Synovia súmraku - 25.

Na raňajkách vládol čulý ruch, ktorý sa nedal ani porovnať s ťaživým tichom, ktoré sa rozliehalo po miestnosti v uplynulých dňoch. Istú zásluhu na tom mala zaiste Ilianna, ktorá presne podľa Ascallovej rady prestala vzdorovať a preukazovala Tartemovi svoju náklonnosť. Hoci sa Sionnovi pri tom pohľade búrila žlč, musel uznať, že princezná vie, čo robí. Nijaké okázalé žmurkanie a chichotanie, jej moc nad Tartemom bola v letmých dotykoch a vo výraze tváre. Bolo očividné, že Tartemovi Iliannina ústretovosť veľmi imponuje.
„Dobré ráno,“ pozdravil Volian Synov súmraku, keď si sadli na svoj zvyčajné miesta, „dnes idete nejako neskoro.“
„Trochu sme si zdriemli,“ ospravedlňoval sa Ascall, „mali sme rušnú noc.“
„Áno, počul som o tom útoku,“ zamračil sa Volian, „vraj šlo o nejakého zlodeja. Ste v poriadku?“ opýtal sa Sionna.
„V úplnom,“ prisvedčil, „len ma trochu postrašil nožom.“
„Tartemovi vraj len o chlp ušiel,“ prehodil Lorment a kútikom oka zazrel na Ascalla. Muž videl v jeho pohľade niečo, čo nikto iný nie. Zdalo sa, že princ vie toho viac, ako si Ascall myslel.
„Áno, presne tak,“ vzdychol si Tartem, „kebyže príde o minútu skôr, dostal by som ho.“
„Ale hlavné je, že nič nezmizlo a vy ste prežili.“
„Ale mal som namále,“ poznamenal Sionn, „nebyť Tartema, ktorý zlodeja vyrušil, teraz by som tu nesedel.“
„Zdá sa, že Tartem je váš anjel strážny,“ poznamenala Ilianna a priam vášnivo sa vpila Tartemovi do očí.
„Áno,“ odvetil Sionn ostrejšie, ako mal v úmysle, „asi je.“
„Tartem, bol by som inak rád, kebyže dnes urobíš menšiu obchôdzku mestom,“ ozval sa zrazu Volian vecným hlasom skutočného vládcu, „včera mali tí cirkusanti menšiu oslavu a chcel by som vedieť, či je všetko na svojom mieste a nič nezmizlo.“
„Rád,“ prikývol Tartem.
„Pôjdem s vami,“ rozhodla Ilianna neochvejne. Všetci v miestnosti na ňu upreli začudovaný pohľad, ona sa však dívala iba na vodcu Stopárov, „chcem vás vidieť pri práci - teda ak vám to nebude prekážať.“
Ascall si už myslel, že Ilianna svojou bezprostrednosťou všetko pokazila, ale zdalo sa, že Tartemovi sa to na nej páči rovnako ako jej neskrotnosť. „Bude mi cťou, ak ma budete sprevádzať,“ usmial sa na ňu, „ale trochu sa obávam o vašu bezpečnosť.“
„Vy ste ma nevideli s kušou v ruke?“ pozrela naňho prekvapene.
„Ach áno,“ spomenul si, „tak v tom prípade vás budem čakať pri hlavnej bráne. Dúfam, že päť minút vám bude stačiť.“
„Za čo ma máte? Som hotová za tri! Ospravedlňte ma,“ postavila sa a zamierila smerom ku komnatám.
„Páni, dobrú chuť,“ kývol Tartem hlavou Ascallovi a Sionnovi a takisto odkráčal.
„Nepáči sa mi to,“ zavrčal Lorment, namosúrene hľadiac do taniera.
„Čo?“ nechápal Volian.
„Tá Iliannina zmena. Ešte včera by ho najradšej uškrtila v spánku a dnes sa okolo neho ovíja.“
„Vieš aká je,“ ozvala sa Helena chlácholivo, „trvá jej dlhšie, kým prejaví svoje city. Ale včera v noci sme sa zhovárali a presvedčila som ju, aby konečne prestala odporovať.“
Volianovi zjavne odľahlo. „Nič lepšie si urobiť nemohla,“ pochválil ju, „ani nevieš, ako som sa bál o jej budúcnosť. Tartem je silný muž, pravý šľachtic. Jeho otec bol prostredný syn kráľa Augusta zo Zimného kráľovstva. Bude pre ňu dobrým manželom.“
Ascall si spomenul na to, ako mu Lorment rozprával o Volianovej snahe zachovať čistú kráľovskú krv. Teraz videl, že nič nebolo prehnané a to sa mu ani trochu nepáčilo. Pozrel na Helenu, ktorá sústredene hľadela na otca a hlavou mu začali poletovať bláznivé myšlienky.
„Mimochodom,“ ozvala sa odrazu, „keď si spomenul tých cirkusantov, napadlo ma, či by sme ich nemali ubytovať u nás, na hrade. Sú to predsa hostia, rovnako ako Synovia súmraku.“
„Ak mám byť úprimný, tiež ma to napadlo,“ pritakal Volian, „ale neviem. Zajtra má prísť Waerm a, okrem toho, neviem, či budú súhlasiť.“
„Myslím, že budú,“ trvala Helena na svojom, „určite sa im bude páčiť žiť chvíľu na hrade. Ty im predsa platíš! Však mám pravdu?“ naschvál sa otočila na Fearchara, ktorý stískal vidličku v ruke tak silno, až sa zdalo, že ju rozmliaždi. Ale, na šťastie pre väčšinu prítomných, zjavne mu ešte nedošlo, čo sa za tým skrýva. Lenže to sa mohlo stať veľmi ľahko.
„Fearchar?“ Volian naňho pozrel s rovnakým očakávaním. Ascall mám neblahý pocit, že Fearchar miesto odpovede zapichne vidličku kráľovi do oka, ale potom sa zhlboka nadýchol a tvár sa mu aspoň sčasti uvoľnila.
„Myslím, že je to skvelý nápad,“ precedil cez zuby.
„Aj podľa mňa,“ pridal sa Lorment, „a môžu predvádzať svoje vystúpenia priamo na hrade.“
„Ale to tu bude priveľa ľudí,“ mračil sa Volian.
„Už dlho rozprávaš, že chceš zlepšiť vzťah medzi Zeleným mestom a panovníkom,“ pripomenul mu Ronan, „tak prečo to neurobíš?“
Zdalo sa, že Voliana presvedčili. „Dobre teda,“ prikývol, „keď na tom trváte, pozvem ich na pár dní na hrad. Len dúfam, že počas ich pobytu sa nestane niečo, čo môžeme neskôr ľutovať.“
Nikto mu nič také nesľúbil a, ako sa ukázalo, bolo to správne.

Hneď ako Ascall a Sionn vyšli von z hradu, im bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Ulice mesta sa naplnili kvílením ľudí, rozhnevaným krikom a hádkami. Ľudia pobehovali splašene sem a tam a v náručiach niesli akési baly látky, cez ktoré premokalo niečo purpurové, nápadne sa podobajúce na krv.
„Čo sa deje?“ zachmúril sa aj Lorment, keď dobehol Synov súmraku.
„Netuším,“ odvetil Ascall, „ale nepáči sa mi to.“ Vytiahol meč.
Sionn ho napodobnil. „Myslíš, že v tom má prsty...“
„Možno áno. Ale najprv musíme zistiť, čo sa vlastne stalo.“
To napokon nebolo také ťažké, ako si mysleli. O chvíľu sa k nim nahrnul dav zúfalých ľudí a začali sa hlasno prekrikovať, pokúšajúc sa vysvetliť mužom, čo sa stalo.
„Počkajte!“ Lorment zmierlivo zdvihol ruku. Hluk sa trochu upokojil. „Nech hovorí iba jeden, nerozumiem vám.“
Slova sa ujal postarší muž, ktorého plešina sa ligotala v horúcom púštnom slnku. „Niekto v noci zabil všetkých psov v meste!“ zvolal zúfalo.
„Čože?!“ zaúpel Ascall.
„Niečo ich roztrhalo na franforce. Nezostalo...vôbec nič, iba roztrhané telá,“ mužovi sa zachvela brada a mal čo robiť, aby udržal vzlyky.
Sionn s Ascallom chápali jeho žiaľ. Pre púštne národy boli psy neoceniteľnými spoločníkmi na cestách a najvernejšími priateľmi. Vycítili blížiacich sa nepriateľov aj púštnu búrku a vždy dokázali nájsť správnu cestu. Okrem toho pomáhali pri dobytku a dohliadali na hospodárske zvieratá. Málokto si dokázal predstaviť bez psov svoj život.
„Žiaden neprežil?“ opýtal sa Lorment zdesene.
„Ani jeden,“ pokrútil hlavou muž, „prešli sme celé mesto....“
„Limhras,“ Lorment sa otočil k jednému zo strážcov, ktorí stáli pred bránou do hradu.
„Pane?“ Limhras zdvihol hlavu a zvedavo pozrel na princa.
„Okamžite choď do stajní a zburcuj paholkov. Nech skontrolujú psiarne. Ak bude čo i len jeden pes chýbať, okamžite mi to príď nahlásiť.“
Limhras sa bez slova otočil a zamieril bočným schodiskom smerom k stajniam.
„A čo váš majetok?“ spýtal sa Lorment plešatého muža, „peniaze, nábytok, iné zvieratá.“
„Všetko nedotknuté, pane,“ odvetil muž, „práve to nás tak...vydesilo.“
„Dobre, upokoj sa,“ Lorment mu chlácholivo položil ruku na rameno a prešiel dole schodmi. Sionn s Ascallom ho nasledovali.
„Už sú tu zas,“ zamrmlal Sionn a vyvrátil hlavu.
Ascall vedel, o čom hovorí skôr, ako to zbadal. Húf čiernych havranov sa usadil na streche a zvedavo sledoval situáciu pod sebou.
„Stavím vlastný krk na to, že to majú na svedomí,“ vyhlásil Sionn.
Ascall mlčky prikývol.
„Havrany nenávidia psy,“ zamumlal Lorment, skôr sám pre seba, „kone sa boja havranov...všetko až príliš sedí. Možnože máš pravdu.“
„Nie možno, ale určite. A som si celkom istý, že je za to zodpovedná aj tá odporná ženská, spolu s Tar...“
„Sionn, mlč!“ zahriakol brata Ascall a rázne ho štuchol.
„Prečo by mal mlčať?" prehodil Lorment pokojne, takmer až pobavene, „preto aby mi neprezradil, že za tým všetkým stojí Tartem, Fearchar a tá žena od kočovníkov? Tak v tom prípade je už neskoro.“
„Ty si mu to povedal?“ oboril sa Ascall na Sionna práve vo chvíli, ako Sionn z toho istého obvinil svojho staršieho brata.
„Bez obáv, priatelia,“ usmial sa Lorment zmierlivo, „povedala mi to Ilianna. Vlastne som to z nej musel páčiť po častiach, pretože ste sa vraj dohodli, že to už nikomu nepoviete. Ale napokon povolila. Nemajte jej to za zlé,“ dodal rýchlo, keď zbadal Sionnovu namosúrenú tvár, „naozaj sa dlho a úspešne bránila. Lenže ja viem byť dosť tvrdohlavý.“
„Prečo si to tak strašne chcel vedieť?“ zamračil sa Ascall.
Lorment odrazu zvážnel. „Pretože sa to týka aj mňa. Toto je môj domov a moja rodina a ak je ohrozená ich bezpečnosť, chcem o tom vedieť!“
„Čo všetko ti prezradila?“ spýtal sa Sionn nepriateľsky.
„Iba základné informácie - že to Sia Mera zavraždila Anastáziu a teraz sa spolu s Fearcharom a Tartemom pokúša získať Everské zrkadlo - za celkom neznámym účelom.“
„Nie je to tak celkom neznámy účel,“ prehovoril Ascall uvážlivo, „kto by nechcel mať predmet, vďaka ktorému môže ovládať iných? Tartem by si tak mohol podmaniť celú krajinu - a možno aj viac.“
„Tiež ma to napadlo,“ podporil bratov názor Sionn.
„Takže?“ spýtal sa Lorment váhavo, „teraz ma zabijete?“
„Myslím, že tvoja pomoc sa nám zíde,“ odpovedal Ascall zamyslene, „napokon, teraz musí mať niekto Siu Meru na očiach. A ani jeden z nás to byť nemôže. A tvoje sestry majú plné ruky práce.“
„Videl som, čo ste donútili urobiť Iliannu,“ uškrnul sa, „a hoci to veľmi neschvaľujem, myslím, že to bude pre ňu celkom dobrá škola.“
„V to pochybujem,“ prehodil Sionn, pokúšajúc sa o pokojný tón, ale hlas sa mu povážlivo zachvel.
„Aký je teda váš plán?“ zaujímal sa Lorment, „je mi celkom jasné, že za mojím otcom ešte ísť nemôžeme. Čo teda navrhujete?“
„Musíme ich nachytať na hruškách,“ odpovedal Sionn už pokojnejším hlasom, „počínajúc Siou Merou, ktorá je pre ostatných celkom neznámou osobou. Ak ju donútime svedčiť proti tým dvom, napokon to budú oni, čo si budú musieť zachraňovať kožu.“
„Preto ste trvali na tom, aby šla bývať do hradu?“
„Presne.“
„A chcete, aby som ju sledoval ja?“
„Aspoň aby si mal prehľad o tom, čo robí. Nič viac netreba.“
„Mám zlý pocit z toho, že ju budem mať nablízku,“ zamrmlal Sionn zachmúrene, „čo ak sa ma znova pokúsi zabiť?“
„Už som premýšľal nad tým, čo to od nás ten Tartem bude chcieť,“ zamrmlal Ascall zamyslene, „a musí to byť niečo veľmi dôležité, keďže už trikrát zabránil tomu, aby sa nám niečo stalo - raz dokonca kvôli tomu zaútočil na jednu zo svojich.“
„Narážaš na to zrkadlo, pravda?“ zazrel naňho Sionn.
„Možno,“ prisvedčil Ascall neisto, „čo ak to s nami súvisí oveľa viac, ako by sme vôbec mohli dúfať?“
Sionn hneď pochopil, že naráža na ich minulosť a zamrazilo ho. Všetko do seba príliš zapadalo. Nemal z toho dobrý pocit.