Synovia súmraku - 12.

Dlho kráčali bez slova, pokúšajúc sa rozlíšiť zvuky oázy. Ilianna mala pravdu - chodník chvíľu pokračoval rovno, potom odrazu prudko zabočil a odrazu mieril pomedzi posplietané konáriky pichľavých kríkov na slnkom osvetlenú čistinu.
Boli od nej len niekoľko stoviek metrov, keď vtom princezná zastala.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa Sionn a takisto zastavil.
„Nie - vlastne áno. Najlepšie bude, keď pôjdete popredu. Pôjdem preskúmať ešte jednu cestu, ktorou sa mohli dať.“
„Myslíte to vážne?“ nadvihol obočie, „viete, niežeby mi na vás ktovieako záležalo, ale pochybujem, že by som dostal pochvalu, keby vás do Zeleného mesta nosili po kúskoch.“
„O mňa sa nebojte,“ odsekla, „skôr si dávajte pozor vy. Je možné, že nenarazíte iba na gazely. Môžu sa tu vyskytovať aj hyeny alebo kojoty.“
„S takými už mám skúsenosti.“
„Výborne. Takže sa stretneme priamo na čistine. Ak by som náhodou narazila na niečo zaujímavé, zakričím. Táto oáza nie je zas až taká veľká.“
„Naozaj skvelý plán. Vidno, že ste zdedili organizačné schopnosti svojho otca.“
„Odpustite si tie bezočivé reči, inak sa skutočne neudržím.“
„Tak pardon!“
„Bežte. Cestou by ste mali naraziť na Tartema a jeho mužov.“
„Nestrašte.“
Ilianna naňho znova zagánila: „Povedzte, baví vás pripravovať ma o rozum?“
„So všetkou úctou, princezná, to sa už, žiaľ, nedá.“
Chvíľu sa navzájom zlostne premeriavali, potom Ilianna bez ďalších slov zmizla v lese.
„Fúria,“ skonštatoval Sionn, „naozaj nerozumiem, čo na nej ten Tartem vidí. Volian by ju radšej nemal púšťať medzi ľudí.“ Povzdychol si a pokračoval ďalej v ceste.
Čo nevidieť porast vôkol neho znova zredol a slnko opäť preniklo až k zemi. Rástlo tu viac kvetov a trávy. Na veľkých bielych balvanoch sa slastne vyhrievali kobry a štrkáče, ani im nezišlo na um zdvihnúť hlavu, keď okolo nich bez povšimnutia prešiel mladý muž. Bolo príliš horúco aj na zabíjanie - teda aspoň podľa zvierat.
Onedlho sa cestička zúžila a ďalej mizla v tráve. „Výborne,“ zahundral Sionn, „a teraz kadiaľ? To sa mám orientovať podľa svojho šiesteho zmyslu alebo čo?“ S povzdychom sa rozhliadol vôkol seba. Z jednej strany už rozoznával medzi stromami vysoké červené duny pokračujúcej púšte, z ďalšej počul šumenie vody neďalekého prítoku do jazera. Zvyšné dve boli na vlas rovnaké - všade stromy, tráva a priam desivé ticho. Sionna odrazu prepadol zlý pocit. Niečo mu našepkávalo, že by tu nemal takto postávať, aspoň nie dovtedy, kým nenájde Tartema a ostatných lovcov.
Odrazu začul svišťanie. Niečo mu to pripomenulo a skôr, ako si stihol urovnať myšlienky, sa do stromu, tesne pri jeho hlave, zabodol šíp z kuše. Bleskovo siahol po svojej kuši a zvrtol sa, aby zistil, odkiaľ strela prišla. Nikde však nebolo ani stopy po nejakom útočníkovi.
A vtedy znova. Svišťanie. Druhý šíp mu len tesne minul ľavé ucho a zapichol sa vedľa prvého s takmer matematickou presnosťou.
„Kto je tam?!“ zakričal do lesa.
Odpoveďou mu bolo napäté ticho.
Sionn vložil šíp do kuše a vystrelil tým smerom, odkiaľ vyleteli oba šípy. Započúval sa, ako si razí cestu vzduchom a zachytil praskot lámajúceho sa konára. Nič. Nebol tam nikto.
Ale vtedy sa do tretice ozvalo dobre známy zvuk letiaceho predmetu. Sionna zachránila šťastná náhoda - práve v tej chvíli sa zo stromu nad ním odlomil kus konára a šíp ho zasiahol priamo doprostred.
„Čo sa to tu deje?!“ vyprskol Sionn zdesene, keď si uvedomil, že táto strela mohla byť jeho osudná. Už nečakal na ďalšie útoky, otočil sa a pustil sa raziť si cestu čo najďalej od tajomného strelca.
Neušiel však ani päť metrov, keď ho znova len tak-tak minul ďalší šíp. Zrýchlil tempo. Preskočil zvalený kmeň starej akácie a kliesnil si cestu cez kaktusy, nevnímajúc, že mu driapu ruky a trhajú plášť. Za sebou začul niekoľkokrát zopakované svišťanie ďalších a ďalších šípov. Teraz si už bol načistom - niekto sa ho pokúša zabiť. To poznanie akoby mu dodalo novú silu. S ohromujúcou zdatnosťou preskočil ďalší spadnutý strom a obratne sa vyhol skalám, ktoré sa pred ním odrazu zjavili.
Odrazu mu do očí zasvietilo ostré svetlo. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že stromy okolo neho zmizli a on sa nachádza na toľko spomínanej čistine. Ešte zbadal, ako v tieňoch stromov miznú poslední členovia veľkej čriedy gaziel. Nemal kedy ľutovať svoj unáhlený čin - a hlavne, nemal prečo ho ľutovať - a rozbehol sa naprieč čistinou, v snahe uniknúť osobe, ktorá sa ho pokúšala zniesť zo sveta.
O chvíľu nato znova vošiel do lesa. Len nejasne si uvedomoval, že kráča priamo po stopách gaziel a že za sebou počuje kroky. Mal v úmysle vylákať útočníka trochu ďalej dovnútra oázy, ale napokon musel zahodiť plán za hlavu, pretože sa naňho znova zosypala spŕška svištiacich šípov. Dokonca sa mu zazdalo, že počuje aj krik, ale nemal kedy sa s tým zapodievať. Prebehol rýchlo pomedzi nahusto rastúce kríky, takmer zakopol o ďalší spadnutý strom, vyhol sa užovke, ktorá visela zo stromu a zvedavo sledovala výjav na zemi, obišiel aj hniezdo asi dvoch desiatok škorpiónov, ktoré vyliezali bohvie odkiaľ.
Netušil, kam a ako dlho už uteká - jediné, čo ho zaujímalo boli približujúce sa kroky za jeho chrbtom a znásobujúci sa krik. Teraz si bol istý, že to nie je jeden ale niekoľko ľudí. Kričali cez seba a jeden z nich im rozkazoval. Jasne počul nariadenia: „Zabočte vľavo! Teraz rovno! Strieľajte pre všetkých bohov! Je priamo pred nami!“
Sionn už nevládal. Nohy ho boleli a horúčava mu teda na rýchlosti nepridávala. Práve rozmýšľal, že by sa vrátil po svojich stopách, keď naňho z húštiny zaútočil ďalší šíp. Bol dlhší ako tie, čo naňho strieľali predtým. Približoval sa príliš rýchlo. Sionn nemal šancu sa mu vyhnúť. Zacítil, ako mu železný hrot prenikol mäsom na lýtku a s revom spadol na zem.
Zrazu sa spomedzi stromov vyrútilo niekoľko mužov v modrých plášťoch a s loveckými kušami na pleciach.
„Hľadajte, musí byť niekde tu!“ prikazoval im čiernovlasý muž na čele. Sionn mal pocit, že ho pozná. A veľmi rýchlo aj zistil, odkiaľ.
„Tartem!“ zavrčal, „ty...ty...“ slová mu od zlosti unikali.
Aj Tartem si ho všimol. „Čo tu, bohovia, robíš?“ spýtal sa prekvapene, „nemal si byť s Iliannou?“
„Ty idiot, zasiahol si ma!“ odsekol Sionn zúrivo.
Tartemovi skĺzol pohľad k mužovej prebodnutej nohe. „Takže to nebola gazela?“ pochopil.
„Vyzerám ako gazela? Chcel si ma zabiť, čo?!“
„Nevedel som, že si to ty!“ odvetil Tartem rozčúlene. Kľakol si a chytil šíp za zadný koniec, aby ho vytiahol, „zbadali sme utekajúce tiene a strieľali sme. Kto mal vedieť, že sa sem dotrepeš práve ty?! Teraz zatni zuby. Asi to bude bolieť.“
„Zažil som aj horšie... Au! Zbláznil si sa?!“ Sionn sa zohol, aby si skontroloval ranu na nohe.
Tartem odhodil šíp do trávy: „Mal si šťastie. Nie je to hlboké. Onedlho budeš v poriadku.“
„Na to, že si ma chcel zabiť, vyzeráš celkom šťastný!“
„Ja som ťa nechcel zabiť!“ ohradil sa Tartem, „bola to nehoda!“
„Naozaj? Tak ako je možné, že si ma prenasledoval aj na ceste k čistine? Či ste sa iba náhodou splietli?!“
„Cestou k...“ veliteľ Stopárov sa zatváril nechápavo, „o čom to hovoríš, ja som predsa...?“
„Všetci bohovia, čo sa tu stalo?“ z húštiny sa vynorila Ilianna, v tvári červená od behu, s vyvalenými očami, „počula som krik!“
„Čo by sa stalo,“ odsekol Sionn nahnevane, „náš spoločník si ma pomýlil z gazelou. To bude pravdepodobne vaším hlúpym nariadením strieľať po všetkom, čo sa hýbe!“
Ilianna pozrela na Tartema: „Je to pravda? Zasiahli ste ho?“
„Omylom,“ prisvedčil neochotne, „ale on si namýšľa, že som to spravil úmyselne!“
„Prenasledoval si ma už odvtedy, ako sme sa s Iliannou rozdelili,“ penil Sionn, „to je podľa teba náhoda?!“
„Ja som ťa neprenasledoval! Vybrali sme sa tadiaľ, ako nám Ilianna ukázala! Keď si bežal cez čistinu, náhodou sme zazreli tvoj tieň...“
„Tak potom, kto....“
„Dosť už,“ zasiahla Ilianna a kľakla si k Sionnovi, aby mu obzrela zranenie, „nie je to nič vážne. Budete v poriadku. Môžete mi odtrhnúť kúsok tamtej rastliny?“ požiadala jedného z lovcov a ukázala na veľký kaktus s ružicovito usporiadanými listami, ktorý Sionn už párkrát zbadal. Vojak odbehol a o chvíľu doniesol odlomený koniec jedného z hrubých listov. Vytekala z neho priehľadná šťava.
„Toto je aloa,“ vysvetlila Sionnovi, keď mu vytláčala šťavu na ranu, „zastavuje krvácanie a zaceľuje rany. Do zajtrajšieho večera by ste mal byť v poriadku.“ Vytiahla zo svojho puzdra dýku a odrezala si kus látky z rukáva, ktorou potom ranu obviazala. „Hotovo. Môžete sa postaviť?“
„Za čo ma máte?“ Sionn sa vyštveral na nohy, pridržiavaný Ilianninou starostlivou rukou.
Vtom sa odniekiaľ ozvalo prenikavé erdžanie a krik ďalších ľudí. O chvíľu nato sa pri nich objavil kráľ a zvyšok družiny.
„Sionn! Bohovia, čo si vyvádzal?“ Ascall pristúpil k bratovi a ovinul mu jeho ruku okolo svojho krku, aby sa mohol oprieť.
„Váš brat žije v utkvelej predstave, že ho chcem zabiť,“ prehodil Tartem opovržlivo.
„Je to pravda?“ Ascall sa otočil k Sionnovi.
„Neskôr,“ mávol rukou mladší z mužov, „myslím, že ti to budem musieť trochu farbistejšie vykresliť.“
„No, to sa môže stať,“ poznamenal Volian ospravedlňujúco, „pri love sa málo ľudí díva na tých okolo seba. Aj mňa už neraz takto zranili. Dúfam, že ste v poriadku,“ s nádejou sa otočil k Sionnovi.
„Momentálne nie, ale vaša dcéra prišla k záveru, že budem.“
„Tak potom je dobre... No ešteže nás napadlo vrátiť sa po kone, keď sme počuli ten krik. Nemusíte sa trepať k jazeru pešo.“
„Nazdávam sa, že by som to prežil, ale keď myslíte,“ Sionn nechal brata, nech ho dovedie k jeho koňovi a pomôže mu do sedla. Následne ho napodobnil aj zvyšok družiny, kráľ a jeho deti.
„No, vyzerá to tak, že na dnes už bolo poľovačky dosť,“ prehodil Ronan trochu ľútostivo.
„Hlavne, že žijete,“ poznamenala Ilianna trochu chladným tónom.
„Vďaka za pomoc,“ Sionnovi sa to podarilo povedať bez náznaku sarkazmu v hlase.
Iliannu tým však zjavne nepresvedčil. „Poďme,“ zamrmlala, otočila koňa a ako prvá vyrazila cez húštinu smerom k Zelenému mestu.