Synovia súmraku - 23.

Bozkávali sa dlhé minúty. Sionn prestal premýšľať, nechal sa zaplavovať pocitom pokoja a vášne, ktorá ho napĺňala. Pritiahol si Iliannu bližšie k sebe a perami prešiel po línii jej sánky. Zavzdychala a jednou rukou ho pustila. V strachu, že sa od neho pokúsi odtiahnuť, ju chytil pevnejšie.
A vtom zacítil, že sa mu o hrdlo opiera niečo iné ako Iliannina hlava. Bolo to studené a kovové. Spustil ruky k telu a odtiahol sa. Pred ním nestála Ilianna, ale žena s úzkou tvárou, olivovou pleťou, havraními vlasmi a čiernymi očami. Sia Mera. Zaklínačka. Na perách jej pohrával pobavený úsmev, zatiaľ čo pridŕžala mužovi pod krkom dýku so zvlnenou čepeľou.
„Tak?“ šepla stále tým istým zmyselným hlasom, „ako sa ti to pozdáva? Dúfala som, že táto podoba na teba zaúčinkuje.“
„Čo chceš?“ zasipel Sionn a o krok ustúpil.
„Nič, čo by si mi mohol dať, Syn súmraku,“ odpovedala Sia Mera pokojne, „ale jednu vec predsa - tvoj život! Videla som, že ma špehuješ a viem, že si si vypočul môj rozhovor s Fearcharom. Takže už vieš všetko!“
„Zavraždila si Anastáziu!“ zasipel.
„Nie, ona sa zabila sama,“ odpovedala zaklínačka neúprosne, „začala pátrať po minulosti, ktorú nikto nikdy nemal odhaliť! Bolo potrebné sa jej zbaviť.“
„A čo teraz? Spolu s Tartemom a Fearcharom sa budete potulovať po hrade a hľadať zrkadlo?“
„Nejako tak si to predstavujem, ale je to trochu zložitejšie. No doteraz som vždy dostala, čo som chcela. Preto som si istá, že tento raz to nebude inak.“
Sionn pocítil, že tlak noža na jeho hrdlo zosilnel. Z ranky vytiekol prúd krvi. Nahol sa trochu dozadu, aby získal viac priestoru a zaútočil. Jeho ruka vystrelila ako kobra a stisla ženinu ruku v železnom zovretí. Sia Mera vykríkla od prekvapenia a bolesti a dýku pustila na zem. Dvaja protivníci od seba na zlomok sekundy odskočili. Sionnovi to stačilo na to, aby našiel pevnú zem pod nohami a vytasil meč. Sia Mera v tej chvíli vytiahla z puzdra pod šatami ďalšiu dýku, asi o polovicu väčšiu ako tá predošlá.
Sionn nečakal, kým sa jeho protivníčka rozhodne znova zaútočiť. Rozbehol sa oproti nej a niekoľkokrát sekol mečom vo vzduchu. Sia Mera sa zasmiala a uskočila preč z dosahu jeho zbrane. „Zdá sa, že tie reči o tvojich kvalitách sú trochu zveličené,“ poznamenala. Sionn vedel, že sa ho pokúša vyviesť z miery a rozhodol sa jej slová nevnímať. Podarilo sa mu obísť ju a zozadu ju objal okolo pása. Meč jej priložil k hrdlu.
„Takže sa ti to predsa len páčilo,“ zaševelila tichým hlasom, „mohla som si to myslieť. Máš pre tú princeznú prílišnú slabosť. Ale ani mne nedokážeš odolať.“
Sionn chcel jej slová vyvrátiť a jeho pozornosť na okamih zoslabla. Sia Mera to naplno využila, prudko sa zvrtla, podrazila mužovi nohy a zaútočila naňho svojou dýkou.
Sionn sa prekotúľal na pravý bok a nôž sa zaryl do kamenných dlaždičiek v podlahe. Sia Mera zúrivo zasyčala a opäť sa rozohnala. To už bol Sionn na nohách, pripravený znova sa brániť.
Lenže skôr, ako stihol vykonať nejaký výpad voči svojej protivníčke, telo mu zaplavila pálčivá bolesť. Jeho srdce bilo desaťkrát rýchlejšie ako obyčajne a mal pocit, akoby mu doň ktosi bodal žeravé ihly. Na čelo mu vystúpil ľadový pot a skričal. Znova sa zviezol na zem.
„So mnou sa neradno zahrávať,“ šepla zaklínačka. Sionn si napriek bolesti všimol, že jej oči už nie sú čierne ale jantárové a horí v nich akýsi nebezpečný plameň. Nejakým spôsobom mu počarovala. Viac spozorovať nedokázal, pretože mu telom preletel ďalší kŕč a on sa schúlil do klbka. Zacítil tlak na nohách a keď znova zdvihol pohľad, uvidel, že Sia Mera na ňom sedí a pomaly sa skláňa bližšie k jeho tvári. V ruke sa jej matne zaleskla čepeľ noža. „Vždy dostanem, čo chcem,“ zaspievala mu do ucha, „a nikto mi nebude stáť v ceste. Si hlupák, keď si sa rozhodol dnes ma sledovať. Možno by si si požil o pár dní dlhšie.“ Sionn sa pokúsil žene vzdorovať, ale jej kúzla ho prinútili ležať pokojne. O hrdlo sa mu oprela jej dýka. Naskočili mu zimomriavky. „Teraz budeš pykať za svoju trúfalosť,“ zašepkala sladko, „ale musím povedať, že to nerobím rada. Škoda ťa,“ pohladkala ho ostrím dýky po perách, „možnože na inom mieste a v inom živote by sme mohli viesť iný rozhovor. Ale čo už.“ Čepeľ sa mu znova zarezala do kože na krku. Sionn zacítil horúcu krv, ktorá mu vo väčšom prúde stekala po nahom tele.
Odrazu sa dvere jeho spálne rozleteli a nejaká tmavá šmuha sa vrhla priamo na zaklínačku. „Nie!“ zaznel výkrik. Sia Mera a tajomný muž odleteli do vzdialenejšieho kúta izby, kde dychčali v tichom zápase.
Kúzla prestali účinkovať a Sionn sa sípavo nadýchol. Hlava sa mu točila a pred očami mu poskakovali žlté bodky. Pomaly sa posadil. Prekvapený zistil, že vo dverách do jeho spálne stojí Ascall s napriahnutým mečom, Helena, biela v tvári a Ilianna s nepreniknuteľným pohľadom a rukami zaťatými v päste.
„Si v poriadku?“ spýtal sa Sionna Ascall a pomohol mu na nohy.
„Celkom,“ prikývol, „len krátka výmena názorov.“
„Nie je to tá zaklínačka?“ prižmúrila oči Ilianna, sledujúc dvoch bojujúcich ľudí v kúte miestnosti.
„Áno,“ prisvedčil Sionn a vrhol na brata veľavýznamný pohľad. Ascall rýchlo pochopil, prečo sem Sia Mera prišla a len mlčky prikývol.
„Vstávaj, no tak!“ muž v rohu miestnosti sa postavil a násilím vytiahol na nohy aj zaklínačku. Tvár mala bielu ako stena, škrípala zubami a drmolila slová v akomsi prazvláštnom jazyku. Sionna však viac zaujal muž, ktorý ju držal za lakeť. Bol to Tartem.
„Čo tu ty robíš?!“ znova tasil meč.
„Naozaj krásny prejav vďaky, len čo je pravda,“ prehodil Tartem ironicky a otočil sa k Ascallovi: „Tvoj brat by sa mal naučiť slušnému správaniu.“
„On je slušný dosť,“ odvetil Ascall pokojne, „veď ťa predsa nepodrezal. Ale teraz to môžeš pokojne odložiť,“ pokynul Sionnovi, „na dnes bolo súbojov dosť.“
„Čo bude s ňou?“ spýtala sa Ilianna, prepichujúc nevraživým pohľadom uškŕňajúcu sa zaklínačku.
„Ráno ju predvedieme pred kráľa,“ odpovedal Tartem, „dnes prespí v žalári. Moji muži sa o to postarajú,“ zdôraznil, keď Ascall urobil krok smerom k žene, „nemusíš sa už viac unúvať. Zdá sa, že tvoj brat ťa potrebuje viac,“ posmešne pozrel na Sionna, ktorý len sťažka udržal ruky pri tele.
„Vezmi ju dole,“ súhlasil Ascall pokojne, „ráno to vyriešime.“
Tartem surovo vytiahol Siu Meru zo spálne a vliekol ju chodbou smerom ku schodisku.
Keď zmizol v tme, Sionn sa spýtavo otočil k Ascallovi: „Čo tu ten robil? Čo to malo znamenať?!“
„Zachránil vás,“ prosto odpovedala Helena, „vtrhol Ascallovi do spálne s tým, že sa tu niečo deje. Cestou natrafil na mňa a Iliannu.“
„Je to pravda?“ spýtal sa Sionn brata.
„Je,“ prisvedčil Ascall, „a ak sa pýtaš, prečo to všetko, tak naozaj neviem. Nedáva to zmysel.“
„Samozrejme, že nedáva...do pekla,“ Sionn z ničoho nič znova klesol k zemi. Cez jednu stranu nohavíc mu začala presakovať krv.
„Nemal si sa hýbať,“ vzdychla si Ilianna a kľakla si k mužovi, „rana sa ti roztrhla!“
„Hovoríš, akoby som si ten súboj sám vyžiadal,“ zavrčal Sionn, „nechaj ma, nič to nie je.“
„Prestaň sa správať ako malé decko a nechaj sa ošetriť,“ Ilianna ho plesla po ruke, ktorou sa jej pokúsil zabrániť, aby mu vyhrnula nohavicu.
„Zvládneš to tu?“ spýtala sa sestry Helena.
„Ale áno,“ odvetila Ilianna podráždene, „pokojne choďte, postarám sa o neho.“
„Nie, nikam nechoďte!“ žiadal ich Sionn, „chcem konečne zistiť, čo sa to tu deje!“
„Sionn, neviem, či by bolo múdre hovoriť to pred Iliannou,“ poznamenala Helena a vrhla na mladšiu sestru neistý pohľad.
„Myslíš si snáď, že o ničom neviem?“ odsekla Ilianna podráždene, „žijem tu predsa tak ako ty. A možno viem toho viac, ako by si si mohla myslieť.“
„Dobre, najlepšie bude, keď sa všetci posadíme,“ rozhodol Ascall a zavrel dvere. Sionn sa s Ilianninou pomocou postavil a preskackal k posteli, kde si bez odporu ľahol. Ascall si sadol na peľasť a Ilianna s Helenou na stoličky oproti dvom mužom.
„V prvom rade,“ ozval sa Sionn tichým hlasom, „sa ti chcem, Ilianna, ešte raz ospravedlniť. Napokon sa ukázalo, že tvoje podozrenie, čo sa týka Tartema, bolo pravdivé.“
„Hovorila som!“ vyhlásila princezná víťazoslávne, ale vzápätí sa zarazila: „Ako si vlastne na to prišiel?“
„Sledoval som dnes Fearchara na stretnutie s tou zaklínačkou.“ Sionn rozpovedal Ilianne všetko, čo si vypočul. Princezná ho pozorne počúvala a ani raz sa ho nepokúsila prerušiť.
Keď dohovoril zamyslene prikývla. „Keď tak nad tým rozmýšľam,“ poznamenala zamyslene, „asi viem, prečo vás zachránil.“
„Potrebuje nás,“ prisvedčil Ascall, „tiež mi to došlo. A Sia Mera predsa nevedela, aké má Tartem s nami plány. Chcela sa len zbaviť nepohodlného svedka.“
„Ale ak sa Everské zrkadlo skutočne nachádza na hrade,“ zamračila sa Ilianna, „tak by sme ho mali nájsť skôr, ako to urobí niekto z nich.“
„To je základná línia nášho plánu,“ podotkol Sionn.
„A teraz, keď mám vierohodných svedkov, môžeme do povedať aj môjmu otcovi!“
„Nie, to nie,“ zasiahla okamžite Helena.
„Prečo?“ zamračila sa Ilianna, „nebodaj máš strach?“
„Nie, o to nejde,“ odvetila jej staršia sestra, „ale s Ascallom a Sionnom sme sa zhodli, že nebude múdre, ak by sme sa teraz pokúsili Tartema potopiť. Dobre predsa vieš, že je otcov obľúbenec a zaiste nám neuverí.“
„Aspoň, kým nezískame dôkazy,“ podotkol Sionn potichu.
„Presne tak,“ Ascall sa odrazu postavil a začal sa prechádzať po izbe, „preto musíme začať konať. Bohovia vedia, koľko im bude trvať, kým zrkadlo nájdu.“
„Mohli by sme sa naň spýtať Voliana,“ navrhol Sionn, „on predsa vie, kde sa ukrýva!“
„Nie, nevie,“ namietla Helena, „hovorila som, dal ho ukryť nejakému čarodejovi a nikdy ho nezaujímalo, čo sa s ním stalo. Chcel sa ho len zbaviť, nemať ho na očiach.“
„Ale kde potom začať?“ Ascall si s povzdychom sadol späť na posteľ.
Na okamih zavládlo v izbe ticho.
„Aha ho,“ zavrčala Helena, ktorá zmenila svoju polohu a teraz hľadela von oknom, na nádvorie.
„Čo sa deje?“ zaujímal sa Ascall. Tiež sa postavil a vyzrel von oknom. Cez bránu unikala z hradu postava na koni. Jej havranie vlasy jasne naznačovali o koho ide. A v tieni vysokého chlebovníka sa ukrývala iná postava, nepochybne mužská a ani Helena ani Ascall nemali žiadne pochybnosti o jeho identite.