Synovia súmraku - 8.

„Počujte, chlapci,“ Tartem tak rýchlo zmenil tón hlasu, že to znelo, akoby zrazu hovoril niekto úplne iný, „čo by ste povedali na malý zápas? Viete - my, slabí Stopári proti všemocným Synom súmraku. Čo vy na to?“
To už sa postavil aj Sionn. „Naozaj nie sme Synovia súmraku,“ podporil Ascallove tvrdenie a podišiel k nemu celkom blízko. Cítil, že jeho brat je napätý a aj on pociťoval, že tento rozhovor sa nemôže skončiť inak ako súbojom. Ale to by bolo to najhoršie, čo by sa mohlo stať. „A, okrem toho, my sa nebijeme!“
„Ale no!“ v jednom okamihu sa pri Tartemovi zjavili aj Erebos s Aresom. Obaja sa uškŕňali a praskali hánkami, „aspoň neurážajte našu inteligenciu.“
„Ak sa vôbec dá čo uraziť,“ neodpustil si Sionn, za čo si vyslúžil od Ascalla štuchnutie do rebier a výhražný pohľad. Takáto odpoveď mohla znamenať iba jedno - výzvu na súboj a traja Stopári pred nimi to rýchlo spozorovali. Ich úsmevy na tvárach boli viac ako spokojné - bol to výraz sýtej šelmy. Dostali, čo chceli.
„My naozaj nebojujeme,“ snažil sa zachrániť situáciu Ascall. Ale to už Tartem vytiahol dva krátke nože a jeho spoločníci urobili to isté.
Vtom sa medzi piatich mužov priplietol Lorment. „Nechajte ich!“ prikázal Tartemovi, „sú v meste na vyslovené želanie môjho otca! Ak by sa im niečo stalo, mali by ste veľké problémy!“
„Ty sa do toho nemiešaj, skrčok!“ zahriakol ho Erebos. Rozohnal sa jednou obrovskou labou a Lorment už letel na opačnú stranu miestnosti. Bolestivo vrazil chrbtom do stola a rozbil ho na malé kúsky. Zostal nehybne ležať.
„Tak sa ukážte!“ vykrivil Tartem pery a bleskovo zaútočil.
Sionn a Ascall zaváhali l en na okamih a oboch to takmer stálo život. Erebos s Aresom sa vrhli na Sionna, zatiaľ čo samotný Tartem si podal Ascalla.
Sionn pocítil, ako ho do žalúdka zasiahla silná päsť. Zalapal po dychu sa schúlil sa do klbka. Nejasne si uvedomil, že jeden z dvojice priskočil k nemu zozadu. Začul známe praskanie biča a vtom sa mu okolo hrdla omotal pletený kožený povraz. Zacítil, ako mu znemožňuje voľne dýchať a preľakol sa. Začal sa dusiť.
Chlap za ním pritiahol bič k sebe a Sionn spadol na zem. Bezbranne kopal nohami, pokúšajúc sa uniknúť zo smrtiaceho zovretia. Na jeho tvár dopadol tieň. Pootvoril oči a zbadal, že sa naňho škerí Erebosova tvár. Nemohol sa brániť, keď si obor naňho sadol a ešte viac ho pritlačil k zemi - iba čo zo seba vyrazil bolestný vzdych.
Kútikom oka zazrel, že sa k dvojici pridal aj Tartem. Bol trochu zakrvavený, ale celkom v poriadku. „Ešte ste s ním neskončili?“ počul ho hovoriť.
Jeho muži mu čosi odpovedali, ale to Sionn nepočul.
„Tak sa ho zbavte!“ zavelil Tartem roztrpčene a utrel si krvácajúcu peru.
Sionn sa prestal metať z niekoľkých dôvodov - prvým z nich bol fakt, že pomaly strácal silu a pred očami mu plávali chumáče bielej hmly. Krv v hlave mu bubnovala do spánkov. Bič okolo jeho hrdla sa ešte trochu stiahol. Ale dôležitejší z dôvodov bol ten, že sa k nemu Erebos nahol tak blízko, že cítil jeho prehnitý dych. V hlave mu skrsla myšlienka, jediný nápad na záchranu.
Takmer ani nevnímal, že mu Erebos priložil k hrudi nôž. Zahryzol si do jazyka a donútil sa dať do pohybu nohy, zdrevenené z toho, ako mu na nich ten obor sedel.
Vykopol.
V prvej chvíli si nebol celkom istý účinkom svojho útoku, ale vtom čiernooký chlap zjačal ako dievča, spadol na dlážku a schúlil sa do klbka. Sionn zacítil, že môže trochu ľahšie dýchať. Bič na druhom konci nik nedržal. Využil šancu - vystrelil do sedu, odmotal si povraz a vyskočil na nohy.
Jeho protivníkom chvíľu trvalo, kým si usporiadali myšlienky a keď im došlo, že ich obeť je znova na nohách a pripravená brániť sa, so zúrivým revom sa naňho znova vrhli.
Lenže v tej chvíli skutočne podcenili Sionnove bojové nadanie. Tento krát bol pripravený. Vytiahol z pošve meč a rozohnal sa ním. Okolo neho lietali červené stuhy krvi a hostincom sa rozliehali ohromené výkriky Stopárov.
Sionnovi sa v jednej chvíli podarilo uniknúť Tartemovmu útoku výskokom na stôl. Odtiaľto mal dobrý výhľad na celú miestnosť. Okamžite zbadal stále bezvedomého Lormenta aj svojho brata. Ascall ležal tvárou dolu pod pultom a pri hlave sa mu hromadila mláka krvi. Sionna bodlo pri srdci, keď si uvedomil, že ho Tartem pravdepodobne zabil. Nevšímajúc si chabých pokusov zo strany jeho troch nepriateľov preskočil na druhý stôl. Pri preskoku na ďalší sa mu podarilo urobiť Tartemovi rýchlu reznú ranu na ľavom líci a kým vyskočil zas, poslal Aresa do krajiny snov jedným rýchlym kopancom do tváre a pri zoskoku zo stola omráčil Erebosa aj Tartema naraz.
Priskočil k nehybnému Ascallovmu telu a opatrne ho otočil. Mužovi sa liala krv z rany na hrudi a na čele. Sionn s búšiacim srdcom skontroloval jeho tep. Žil. S úľavou si vydýchol. Jemne bratom zatriasol. Najprv sa mu viečka slabo zachveli, potom sa doširoka roztvorili.
„Sionn!“ zamrmlal bratovo meno, „čo je?“
„Si v poriadku?“ uisťoval sa Sionn a pomáhal Ascallovi posadiť sa.
„Ale hej, len...ten sviniar ma ovalil čímsi po hlave,“ chytil sa za temeno, „do čerta, ako to bolí!“
„Z toho sa dostaneš,“ upokojoval ho Sionn a dvíhal ho na nohy.
Ascall si kriticky premeral ležiacich mužov a porozbíjaný nábytok. „Zdá sa, že sme si znova narobili dlhy!“
„Vždy lepšie, ako padnúť za obeť šialeným chlapíkom,“ zľahčil to Sionn a spokojne sa uškrnul, „konečne poriadny súboj. Už dlho som sa tak nezabavil!“
Ascall nadvihol obočie: „Najväčšia zábava bola vtedy, keď sa ťa pokúsili zaškrtiť, však?“
„To bol len predvoj,“ mávol Sionn rukou, „dobre vieš, že ja sa potrebujem na všetko pripraviť trochu dlhšie.“
„Áno, iste...a čo je s Lormentom?“
„Nič...aspoň myslím!“
„Si celý?“ spýtal sa Ascall zviechajúceho sa princa.
„Vcelku hej...zažil som aj horšie...“ postavil sa a prešiel pár krokov. Na spánkoch mal nehlbokú ranu, nič vážne.
Vtom uvidel nehybne ležiacich Stopárov. „Bohovia! Vy ste si teraz zavarili!“
„Oni si začali. A ty nám to môžeš potvrdiť!“ odpovedal Sionn pokojne.
„To môžem,“ prisvedčil Lorment nervózne, „ale pred mojím otcom to neobstojí. On vždy verí im. A stavím sa, že ich rozprávka vyznie v ich prospech.“
„Tvoj otec sa to predsa nemusí nikdy dozvedieť,“ utrúsil Ascall.
Lenže v tej chvíli sa prudko roztvorili dvere hostinca a dnu vpochodovali dve desiatky vojakov v tmavých uniformách s nepriateľskými výrazmi na tvárach. Na ich čele stál v tvári červený hostinský. Ani jeden z mužov si nevšimol, kedy sa vytratil.
„To sú oni,“ ukázal na Ascall so Sionnom, „zaútočili na Stopárov!“
„Poďte, chlapci,“ ramenatý chlap s čiernou páskou cez oko, podišiel k Ascallovi a chytil ho za rameno. Ďalší, vyšší ale rovnako svalnatý sa ujal Sionna.
„Počkajte!“ ozval sa Lorment, „to nemôžete! Oni predsa nič neurobili!“
„Vy sa do toho nepleťte,“ požiadal chlap s páskou princa, „toto je naša práca. Musia ísť pred kráľa!“
„Bola to vina Stopárov! Oni zaútočili ako prví!“ nedal sa odbiť Lorment.
„To už posúdi Volian.“
„Idem s vami!“ rozhodol Lorment, „vysvetlím to otcovi sám!“
Chlap s páskou sa zatváril trochu neisto. Zjavne si až teraz uvedomil, že princ môže hovoriť pravdu. Jeho povesť by pravdepodobne dosť utrpela, keby sa niekto dozvedel, že neveril princovi. Lenže rozkaz bol rozkaz. A on mal všetkých výtržníkov zaviesť na kráľovský hrad.
„Tak poďte!“ zahundrala.
Lorment sa pripojil ku skupine spoločne vyšli von z hostinca.

„Tak?“ zahrmel Volian a oprel sa dozadu na svojom prekrásnom zlatom tróne. Čelo sa mu krčilo od hnevu. Z vyvýšeného miesta hľadel na Ascalla, Sionna a Lormenta pred sebou. „Čo je pravdy na tom, že ste zaútočili na mojich Stopárov?“
„Všetko, pane,“ odvetil bez okolkov Ascall, „teda, aspoň čo sa týka toho, že sme s nimi bojovali a porazili sme ich. Ale dovoľte, aby som vám to trochu vysvetlil. Pretože ste sa dozvedeli iba časť pravdy.“
Volian si podoprel rukou bradu: „Počúvam.“
„Vaši Stopári sa čírou náhodou dozvedeli, že sme Synovia súmraku. A keďže boli tak trochu opití, chceli si s nami zmerať sily. Boli zvedaví, či sú reči o nás pravdivé.“
„A teraz zistili, že sú,“ doložil Sionn vážne.
„Nechceli sme sa s nimi biť,“ pokračoval Ascall vo vysvetľovaní, „ale nedali sa odbiť. Chceli sme ich len trochu postrašiť, aby nám dali pokoj. Ale všetko sa to nejako....zvrhlo a napokon zaútočili na Lormenta a na mňa. Sionn ich všetkých musel omráčiť, aby neublížili aj jemu.“
Volianova tvár sa ešte viac pokrčila a kútiky úst mu ovisli, takže pripomínal nahnevaného buldoga: „Moji Stopári nikdy neútočia na nevinných ľudí, ani keď ide o Synov súmraku! Sú to bezúhonní muži, ktorí dodržiavajú zákon! Teraz ste ma presvedčili, že to bol skutočne úmyselný a násilný útok na mojich mužov. Pochybujem, že by sa skutoční Synovia súmraku takto správali!“ naklonil sa dopredu, „takže v tom prípade ste podvodníci. A my podvodníkov trestáme dosť prísne!“
„Otec, oni hovoria pravdu!“ ozval sa Lorment, „keby nebolo ich, možno že by som dopadol aj horšie! Erebos ma prehodil cez celý hostinec!“
„Erebos vie, kde je jeho miesto!“ vyštekol Volian zlostne, „nikdy by nezaútočil na môjho syna! Vlastne na nikoho!“
„Ty veríš radšej nejakej zberbe z ulice ako mne?“ vyprskol Lorment zlostne.
Volian sa prudko postavil: „Nenazývaj Stopárov zberbou! A ty, na rozdiel od nich, dokážeš celkom úspešne klamať! Prečo by som ti mal veriť!“
Lorment sa šokovane zadíval na otca. „Tak kvôli tomuto som sa vrátil domov?“ povedal ticho, „aby si ma zhadzoval? Aby si na mňa hádzal vinu za všetko, čo sa tu šustne?!“
„Už si ako Ilianna,“ zahundral si Volian popod nos, „a vôbec, teraz nehovoríme o tebe, ale tuto o pánoch podvodníkoch. Tak?“ zazrel na nich spod obočia, „buď mi poviete, kto ste alebo vás dám okamžite zavrieť!“
„Ale my sme povedali pravdu,“ ozval sa Sionn, „a Lorment takisto! Prečo by sme, podľa vás, útočili na vašich mužov, keď vám chceme pomôcť?“
„Neviem,“ odsekol Volian, „možno že ste to vy, kto zavraždil Anastáziu a teraz sa pokúšate na svoju stranu zlanáriť Lormenta, aby ste sa tak dostali na trón!“
„Čo prosím?“ Sionn zabudol na všetku dôstojnosť a vyvalil na kráľa oči, „s prepáčením, toto je to najhlúpejšie, čo som za svoj život počul!“
„Sionn, ovládaj sa,“ napomenul ho Ascall.
„Nie, len nech hovorí,“ zavrčal Volian. Jeho tvár stmavla od hnevu: „Chcem vedieť, čo má ten mladík na srdci. Možno že mi konečne povie pravdu.“
„Všeličo vám poviem a všetko je pravda!“ vyprskol Sionn.
Lenže skôr, než mohol začať s urážkami, otvorila sa brána a dnu vošli štyria ľudia, ktorých ani jeden zo Synov súmraku nevidel rád - Tartem, Erebos, Ares a Fearchar. Všetci sa tvárili rozladene a traja Stopári mali na tvárach niekoľko podliatin. Tartemovi svietil pod okom škaredý monokel a ešte vždy mal napuchnutú spodnú peru. Ceril zuby do desivého úškľabku a prebodával pohľadom raz Ascalla, raz Sionna - na Lormenta ani nepozrel, akoby sa bál, že ho princ môže len podľa pohľadu právoplatne usvedčiť.
„Tartem, konečne!“ vzdychol si Volian, keď uvidel veliteľa Stopárov, „už som myslel, že neprídeš.“
„Musel som sa dať trochu dokopy,“ ospravedlnil sa Tartem a mierne sa uklonil. Sionn a Ascall boli šokovaní z pokorného výrazu na jeho tvári. Toto nebol ten muž, proti ktorému bojovali. Teraz už pochopili, ako to Lorment myslel s tým divadielkom.
„To je v poriadku, hlavné je, že už ste tu a konečne nám môžete vysvetliť, čo sa v tom hostinci stalo...Fearchar, a ty tu čo robíš?“ prekvapene pozrel na nastávajúceho svojej najstaršej dcéry.
„Viedol som vojakov, ktorí prišli zatknúť výtržníkov,“ odpovedal, „myslel som, že aj moje svedectvo by mohlo byť dôležité.“
„Ale iste,“ pritakal Volian a znova sa pohodlne usadil, „tak teda, povedzte presne, čo sa tam stalo - pretože mám zlý pocit, že od týchto sa pravdu nedozviem,“ zagánil na Sionna, ktorý ešte vždy zatínal päste.
„Pravda je taká,“ nadýchol sa Tartem, „že nás dosť surovo zbili.“
„To je tvoja vina, že si neschopný!“ vyprskol Sionn. Ascall mu za to z celej sily šliapol na nohu, až zjajkol.
Tartem si ho však nevšímal, stále hľadel na Voliana. „Ale je takisto pravda, že sme boli s mojimi druhmi trochu opití a možno že sme do nich zapárali. Preto si myslím, že to je vina nás všetkých.“
Ascall, Sionn a Lorment naraz otvorili ústa dokorán, čo by prichodilo ostatným dosť komické, kebyže nie je situácia natoľko vážna.
„Si si tým celkom istý?“ spýtal sa kráľ udivene, „podľa toho, čo sa mi dostalo do uší, by som skôr povedal, že to oni sú tu tí hlavní vinníci.“
Tartem rázne zavrtel hlavou: „Boli sme trochu podgurážení a mali sme chuť si s niekým zmerať sily. Títo dvaja najskôr odmietli, ale potom...potom sme sa na nich, takpovediac, vrhli. Nemali na výber...“
Volian sa zamračil a v očakávaní pozrel na svojho budúceho zaťa: „A ty mi k tomu čo povieš?“
„Prišiel za nami hostinský, vraj sa uňho mlátia nejakí chlapi, medzi ktorými sú aj traja Stopári,“ vysvetlil mu Fearchar, „padla aj zmienka o tom, že si začali tí dvaja cudzinci,“ ukázal na bratov, „a aj ja som si to myslel. Keď sme prišli do Červeného draka, Tartem, Erebos a Ares ležali nehybní na zemi. A títo dvaja práve kriesili Lormenta. Najskôr som si myslel, že zaútočili aj naňho, až kým sa ich potom nezastal,“ zazrel na princa.
Volian spojil obočie do jednej čiary a prechádzal z jednej tváre na druhú. Nik sa však nepozeral priamo naňho - Ascall, Sionn a Lorment ešte stále hľadeli na Tartema, v šoku z toho, čo práve počuli a on zase hľadel striedavo na každého z nich, Ares a Erebos si vymieňali tajomné pohľady a Fearchar skúmavo sledoval Lormenta.
„Teraz tomu vážne nerozumiem,“ kráľ si zrazu pošúchal čelo a zatváril sa bezradne, „jedni mi tvrdia, že nesú vinu za tú bitku, ďalší, že nie... Niekto tu klame!“
„Nik neklame a nik nehovorí celú pravdu,“ ozval sa znova Tartem, „Fearchar sa dostavil až keď bolo po všetkom a nemôže presne vedieť, čo sa tam stalo. Tuto mládenci hovoria svoj kúsok pravdy a my dopĺňame ten zvyšný. Teraz si môžete urobiť vlastný názor.“
Ale zdalo sa, že kráľov názor je známy už od chvíle, ako prehovoril Tartem. Lorment mal pravdu - Volian držal so Stopármi, hoci oni ho za chrbtom podrážali. „Dobre teda,“ zahundral, „dajme tomu, že vám verím,“ otočil sa k Synom súmraku, „a nateraz vám odpúšťam. Ale ak sa zapletiete ešte do niečoho, alebo zistím, že ste zaútočili na ktoréhosi z mojich mužov, bez milosti vás dám vyhnať z mesta.“
„Nebojte sa, pane,“ prikývol Ascall, „nič podobné sa nestane.“
„Len dúfam,“ zahundral Volian namrzene a oprel sa dozadu, „teraz choďte. Nechcem do večera nikoho z vás vidieť!“
Skupinky sa pomaly presunuli k dverám. Ascall odrazu pocítil, ako ho niekto chytil zozadu za rameno a do ucha mu prehovoril známy drsný hlas: „Teraz som vás zachránil. Ale pamätaj, ja nič nerobím zadarmo! A ak sa mi ešte raz postavíte do cesty, budete ľutovať, že ste sa narodili!“
„To už ľutujeme,“ zavrčal Ascall, keď ho Tartem obiehal a nasledoval svojich kumpánov von zo siene.