Synovia súmraku - 9.

Vyšli na rozhorúčený kamenný chodník. Ascall si nasadil klobúk a zadíval sa na nebo. Oblohu križovalo niekoľko húfov veľkých čiernych vtákov. Ich krákanie pripomínalo havrany. Ale čo by tu robili? Hlúposť.
„Čo ti to Tartem hovoril, keď sme vychádzali?“ zaujímal sa Sionn.
„Vlastne ani ja neviem, čo to malo znamenať,“ zahundral Ascall, „vyhrážal sa mi, nech sa mu nepletieme do cesty. A myslím, že nás pred kráľom podržal len preto, lebo očakáva nejakú protislužbu.“
„Ako inak,“ zavrčal Lorment, „je to sebecký, chamtivý darebák! Určite má niečo za lubom. Už pár mesiacov ho upodozrievam, že čosi chystá. Stretáva sa s kadejakými indivíduami a viac času trávi osamote. To, že sme ho dnes videli v hostinci, bola vzácna zhoda náhod.“
„A možno aj nie,“ zašomral Ascall zamyslene.
„Myslíš, že o nás vedeli?“ pochopil Sionn.
„Niečo také...“
„Ale...nemali odkiaľ,“ namietol Lorment, „predsa...o tom, že ste Synovia súmraku vie iba môj otec - a teraz aj ja...“
„A myslíš, že on by im nič nepovedal?“ odsekol Sionn, „videli sme predsa, ako veľmi ich uznáva.“
„Jedna vec je uznávať a druhá slepo dôverovať. Volian Tartemovi verí, čo sa týka jeho úlohy v meste, ale so svojimi tajomstvami sa nikomu nezdôveruje. A predpokladám, že ste mu nakázali, aby o vašom pôvode mlčal.“
„Výslovne som ho o to požiadal,“ pritakal Ascall, „a práve to ma zaráža...všetko sa mi to zdalo naplánované. Akoby nás od začiatku chceli využiť...“
„Ascall?“ zamrmlal odrazu Sionn.
„Hm?“
„Ty...nepovedal si to ešte niekomu?“
Ascall pozrel na brata: „A ty?“
„Ja iste nie,“ odvetil Sionn, „v tomto smere som dosť spoľahlivý. Ale...ty si sa na tej hostine pohyboval vo väčšom húfe ľudí. Len či ti niečo...nevykĺzlo.“
Vtedy Ascall pochopil, kam tým Sionn smeruje. Spomenul si na Helenu. Na ich tanec. Na ich rozhovor. Ale žeby ona....Nie, Ascallovi nepripadala, ako niekto, kto sa priatelí s takými ľuďmi, ako Tartem. Ale predsa...nik iný to nevedel!
„Ascall?“ oslovil ho Lorment, „tak povedal si to niekomu?“
„Nie...“ odpovedal Ascall prirýchlo, „nikomu okrem Voliana, samozrejme.“
„A možno že to predsa len bola zhoda náhod,“ povzdychol si Lorment, „a Tartem sa rozhodol využiť príležitosť...“
Vtom začuli krik. Z opačnej strany nádvoria k nim utekal územčistý muž so širokými plecami a rozviatymi ryšavými vlasmi. Mával na Lorment. „Pane!“ kričal, až chripel, „princ...“
„Čo sa deje, Hermes?“ spýtal sa Lorment prekvapene, keď muž dobehol až k nim.
Hermesovi však ešte chvíľu trvalo, kým lapil dych a bol schopný odpovedať. „Kone,“ zasipel, „vo vašej stajni...“
„Čo je s nimi?“ zneistel Lorment.
„To musíte vidieť,“ pokrútil Hermes hlavou, „poďte!“
Lorment sa otočil k bratom: „Musím vás na chvíľu opustiť. Cestu von nájdete aj sami, však?“ Nečakal na odpoveď a behom nasledoval Hermesa do úzkej uličky medzi hradnými múrmi.
„Aj tebe tak pripadá, že odkedy sme sem prišli, dejú sa tu samé čudné veci?“ poznamenal Ascall.
„Ty si jej to povedal, však?“ vyštekol naňho Sionn.
Jeho staršiemu bratovi chvíľu trvalo, kým sa dovtípil, o čom mladík hovorí. „Nepovedal,“ bránil sa, „prišla na to sama!“
„Áno, iste!“ vyprskol Sionn zúrivo, „zbláznil si sa?“
„Ja som jej nič nepovedal,“ odsekol Ascall, teraz trochu útočnejšie, „dobre vieš, že by som to neurobil!“
„Ale vie to!“ Sionn sa chytil iného stebla, ktoré mu Ascall hodil, „a mohla to pokojne podať ďalej!“
„Pochybujem, že by sa priatelila s takými podliakmi, ako sú Stopári,“ vyslovil svoje myšlienky nahlas.
„Ty si načisto potratil rozum, alebo si slepý?!“ zúril Sionn, „nevidel si, kto dnes prišiel so Stopármi ku kráľovi?! Stavím na to svoj život, že Fearchar a tí chlapíci sú jedna ruka! Helena sa mohla prerieknuť pred svojím nastávajúcim a ten to okamžite využil!“
Ascall skamenel. Sionn mal pravdu. A on to prehliadol. „Pochybujem, že mu niečo povedala,“ vyhlásil, ale neznelo to veľmi presvedčivo.
„Prosím ťa!“ vyštekol Sionn namrzene a zamieril k hradnej bráne, vedúcej do mesta. Ascall ho váhavo nasledoval. Sionn sa málokedy nahneval, ale keď sa tak stalo, on si pri ňom pripadal neuveriteľne maličký. V srdci ho bodli výčitky. Mohla by to Helena urobiť?! Spomenul si na jej belasé oči, v ktorých hrali veselé ohníčky a znova ho bodlo pri srdci. Tento krát však nepocítil výčitky ale tupú bolesť zo sklamania.

Bratia navštívili za svoj život už mnoho miest, ale nikde nevládol cez deň taký pokoj ako v Zelenom meste. Ľudia sa nikam nenáhlili, pracovali pomaly. Ulice boli viac prázdne ako plné, iba na námestiach sa zjavila väčšia skupinka obyvateľov, ktorí si užívali horúce popoludnie pri veľkej kamennej fontáne a o niečom živo diskutovali. Bratom oveľa častejšie skrížilo cestu nejaké to zviera - z času na čas pes, trochu častejšie sliepky a po každých pár metroch narazili na zopár jašteríc, ktoré sa vyhrievali na kamennom chodníku. Pri zvuku ich krokov sa strhli a bleskovo zaliezli do úkrytu.
Po chvíli natrafili na Albertov príbytok. Bol to pekný kamenný domček s nízkym plotom a malou, ale pestrou záhradou. Medzi granátovníkmi sa mihla nízka postava a spoza stromu vyšla Lucinda. Mala na sebe zásteru, plnú granátových jabĺk a na líci zopár odrenín. Napriek tomu sa usmievala: „Už ste tu?!“ privítala ich srdečne, „čakala som, kedy sa ukážete. Len poďte dnu!“ podišla k bráničke a otvorila im, jednou rukou pridržiavajúc zásteru, aby sa jablká nerozsypali.
„Je tu Albert?“ spýtal sa Ascall.
Pokrútila hlavou: „Zháňali ho kráľovskí paholci. Boli nejaké problémy v stajniach. Preto aj odišiel z oázy - vraj sa vám ospravedlňuje. Videla som ho len, keď si prišiel po kušu. Ale sľúbil, že do piatej je nazad,“ pozrela na bezoblačné nebo, „takže každú chvíľu sa ukáže. Nemáte chuť na niečo studené? V tejto horúčave nie je dobré zostávať smädný,“ vysypala jablká do veľkého koša pri dome a naznačila im, aby ju nesledovali dnu.
Nestihli sa však ani poriadne usadiť a napiť studenej broskyňovej šťavy, keď vtom sa znova otvorili dvere a dnu sa vovalil upachtený Albert so zjavne zlou náladou. Šmaril veľkú loveckú kušu do rohu, na nízky stolík a stiahol si z hlavy klobúk. Bratia zbadali, že má dočervena opálené líca a nos. Čelo sa mu krčilo od hnevu.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa ho prekvapene Lucinda.
„Ani sa nepýtaj,“ zašomral a sadol si za stôl, k Sionnovi, „nikdy som nič podobné nezažil! Prišli sme o pol tucta koní!“ nazlostene do seba hodil obsah pohára, ktorý pred neho postavila jeho manželka a zaútočil na misku s čerstvými datľami.
„Aj Lormenta niekto zavolal do stajní,“ spomenul si Sionn.
„Hej, bol tam,“ potvrdil Albert znechutene, „ale prišiel už ku koncu. Väčšinu vecí sme mali pod kontrolou.“
„Čo sa vlastne stalo?“ chcel vedieť Ascall.
Zlosť na Albertovej tvári vystriedal zmätok. „Vlastne ani neviem,“ priznal neisto, „bolo to, akoby sa...všetky kone zbláznili alebo čo. Vzpínali sa na zadné, vyskakovali, erdžali. Keď sme sa ich pokúsili zahnať späť do boxov vidlami, dvaja sa na ne dobrovoľne nabodli.“
„Bohovia!“ zhíkla Lucinda a zopla ruky.
„A to bol len začiatok,“ zamrmlal Albert skrúšene, „ďalší sa z celej sily rozbehol oproti kamennej stene. Bol mŕtvy skôr, ako dopadol na zem. Troch sme museli zabiť sami, pretože si zlámali nohy,“ pokrútil hlavou a vložil si tvár do dlaní, „bolo to desivé. Naozaj som mal strach. Jeden žrebec takmer rozdupal Lormenta.“
„A čo sa stalo s ostatnými koňmi?“ zaujímal sa Ascall.
„To tam už bol Lorment a jeho sestra,“ odvetil Albert, „Helena im dala nejaký odvar, po ktorom zaspali. Vraj budú mimo asi desať hodín. Hádam ich to do tej doby prejde,“ rozzúrene tresol päsťou do stola, „šesť najlepších koní! Čert aby vzal takúto robotu!“
„Čo sa im mohlo stať?“ spýtal sa Sionn.
Albert pokrčil plecami: „Ktovie. Ale už dlhšiu dobu sa šíria klebety o nejakej chorobe - volajú ju púštna hystéria - ktorá postihuje zvieratá,“ vzdychol si a zadíval sa von oknom, na slnkom zaliatu záhradu, „to nám bol čert dlžen!“
Lucinda ho súcitne pohladkala po ramene: „Neboj sa. Určite sa to vyrieši.“
„A keď sme už pri problémoch,“ nadhodil Albert a odvrátil sa od okna, „počul som, čo sa dialo v Červenom drakovi. Vraj ste tým nafúkancom poriadne napravili fasády. Blahoželám!“
„Nemáš k čomu,“ zahundral Ascall, „iba čo sme si tým poštvali proti sebe Voliana.“
„Ale napokon ste dopadli dobre,“ poznamenal Albert a uškrnul sa.
„To hej,“ pritakal Sionn, „ale iba vďaka Tartemovi.“
„Ako?“ nerozumel starec.
„Zastal sa nás,“ potvrdil Ascall neveselo, „ale potom naznačil niečo v tom zmysle, že za to bude niečo chcieť.“
„Typický Tartem,“ prisvedčil Albert zamračene, „chamtivý a vypočítavý. Poviem vám, dávajte si naňho pozor. Veľa ľudí ho podozrieva, že chystá niečo nekalé.“
„Čosi podobné nám spomínal aj Lorment,“ spomenul si Sionn, „ale veľmi nám to nepomôže, keď nebudeme vedieť, o čo ide.“
„No,“ Albert si hodil do úst ďalšiu datľu, „každopádne, pokúste sa ďalším podobným sporom vyhnúť. Čím viac budete ľuďom na očiach, tým lepšie,“ sprisahanecky na nich žmurkol.
Sionn to pochopil prvý. „Ty vieš, kto sme?!“ vyhŕkol.
„Dozvedel som sa to od nejakého Tartemovho poskoka. Hovoria o vás už všetci Stopári,“ prisvedčil Albert.
„Ale,“ Ascall neisto pozrel na starca, „nepovedal si to nikomu, však?“
„Žartuješ?“ zasmial sa Albert, „do večera o tom budú vedieť všetci! Šíri sa to ako lesný požiar.“
„Skvelé,“ vzdychol si Sionn, „už len to nám chýbalo! Teraz nebudeme mať chvíľu pokoja!“
„Mimochodom,“ nadhodil Ascall odrazu, „jedno ma zaujíma. Čo má spoločné Fearchar so Stopármi? Dnes prišiel pred kráľa spolu s nimi. A pokúšal sa nás obviniť.“
„Fearchar je nový veliteľ kráľovských stráží,“ vysvetlil im starec, „so Stopármi má viac než dobrý vzťah. A po tom, ako sa zasnúbil s Helenou, ešte lepší.“
„Prečo?“
Albert sa zamračil: „Tartem si brúsi zuby na Iliannu. Už dlhší čas jej dvorí, ale ona ho odmieta. Podľa mňa Tartem dúfal, že ak sa Fearchar dostane do kráľovskej rodiny, pokúsi sa kráľa presvedčiť, aby Iliannu prinútil k svadbe s Tartemom.“
„To by mi na takého podliaka celkom sedelo,“ prisvedčil Sionn opovržlivo.
„A Volian nechce, aby sa Ilianna vydala za jeho obľúbenca? To sa mi nejako nezdá?“ ozval sa Ascall.
„Volian svoje dcéry do ničoho nenúti,“ pokrútil hlavou Albert, „na to má príliš mäkké srdce.“
„Naozaj? Takže Helena si Fearchara vybrala úplne sama?“ zamrmlal Ascall a upieral neprítomný pohľad do misky s datľami, „nevyzerá ako typ ženy, ktorá má rada takých násilníkov.“
„No, tam zohrávali úlohu zas iné veci,“ povzdychol si Albert, „ako som vám hovoril, každému nápadníkovi položila tri otázky. Kto nedokázal odpovedať ani na jednu z nich, bol popravený. Lenže potom prišiel Fearchar a všetko zmenil. Helena nemala na výber.“
„Ako to niesol jej otec?“ zaujímal sa Ascall.
„Veľmi dobre. Potešilo ho, že sa konečne našiel niekto taký, akého jeho dcéra chcela.“
„Alebo niekto, kto tak len vyzeral,“ podotkol Ascall, „nemohol sa odniekiaľ dozvedieť odpovede?“
Albert zavrtel hlavou: „Odpovede pozná len Helena, Volian a Ilianna.“
„Chcel by som počuť tie otázky,“ poznamenal Sionn.
„Myslím, chlapci, že je to zbytočné,“ uzavrel rozhovor Albert, „Helena sa bude čo nevidieť vydávať a popravy, vďaka všetkým bohom, už načisto skončia - teda ak si aj Ilianna nevymyslí nejakú podobnú hlúposť.“
Sionn sa uškrnul: „To dievča má v sebe veľa ohňa. Kebyže sa rozhodne znova niečím upútať, môže vzniknúť požiar.“
„Nebolo by to po prvý raz,“ vzdychol si Albert a postavil sa, „prepáčte, že ruším toto posedenie, ale mám ešte nejakú prácu. Môžete tu ešte zostať, ak chcete. Lucinda sa o vás iste postará.“
„Nie, pôjdeme aj my,“ odvetil Ascall, „čo nevidieť sa začne stmievať a na hrade nás už budú očakávať. Voliana bude isto zaujímať, či sme dnes niekam pokročili.“
„Ak nás vôbec bude chcieť vidieť,“ poznamenal Sionn posmešne.
„Tak sa teda uvidíme zajtra,“ prikývol Albert.
Spoločne vyšli von. Záhrada bola zaliata krvavočerveným svetlom. Nebo nad nimi zahalilo niekoľko tmavých mrakov. Ascall so Sionnom sa ešte rozlúčili s Lucindou, ktorá v záhrade pokračovala v zbere ovocia, poďakovali za občerstvenie a vybrali sa kameňmi dláždenou uličkou späť k hradu.