Synovia súmraku - 20.

„Zaujímavé predstavenie, čo poviete?“ nadhodila Helena, keď sa k nej Ascall opatrne pridal. Ani len slovkom nenaznačila, že by bola prekvapená jeho náhlou prítomnosťou.
„Istým spôsobom,“ pritakal, „ale videl som aj lepšie.“
Helena sa zasmiala: „Iste, na svojich cestách ste sa stretli s vecami, o ktorých my môžeme iba snívať. Ale myslím, že na tunajšie pomery to bolo vystúpenie na mimoriadne vysokej úrovni.“
„Trochu znepokojujúce,“ podotkol Ascall, „najmä tá posledná žena...“
„Aká žena?“ spýtala sa Helena ľahostajne.
„Predsa tá zaklínačka - tá čo spievala!“
„Na žiadnu si nespomínam, asi som si počas jej výstupu chvíľu zdriemla. Som trochu unavená po dnešnej dlhej ceste.“
„Chcel som sa vás na niečo spýtať,“ prešiel k téme.
„Niečo okolo Anastáziinej smrti?“
„To mi povedzte vy. Netuším, prečo, ale mám čudný pocit, že toho viete viac, ako ste mi povedali.“
Helena zastala a počkala, kým okolo nich prejde skupinka dvoranov. „Skutočne máte ten pocit?“ spýtala sa zamyslene, „je možné, že som vám niekoľko vecí zamlčala, ale nič, čo sa týka Anastázie...“
„Prečo ste mi neprezradili, že aj vy ste chceli hľadať Everské zrkadlo?“ dožadoval sa odpovede Ascall.
Helena sa zatvárila pobúrene: „Odkiaľ to viete?!“
„Ak si myslíte, že je to tajomstvo, tak sa skutočne mýlite,“ odvetil stroho, „tak?“
„Áno, je to pravda,“ vzdychla si mladá žena, „ale to bolo dávno. Bola som ešte nerozvážna. Ale dospela som a dnes by som nič také zažiť nechcela.“
„Skutočne?“
Helena znova zastala a zamračene skúmala Ascallovu tvár: „Mám taký pocit, že mi neveríte.“
„To ani neverím. Čo všetko viete o Everskom zrkadle?“
„Všetko som vám povedala!“
„Prezradili ste mi starú legendu a ukázali vyblednutý obraz. Ale nevyjadrili ste sa k tomu vy! Čo si o tom myslíte?“
Helena urobila váhavý krok smerom k mužovi. „V týchto končinách nie je veľmi múdre púšťať si jazyk na prechádzku. A už vôbec nie je múdre zverovať sa cudzím ľuďom so svojimi myšlienkami!“
„Ja som pre vás cudzí?“
Uprela naňho svoje iskrivé oči: „Možno nie natoľko, ako by sa patrilo. A to nie je dobré.“ Znova vykročila vpred, tento krát rýchlejšie. Ascall mal čo robiť, aby jej stačil.
„Tak poviete mi zvyšok toho, čo viete, alebo to z vás mám páčiť po častiach?“ od nervozity Ascall zabudol na etiketu, ale nezdalo sa, že by to Helenu nejako vzrušilo.
„Tu nie,“ zamumlala, „v Zelenom meste majú uši aj steny.“
„Tak kde?“
„V stajniach. Stretneme sa tam o polhodinu.“
Ascall kriticky nadvihol obočie: „A nebude s vami váš nastávajúci?“
„Ten kamsi zmizol hneď po predstavení. Šiel si vraj vybaviť nejaké obchody. Môže byť preč celé hodiny.“
„Len aby.“
„Ešte jedna vec,“ Helena znova zastala a opäť sa otočila tvárou v tvár Ascallovi.
„Čo také?“ chcel vedieť.
„Prezradím vám všetko, čo viem,“ sľúbila, „ale iba pod podmienkou, že toto bude náš posledný súkromný rozhovor.“
„Čože?“ Ascall dúfal, že zle počul. Ale nebolo to tak.
„Musíte mi to sľúbiť,“ nástojila, „v opačnom prípade si budete musieť zháňať informácie inak.“
„Ale čo ak...“
„Nie,“ zašepkala skoro nečujne a podišla k nemu tak blízko, ako jej vlastné svedomie dovolilo, „nijaké čo ak. Ešte raz sa pozhovárame v stajniach a potom už nebudete vyhľadávať moju prítomnosť.“
V Ascallovi sa čosi vzbúrilo, túžilo sa dostať na povrch. Ale niekde v kútiku duše rozumel, prečo to tak musí byť. „V poriadku,“ súhlasil, „nech je po vašom.“
„Som rada,“ utrúsila, ale vôbec to tak neznelo.

Sionn sa zakrádal popod kamenné balkóny, ktoré sa v úzkej kamennej uličke navzájom takmer dotýkali. Sem-tam mu popod nohy prebehol vyplašený pes alebo mačka, raz sa skoro zamotal do popínavého brečtanu, ktorý obrastal priečelie jedného domu. Na svoj vkus sa pohyboval príliš hlučne, ale zdalo sa, že žena s čiernymi vlasmi ho nezačula. Kráčala rýchlo vpred, Sionn sa riadil iba podľa zvukov jej podpätkov na kamennej dlažbe. Žena sa z času na čas rýchlo obzrela, ale mladík sa vždy stihol stiahnuť do výklenkov v stene.
Zaklínačka prechádzala najzastrčenejšími uličkami, vyhýbala sa námestiam, ktoré boli napriek pokročilej nočnej hodine mimoriadne hlučné, vyhľadávala tmavé miesta. Prechádzali toľkými kľukatými uličkami, až sa z toho Sionnovi začala krútiť hlava a v duchu zapochyboval, či bude schopný trafiť znova nazad. V duchu začal uvažovať aj nad možnosťou, že Sia Mera vie, že ju niekto sleduje a pokúša sa ho zmiasť.
Lenže túto myšlienku okamžite zavrhol, keď sa dostali do cieľa. Bola ním ošarpaná budova na konci slepej ulice, kdesi na opačnej strane mesta. Vyzerala tak, že sa môže každú chvíľu zrútiť. Keď sa žena priblížila k dverám a zaklopala na ne, zvnútra sa ozvalo pišťanie myší. Z diery v stene vybehol potkan veľký ako mačka a zmizol v tme. Zaklínačka ho sledovala so značným znechutením.
Vtom sa dvere otvorili a na ženu dopadol pás mihotavého svetla. Sionn stihol skočiť za hrubý ozdobný stĺp, ktorý podopieral balkón susedného domu.
„Už si tu?“ začul chrapľavý hlas, ktorý mu bol viac než známy. Prekvapene ustrnul.
„Trochu mi to trvalo, prepáč,“ odvetila Sia Mera, „musela som ísť bočnými uličkami. Všade niekto striehne.“
„Poď ďalej.“
Sia Mera počkala, kým sa dvere ešte trochu otvorila a prešuchla sa dnu.
Sionn premýšľal iba okamih. Potichu prebehol k veľkému oknu a skryl sa podeň. Tak mal dobrý výhľad na to, čo sa bude diať vnútri, ale jeho vidieť nemohli.
Miestnosť, v ktorej stál Fearchar a Sia Mera, bola pomerne čistá, aspoň v porovnaní so zvyškom domu. V kozube horel oheň a na nízkom stolíku z ebenového dreva stáli dve čaše. Sia Mera neprijala miesto v pohodlne vyzerajúcom kresle, ani nápoj.
„Nemám čas,“ dodala na vysvetlenie, „čochvíľa ma budú zháňať. Naozaj hlúpe chcieť sa stretnúť hneď teraz!“
„Ani ja nemám čas,“ odbil ju Fearchar opovržlivo, „Tartem začína byť netrpezlivý, hlavne odvtedy, ako sem prišli Synovia súmraku!“
„To sú tí dvaja, čo sedeli pri kráľovi?“ spýtala sa zaklínačka a v hlase jej zaznel záujem.
„Presne tí.“
„No, nevyzerajú veľmi nebezpečne. Ale možno by som sa s nimi mohla lepšie spoznať.“
„Neopováž sa,“ Fearchar surovo stisol žene krk, „len sa k nim priblíž a zabijem ťa!“
„Nebodaj žiarliš?“ zacerila sa Sia Mera, „ale prosím ťa! Nemôžeš odo mňa chcieť, aby som ti zostala nadosmrti verná!“
„Ale môžem! A chcem!“
„Si ty ale pokrytec, Fearchar,“ precedila Sia Mera pomedzi zuby. Ani len nenaznačila, že by jej zovretie okolo hrdla spôsobovalo nejakú bolesť, „sám si predsa berieš inú a mne diktuješ, čo mám robiť.“
„Ja to robím kvôli našej veci,“ odsekol muž, „ale ty...ty sa len zahrávaš.“
„V tom máš pravdu,“ hlas zaklínačky bol odrazu jasnejší a nebezpečnejší, „ja sa vždy hrám. A vždy víťazím. Dám ti jednu radu, Fearchar. Staraj sa o veci, o ktoré sa starať máš. Za to,“ jemne mu prešla prstami po tvári, „dostaneš to, po čom túžiš. Ale nestaraj sa o to, čo robím ja, nech je to čokoľvek. Inak sa naše priateľstvo môže veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť.“
„Ja ťa už nenávidím,“ zachripel a surovo si ju pritiahol bližšie, „za pocity, ktoré vo mne vyvolávaš!“
„Je naozaj smiešne, ako ľahko možno mužov obalamutiť,“ usmiala sa naňho, „a ako zaťažko príde zbaviť sa ich!“
Chvíľu si vzájomne hľadeli do očí, medzi nimi pulzovalo napätie, Sionn ho takmer videl kmitať sa vo vzduchu. Potom, odrazu Fearchar pustil ženine hrdlo a odtisol ju od seba.
„Máš to?“ spýtal sa jej ponuro.
„Samozrejme, že mám. Čo si o mne myslíš,“ jej hlas odrazu nabral vecnejší tón. Zo záhybov plášťa si vytiahla strieborný predmet a hodila ho na stôl. Sionn uvidel niečo okrúhle a strieborné, zavesené na tenkej retiazke. „Ľahšiu úlohu si mi už dať naozaj nemohol.“
„Úlohy rozdáva Tartem, nie ja. Keby to bolo na mne, nikdy by som ťa do tohto nezatiahol.“
Sia Mera sa rozosmiala. Znelo to desivo a zároveň krásne. Sionn si uvedomil, že ho znova pochytila ľahká malátnosť. Potriasol hlavou, aby sa toho zbavil a započúval sa ešte úpornejšie.
„Neviem, ako by ste si bezo mňa poradili s tou prostrednou kráľovskou dcérou,“ začul Siu Meru, „ste obyčajní zbabelci. Ja som bola predsa tá, ktorá zdvihla meč a spôsobila jej rany, ktoré následne prilákali dravcov! Aj jej medailón som vzala ja! Vy ste neboli schopní pohnúť ani prstom!“
„Nemohli sme, to dobre vieš,“ zavrčal Fearchar, „obaja sme kráľovi obľúbenci! Vieš, ako by zareagoval, kebyže zistí, že sme zavraždili jeho dcéru!“
„Možno by sa to nikdy nedozvedel,“ podotkla Sia Mera potichu.
„Áno,“ uvedomil si, „nebyť tých dvoch!“
Sionn pocítil, ako sa mu po chrbte šíri chlad. Prikrčil sa hlbšie do tieňa okna a chvíľu sa neodvažoval vystrčiť hlavu. Bolo jasné, že kebyže ho tu objavia, už sa nevráti späť živý.
„Nevieš, na čo ich vlastne Tartem potrebuje?“ zaujímala sa Sia Mera.
„Netuším,“ odvetil Fearchar, „vraj sú veľmi dôležitou súčasťou nášho plánu. Ak je to naozaj tak, všetko nám prezradí, keď bude čas.“
„Len aby,“ utrúsila zachmúrene, „nerada zostávam mimo diania.“
„V tejto chvíli som trochu mimo diania aj ja,“ poznamenal Fearchar neveselo, „ale teraz sa treba sústrediť na naše najväčšie úlohy. Máme dva medailóny. Potrebujeme ešte zvyšné štyri.“
„O to sa postarám,“ prikývla zaklínačka, „a ako to vyzerá s tým útokom?“
„Ares nám podá konkrétnejšie informácie až o dva týždne,“ odvetil Fearchar, zjavne dosť roztrpčený touto skutočnosťou, „dnes vycestoval k Pralesom. Možno sa mu podarí presvedčiť ich čo najviac.“
„Nech to už bude akokoľvek, Voliana čakajú horúce chvíle,“ podotkla Sia Mera škodoradostne.
„To iste.“
Chvíľu vládlo v miestnosti ticho. Sionn sa odvážil pozrieť dnu a zbadal, že Fearchar a Sia Mera sa oddávajú činnosti, ktorá nemá s Anastáziou ani s ním veľa spoločného. Čo najtichšie sa vzdialil od okna a rozbehol sa ulicou späť tam, odkiaľ prišiel.