Synovia súmraku - 16.

Kráčala pomaly, prezerajúc si tváre prítomných. Ascallovi neušlo, že vždy, keď sa oči niektorého obyvateľa Zeleného mesta stretli s jej čiernymi, dotyčný zbledol a o pár krokov ustúpil. Ženu akoby to tešilo, vždy keď sa to stalo, sama pre seba sa pousmiala a trochu pridala do kroku.
Odrazu, akoby zacítila, že ju niekto pozoruje, otočila hlavu a pomedzi dav ľudí našla Ascallove zvedavé oči. Muž okamžite zacítil silu tej ženy. Takmer ho zhodila z nôh. Srdce sa mu roztĺklo šialenou rýchlosťou a potom na jednu sekundu celkom prestalo biť. Pred očami mu naskakovali čierne kruhy a pískalo mu v ušiach. Zacítil bolesť v ramene a tá ho prebrala z ochromenia.
Pootočil hlavu a zbadal, že Lorment mu stíska plece a tvári sa zdesene. „Si v poriadku?“ spýtal sa ho.
„Áno...aspoň myslím. Čo sa stalo?“ vrhol pohľad späť na ulicu, ale žena v čiernom a zvyšok sprievodu boli preč. Zostalo len niekoľko tunajších ľudí, ktorí sa vzrušene rozprávali o príchode zvláštnych hostí.
„Nejako si sa zatackal. Myslel som, že odpadneš... Naozaj ti je dobre?“ vrhol naňho ustarostený pohľad.
„Áno, samozrejme,“ ubezpečoval ho Ascall. Slabosť zmizla tak rýchlo, ako sa dostavila., „To bolo len z toho tepla.“
„Prechádzka ti určite prospeje. Poďme. Ten úžasný sprievod konečne prešiel,“ pohŕdavo pokrčil nosom, „neuveriteľné, ako sa im vždy podarí dostať ľudí na svoju stranu!“
„Treba poznamenať, že to bolo veľmi efektné predstavenie,“ skonštatoval Ascall.
„Ešte aj ty s tým začínaj.“ Lorment rozladene schmatol uzdu svojho žrebca a potiahol ňou, aby donútil koňa pohnúť.
Až teraz si však obaja muži všimli, že niečo nie je v poriadku. Kone nervózne prešľapovali na mieste, vzpínali sa a pohadzovali hlavami.
„Pokoj,“ chlácholil ho Ascall a hladkal po nozdrách. Kôň sa však odmietal nechať upokojiť. Nervózne erdžal a stala sa na zadné čoraz divokejšie, v snahe vytrhnúť sa svojmu pánovi.
„Čo to do nich vošlo?“ nerozumel Lorment, keď sa len tak-tak vyhol kopancu od svojho zvieraťa. Jeho sivkovi vytekala z papule pena a vyvaľoval oči akoby v nejakom záchvate.
Ascall sa pokúsil svojho koňa potľapkať po boku, ale zviera zaerdžalo tak žalostne, akoby ho mlátil. Niekoľko ľudí prekvapene otočilo hlavy. Lenže nie nadlho, pretože v tej chvíli sa ďalšie dva kone, ktoré práve ťahali voz po ceste, vzopäli na zadné. Voz sa prevrhol. Pohonič vyľakane skríkol a už letel pomedzi sudy s vínom po kamennom chodníku. Kone sa nejakým spôsobom vyvliekli z postrojov a rozbehli sa ulicou smerom k hlavnej bráne, von z mesta.
Len chvíľu potom sa ozvalo divoké erdžanie z kráľovských stajní. Paholci odhodili karty a rozbehli sa dnu. Ascall začul výkriky. O chvíľu nato vybehol zo stajní Albert, červený v tvári, na spánkoch mal krv a ruky zodraté. Mieril rovno do hradu, Ascall predpokladal, že šiel po Helenu.
„Pokoj, chlapče,“ Ascall sa nenechal vyviesť z miery. Potiahol opraty celkom k sebe, aby čo najviac znemožnil koňovi pohybovať sa. Zviera nervózne pohadzovalo hlavou, ale postupne sa upokojovalo. Ascall ho pohladkal po krku. Kôň sa chvel na celom tele. „Pokoj, si v bezpečí,“ prihováral sa mu.
„Čo to malo znamenať?“ vyhŕkol spotený Lorment, keď sa aj jemu podarilo koňa udržať pod kontrolou. Zdesene hľadel na chaos, ktorý sa rozpútal po úteku koní. Pohonič sa pomaly preberal z bezvedomia. Všade po ulici sa váľali sudy. Niekoľko ľudí sa rozbehlo za vyľakanými zvieratami.
„Povedal by som, že to isté, čo sa stalo predtým,“ zahundral Ascall, „a mám ten dojem, že tvoja sestra mala pravdu - tie kone nemajú nijakú chorobu. Videl si to sám. Niečoho sa veľmi zľakli.“
„Bohovia, ale čoho?!“
Vtom ich rozhovor prerušilo hlasné krákanie. Všetci obyvatelia vyvrátili hlavy a zdesene sledovali, ako nad mestom krúži obrovský kŕdeľ havranov.

„To je hlúposť,“ zopakoval Lorment už po stý raz, „prečo by sa kone zľakli havranov? Je síce pravda, že v týchto končinách nežijú, ale aj tak. Zviera ako zviera, nie?“
„Z toho, čo som sa naučil počas svojich ciest, ti môžem povedať, že kone majú šiesty zmysel. Vždy cítia, keď sa blíži nebezpečenstvo.“
„Áno, to iste, ale...že by tým nebezpečenstvom boli havrany? Možnože je to iba náhoda.“
„Možno áno,“ pripustil aj Ascall a potľapkal chvejúceho sa žrebca po boku. Pomaly sa začal upokojovať. „Ale ja na náhody neverím. Všetko má svoj dôvod, môžeš mi veriť.“
Lorment si vzdychol, ale nič na to nepovedal.
Chvíľu putovali rozpálenou púšťou mlčky, každý zabratý do svojich myšlienok. Potom sa znenazdajky znova ozval Lorment:
„Spomínaš si, čo som vám hovoril o vojne na severe?“ spýtal sa váhavo.
„Ak máš na mysli to, že ťa mučili, tak áno.“
„Presne to. Vieš, tvoj brat sa ma predtým spýtal, čo to odo mňa chceli.“
„Mám pocit, že viem, čo to bude, ale pokračuj.“
„No...tá legenda o Everskom zrkadle pravdepodobne prekročila hranice našej ríše,“ zamrmlal Lorment nervózne, „Horoni chceli vedieť, kde sa skrýva. Boli si istí, že v údolí, kam ho pred rokmi ukryl môj starý otec, už nie je. Pravdepodobne ho dôkladne prehľadali.“
„A ty...vieš, kde je?“ spozornel Ascall.
„To nevie nikto,“ usmial sa princ smutne, „vlastne, ak mám pravdu povedať, podľa mňa nikdy ani nejestvovalo. A aj som im to povedal. V tej chvíli akoby pochopili, že skutočne nič neviem, zmenili taktiku a vypytovali sa ma na také hlúposti - koľko vojakov stráži mesto, aké vlastníme zbrane a podobne.“
„Znie to, akoby sa pripravovali na útok,“ skonštatoval Ascall.
„Presne to si myslí aj otec,“ pritakal Lorment neveselo, „a práve preto bol nahnevaný, keď som sa priznal, že na všetky tie otázky som odpovedal.“
„Ani sa mu nečudujem,“ podotkol Ascall, „ak skutočne chystajú útok na Zelené mesto, všetci ste v nebezpečenstve.“
„V tej chvíli som neuvažoval triezvo,“ priznal sa Lorment zahanbene, „jediné, čo som túžil, bolo prežiť. Ako obyčajný zbabelec. A ver, že sa za to stále kajám.“
„Ja ťa nemôžem súdiť, lebo v mojom živote bolo oveľa viac prešľapov,“ priznal sa Ascall, „a ver, že nech sú staré hocikoľko rokov, stále sa za ne hanbím.“
Znova sa na okamih odmlčali. Ich kone zišli dole menšou dunou, kadiaľ viedla obchodná cesta k pobrežiu a vydali sa viac na západ. Pred nimi sa neustále otvárali nekonečné červené priestranstvá púšte. Bol to čarokrásny, ale aj hrôzostrašný pohľad. Až na púšti si človek uvedomí, aký je oproti celému svetu maličký a zraniteľný. Jedinú spoločnosť im robili neprestajne krúžiace supy, ktoré akoby čakali, kedy obaja spadnú na zem, aby si na nich mohli pochutiť.
Keď prešli okolo ďalšej veľkej duny, rozprestrel sa pred nimi výhľad na malé skalnaté údolie. Bolo ako jazva na dokonalej červenej tvári, krivolaké, poznačené vetrom, obrusované a menené pieskom. Tu, na jednej strane údolia, vyvieral zo zeme prameň, ktorý stále silnel a kdesi pred nimi sa ozývalo hučanie vodopádu. Boli blízko.
„Tadiaľto je lepšie kráčať po svojich,“ objasnil Lorment svojmu spoločníkovi, „teda ak nechceš, aby si tvoj kôň zlámal nohy.“
„Necháme ich tu?“ spýtal sa Ascall neisto.
„Samozrejme. Neboj sa, nič sa im nestane. Všetko žije tam dole, čo najbližšie k vode. Poď,“ Lorment začal zliezať strmým chodníkom, lemovaným kaktusmi a vysokou pichľavou trávou. Ascall ho obozretne nasledoval.
Dole v údolí bol vzduch oveľa dýchateľnejší. Vo vetre sa vznášali drobné ľadové kvapky vody, ktorých dotyk s pokožkou vzbudzoval príjemný pocit. Rástli tu chlebovníky a sykomory a niekde v diaľke, v miestach, kde voda padala v podobe kaskády, sa zjavili koruny akácií. Vládol tu ruch, ale bol to upokojujúci ruch žijúceho miesta. Ascallovi sa na ruke usadil obrovský komár s tučným červeným bruškom. Rozmliaždil ho dlaňou na kašu. Po oblom kameni liezla veľká čierna bystruška. Do jaskyne v zemi, len kúsok od nich sa vsunul veľký čierny škorpión.
„Samé jedovaté zvery,“ zasmial sa Lorment, „vraj tu nežili, až kým sa sem nenasťahoval Darnell. Možnože ich prilákal svojou nevrlou povahou.“
Vybrali sa kamenistým chodníkom pozdĺž rieky, smerom k vodopádom. Ascall sa spočiatku obával, ako zídu dole, ale jeho strach sa ukázal ako neopodstatnený. Chodník pokračoval pomedzi dve vysoké skaly, ktoré tvorili prírodné zábradlie, takže možnosť úrazu bola skutočne nízka.
Keď zišli ešte nižšie, ocitli sa priamo pod vodopádmi. Z druhej strany ich od zvyšného sveta oddeľovala kolmá červená skalná stena, tvoriaca koniec údolia. Na tejto strane nerástlo takmer nič, len niekoľko akácií a jeden jediný chlebovník.
A priamo pod ním, hneď vedľa jazierka, ktorým končil vodopád, stál malý drevený domček so špicatou strechou. Obklopovala ho záhrada plná čudesných rastlín žltohnedej, červenej a modrej farby s ostnatými listami. Na najnižšom konári chlebovníka visel kus pomaľovaného plátna. Ascall zbadal symbol kosáka a konárika tisu vo fialovom kruhu - znamenie čarodejov.
„Dobre, ideme dnu,“ Lorment vykročil po úzkom chodníku medzi zvláštnymi rastlinami smerom k hrubým dreveným dverám.“ Päsťou zabúchal na dvere.
Odpoveďou mu bolo ticho.
„Skús ešte raz,“ nabádal ho Ascall, ostražito sledujúc okolie domčeka.
Lorment znova zatrieskal na dvere. Tie sa povážlivo zaknísali, akoby sa chystali vypadnúť z pántov.
„Pozri, tam niekto je!“ Ascall ukazoval k vzdialenejšiemu koncu záhrady, ku kmeňu akácie. Za ňou sa skutočne mihol nízky tieň.
„Ten zbabelec,“ rozčúlil sa Lorment. Vytasil meč a rázne vykročil oproti postave, skrývajúcej sa za stromom.
Mladý muž pristúpil k akácii a natiahol ruku. Spoza kmeňa vytiahol najčudnejšieho starčeka, akého kedy Ascall videl. Bol veľmi maličký, chodil zhrbený, s hlavou natiahnutou dopredu, opierajúci sa o uzlovitú palicu. Na hlave nemal ani jediný vlas a chýbala mu aj brada. Tvár mal opálenú, pokrčenú a vráskavú, na brade poskladanú do záhybov. Oči mal jasnofialové a Ascall nemal pocit, že by žmurkal. Mihalnice a obočie mu chýbali.
„Pusti ma,“ chrčal starček a pokúšal sa Lormentovi vytrhnúť, „drzé chlapčisko, čo si to o sebe myslíš? Teba otec nenaučil móresom?“
„Práveže naučil. A tiež ma naučil, ako zaobchádzať s mečom. Ale myslím, že to by si nerád videl.“
„Si stále rovnako namyslený, princ,“ zaškeril sa Darnell, keď ho Lorment položil na zem, „stále rovnako namyslený a stále rovnako hlúpy!“ Vtom mávol uzlovitou palicou a Lormentov meč vyletel z pošvy a obrátil sa proti svojmu majiteľovi. Muž od prekvapenia spadol na zem, ale čepeľ jeho meča sa mu stále jemne opierala o hrdlo.
„Hej!“ vykríkol Ascall a vytasil svoj meč, mieriac drobnému mužíčkovi na hruď.
Darnell sa naňho zadíval svojimi desivými očami: „Syn súmraku! Koľká to česť! Len škoda, že tento krát si sa dostal do tak zlej spoločnosti! Ver, že udalosti v Zelenom meste budú pre teba a tvojho brata cestou k zániku.“
Ascallovi nepríjemne zovrelo žalúdok, ale nedal na sebe nič znať. „Okamžite to kúzlo odvolaj!“ prikázal mu dôrazne.
Darnell vyčaril posmešný úškrn: „Ale čo! Tak ty mi to prikazuješ? Pochybujem, že tento svoj žabykláč by si do mňa zapichol. To by ste sa sem neunúvali. Určite ma Volian potrebuje. Je to tak, horenos?“ otočil sa na Lormenta, ktorý sa zúfalo odťahoval od vlastného meča, ktorý akoby riadila neviditeľná ruka.
„Áno, máš pravdu,“ odvetil Ascall, „Volian ťa na niečo potrebuje. Ale myslím, že tú prácu by pokojne zvládol aj niekto iný - hlavne, ak by som kráľovi prezradil, že si chcel zabiť jeho najstaršieho syna, najmä keď pred pár dňami prišiel o dcéru!“
Darnell na Ascalla škaredo zazrel a potom, akoby mu čítal myšlienky, poznamenal: „Tvoje dohady sú viac-menej správne. Anastáziina smrť bola začiatkom niečoho veľmi veľkého a veľmi nebezpečného. Na tvojom mieste sa ešte stretnem s Helenou a pokúsim sa získať toho od nej viac. Ver, že ona toho viac vie!“
Ascall sa zo všetkých síl snažil nevšímať si ten čudný pocit v okolí žalúdka a zapichol hrot meča starcovi do hrude. „Ešte raz a naposledy ti prikazujem, aby si to kúzlo odvolal!“ zavrčal výhražne, „inak tebou nakŕmime supy!“
Darnell si zjavne prečítal v Ascallovej tvári, že to myslí vážne. Tvár sa mu ešte viac pokrčila, keď sa zatváril porazene. „Ako chceš,“ zamrmlal. Prudko odtiahol palicu, akoby pretrhával neviditeľné vlákno a Lormentov meč bezvládne klesol na zem.