Synovia súmraku - 17.

„Ty malý zákerný potkan,“ Lorment sa vyškriabal na nohy a schmatol meč, plný spravodlivého hnevu, „počkaj, keď sa s tebou porátam.“
„Lorment, nechaj ho,“ prikázal mu Ascall, „na toto nemáme čas. Mala to byť rýchla záležitosť. Musíme sa predsa vrátiť do mesta!“
„Áno, samozrejme,“ zamrmlal Lorment a vsunul meč späť do pošvy, nespúšťajúc rozzúrený pohľad z Darnella.
„Dobre teda,“ vzdychol si starec, sadol si pod akáciu, priamo doprostred hriadok s čudnými kvetinami, „o čo ide?“
„Volian potrebuje, aby si mu pár dní robil špióna,“ vysvetlil mu Ascall.
„Ako vždy. Veľký kráľ potrebuje malého sluhu, aby urobil veľké veci,“ piskľavo sa zasmial, akoby šlo o najlepší vtip na svete, „ja raz nerozumiem, že ho ešte nikto z trónu nezosadil.“
„Dávaj si pozor,“ ozval sa Lorment, „hovoríš o mojom otcovi.“
„Áno, ja viem,“ prevrátil Darnell oči a znova preniesol pozornosť na Ascalla: „Takže špióna hovoríš? A koho mám sledovať.“
„Ide o muža, menom Waerm.“
Na jeho prekvapenie sa starec zachichotal: „Mohol som si myslieť. Dvaja velikáni na pôde Zeleného mesta. To bude sranda aj bez mojej prítomnosti, ale keď tam budem ja, tak to bude priam divadlo!“
„Lenže ty sa nemáš dívať, ale pracovať,“ pripomenul mu Lorment.
„To je predsa to isté,“ starček sa pozviechal na nohy, „dobre, poďte dnu. Chvíľu bude trvať, kým si zbalím všetko potrebné.“
V domčeku vládlo šero a dusno. Cez okná neprenikal nijaký vietor, akoby ich nejaké kúzla celkom tesnili. Vchodové dvere ústili rovno do kuchyne. Bol tu stôl, dve stoličky, kamenný kozub - Darnell im vysvetlil, že oheň používa pri svojich zaklínadlách - a kopu rôznych fľaštičiek, vrecúšok a starých kníh, viazaných vo zvieracej koži. Ascall sa prechádzal popred police a čítal si názvy na zväzkoch. Väčšina kníh sa týkala čiernej mágii, liečiteľstva a veštenia. Bolo tu pár kroník tunajšej Púšte, aj s ňou susediacich Pralesov, Jazerného kráľovstva, či Sopečnej zeme.
„Cíťte sa ako doma,“ zahundral Darnell, zatiaľ čo behal zo strany na stranu, pchal do svojho vaku rôzne fľaštičky, kusy šatstva a bylinky, uložené vo farebných vrecúškach.
„Vyzerá to tu ako v tvojom dome v Zelenom meste,“ skonštatoval Lorment, rozhliadajúc sa vôkol seba, „aspoň čo si pamätám.“
„To vieš, nebudem upúšťať od zaužívaných postupov, ak boli úspešné.“
„To si celý ty,“ prisvedčil Lorment, „nič netreba meniť. Preto ma zarazilo, keď si zdupkal.“
Darnell sa zastavil pri stole, aby z neho jediným šmahom ruky zhrnul do vaku kopu ďalších fľaštičiek. „Aj ty by si zdupkal, kebyže sa ťa pokúsia skántriť. Takto na to doplatila len moja žena. Ešte šťastie, že som nebol vtedy doma. Mohol som to byť ja, koho hlavu by vystavili na plote.“
Ascall sa zatváril pobúrene. „Vám nie je ľúto, že zomrela celkom zbytočne?“ spýtal sa prekvapene.
„Samozrejme, že nie,“ odvrkol namrzene, „bola to stará ježibaba. Bavilo ju tyranizovať ma. Neprešiel deň, kedy by som neoľutoval, že som si ju vzal. Ale, vďaka všetkým bohom, už je po nej. Teraz bude píliť nervy iba dušiam v Podsvetí.“
„To je celý Darnell,“ šepol Lorment, keď sa kúzelník vzdialil, „bezcitný, bez štipky slušnosti. Ľudský život má preňho minimálnu hodnotu. Jediné, čo si cení, sú peniaze. Zvykaj si. Naňho neplatia pravidlá ako na obyčajných slušných ľudí.“
„Ja nie som hluchý, Lorment!“ zakričal Darnell z vedľajšej miestnosti. O chvíľu sa z nej vynoril a v náručí niesol kopu zbraní, od dámskych dýk, až po veľké vojenské kuše. Všetko to vhodil do vaku, ktorý sa následne nebezpečne vydul. „Ale nič ti nezazlievam. Práve naopak, všetko je číro-číra pravda. A som na to hrdý.“
„Ty sa sťahuješ na rok alebo čo?“ spýtal sa Lorment, šokovane sledujúc, ako si starec prevlieka ruky cez popruhy na vaku, ktorý bol teraz raz taký široký ako on.
„Idem iba do doby, pokiaľ ma budete potrebovať,“ podotkol zachmúrene, „ale nemienim sa vracať späť kvôli hlúpostiam. Vždy pripravený je moje heslo... Tak môžeme vyraziť. Alebo sa mi tu chcete o všetko starať, kým budem preč?“
„Ešte to tak!“ Lorment sa prudko postavil zo stoličky a zamieril k dverám. Ascall ho nasledoval.
„Predpokladám, že pre mňa koňa nemáte,“ podotkol Darnell bez trpkosti, „to je v poriadku. Hlavná vec, že kráľ ma potrebuje, ale pošle za mnou vojnového veterána a Syna súmraku, ktorý by v momentálnom citovom rozpoložení toho tiež veľa nenarobil. A nie je schopný poslať mi ani dopravný prostriedok. To sú dneska móresy,“ s povzdychom sa vybral cez húštinu svojej záhrady niekam za dom.
„Aké citové rozpoloženie? Čo si tým myslel?“ vyzvedal Ascall.
„Akoby si nevedel! Samozrejme, že hovorím o Volianovej najstaršej dcére. Zdá sa, že ti neukradla iba srdce ale aj rozum. Kam tento svet speje?“ s povzdychom pokrútil hlavou.
„To sa teda mýliš,“ namietol Ascall, „ja s Helenou nič nemám!“
„Ale budeš mať, to sa neboj,“ skonštatoval Darnell sucho, „a nebude za veľmi dlhú chvíľu. Ale tvoj brat bude v tomto smere trochu rýchlejší. Na tvojom mieste naňho dohliadam. Ešte sa dostane do poriadnych problémov.“
Ascall vrhol spýtavý pohľad na Lormenta.
„Nevšímaj si to,“ vzdychol si princ, „namýšľa si, že vidí budúcnosť a vie preniknúť aj do ľudských duší. Odjakživa predpovedal môjmu otcovi hlúposti.“
„Za ten čas som sa však vo svojom umení zdokonalil,“ prehodil Darnell ponad plece, „ale neverte, ak nechcete. Napokon zistíte sami, že mám pravdu. Prečo sú len ľudia takí sprostí?“ Pokrútil hlavou.
„Kam to vlastne ideme?“ chcel vedieť Lorment, „cesta predsa vedie tadiaľ.“
„Ja dobre viem, kadiaľ vedie cesta, ale nepôjdem predsa peši, nie? A keď ste neboli schopní zadovážiť mi ani obyčajnú mulicu, tak sa o to musím postarať sám. Tak teraz nefňukajte,“ preliezol plot z posplietaných púštnych ruží, až sa dostal do zadnej časti záhrady. Tá susedila s bočným prítokom do rieky, ktorý lemovali smutné vŕby. Rástli tu vysoké figovníky a trsy zažltnutej trávy.
Pod jedným stromom ležalo niečo veľké a zjavne živé. Malo to okrovú, šupinatú kožu, dlhý krk a ploché čierne kopytá. Hlavu si skrývalo pod jedným bledým zakrpateným krídlom bez peria.
„Hej, krásavica, prebuď sa!“ zavolal Darnell a hodil do tvora kamienok. Zviera sa zachvelo a zdvihlo hlavu.
Ascall len sťažka v sebe udržal prekvapený výkrik. Zviera malo konskú hlavu, ale za ušami mu vyrastal pár krátkych rožkov. Keď sa postavil, muž si všimol, že krídla sa nápadne podobajú na dračie, hoci boli mimoriadne malé. Srsť sa plynulo striedala s ostrovčekmi lesklých okrových šupín a kožovitými výrastkami, ktoré sa takisto podobali na také, čo má na tele drak.
Darnell podišiel k zvláštnemu tvorovi a pohladkal ho po nozdrách. „Dobré dievča,“ prihovoril sa jej láskavo, „pôjdeme sa trochu prejsť, čo ty na to.“
Zviera vydalo zvuk, niečo medzi zarevaním a erdžaním a pokývalo dlhým krkom.
„Darnell, čo je to?“ spýtal sa Lorment ostražito.
„Hipragon. Nikdy ste o nich nepočuli?“
„Ja áno,“ priznal sa Ascall, „ale myslel som, že je to len legenda!“
„Samozrejme! Tak ako ja som si myslel, že Synovia súmraku sú iba rozprávkou pre naivných,“ Darnell prevrátil oči, „Hipragonov je málo a žijú iba na jednej lúke za Pralesmi. Kométu som vymenil na trhu pri hraniciach púšte za stádo kráv. Neverili by ste, aké bohatstvo sú dnes ľudia schopní pustiť z ruky,“ znova láskavo pohladil čudesného tvora po pysku, „je to najlepšie ťažné zviera na svete. A nikdy sa neunaví.“
„V tom prípade naozaj netuším, prečo sa toľko sťažuješ. Vezmi toho svojho tajomného tvora a poďme.“
Darnell jediným gestom vyzval Kométu, aby ho nasledovala a zviera tak bez zaváhania urobilo. Pohybovalo sa prekvapivo ladne, so vztýčenou hlavou. Srsť sa mu v slnečných lúčoch ligotala ako čisté zlato.
„Ach nie, znova,“ Darnell vyvrátil hlavu k azúrovému nebu, „za dnešný deň som ich tu videl už niekoľkokrát.“
Ascall s Lormentom ho napodobnili. Obaja uvideli, čo kúzelníka tak trápi a ani im to na nálade nepridalo: nad údolím krúžil kŕdeľ veľkých čiernych havranov a prenikavo krákali.

„Dnes si myšlienkami niekde inde,“ podotkla Izabela, sediaca na peľasti postele a pobozkala Sionna na kútik úst, „stalo sa niečo?“
„Nič, čo by sa malo?“ odvrkol Sionn a odtiahol sa, keď sa ho Izabela znovu pokúsila pobozkať, „len menšie nezhody. To je všetko.“
„S Iliannou?“ opáčila Izabela, „ráno odtiaľto vychádzala. Čo tu robila?“
„Prišla ma ošetriť.“
„Odkedy chodí kráľovská dcéra ošetrovať mužov do ich spální?“
„To sa musíš opýtať jej,“ Sionn sa posadil a chystal sa zísť z postele.
„To teda nie,“ Izabela ho jemne zatlačila nazad, „musíš ešte ležať. Rana sa môže znova otvoriť.“
„Áno iste,“ znova sa posadil a zoskočil z postele, „nemám chuť celý deň vylihovať. Už som ležal dosť.“
„A čo chceš robiť?“ mračila sa naňho, „v hrade niet skoro nikoho. Tvoj brat a Lorment skoro ráno odišli.“
„Odišli?“
„Áno. Kráľ im dal nejakú úlohu. Ani Helena tu nie je. Odcestovala na druhý koniec púšte aj so svojou matkou.“
„A Ilianna?“
Izabelina tvár sa pretiahla do namosúrenej grimasy. „Šla na cvičisko, na zadné nádvorie,“ zavrčala a prekrížila si ruky na prsiach, „jedna slúžka mi povedala, že má od rána zlú náladu. Čo sa to medzi vami stalo?“
„To je len čisto naša vec.“
„Skutočne?“ Izabela prižmúrila oči.
„Prosím ťa, prestaň žiarliť,“ vzdychol si Sionn a schmatol svoj meč, „nie som tvoj majetok. Môžem si robiť, čo chcem. A, ak ťa to naozaj tak veľmi zaujíma, s Iliannou sme mali ostrejšiu výmenu názorov kvôli jej nastávajúcemu.“
Izabelu táto poznámka zjavne potešila. „Bude sa vydávať?“ spýtala sa s nádejou v hlase.
„Pravdepodobne. Je to zatiaľ iba dohad.“
„A koho...“
Sionn sa natiahol a rýchlo ju pobozkal na pery. „Žiadne otázky,“ šepol, „aj tak na ne zatiaľ nedostaneš odpoveď. A nech bol toto posledný raz, čo si takto žiarlila.“
„Nechcem, aby si chodil za inými ženami,“ zafňukala tenkým hláskom, z ktorého sa Sionnovi búrila žlč, „ľúbim ťa.“
„Áno, ja viem,“ vzdychol si, „a práve to by si nemala. Uvidíme sa večer. Zatiaľ sa maj.“ Vzal si do ruky čižmy a vyšiel von.
Kráčal rýchlo a srdce mu zúrivo tĺklo. Netušil, prečo sa správal tak odporne. Ešte pred pár dňami by ho takáto oddaná milenka potešila. Niečo sa v ňom zmenilo. A to ho desilo. Nevedel, čo je toho dôvodom, hoci niečo tušil. Ale úporne sa modlil, aby to tak v skutočnosti nebolo.