Synovia súmraku - 22.

Keď sa o pätnásť minút zjavil v Ascallovej spálni, bol ešte netrpezlivejší. Nervózne sa prechádzal hore-dolu po miestnosti, očakávajúc bratov príchod. Z času na čas neisto zazrel na Helenu, netušiac, či sa jej oplatí veriť. Princezná mu pohľady vracala neutrálnym úsmevom.
Vtom buchli dvere a v izbe sa zjavil Ascall. „Prepáčte, chvíľu to trvalo, ale mám to,“ zamával hrubou knihou viazanou v zelenej koži.
„Čo je to?“ chcel vedieť Sionn.
„Neskôr,“ pokrútil hlavou a sadol si na posteľ, „najprv mi povedz, čo si sa dozvedel ty.“
A tak Sionn nemal na výber a začal rozprávať. Taktne vynechal časti, ktoré sa týkali Fearcharovej nevery a sústreďoval sa na ich najdôležitejší problém - a síce, zavraždenie Anastázie. Zoširoka vylíčil bratovi a princeznej rozhovor medzi Fearcharom a Siou Merou a vyjadril aj svoje dohady, že napokon splnili to, čo od nich kráľ chcel.
„Takže,“ šepla Helena, trasúc sa od zúrivosti, „celý ten čas...v tom mal prsty môj budúci manžel a otcovi Stopári? To oni dali zavraždiť Anastáziu? A urobila to jedna z tých kočovníkov?!“
„Bohužiaľ,“ prisvedčil Sionn.
„Ale...prečo? Prečo to barbarstvo?!“
„Mňa by zaujímalo niečo iné,“ ozval sa Ascall, „ak si sa s Fearcharom zasnúbila iba dva dni pred našim príchodom, ako je možné, že v tom všetkom mal prsty?“
„Viem, kam tým mieriš a tá predstava sa mi nepáči,“ utrúsil Sionn.
„Chcete povedať, že manželstvo s Fearcharom malo byť dopredu pripravené?“ vyhŕkla Helena zdesene.
„Asi to tak bude. Inak by to všetko bola priveľká zhoda náhod.“
Helena sa prudko postavila a začala sa prechádzať po miestnosti. Bratia ju sledovali s istými obavami, akoby očakávali, že každú chvíľu vyskočí z okna, aby tak ukončila svoje trápenie. Miesto toho sa jej vrásky na tvári vyhladili a s výrazom, ktorý sa dal vyložiť len ako výraz porozumenia, sa otočila k dvom zarazeným mužom: „Doviedol ho môj otec. Od začiatku sa k nemu správal nezvyčajne priateľsky a dôverne. Tvrdil, že je to ctihodný bojovník, ktorý by sa chcel usadiť. Zaobchádzal s ním ako so seberovným. A....môj otec poznal odpovede na otázky, ktoré som kládla nápadníkom!“ Výraz v jej tvári sa zmenil na čisto zúrivý.
„Podviedol ma,“ zavrčala a zaťala päste, „všetko dopredu pripravil tak, aby som si vzala Fearchara! Ale potom....potom je aj on ich komplic!“ Tvár jej odrazu obelela a rázne zamierila k dverám.
„Moment, kam idete?“ Ascall vyskočil a schmatol ju za lakeť.
„Za otcom! Požadujem vysvetlenie! Chcem, aby mi povedal do očí, že má niečo so smrťou mojej sestry!“
„Nie, to nesmiete!“ Ascall ju neobyčajne surovo stiahol späť. Helena sa vytrhla z jeho zovretia, na tvári sa jej zjavil úžas a bolesť.
„Kde ste nechali svoje spôsoby, pane?!“ vyprskla jedovato, „nemôžete so mnou takto zaobchádzať!“
„Keď sa prestanete správať ako hysterka, tak aj ja zmiernim svoje konanie,“ odsekol Ascall a prekvapujúco zvýšil hlas.
Helena naňho chvíľu v šoku hľadela, potom sa upokojila.
„Je mi to ľúto,“ hlesla a sadla si na posteľ, „nechala som sa uniesť.“
„To sa stáva,“ upokojil ju Ascall, „nemajte strach, my na vás dohliadneme. Teraz nie je vhodné, aby sme sa správali unáhlene. Váš otec ide, podľa mňa, vo všetkom nevinne. Neverím, že niekto jeho kvalít a rozumových schopností by sa pokúsil postaviť proti vlastnej ríši.“
„A navyše,“ doložil Sionn, „ak by bol kráľ skutočne ich komplic, neukrývali by sa po kadejakých spadnutých kuticiach, ale zhovárali by sa s ním priamo v hrade.
Helena na to nepovedala nič, iba si zotrela z líca vzdorovitú slzu.
„Dobre teda,“ prehovoril Ascall znovu, tento raz trochu ráznejšie, „myslíš, že najzložitejšie bude presvedčiť Voliana o našej pravde. Bohužiaľ, máme uňho menšiu dôveru ako Stopári, čo nám značne komplikuje situáciu.“
„Myslel som, že svoj kus práce sme už urobili,“ podotkol Sionn, „zistili sme meno Anastáziinho vraha. Ostatné už je na kráľovi a jeho mužoch.“
Sionn zbadal, ako si jeho brat a Helena vymenili neisté pohľady. „Asi by sme ti mali teraz povedať my, čo sme zistili,“ povedal zdráhavo.
„To by ste mali - teda ak je to dôležité.“
„Ver, že nič dôležitejšie si za svoj život nepočul.“
Sionnovi sa rozšírili oči. Jeho brat nezvykol zveličovať a všetko, čo povedal, vždy presne platilo. „O čo ide?“
„Nie som si celkom istý, či to chceš počuť,“ Ascall siahol po knihe v zelenej väzbe, ktorá doteraz pokojne spočívala na stolíku vedľa postele.
„Len hovor,“ Sionn si prekrížil ruky na prsiach a oprel sa dozadu na stoličke.
„Ja viem, že je to hlúpa otázka, Sionn, ale čo si pamätáš z dňa, keď zomreli naši rodičia?“
Sionnova tvár sa zachmúrila: „Ako to súvisí s tým, čo sa deje v Zelenom meste?“
„Neuveríš tomu, ale veľmi.“
„No...“ Sionn si zahryzol do spodnej pery, „nič konkrétne sa mi nevybavuje. Ale spomínam si na krv a bolesť. A na noc, ktorú sme strávili pri dverách našej pivnice. A tiež si spomínam na pach dymu a spálených tiel, na čiernu zem a na dupot konských kopýt...prvá ozajstná spomienka je, ako stojíme v lese a rozrezávame si tvojím nožom dlane...“ potriasol hlavu, keď mu začali spomienky prenikať do srdca a oživovať dávno mŕtve časti jeho duše, „ale to všetko vieš. Zhovárali sme sa o tom snáď tisíc krát. Prečo to chceš vedieť?“
„Keď si mal asi rok, otec nám často rozprával rozprávku o mužovi, ktorý ušiel z veľkého kráľovstva, aby ochránil čosi veľmi mocné. Čo ti to pripomína?“
Sionnovi sa začalo vyjasňovať. „Everské zrkadlo?“ opáčil neveriacky, „ten príbeh bol o Everskom zrkadle?“
„Nielen to,“ povzdychol si Ascall, „bol to príbeh o našom otcovi!“
Sionnovi chvíľu trvalo, kým porozumel, kam tým jeho brat smeruje. Zdesene sa narovnal.
„Už chápeš?“ povzdychol si Ascall, „To on ochraňoval Everské zrkadlo celý život! A preto do našej dediny vtrhli tí muži!“
„Žartuješ? Ale to predsa...nie je možné!“
„Počítaj roky,“ vyzval ho Ascall napäto, „len počítaj a uvedomíš si, že všetko do seba pekne zapadá!“
„Ale...náš otec bol roľník! Nijaký kráľovský posol!“
„Celé roky žil v utajení. Leonard mu to výslovne nakázal. Tu máš dôkaz,“ otvoril zelenú knihu a posunul bratovi text, napísaný rukou. „Kráľov denník. Aj Helena z neho čerpala, keď pátrala po zrkadle. V tomto zápise sa hovorí o tom, ako sa kráľ zbavil Everského zrkadla. Daroval ho svojmu najschopnejšiemu mužovi, ktorý sa volal Salron!“
„Ako náš otec,“ zamrmlal Sionn zhrozene.
„V inej knihe, ktorú som čítala,“ dodala Helena, „sa zas hovorí, ako si Salron založil v Polnočnom údolí rodinu. Jeho manželka Marwianna mu porodila dvoch synov! Verilo sa, že sú mŕtvi, ale ich telá sa nikdy nenašli.“
„Kto?“ spýtal sa Sionn a ako uhranutý zízal na stránku knihy, „kto ich zavraždil?“
„Vtedajší Stopári,“ odvetila Helena nervózne, „Tartemov otec Alberich.“
„Takže to znamená, že toto nie je len váš boj,“ Sionn sa zahľadel na Helenu, „ale aj náš. Hlavne náš!“

Sionn túžil iba spať. Cítil sa dolámaný a hlavu mal tak plnú, až sa bál, že môže vybuchnúť. Novinky, s ktorými ho oboznámil Ascall, sa mu síce zdali šokujúce, ale nebol schopný na ne nejako reagovať. Od tej doby, čo sa všetko toto udialo, už uplynulo priveľa času. Nechcel nad tým uvažovať. Odrazu sa svojej minulosti strašne bál.
S povzdychom si sadol na posteľ a vyzliekol si krátky kabát a košeľu. Iba v nohaviciach zostal sedieť a civieť von oknom. Zadné nádvorie zalievalo jemné svetlo mesiaca a miliónov hviezd. Zbadal sedem hviezd, usporiadaných do špirály. Bolo to súhvezdie Večnosti. Znázorňovalo kolobeh života a jeho návrat k pôvodnej podstate. Najjasnejšiu hviezdu v ňom, ktorá žiarila presne v strede, volali Veľká matka. Bola patrónkou tejto ríše. A Sionn mal v tej chvíli pocit, že sa mu prihovára, upokojuje ho, že všetko dobre dopadne a že jeho cesta sa v Zelenom meste nekončí.
Vtom k nemu doľahlo škrípanie pántov. Odvrátil zrak od okna a zadíval sa k dverám svojej spálne. Boli otvorené a na prahu stála vysoká štíhla postava. Sionn ju spoznal okamžite, nemusela ani nič povedať.
„Ilianna?“ prekvapene sa postavil a urobil dva váhavé kroky k princeznej, „čo tu robíš?“
„Musela som ťa vidieť,“ odpovedal mu tlmený hlas. Postava vykročila z tieňa. Keď na ňu dopadlo mesačné svetlo, Sionn uvidel, že Ilianna sa tvári inak ako obyčajne. V jej pohľade bolo čosi vášnivé, čosi, čo sa ho pokúšalo zviesť.
„Ilianna,“ znova vyslovil jej meno a ustúpil späť k posteli, „deje sa niečo?“
„Zatiaľ nie, teda aspoň dúfam,“ Ilianna pomaly postupovala smerom k nemu, „teda ak nerátame moju túžbu po tebe.“ Bola tak blízko, že Sionn cítil jej dych na tvári. Natiahla k nemu ruky a vzala do nich jeho tvár. „Čakala som pridlho.“
„Zbláznila si sa?“ Sionn sa pokúsil ustúpiť, ale už nebolo kam. Za sebou mal iba posteľ a stenu.
„Zbláznila. Vo chvíli, ako som ťa spoznala,“ zaševelila, „nehovor, že ty nič necítiš.“
„Ilianna, prestaň,“ podarilo sa mu vyslobodiť z jej zovretia. Obišiel posteľ a zastal pri okne, „toto nie je dobrý nápad.“
„A prečo by nebol?“ šepla zmyselne a znova sa presunula k nemu, „nik nás nevidí. Sme tu celkom sami. Ak by sa ti to nepáčilo, môžeš sa tváriť, že sa to nikdy nestalo. Ale pochybujem, že k čomusi takému dôjde.“
„Neviem, čo sa ti stalo, ale toto určite nechceš,“ znova odskočil od jej žiadostivých rúk, „prosím ťa, odíď!“
„Nie, to teda nie!“ presunula sa k nemu takou rýchlosťou, že si to sotva stihol všimnúť, „ja viem, že po tom túžiš rovnako ako ja. Tak sa nenechaj prosiť. Nemôže byť predsa nič krajšie, ako splynutie dvoch ľudí, ktorí sa milujú.“
Sionn zacítil, ako mu Ilianna ovinula ruky okolo hrdla. Už nedokázal odporovať. Natiahol sa k nej a ona pritisla svoje pery na jeho.