Synovia súmraku - 11.

Ďalšie ráno zobudilo Sionna klopanie na dvere. Mužovi to po búrlivej noci, strávenej s dcérou mestského sudcu znelo ako údery kováčskeho kladiva.
„Čo do pekla...?“ zahundral znechutene a vystrčil hlavu spod prikrývky.
„Deje sa niečo?“ zamumlala rozospato mladá blondína a zaklipkala mihalnicami.
„Spi ďalej,“ poručil jej Sionn a sám sa vyhrabal z postele, „pravdepodobne len niekto zo služobníctva. Ešte šťastie, že som včera zamkol dvere, inak by sa nám nahrnuli dnu bez pozvania. Och, ako ja týchto sliedičov z duše neznášam,“ hundrajúc popod nos si prehodil cez plecia plášť a prešiel k dverám.
Keď ich roztvoril, zbadal, že na prahu nestojí žiaden zo sluhov, ale najmladšia kráľovská dcéra. Mala na sebe svetlozelenú košeľu, jazdecké nohavice a vysoké čižmy. Červené vlasy si dnes zviazala do vrkoča. V skorých ranných lúčoch slnka sa medene ligotali.
Dievčinu vôbec nezneistilo, že sa díva na polonahého muža. Iba si kriticky premerala jeho hruď a brucho, končiac na mieste, ktoré bolo zakryté plášťom. Potom sa jej pohľad znova ustálil na jeho tvári. „Je mi ľúto, že vás budím tak skoro,“ povedala, jasne naznačujúc, že si myslí pravý opak, „ale môj otec vám posiela správu.“
Sionn nadvihol obočie: „Správu? Po svojej dcére? Myslel som, že Volian má nejakých poslov...“
„Isteže má,“ odvetila Ilianna, „ale otec sa nazdáva, že pozvanie od jednej jeho dcéry prijmete lepšie ako od starého plešivejúceho chlapa.“
Sionn sa pobavene uškrnul: „To azda trafil. O akú správu ide?“
„Žiada vás, aby ste ho dnes aj s bratom sprevádzali na lov k Soľnému jazeru. Uisťuje vás, že to bude neprekonateľný zážitok,“ keď zachytila Sionnov pobavený pohľad, namrzene dodala: „Ja len tlmočím, čo som počula! Ak chcete vedieť môj názor, lov pri Soľnom jazere je rovnako nanič ako hocikde inde. O nič neprídete.“
„To verím, ale myslím, že kráľovi nie je veľmi múdre odporovať.“
„Keď myslíte,“ pokrčila plecami, „čo mu mám teda povedať?“
„Že s radosťou prijímame.“
„V tom prípade vás čaká o desať minút na raňajkách. Vyráža sa z hlavného nádvoria. O kone a zbrane sa starať nemusíte, všetko vám zabezpečí sám.“
„Výborne.“
Ešte raz si premerala jeho napoly odhalenú postavu, potom sa odvrátila a zmizla za zákrutou.
Sionn zabuchol dvere a otočil sa tvárou do spálne. Bola otočená na východ a o tomto čase bola plná svetločerveného svetla. Z veľkého okna vedľa postele bol krásny výhľad na trblietajúcu sa púšť. Zdola sa ozývali prvé zvuky prebúdzajúceho sa obyvateľstva.
„Kto to bol?“ spýtala sa už prebratá dievčina. Posadila sa na posteli a pretrela si oči.
„Len posol. Kráľ nás volá na lov.“ Sionn si sadol na kraj postele a začal sa obliekať.
„Škoda,“ vzdychla si. Natiahla sa k nemu a pobozkala ho na rameno, „uvidíme sa večer?“
„Možno - ak ma do večera tvoj otec neudá a nevyženú ma z mesta.“
„To neurobí,“ vyhlásila odhodlane, „pokiaľ to ja sama nebudem chcieť.“
Sionn sa k nej s úsmevom otočil: „Dievča, ty budeš ešte plakať, keď budem odchádzať, tomu ver.“
„Ak vôbec odídeš,“ odvážila sa podotknúť a tiež vyliezla z postele.
„Obleč sa a choď,“ prikázal jej Sionn, „čo nevidieť sa tu môžu zjaviť ďalší sluhovia. Nechcem si naštrbiť povesť už tak skoro.“
Dievča sa zatvárilo trochu urazene, ale predsa siahlo po svojich šatách, prevesených cez operadlo stoličky a začalo sa mlčky obliekať. Keď sa za ňou o pár minút zavreli dvere, Sionn si to ani nevšimol.

Na hlavnom nádvorí sa zhromaždilo pomerne dosť ľudí. Odhliadnuc od kráľa a jeho mužov tu bol aj Lorment, Ronan, Fearchar, Tartem, Helena a Ilianna. Kráľovná a najmladší princ ich sledovali z diaľky. Taran sa tváril trochu podráždene, lebo mu nedovolili ísť („Je to príliš ďaleko a niekto musí zostať doma a na všetko dozerať,“ vysvetľoval mu niekoľko krát Lorment).
„Á, tak ste tu!“ zvolal Volian natešene, keď sa Sionn s Ascallom zjavili na pavlači, „vyspali ste sa dobre?“
„Určite lepšie, ako sme vôbec predpokladali,“ odpovedal Sionn, ktorý bol dole ako prvý, „každopádne, izby sú veľmi pohodlné.“
„To veľmi rád počujem,“ zaceril sa kráľ, „a takisto som rád, že ste prijali moje pozvanie. Uvidíte, nebudete banovať!“
„Čo je dobré pre kráľa, je dobré aj pre sluhu,“ poznamenal Ascall a prevzal od mladého paholka svojho koňa. Žrebec vyzeral byť oddýchnutý a svieži a zjavne sa už tešil na prechádzku.
„Múdre slová múdreho muža,“ prisvedčil Volian.
„Slová vášho otca, ak som správne vyrozumel,“ dodal Ascall.
„Áno, veľmi správne,“ pritakal Volian nadšený lichôtkami, ktorých sa mu od mladého muža dostalo, „bol to veľmi dobrý panovník a neobyčajne bystrý človek. Hovorí sa, že raz na náš hrad zablúdil starý púťový kúzelník. Sľúbil, že mu dá, čo si len zažiada, ak uhádne jeho hádanku, ktorú vraj ešte nik neuhádol.“
„A jemu sa to podarilo?“ vtrhol do rozhovoru Sionn, hladkajúc svojho žrebca po nozdrách.
„Presne tak! Ba čo viac - sám dal kúzelníkovi hádanku, ktorú nedokázal zodpovedať. Kúzelník mu za to daroval veštecký ďalekohľad. Kto sa doň pozrie, uvidí budúcnosť.“
„Naozaj jestvuje?“ zaujímal sa Ascall.
„Údajne áno,“ pokrčil plecami kráľ, „ale nikdy som sa ho nepokúšal hľadať. Magické veci sú veľmi nebezpečné, moji drahí priatelia. Dokážu vám opantať myseľ a celkom vás pobláznia. Nie je dobré púšťať sa do toho, čomu nerozumieme.“
„Budeme len klebetiť, alebo loviť?“ spýtala sa Ilianna netrpezlivo. Sedela na vysokom čiernom žrebcovi, ktorý nepokojne prešľapoval na mieste. Útla dievčina mala teda čo robiť, aby ho dokázala ovládať.
„Máš pravdu,“ spamätal sa kráľ, „máme pred sebou ešte kus cesty, kým dôjdeme do cieľa. Takže, páni, vysadnúť na kone. Vy dvaja, dúfam, že prijmete kuše. Pretože - prepáčte za moju opovážlivosť - s mečmi toho asi veľa neulovíte.“
„Samozrejme, že prijmeme,“ odpovedal Ascall a poťažkal zbraň, ktorá sa mu dostala do rúk. Bola pomerne ľahká a šikovná, nie ako tie obrovské kuše, ktoré používali ľudia na sever od Nevestinho mora. Každopádne, bol si istý, že ňou bude schopný skoliť akéhokoľvek protivníka.

Asi po poldruha hodiny cesty cez rozpálenú púšť došli k rozľahlej oáze. Jej srdce tvorilo veľké jazero nesúmerného tvaru, ktorého voda bola taká modrá, až z toho boleli oči. Zo všetkých strán ho lemovali mangrovníky, ktorých dlhé korene sa splietali pod vodnou hladinou a vytvárali tak vhodné príbytky pre množstvá vodných živočíchov. Od jazera ako zo srdca výbuchu sa do všetkých strán neúmerne šírila hustá zeleň. Väčšinou tu rástli akácie so svojimi známymi elipsovitými korunami, sem-tam sa však ukázal menší eukalyptus. Občas sa spod piesku zdvihla juka alebo rôzne druhy kaktusov. Na malých ostrovčekoch trávy s kožovitými steblami sa objavili aj kvety čarovných farieb a podivuhodných tvarov, ktoré dodávali celému miestu magický a tajomný vzhľad.
Keď vstúpili do šera oázy, na ich zmysly zaútočili nevídané vône. Ascall nikdy nič podobné necítil. Boli to jemné svieže, sladkasté tóny, prekrývané vôňami divokejšími a ráznejšími. Zhlboka sa nadychoval, akoby sa bál prísť čo len o kúsok tej krásy.
Keď sa dostali na piesočný breh jazera, zastavili kone.
„Odtiaľto budeme postupovať peši,“ povedal im kráľ a ako prvý zoskočil zo svojho žrebca, „zvieratá sa môžu ľahko vyplašiť.“
„Ešte stále ste nám nepovedali, čo vlastne budeme loviť,“ poznamenal Sionn.
„V tejto oáze sa často skrývajú gazely,“ vysvetlil mu Lorment, „ich mäso je výborné a koža sa dá veľmi ľahko spracovať. Objaviť ich čriedu však nie je jednoduché. Sú veľmi opatrné a dokážu sa skrývať ako žiadne iné zviera.“
„A práve preto sa rozdelíme,“ rozhodol Volian, „je nás dosť, aby sme urobili menšie skupinky. Lorment, Ilianna, môžete so sebou vziať jedného z našich hostí,“ ukázal na Sionna, ktorý stál najbližšie, „a jeho brata nech si vezme so sebou Fearchar a Helena. Ja, Ronan a Tartem pôjdeme spolu.“
„Pane, prepáčte,“ odkašľal si Tartem a prešiel trochu bližšie ku kráľovi. „Zabudli ste, na čom sme sa včera dohodli?“ dodal šeptom.
Volian si spomenul. „Áno, iste,“ prisvedčil, „takže to urobíme inak - Lorment, ty budeš viesť časť skupiny sám a Tartem sa pridá k Ilianne a mladému Synovi súmraku - ak vám, to prirodzene, nebude prekážať,“ obrátil sa na Sionna.
Mladý muž mal v úmysle odpovedať úprimne, ale napokon si to rozmyslel - vedel, že narobiť ďalší rozruch by ho stálo dosť veľa. „Určite nie,“ odpovedal napokon, „práve naopak, bude to pre mňa veľmi zaujímavý zážitok,“ premeral si Tartema od hlavy až po päty. Tartem naňho nenávistne zazrel, potom sa od neho odvrátila prešiel k Ilianne.
„Budem stále pri vás,“ prihovoril sa jej dôverne, „keby ste sa náhodou ocitli v nebezpečenstve.“
Ilianna naňho znechutene zazrela: „Vďaka, ale obídem sa bez vašej pomoci,“ a na dôkaz svojich slov vložila do kuše krátky šíp a vyložila si ju na rameno.
Sionn potlačil nutkanie uškrnúť sa.
„Dobre, tak poďme na to,“ vzdychol si Volian, „Tartem, vy preskúmajte severný koniec oázy, ty, Fearchar, zas zostaňte tu, pri pobreží, Lorment, ty choď na južný breh jazera. My sa vyberieme na východ.“
Skupinky lovcov sa rozpŕchli do určených strán.
Sionn, Ilianna, Tartem a zopár kráľových mužov sa vybrali úzkym chodníčkom pomedzi rady kaktusov a nezvyčajných kvetov.
„Musíme byť v strehu,“ prikázala im Ilianna, „tunajšie gazely sa pohybujú celkom nečujne. Ak zazriete hocijaký pohyb, strieľajte!“
„Myslím, že to by múdre nebolo,“ poznamenal Sionn, „lebo tak môžete zastreliť aj vlastného otca.“
Ilianna naňho škaredo zazrela: „Rozoznám rozdiel medzi zvieraťom a človekom, toho sa nebojte. Na vašom mieste si radšej dávam pozor pod nohy,“ doložila a chytila Sionna za lakeť skôr, ako stihol zakopnúť o slizký koreň stromu a spadnúť priamo na veľký kaktus ružicového tvaru.
„Vďaka,“ zamumlal.
„Skutočne máte začo,“ odfrkla a prebila si cestu na čelo skupinky.
Pokračovali mlčky niekoľko minút. Všade vôkol nich vládlo ticho, prerušované iba škrípaním piesku pod ich nohami a škriekaním orlov na nebi. V korunách stromov šelestil vietor. Z času na čas vystrčila z piesku hlavu jašterička a rýchlo zmizla v inej nore. Objavili aj párik fenekov, púštnych líšok, ktorý odpočíval v diere v piesku. Keď zbadali prišelcov, prikrčili sa, pripravení v prípade núdze zaútočiť. Gazely však nevideli nikde.
„Mám taký neblahý pocit, že sme sa vydali práve tým smerom, kde nič nedokážeme nájsť,“ podotkol Sionn ľahostajne.
Ilianna si ho nevšímala. Zastala a nastražila uši. „Niečo počujem,“ šepla, „kroky,“ vyložila si kušu na rameno.
„Na vašom mieste nestrieľam,“ odvážil sa poznamenať Sionn, „čo ak to predsa bude váš otec?“
Jeho hlas však zanikol v šuchote trávy. Všetci traja spozorneli. Na ich nohy na okamih padol tieň a znova zmizol za najbližším stromom.
„Do čerta!“ zakliala Ilianna, keď sa jej šíp zapichol do stromu. Namrzene sa otočila k Sionnovi: „To je vaša vina!“
„Moja?“ zvolal Sionn prekvapene, „tak prepáčte, ale ja nemôžem za vašu mizernú mušku!“
„Kebyže netrepete tie nezmysly, mohla by som sa lepšie sústrediť!“
„Áno iste, najvýhodnejšie je nájsť si obetného baránka, čo?“ zavrčal rozčúlene.
„Bežala tadiaľ,“ Tartem ukázal na úzku cestičku, skrývajúcu sa v tráve.
„Pravdepodobne sa vracia späť k čriede,“ hádala Ilianna, „musíme ich obkľúčiť. Ak sa raz rozbehnú, už ich nedostihneme.“
„Preto bolo asi lepšie vziať si kone, nie?“
„Pane, ak mi mienite tento lov sťažovať, budem vás musieť požiadať, aby ste sa brali, odkiaľ ste prišli,“ precedila Ilianna pomedzi zuby a opätovala Sionnovi odmeraný pohľad. Jej oči mali ľadovozelenú farbu a priam horeli od hnevu.
„Pokiaľ viem, tvrdili ste, že tento lov je nanič,“ odsekol Sionn, „nezdá sa mi, že ho za taký stále považujete.“
„Rozdelíme sa,“ otočila sa k zvyšným mužom, „vy sa vyberte odtiaľto smerom na východ. My sa im pokúsime odrezať cestu z opačnej strany.“
„Výborný plán,“ odobril jej Sionn.
Ilianna naňho škaredo zazrela: „Dobre ma počúvajte. Kebyže to záleží na mne, už by som vás za vašu drzosť potrestala. Lenže, našťastie pre vás, mám toho na rováši príliš veľa, než aby som si mohla dovoliť ďalšie problémy. Ale dávajte si pozor! Ešte raz ma nejakým spôsobom urazíte a bude to tá posledná vec, ktorú urobíte!“
„Slečna, ja som vo svojom živote zložil oveľa väčšie väzby ako ste vy,“ odvrkol Sionn pohrdlivo, „nemyslite si, že keď sa na mňa vrhnete, že sa nebudem brániť.“
„Len sa mi ďalej vysmievajte,“ zasipela zúrivo. Jej bledá tvár bola odrazu červená od zúrivosti a z očí šľahali blesky, „uvidíme, kto z koho.“
„Naozaj rád by som si s vami zmeral sily,“ prikývol vážne Sionn, „ale mám obavy, že váš otec by sa mi nepoďakoval, kebyže ho pripravím o ďalšieho potomka. Pochybujem, že by sme mohli ďalej pokračovať v pátraní po vrahovi vašej sestry. A to by zas nepotešilo Tartema,“ pozrel ponad ženino plece na veliteľa Stopárov, ktorý mladého muža prepaľoval nenávistným pohľadom, „keďže očakáva od nás nejakú službičku.“
„Čo...“ Ilianna sa zvrtla a pozrela na Tartema, „je to pravda?“
„Čo myslíte?“ vyčaril na tvári zlovestný úškrn, ktorému Sionn nerozumel.
Ilianna však pobledla. „Pôjdete s otcovými mužmi,“ prikázala Tartemovi, „a ja s pánom Všetko viem najlepšie im odrežeme cestu z druhej strany.“
Tartem prikývol, ale netváril sa veľmi nadšene.
„Vyzerá to, že vaše city sa stále nerozhodla opätovať,“ podotkol Sionn posmešne.
„Dávaj si pozor,“ zavrčal Tartem, „moja výstraha stále platí - ešte raz sa mi pripleť do cesty a veľmi kruto na to doplatíš!“ Pristúpil k Sionnovi ešte bližšie a zúrivo mu zašepkal do ucha: „Nech ťa ani nenapadne zvádzať ju, inak ťa zabijem!“
„Nemaj boja, priateľu,“ odpovedal Sionn pokojne, „nemám v úmysle pokúšať sa o ženu, ktorá ma môže v posteli podrezať.“
„Len aby,“ zahundral Tartem a vzdialil sa.
„Dobre, takže my ideme kadiaľ?“ otočil sa k Ilianne, keď Tartem s ostatnými lovcami zmizol medzi stromami.
„Pôjdeme naokolo, z druhej strany,“ odvetila, upierajúc pohľad kamsi do diaľky, „gazely sa zjavne zdržujú na malej čistine neďaleko odtiaľto. Dá sa z nej bezpečne dostať len dvoma cestami - zvyšok tvorí tečúci piesok.“
„Ak správne predpokladám, jednou cestou ste poslali toho Stopára a druhou...“
„Druhou pôjdeme my, presne tak,“ prisvedčila.
„A to je kadiaľ?“
„Po tejto cestičke, ďalej sa stáča na východ a vyjdeme priamo pri čistine.“
„Váš orientačný zmysel je obdivuhodný,“ prehodil Sionn prekvapene.
„Zabávate sa na môj účet?“ vyštekla a zamierila naňho kušou.
„To v žiadnom prípade, myslel som to vážne,“ namietol Sionn a ustúpil o krok dozadu. „Dám vám jednu radu,“ doložil, keď Ilianna zmätene sklonila zbraň, „nehľadajte za všetkým len klamstvo a faloš. Viete, život nie je len boj.“
„To hovorí ten pravý,“ odfrkla dievčina a vykročila po chodníku.