Synovia súmraku - 21.

Helena postávala pred boxom svojej tmavosivej kobyly Nelly a nežne sa jej prihovárala. Keď zbadala siluetu postavy, ktorá sa k nej obozretne približovala, znehybnela a ľavou rukou si siahla na opasok.
„Len pokoj, to som ja,“ ozval sa Ascall chlácholivo.
„Ach,“ uvedomila si, „prepáčte, nevedela som...“
„To je v poriadku,“ pristúpil celkom k nej a oprel sa o dvere boxu.
„Mali by sme tu byť sami,“ poznamenala tichým hlasom, „paholci už spia a zopár sluhov, čo sa tu potulovali, som poslala preč.“
„To je dobre.“
Helena naňho vrhla čudný pohľad. Ascall v ňom zbadal zmes pocitov, ale ani jeden z nich nedokázal s úplnou istotou dešifrovať.
„Na čo myslíte?“ spýtal sa jej.
Helena sa pousmiala: „To je veľmi netaktná otázka. Také veci sa nemôžete len tak pýtať.“
„Ale môžem - a hlavne vás.“
Helena sa rozpačito odtiahla a prehrabla si vlasy, „chceli ste predsa vedieť, čo všetko viem o Everskom zrkadle a Anastázii, nie sme tu kvôli spoločenskej konverzácii. Tak chcete počúvať, alebo nie?“
„Samozrejme, že chcem.“
„Tak pozorne počúvajte. Už to viac opakovať nebudem.“
„Môžete začať.“
Helena chvíľu nervózne hladkala Nellu po hodvábnej srsti na pysku. „To, že som kedysi chcela ísť hľadať Everské zrkadlo spolu s Anastáziou, je pravda,“ začala váhavo, „a tiež je pravda, že ma to po jej odchode tak celkom neopustilo. Ba práve naopak. Hnev a sklamanie z toho, že ma nechala v Zelenom meste, ma vyburcoval, aby som sa sama pokúsila na niektoré veci prísť. A tak som začala pátrať. Prešla som všetky knižnice, až sa mi podarilo zhromaždiť pomerne dosť materiálu, ktorý nemal byť nikdy odhalený.“
„Pozorne počúvam.“
Helena si chvíľu nervózne hrýzla peru. „Pred mnohými rokmi zrkadlo skutočne odviezli do jedného údolia,“ zamrmlala ticho, „ale ten posol vtedy nezomrel. Usadil sa tu na príkaz môjho starého otca Leonarda. Mal zrkadlo chrániť svojím telom a nikdy ho nepustiť z očí. Údajne prežil na tom mieste pár šťastných rokov. Keď zomrel Leonard a na jeho miesto nastúpil môj otec, dostalo sa mu do uší, že zopár ľudí zo Zeleného mesta, sa pokúša Everské zrkadlo nájsť. Zľakol sa a chcel údolie opustiť.“
Helena neisto pozrela na Ascalla, ktorý vraštil čelo a upieral neprítomný pohľad niekam do uličky. „Pokračujte, prosím,“ požiadal ju.
„Nikdy však odtiaľ neodišiel,“ zamrmlala, „v tú noc vtrhli do dediny nejakí muži, dedinu vyrabovali, vypálili a obyvateľstvo vyvraždili...je vám niečo?“ s obavami pozrela na Ascalla, ktorý odrazu zbledol v tvári.
„Nič, len hovorte!“
„Tak teda...hovorí sa, že tí muži prišli hľadať zrkadlo. Ibaže ho nenašli. Keď prehľadali každý kúsok údolia a bez úspechu, rozhodli sa odísť. V tej dobe sa o pokuse nájsť zrkadlo dopočul aj môj otec a okamžite do údolia vyslal hliadku. Našiel síce iba ruiny, ale zároveň aj neporušené Everské zrkadlo, ukryté v podzemí, ochraňované už mŕtvym Leonardovým poslom a jeho manželkou.“
Helena prerušila rozprávanie a vystrašene sledovala Ascalla, ktorý sa začal prechádzať sem a ta, mädliac si ruky. Keď zachytil jej pohľad, usmial sa, ale vyzeralo to skôr ako grimasa. „Rozprávajte,“ zdôraznil, „dokončite to!“
„Nuž teda...“ Helena prestala sledovať zjavne nervózneho Ascalla a znova začala hladkať Nellu, „podľa toho, čo mi rozprávalo zopár vojakov, vraj otec doniesol zrkadlo späť do hradu a požiadal svojho priateľa, čarodeja, aby ho niekam ukryl. Od tej doby ho nik nevidel a na dlhý čas zmizlo z povedomia ľudí.“
„Povedzte mi jednu vec,“ požiadal ju, „ako sa volalo údolie, kde bolo ukryté Everské zrkadlo?“
Helena sa zatvárila zmätene: „Nechápem, na čo vám to bude.“
„Ak je to skutočne tak, ako si myslím, tak je to viac ako dôležité!“
Princezná zmraštila tvár, v úsilí spomenúť si. „Volali ho Polnočné údolie,“ rozpamätala sa, „alebo aj Údolie mesiaca. Verili v silu noci.“
Ascall zareagoval neuveriteľne prudko. Bleskovo cúvol od Heleny, akoby ho tie slová udreli do tváre a chytil sa steny za sebou. „Neuveriteľné,“ zamrmlal zdesene, „ako...ako sa to mohlo stať?“
„Čo ako sa mohlo stať?“ nechápala.
Ascall na jej otázku neodpovedal priamo. „Niečo sa vás spýtam. Ste aj vy ochotná chvíľu počúvať? Pretože teraz vám ja porozprávam jeden príbeh.“
„Hovorte,“ vyzvala ho Helena a pristúpila trochu bližšie.
„Je to už mnoho rokov, čo so sebou nosím desivé obrazy z minulosti,“ rozhovoril sa. Z tváre mu nemizol napätý výraz. „A nech už prešlo hocikoľko času, stále sú rovnako jasné a rovnako bolestné. Hoci som za ten čas prežil toho už skutočne veľa, stále považujem tento zážitok za ten najjasnejší a najdôležitejší. V ten deň sa zmenil môj a bratov život. Navždy.“
Helena napäto čakala, čo bude ďalej, neodvažujúc sa Ascalla prerušiť.
„O všetko sme vtedy prišli,“ rozprával ďalej, „aj moje skutočné meno je pre mňa cudzie. V tú noc, keď našu dedinu napadli jazdci na čiernych koňoch, som mal osem rokov a Sionn štyri. Muži vypálili dedinu, vyvraždili našich priateľov, susedov a...zabili aj našich rodičov. Videli sme, ako sa otec vrhol oproti jednému jazdcovi v čiernom plášti s červeným erbom na prsiach. Neznámy ho bez milosti bodol mečom. Môj otec začal kričať, nariekal a prosil. Potom sa pomaly odtiahol do ústrania a bezvládne sa zvalil na staré drevené dvere, ktoré viedli dole do pivnice. Nik okrem otca tam nikdy nemal povolený prístup,“ Ascall sa nadýchol, aby nadobudol odvahu, ktorá ho postupne opúšťala. Toľké roky dusil tento príbeh v sebe, že sa mu videl ako rozprávka a nie ako skutočnosť.
„Hovorte ďalej,“ poprosila ho Helena. V očiach sa jej leskli slzy, ale aj niečo ako poznanie. Ascall vedel, že pochopila. Už nebolo cesty späť. Musel jej to dorozprávať.
„Moju matku,“ vyhŕkol trochu hlasnejšie, ako chcel, čím sa snažil potlačiť smútok, ktorý ho postupne ovládal, „znásilnili a zavraždili priamo pred mojimi očami. A ja som sa ani nepokúsil ju ochrániť,“ sťažka sa nadýchol, „mal som čo robiť, aby som sám prežil. Utŕžil som niekoľko škaredých rán,“ akoby náhodou si prešiel po jazve na čele, na líci a na hrdle, „takmer bezvládny som z posledných síl vyhľadal brata a uchýlili sme sa do trosiek nášho domu. Tam, pri telách otca a matky, sme polomŕtvi od strachu, bolesti a žiaľu prečkali celú noc. Sionn sa o mňa svedomite staral, aby som nevykrvácal.
Nasledujúce ráno do dediny pricválali ďalší jazdci. Báli sme sa, že sú to tí istí a ušli sme do lesa. Tam, pri starej lesnej studničke, sme zložili s bratom prísahu, spečatenú našou vlastnou krvou,“ ukázal Helene jazvu na dlani, ktorá sa ťahala od zápästia až po koreň prostredníka, „až do našej smrti budeme pomáhať ľuďom, ktorí našu pomoc budú potrebovať. V ten deň zomreli dvaja synovia roľníka a narodili sa Synovia súmraku. V ten deň z lesa odchádzali dvaja muži, Ascall a Sionn, bojovníci za práva slabých a bezbranných.“
„Ascall,“ šepla. Z jej úst znelo jeho meno sladko a nežne. Ascall privrel oči. Už dlho ho nevyslovil nik iný okrem Sionna. Bol to čudný pocit. Akoby sa vzdal veľkej časti svojej duše. „Ale...to nie je vaše skutočné meno, však?“
Otvoril oči. „Kedysi žil chlapec s mojím srdcom, ale s iným menom,“ odvetil vyhýbavo, „ale to už je veľmi, veľmi dávno. Tie časy patria do minulosti. Som Ascall, Syn súmraku.“
„A syn Leonardovho posla,“ dokončila miesto neho, „syn strážcu Everského zrkadla.“

Sionn sa s Ascallom a Helenou zrazil na schodoch, vedúcich do hradu.
„Musím ti niečo povedať!“ vyhŕkol vzrušene, „neveril by si, čo...“
„Aj ja ti musím niečo povedať,“ odvetil Ascall. V jeho mdlých očiach chýbala akákoľvek žiara, čo Sionna značne znepokojilo.
„Stalo sa niečo?“
„Áno stalo. Ale tu sa o tom rozprávať nebudeme. Choď sa umyť,“ kriticky si premeral jeho špinavý odev a tvár.
„Mal som trochu problémy dostať sa sem,“ odpovedal na vysvetlenie, „Zelené mesto nie je dvakrát najmenšie.“
„V poriadku. Daj sa dokopy. Stretneme sa u mňa za štvrťhodiny.“
Sionn prikývol. Potom vrhol na Helenu neistý pohľad: „Princezná...?“ v oslovení zaznela otázka, ktorú Ascall okamžite pochopil.
„Stáva sa našou spojenkyňou,“ objasnil bratovi.
„Pôvodne som mala v úmysle držať sa od vás ďalej,“ poznamenala, „ale isté...okolnosti mi tu nedovoľujú.“
„Všetko ti vysvetlím,“ ubezpečil ho Ascall.
Sionn prikývol, ale bolo to skôr zdvorilé ako chápavé gesto. Mierne sa Helene uklonil, obišiel Ascalla a zamieril do hradu.