Synovia súmraku - 14.

Ascall netušil, ako má na to zareagovať, ale došlo mu, že smiať sa asi nebude dva razy vhodné. „A si si tým istý?“
„Nie celkom, ale áno. Otec ma obvinil, že som pošpinil našu krv. Vieš, on má....má v úmysle dať tú ženu popraviť!“
„To...to by neurobil,“ vyhlásil Ascall, no tón jeho hlasu neznel veľmi presvedčivo.
„Vidno, že ho ešte nepoznáš,“ vzdychol si Lorment, „vychovávali ho vo viere v silu nášho rodu. Nikto si nikdy nevzal človeka z nižšej vrstvy. Sme jedna z mála čistokrvných kráľovských rodín vo svete. A čokoľvek, čo by mohlo túto povesť nejakým spôsobom zničiť, sa pokúša odstrániť.“
„Ale veď to je...neľudské!“
„Mne to hovor!“ Lorment zúrivo napol tetivu. Ďalší šíp zasiahol presný stred, „ničí ma to. Odkedy som sa vrátil, každú noc zaspávam s hrôzou, že nasledujúci deň ju uvidím kráčať na šibenicu.“
„Miluješ ju?“ spýtal sa Ascall.
„Ja...ja neviem! Čo je vlastne láska? Nikdy som ju nepocítil. A čítať o nej v knihách je niečo celkom iné.“
„To je pravda,“ prisvedčil Ascall, „ale záleží ti na nej?“
Lorment si sťažka vzdychol: „Áno. Až príliš. Cítim sa vinný za to, že som jej spôsobil také trápenie. Bolí ma to. Niekedy mám chuť vziať ju za ruku a utiecť - hocikam, kde by nás neodsudzovali.“
„Tak to urob.“
Lorment sa smutne usmial. „Ja nie som ty. Mám svoju rodinu, ktorú si vážim, žijem pre toto mesto, pre túto púšť. Nedokážem odísť, nech je už dôvod akýkoľvek.“
„Tak potom musíš urobiť len jedno - vzdať sa jej a žiť ďalej svoj život.“
„Lenže ak ma otec naozaj vydedí, potom prídem aj o ten,“ podotkol Lorment neveselo, „si na rade.“
Ascall vzal svoj luk a napol tetivu. Mieril síce na terč, ale myšlienky mu unikali. Nedokázal sa sústrediť. Jeho šíp letel nevyrovnane a zapichol sa do okraja terča.
„Prvý bod,“ potešil sa Lorment.
„Zdá sa, že nie som až taký skvelý strelec,“ podotkol Ascall s úsmevom.
„A čo ty?“ spýtal sa ho princ, „ako sa ti pozdáva život v Zelenom meste?“
„Som tu ešte príliš krátko, aby som ho mohol súdiť, ale môžem poznamenať, že je to veľmi rušné miesto.“
„Doteraz také nebolo. Akoby ste vy dvaja so sebou priniesli aj nepokoj.“
„Áno, často nám to hovorievajú. Ale ja si myslím, že skôr máme tajomný talent zjaviť sa na správnom mieste práve vtedy, keď nás potrebujú.“
„Neobyčajný talent,“ zasmial sa Lorment a vystrelil.

Sionn sa zobudil uprostred noci. Celú nohu mal ako v ohni a lomcovala ním triaška. V ústach mal sucho. Poobzeral sa po miestnosti, hľadajúc džbán s vodou. Stál na stolíku oproti posteli, príliš ďaleko, aby sa tam dostal s takými bolesťami. Zmučene zavzdychal. Vrhol túžobný pohľad na kreslo, v ktorom predtým sedela Izabela, ale tá odišla pred niekoľkými hodinami. Bol tu celkom sám. Alebo žeby nie?
V rohu izby zachytil letmý pohyb. Iný človek by si mohol namýšľať, že ho klamú zmysly, lenže Sionnove zmysly nikdy neklamali. Niekto tam stál. A podľa tvaru postavy šlo o ženu.
„Izabela?“ zavolal do ticha.
Odpoveďou mu bolo mlčanie.
„Izabela, ak si to ty, tak poď bližšie! Potrebujem tvoju pomoc.“
Postava v rohu sa váhavo pohla.
Sionn sa vytiahol do sedu. „Poď sem,“ požiadal ju.
Postava urobila ešte jeden váhavý pohyb, potom sa odhodlala a vyšla z tmy, do mesačnej žiary.
Nebola to Izabela ale Ilianna. Tvár mala v mesačnom svetle nezdravo bledú a vlasy jej tlmene žiarili prízračnou červeňou. V jednej ruke držala akúsi fľaštičku a kúsok látky. Tvárila sa nervózne.
„Ilianna!“ zasipel Sionn prekvapene a okamžite zabudol na bolesť, „čo tu ty robíš?!“
„Ja...ja neviem,“ Ilianna bolo očividne v rozpakoch, „asi som zablúdila. Chcela som vojsť do inej izby. Prepáč,“ otočila sa, že vyjde von, ale Sionnov hlas ju zastavil.
„Podaj mi vodu, prosím!“
Vzdychla si a prešla k stolíku. Vzala džbán a doniesla ho zranenému mužovi. Váhavo sa posadila na peľasť postele. Stále sa tvárila veľmi nervózne. Po detinskej vzdorovitosti nebolo v jej tvári ani stopy. Teraz vyzerala prinajmenšom o tri roky staršia - a múdrejšia. Sionn si všimol, že stále neisto žmolí v ruke fľaštičku a kus látky.
„Prečo si sem prišla?“ spýtal sa jej otvorene, keď odložil džbán na zem.
„Povedala som,“ prudko sa postavila, „zablúdila som. Radšej idem. Je ti zle. Musíš si pospať.“
„Nikam nepôjdeš,“ jeho ruka vystrelila skôr, ako sa stihla Ilianna uhnúť a pripútala ju k posteli. Pritiahol si ju bližšie a donútil ju posadiť sa späť. „Najskôr mi úprimne povieš, čo si tu robila.“
„Nepoviem,“ odsekla nahnevane, „a pusti ma. Ak sa takto správaš k ženám, tak sa naozaj čudujem, že sú s tebou ochotné ľahnúť do jednej postele!“
Sionn sa zahanbil a uvoľnil zovretie. „Prepáč,“ zatiahol, „len som sa zľakol. Aj ty by si sa zľakla, kebyže v noci objavíš vo svojej izbe niekoho, kto tu nemá čo robiť.“
„Iste,“ prisvedčila neochotne, „a keďže tu nemám čo robiť, radšej pôjdem.“ Znova sa postavila.
„Nie nepôjdeš,“ zamrmlal Sionn. Nebol to rozkaz. Iba konštatovanie.
„Ja...prišla som sa na teba pozrieť,“ zamumlala napokon, „chcela som vedieť, ako ti je. Izabela hovorila, že si v poriadku. Ale chcela som sa uistiť či ti je naozaj dobre...“
„Nebolo. Ale už mi je.“
Ilianna sa posmešne uškrnula: „Takýmito vetami zvádzaš ženy? To nie je bohviečo.“
„Nie, nezvádzam,“ odpovedal a tiež sa pousmial, „myslel som to vážne. Nejakým spôsobom si zo mňa vysala tú bolesť.“
„Nevysala,“ kľakla si k jeho lôžku, „len som ju utíšila. Ale toto ti pomôže,“ ukázala mu fľaštičku, „je to výťažok z aloy, ktorý som ti podala už v lese, ibaže zmiešaný ešte s niekoľkými bylinkami. Teraz vydrž,“ vyliala trochu bielej tekutiny na kus tkaniny a priložila to na nohu. Sionn takmer okamžite zacítil, ako mu do rany prúdi upokojujúca látka. Oprel sa o stenu a privrel oči. Akonáhle ho bolesť opustila, chcelo sa mu spať. Lenže nemohol spať - nie teraz, keď tu bola ona.
„Prečo to robíš?“ zamrmlal cez napoly zavreté oči.
„Čo myslíš?“
„Všetky tie hlúposti. Prečo sa snažíš znevažovať seba a svoju rodinu?“
„Nesnažím.“
„Ale áno. Nudíš sa? Niečo ťa trápi?“ otvoril oči. Ilianna naňho uprene hľadela.
„Nič ma netrápi a nenudím sa,“ odvetila ticho, ale pevne, „jednoducho to robím. Je to pre mňa spôsob, ako uniknúť,“ sama pre seba sa usmiala, „rada robím otcovi napriek. Keby som sa mu podriaďovala a robila to, čo sa odo mňa očakáva,“ zahryzla si do pery, „zomrela by som.“
„Existujú aj iné spôsoby, ako sa oslobodiť.“
„Skutočne? A čo ty už môžeš vedieť o väzení? Celý život si chodíš, kade sa ti chce, robíš, čo sa ti zachce...“
„To sa teda mýliš. Som väzňom ako ty, lenže moje väzenie je väčšie. Ja som väzňom jedného starého sľubu dvoch chlapcov, som väzňom minulosti, ktorej sa nedokážem zbaviť, hoci si z nej veľa nepamätám. Ver mi, to tvoje väzenie je oveľa príjemnejšie.“
„Vidno, že vieš o mne veľmi málo,“ vzdychla si Ilianna. Ešte raz jemne pretrela Sionnovu ranu liečivou masťou a zazátkovala fľašku.
„Hotovo. Teraz si pospi. Horúčka čo nevidieť celkom ustúpi. Zajtra by si však mal zostať ležať.“ Váhavo sa postavila.
„Takže sme uzavreli mier?“ spýtal sa jej, napoly omámený sladkou úľavou.
Usmiala sa: „Môže byť.“ Chvíľu nad ním stála, akoby nad niečím premýšľala. „Dobrú noc,“ zašepkala a potom a na okamih ho chytila za ruku. Potom ho zase rovnako nenápadne pustila a vzdialila sa od postele. Ako tieň kĺzala miestnosťou a zmizla za dverami.
Sionn si podoprel hlavu a ešte hodnú chvíľu hľadel na dvere, za ktorými Ilianna zmizla. Myšlienky sa mu začali vymykať kontrole. A to ho na jednej strane vzrušovalo, ale na tej druhej desilo.