď po svete behá vrah mojej sestry?!“ odsekla Ilianna prudko.
„Nie si jediná, koho jej smrť zasiahla a predsa vieme držať svoje city na uzde,“ podotkol Ronan a chlácholivo jej stisol rameno.
„Všetci ste o nej hovorili, že je šialená!“ vyprskla Ilianna a vyskočila zo stoličky. Ruky zatínala v päste, „tvrdili ste, že nemá v hlave všetko v poriadku! A keď odišla hľadať to...“ vrhla zúrivý pohľad na Sionna a Ascalla, „však viete čo, tak vám odľahlo! Pretože už nekazila meno našej rodiny! A mňa chcete presviedčať, že za ňou žialite? Vôbec by som sa nečudovala, keby v tom mal prsty niekto pri tomto stole!“
„Ale už dosť!“ zahrmel Volian práve v okamihu, ako sa Lorment, Taran a Ronan postavili, všetci červení od hnevu, „takto o našej rodine hovoriť nebudeš! Okamžite odíď!“
„To by som urobila, aj kebyže mi to neprikážeš,“ odsekla a vybehla z jedálne.
„Čo to do nej vošlo?“ spýtal sa šokovaný Lorment a znova sa posadil.
„Netuším. Ale nepáči sa mi to.“
„Je zronená sestrinou smrťou, čo iné by v tom mohlo byť,“ odvetil Taran.
„Áno, ale...to, čo povedala, bolo...“ Lorment pokrútil hlavou a strčil si do úst posledné sústo, „odporné.“
„Samozrejme,“ zahundral Ronan. Ešte sa triasol od hnevu. „Bolo to nanajvýš nechutné. Ale možno aj...“ vrhol vyčítavý pohľad na svojho otca, „trochu pravdivé.“
„Nezačínaj ešte aj ty,“ zazrel naňho Volian, „dobre vieš, že som Anastáziu miloval tak ako vás ostatných. Keď odišla, nemohol som sa s tým zmieriť.“
„Ale vyhrážal si sa, že ju vydedíš, ak pôjde hľadať vieš čo...“ pozrel na Sionna a Ascalla. Obaja okamžite pochopili, že sú tu nazvyš. Boli tu tajomstvá, ktoré im nemohli byť odhalené.
„My...teda pôjdeme,“ Sionn sa váhavo postavil.
Ascall ho napodobnil. „Ďakujeme za raňajky,“ povedal zdvorilo.
Nikto pri stole sa im nenamáhal odpovedať. Všetci sa navzájom prepaľovali nenávistnými pohľadmi. A tak sa Ascall so Sionnom obrátili a čo najrýchlejšie vyšli zo siene.

„Hovoril som vám, že je šialená,“ vyhlásil Albert o polhodinu neskôr. Ich kone si vykračovali úzkou cestičkou, kľukatiacou sa cez neveľkú oázu kúsok za Zeleným mestom. Vládlo tu príjemné ticho, ktoré narúšalo iba občasné zaškriekanie orlov nad ich hlavami, alebo šuchot v tráve. Slnko im pieklo na tváre a presvitalo pomedzi vysoké stromy. „Takto by sa princezná správať nemala!“
„Nezdalo sa mi, že by bol príliš výstredná,“ podotkol Sionn, „iba sa snažila presadiť svoj názor. Nebyť jej, nikdy by sme sa nedozvedeli, ako to vlastne bolo s Anastáziiným odchodom z domu.“
„Ilianna spomenula, že šla niečo hľadať,“ doložil Ascall, „ale zjavne nám ešte neveria natoľko, aby to pred nami rozoberali.“
Albert sa zamračil: „Istý čas sa šepkalo, že Anastázia šla hľadať nejaký poklad. Vraj to bolo čosi, čo kedysi ukryl Volianov otec a už to nikto viac nevidel.“
„Aký poklad presne to je?“ zaujímal sa Sionn.
„Nik nevie. Nik z kráľovského hradu o tom nesmel nič povedať. Ale všetci boli toho názoru, že šlo o vec mimoriadne mocnú - tak mocnú, že keby sa dostala do cudzích rúk, spôsobila by hrozné veci.“
„Len dúfajme, že to bola len klebeta,“ poznamenal Sionn.
„Aj klebety môžu byť pravdivé,“ odpovedal Ascall a zamračil sa, „ak je niečo pravdy aj na tejto, možno máme niť, ktorej sa máme držať.“
Chvíľu si užívali jazdu v horúcich slnečných lúčoch. O hodinu sa zastavili pri jazierku uprostred oázy, aby si dopriali trochu oddychu. Albert čochvíľa zadriemal a ticho chrápal. Ascall sedel opretý o kmeň stromu a sledoval hru slnečných lúčov na vodnej hladine.
„Nad čím rozmýšľaš?“ spýtal sa ho Sionn.
Zavrtel hlavou: „Len tak. Snažím sa zhrnúť to, čo sme sa doteraz dozvedeli.“
„A k čomu si sa dopracoval?“
Pozrel na brata: „Možno že má Ilianna pravdu a v jej vražde má prsty niekto z kráľovského zámku.“
„Hlúposť,“ odvetil Sionn.
„Prečo?“ nerozumel Ascall, „veď, vrahom môže byť vlastne ktokoľvek.“
„Môcť môže,“ prisvedčil jeho brat, „ale pochybujem, že by to bolo až také jednoduché. Neviem prečo, ale mám neblahý pocit, že tá vec, ktorú Anastázia údajne hľadala, má so všetkým veľa spoločného.“
„Vážne?“ Ascall nadvihol obočie, „ako si k tomu dospel?“
„Jednoducho. Už len spôsob, akým sa to snažia držať v tajnosti - tá hra s veď vieš čím mi príde trochu nápadná. Ak to nechcú prezradiť ani nám, potom v tom musí byť niečo viac. Možno má Albert pravdu - možno že je tá vec naozaj taká mocná, že by mohla priniesť viac škody ako úžitku.“
Ascall sa zasmial, ale to už nebolo počuť, pretože oázou sa rozľahol krik. Obaja spozorneli a ako na povel vyvrátili oči k nebu. Nad nimi plachtil majestátny orol. Chvíľu krúžil nad ich hlavami a potom odrazu zaškrečal a už sa rútil k zemi.