Synovia súmraku - 7.

"Videl si to?" zvolal Ascall.
„Videl. Niekto strieľal - odtiaľ!“ Sionn vyskočil na rovné nohy a ukázal niekam medzi stromy. V tieni sa mihla postava. Nechali kone a Alberta pri jazere a rozbehli sa za ňou.
Predierali sa pomedzi stromy a vysokú trávu s kožovitými listami. Odniekiaľ k nim doliehali tiché kroky a stále sa približovali.
„Tadiaľto,“ naznačil Ascall ústami a ukázal na tiene, ktoré sa prešmykli pomedzi kmene a znova zmizli. Pridali do kroku.
O chvíľu vyšli na kraji oázy. Tráva tu prechádzala do pásu červeného piesku, ktorý sa ťahal do diaľky v podobe dún. Slnko tu bolo až neznesiteľne horúce. Sionn si rozopol košeľu a prehodil si ju cez rameno.
Vtom sa za nimi ozval šuchot. Obaja naraz siahli po mečoch a zvrtli sa.
„Na prechádzke?“ ozval sa pri nich dobre známy hlas a ktosi im priložil pod krk čepele mečov. „V týchto končinách nie je múdre pohybovať sa.“
Sionn pozrel Lormentovi do očí a rýchlo vytasil svoj meč. Rozčesol rozhorúčený vzduch.
„Bohovia!“ hlesol Lorment a odskočil, aby sa vyhol útoku, ktorý sa mohol skončiť smrteľne. Teraz bol on tým, ktorý pod bradou cítil studené ostrie meča. V očiach sa mu však nezračil strach alebo obdiv. „Nikdy som nevidel nikoho útočiť takou rýchlosťou! Kde si sa to naučil?“
Sionn sa mierne pousmial a sklonil meč: „Vlastne ani neviem. Asi to bude talent od narodenia.“
Lorment sa zasmial a vsunul si meč späť do pošvy: „Čo tu robíte? Myslel som, že patríte k púštnym kmeňom, ktoré tadiaľto niekedy prechádzajú. Dokážu byť dosť nepríjemní.“
„Boli sme si to tu trochu obhliadnuť,“ odvetil Ascall, „taký bol predsa náš plán.“
„Áno, iste,“ spomenul si Lorment, „a? ako sa vám to tu pozdáva? Prirodzene, nie je to nič v porovnaní s rozľahlými lesmi a lúkami za touto púšťou, ale sme vďační aj za tú trochu zelene.“
„Dobre padne, keď vidíme aj inú farbu ako červenú,“ prisvedčil Sionn.
„A ty tu čo hľadáš?“ spýtal sa ho Ascall, „tiež si prišiel obdivovať prírodné krásy?“ vrhol pohľad na mŕtveho orla pri jeho nohách.
„Potreboval som sa trochu zabaviť,“ vysvetlil im princ, „v hrade bolo príliš dusno... teda,“ pokrútil hlavou, „kebyže viem, čo rozpúta môj príchod, tak by som sa nikdy z vojny nevrátil!“
„To predsa nebolo kvôli tebe, ale kvôli Anastáziinej smrti,“ pripomenul mu Sionn.
„Áno, ja viem,“ prikývol Lorment nervózne, „ale všetko to nie je len kvôli nej. Priniesol som...dosť zlé správy. A tie otca ešte viac rozladili. Vlastne sa mu nemožno čudovať,“ vzdychol si.
„Aké zlé správy?“ chcel vedieť Sionn.
Lorment sa zatváril trochu pochybovačne: „Neviem, či by som mal... Vás sa to vlastne nejako netýka...“
„Ver, že týka,“ prerušil ho Sionn netrpezlivo, „tak von s tým!“
Lorment sa zatváril trochu podozrievavo: „Môžem vám veriť? Viete, v poslednej dobe je dosť nebezpečné zverovať sa cudzím ľuďom.“
„Mlčíme ako hroby,“ sľúbil mu Ascall.
Lorment sa rozhliadol vôkol seba. Keď zistil, že sú sami, sadol si do slnkom prehriatej trávy. „Vojnu o severné územie sme prehrali, to asi viete.“ Zamrmlal, „kmene z Ľadových hôr, proti ktorým sme stáli, boli v presile. Státisícové armády,“ pokrútil hlavou a pohľad sa mu na okamih zakalil, ako sa strácal v nepríjemných spomienkach, „zavraždili mi najlepšieho priateľa priamo pred očami. Vyrabovali dediny, ktoré nám prejavili podporu. Znásilňovali ženy. Mučili deti. A ich otcom odtínali hlavy, alebo ich odvliekli do otroctva. Museli sme sa stiahnuť do jaskýň vysoko v horách. Tam sme sa im na pár týždňov stratili. Ale oni medzičasom nezaháľali a zrovnali so zemou ďalšie spojenecké mestá a osady. Napokon sme nemali inú možno len sa im postaviť zoči-voči. Bitka pod Bielym zubom. Najväčšie jatky v histórii našich dvoch ríš.“
„Ako sa ti podarilo uniknúť?“ chcel vedieť Sionn.
Lorment sa neveselo pousmial: „To je práve to, čím som otca tak rozrušil. Vodca kmeňa Horonov ma zajal. Najprv ma chcel zabiť, ale keď zistil, kto som, začal ma mučiť. Pýtal sa ma na...jednoducho na nejaké veci. A pravdepodobne som povedal viac, ako som mal. O dva dni nato sa mi podarilo...“
„Lorment na čo presne sa ťa pýtal?“ naliehal Sionn.
Lorment sa prudko postavil: „Slnko je vysoko. Okolo poludnia býva počasie priam neznesiteľné. Nechcete si ísť niekam sadnúť? Poznám jeden hostinec, kde sa môžeme uchýliť. O tomto čase bude prázdny.“
„Prečo nie,“ zaraz súhlasil Ascall, „iba sa musíme vrátiť pre kone, k jazeru.“
„V poriadku,“ postavil sa, „nebude vám prekážať, ak pôjdem trochu napred? Chcem tohto tu,“ ukázal na operený úlovok, ktorý teraz držal za krídlo, „ešte odniesť do hradu.“
„Samozrejme, doženieme ťa.“
„Niekedy nevieš držať jazyk za zubami,“ zahundral Ascall Sionnovi do ucha, keď sa trochu vzdialili od Lormenta.
„Čo som urobil?“ chcel vedieť Sionn, „aj ty si predsa počul, ako rýchlo zmenil tému! Niečo nám tají!“
„Áno, tak ako Ilianna a ostatní. Nepočúval si dnes Alberta? Hovorí sa, že Anastázia šla hľadať niečo veľmi mocné.“
„Myslíš, že tu súvisí s tým, čo sa stalo Lormentovi?“ zamračil sa Sionn.
„Ak nie, tak potom majú v Zelenom meste tajomstiev viac ako ktorékoľvek iné mesto!“
Prišli k jazeru. Ich kone sa popásali na nízkej tráve a chvostmi odháňali roje dobiedzavých komárov. Miesto, kde predtým ležal Albert, bolo prázdne. Aj jeho osol Marcel bol preč.
„Pravdepodobne sa musel vrátiť do mesta,“ hádal Sionn a zohol sa, aby si vzal svoje veci.
„A možno si pomyslel, že nás uniesli a šiel nás celý vydesený hľadať,“ doložil Ascall a uškrnul sa.
„Len to nie! Nie sme tu ešte ani deň a už o nás budú všetci vedieť,“ Sionn s povzdychom pozbieral zvyšky ich vecí a naložili ich na sedlo, „s tou našou povesťou je to čím ďalej horšie.“
„Hlavné je, že nám ľudia dôverujú,“ odpovedal jeho brat, „kebyže nie sme Synmi súmraku, pochybujem, že by nám kráľ povolil rýpať sa v jeho rodine.“
„Ale čo nás tá povesť stála!“ pripomenul mu Sionn. Vložil nohu do strmeňa a vyšvihol sa žrebcovi na chrbát. Otočil koňa smerom, odkiaľ pred chvíľou prišli a popchol ho do rýchleho poklusu. Ascall ešte raz skontroloval, či sa niekde nemihne Albert alebo Marcel a nasledoval brata do húštiny.

Hostinec Červený drak, do ktorého ich Lorment zaviedol, bol skutočne poloprázdny. Vládlo tu tlmené ticho, prerušované len občasným zakašľaním alebo krokmi na drevenej dlážke. Hoci cez okná prenikalo trochu vánku, vnútri bolo neznesiteľne sparno. Hostinského obrovský pes s dlhou tmavosivou srsťou sa odplazil do tieňa pultu a zlízal zo zeme trochu studeného piva, ktoré sa vylialo jednému z hostí.
„Heš, potvora!“ odháňal ho počerný chlap v tenkej okrovej košeli, s tetovaním na spánkoch a s dvoma puzdrami na krátke meče na opasku, keď sa mu pes obtrel o nohu, „neotravuj!“
Pes zaskučal, keď ho chlap kopol do boku a stiahol sa.
Muž zabúchal päsťou po pulte. Hostinský mu okamžite prišiel doliať.
„Kto je to?“ zamračil sa Sionn, keď sa usadili v rohu, dosť ďaleko od pultu, aby ich hostinský nepočul.
„Volá sa Tartem,“ odvetil Lorment šeptom, „patrí k Stopárom - lepšie povedané, vedie ich.“
„Kto sú Stopári?“ spýtal sa Ascall.
„Otcovi muži. Ich hlavnou úlohou bolo dozerať na poriadok v meste, ale väčšinou robia pravý opak a ešte viac prispievajú k chaosu. Opíjajú sa, znásilňujú ženy, ak sa im niekto znepáči, zabijú ho.“
„A to tvoj otec nevidí?“ žasol Sionn.
Lorment sa neveselo usmial: „To je práve to - že nevidí. Všetky útoky sú tak skvele zakamuflované, že sa podobajú na obyčajné dedinské roztržky. A znásilnené ženy sa nikdy s takým ponižujúcim zážitkom nikomu nezdôveria - inak by ich čakal smrť. To Tartem a jeho muži v skutočnosti ovládajú mesto, nie môj otec.“
„Povedal si mu o tom?“
„A neraz! Ale nepočúva ma. Radšej dôveruje divadielku, ktoré mu Tartem denno-denne hrá pred očami.“
Ascall pozrel na brata: „Takže Lucinda mala predsa len pravdu! Niekto sa usiluje zosadiť kráľa z trónu!“
„Nie, o tom im nejde,“ namietol Lorment trpko, „vyhovuje im, že sa pozornosť obracia na takého dobráka. Všetky problémy v Zelenom meste sú zvalené na Volianu neschopnosť a im zostáva čistý štít. Nie sú hlúpi. A ľudia v meste tiež nie. Lenže nik sa nepokúsi obrátiť proti Stopárom. Na to si príliš cenia svoje životy.“
Pri stole sa zjavil hostinský a doniesol im tri objednané pivá. Trochu nervózne poškuľoval na Lormenta, ale ani na okamih nedal najavo, že by ho spoznal. Čo najrýchlejšie sa otočil a vrátil sa k pultu, kde Tartem očakával, kedy mu znova doleje.
„Myslíš, že by bol Tartem schopný zabiť aj člena kráľovskej rodiny?“ spýtal sa Sionn a zamyslene sledoval zhrbenú postavu pri stole.
Lorment si odpil z piva a zmraštil tvár do grimasy: „Viem, kam tým mieriš. A nie, podľa mňa nemá s Anastáziinou smrťou nič spoločné. Nebol by taký hlúpy. A, napokon, ani neviem, prečo by to robil.“
„Pre niečo veľmi cenné,“ Sionn úmyselne zdôraznil posledné dve slová.
Lorment si však nič nevšimol - alebo svoje pocity dokázal majstrovsky skrývať - a znova sa napil. „Prosím vás, nech už budete upodozrievať hocikoho, s Tartemom sa za prsty neťahajte,“ upozornil ich, „nemusí sa to pre vás skončiť dobre. A mohli by ste ublížiť aj našej rodine.“
„Ak to bude možné, pokúsime sa vyhnúť sporom s ním,“ sľúbil mu Ascall.
Lenže napokon si ich prvý spor vyhľadal sám.
Asi o hodinu neskôr vošli do hostinca ďalší dvaja muži s rovnakým tetovaním na spánkoch, ako mal Tartem. Po bokoch sa im tiež hojdali po dva meče s tepanými rukoväťami. Jednému dokonca visel na opasku skrútený bič.
„To je Erebos,“ Lorment ukázal na muža, ktorý pristúpil k pultu ako prvý. Mal takmer dva metre, dlhé čierne vlasy, ktoré mu rámovali tmavú pleť, zbrázdenú jazvami, tenké pery a úzke čierne oči šelmy. „Je Tartemovou pravou rukou. Hovorí sa, že nie je tak celkom človek - vraj mal predka čarodeja!“
„Vyzerá tak,“ podotkol Sionn, ukradomky sledujúc čierneho obra, „ide z neho strach!“
„Roľníkovi, ktorý sa Tartemovi vzoprel, zlomil väz jednou rukou!“
„A čo ten druhý?“ Ascall nebadane ukázal na nižšieho muža so šticou kučeravých plavých vlasov. Pleť mal bielu ako mlieko, ale oči rovnako čierne ako Tartem a Erebos. Ascallovi neušlo, že je veľmi mladý, mohol mať sotva devätnásť.
„Ares,“ Lorment sa z nevysvetliteľných príčin zamračil, „hoci tak nevyzerá, je veľmi nebezpečný. Prijali ho k Stopárom len prednedávnom a snaží sa na Tartema zapôsobiť. Drží sa ho ako kliešť.“
„V čom je nebezpečný?“ zaujímal sa Ascall.
Lormentovu tvár prekrylo ešte viac chmár: „Prezývajú ho Dravec. Pije krv svojich obetí - ešte kým žijú!“
„On je upír?“ zasyčal Sionn a prikrčil sa, aby ich trojica pri pulte nepočula.
Lorment nervózne zavrtel hlavou: „To určite nie. Aspoň tak nevyzerá. Ale pochádza zo starého kmeňa, ktorý verí, že pitie krvi nepriateľov ich urobí silnejších.“
„Laminčania,“ prikývol Ascall a otočil sa k Sionnovi, „s tými sme predsa robili poriadky pred necelým mesiacom v prístave Tallos.“
Sionn si spomenul a znechutene prikývol: „Jatky za bieleho dňa. Nechutné. Myslel som, že tam umrieme.“
Lorment na chvíľu zmĺkol a pohľadom brázdil striedavo tváre oboch bratoch: „Čo vy ste vlastne zač?“
Ascall neodpovedal, ale rýchlo siahol po pive a poriadne si odpil.
Sionn sa zamračil na brata: „Mal by to vedieť! Je kráľov syn. A určite mu je čudné, že sa dvaja cudzí ľudia pokúšajú prísť na to, kto zabil jeho sestru!“
„Čo by som mal vedieť?“ nerozumel zmätený Lorment.
„Že sme Synovia súmraku,“ odsekol Sionn neprirodzene nahlas.
Ascall naňho škaredo zagánil: „Práve si mu to povedal!“
„Je to pravda?!“
To sa nepýtal Lorment. Ten hlas nepatril nikomu z trojice pri stole, ale jednému z mužov pri pulte.
Sionn, Ascall a Lorment naraz nadskočili.
Tartem nechal pivo pivom a postavil sa. Podišiel sa bližšie k trojici a premeral si ich skleným pohľadom. „Ste naozaj Synovia súmraku?“
Ascall sa takisto postavil, podišiel bližšie a chytil Tartema za rameno: „Samozrejme, že nie sme! Čo ťa to napadlo?“ jeho hlas bol prekvapivo pokojný a presvedčivý, čo bol výsledkom niekoľkoročného výcviku.
Lenže Tartem bol príliš opitý a príliš bojachtivý, aby mu uveril. „Vyzeráš ako bojovník,“ zhodnotil, premeriavajúc si Ascalla od hlavy po päty, „ale ten tvoj svetlovlasý kamarát mi skôr pripomína stratené decko! Ak on dokáže bojovať, tak ja tkám najkrajšie koberce v krajine!“ zachechtal sa.
Sionn naňho pokojne hľadel. Roky na cestách ho naučili, že provokácia býva často len snaha donútiť ho, aby sa odhalil. Ale to nesmel, za žiadnych okolností. Bol si istý, že Ascall celú nebezpečnú situáciu ututlá.