Synovia súmraku - 27.

Hľadať drobného mužíčka v Zelenom meste bolo, ako pátrať po ihle v kope sena. Lorment síce bratov pripravil na skutočnosť, že malý čarodejník vie dokonale splynúť s okolím, ale ani jeden ho nebral vážne. Napokon, kedy už len brali vážne slová o kúzlach a čarodejníkoch? Ale zdalo sa, že v poslednej dobe boli nútení meniť svoje zakorenené názory.
Napokon mužíčka objavili kúsok za mestom, v oáze, kde sa Ascall a Sionn stretli s Lormentom deň po ich príchode. Sedel na brehu jazera a máčal si bledé nohy v studenej vode.
Keď sa k nemu od chrbta priblížili traja muži, pootočil sa a vystrúhal úslužnú grimasu, ktorá bola podľa Ascalla určite falošná. „Ale, najstarší princ ma poctil svojou prítomnosťou! Koľká to česť!“ z jeho slov plynulo ešte viac pokrytectva ako z výrazu tváre.
„Nechaj si tie sladké rečičky,“ odporučil mu princ unavene a pristúpil celkom k čarodejníkovi.
„Ako rozkážete, pane,“ Darnell sa mierne uklonil a vyceril svoje pokrivené zuby. Jeho pohľad sa na okamih spojil s pohľadom oboch Synov súmraku, potom sa uškrnul ešte širšie. „Asi nejde o priateľskú návštevu, mám pravdu?“
„Ako si na to prišiel?“ Lorment náročky predstieral prekvapený tón.
„Tam, kde sú títo dvaja,“ ukázala na Ascalla so Sionnom, „tam budú istotne aj nejaké problémy.“
„To ti povedali hviezdy?“ neodpustil si Sionn.
Darnell sa uprene zadíval na mladého muža. „Nie, to mi napovedal inštinkt. A na tvojom mieste si dávam veľký pozor, komu daruješ svoje srdce. Pretože prídu časy, keď si budeš priať, aby si nikdy nijaké nemal.“
Sionn vrhol zarazený pohľad najprv na šťúpleho čarodejníka, potom na svojho staršieho brata, s otázkou v očiach.
„Nevšímaj si ho,“ mávol rukou Ascall, „podobné hlúposti rozprával aj mne.“
„Ak to skutočne považujete za hlúposti, prečo ste potom za mnou prišli požiadať ma o pomoc?“ zaceril sa Darnell.
„Odkiaľ vieš, že ťa chceme požiadať o pomoc?“ odvrkol Lorment, „možno že sme na teba iba tak náhodou natrafili.“
„Mňa nájde iba ten, kto má chce nájsť,“ odvetil kúzelník s úsmevom, „tak von s tým, čo potrebujete? Ale hlavne, čo za to dostanem?“
„Nie tak rýchlo,“ Lorment si sadol na oblý kameň. Synovia súmraku podišli trochu bližšie a opreli sa o hrubý akáciový kmeň. „Som si istý, že napokon nebudeš chcieť nijakú odmenu.“
„Skutočne? A na to si ako prišiel?“
„Pretože ide o niečo, čo je v našej krajine prísne zakázané. A ty by si určite nechcel, aby sa niekto dozvedel, za čo si tie peniaze dostal, však?“
Zdalo sa, že Darnell pochopil. Prudko sa postavil a prešiel dva kroky smerom k princovi. „Uvedomuješ si, čo odo mňa žiadaš?“
„Až príliš dobre.“
„Ani sa mi nezdá. V stávke je veľmi veľa. Povedal si im to vôbec?“ ukázal na Synov súmraku
„Čo nám mal povedať?“ zasiahol do rozhovoru Sionn.
Darnell sa k nemu otočil: „Že vyvolávanie mŕtvych, alebo iba pokus o to je v našej krajine trestané smrťou a to bez ohľadu na to, či ste mali dobrý alebo zlý zámer, a či patríte k šľachte alebo k žobrákom. Je to najhorší zločin, akého sa možno dopustiť. Už celé roky sa o to nik nepokúsil.“
„Ale ty si to vtedy vykonal,“ pripomenul mu Lorment, „dokonca pred očami môjho otca!“
„Nahovoril som Volianovi, že bol iba v bezvedomí. Netušil, čo sa stalo naozaj. Tebe som to prezradil, pretože som ti dôveroval,“ zamračil sa na princa, „asi som urobil hlúposť.“
„Ale my to musíme risknúť,“ nedal sa Lorment, „nech je cena akákoľvek!“
Darnell sa smutne pousmial: „Zdá sa mi, že viac myslíš na seba ako na iných. Uvedomuješ si, ako by kráľa ranilo, keby musel vlastného syna poslať na popravisko?“
„Ak niečo nepodniknem teraz, možno pôjde na popravisko spolu so mnou,“ podotkol Lorment.
Zdalo sa, že Darnell pochopil, ako vážne to princ myslí. S povzdychom vzal z brehu kameň a hodil ho do jazera. Vyplašil ním driemajúcu volavku. Vták rozprestrel krídla a preletel na vzdialenejší breh. „Mohol by som odmietnuť,“ zamrmlal, skôr pre seba.
„Mohol,“ prisvedčil Lorment, „ale vieš, že to nedokážeš. Teba priam baví robiť niečo zakázané. A, okrem toho, celkom si užívaš, keď ťa ponížene prosím.“
„Nehovorím, že nie,“ uškrnul sa Darnell a hodil do jazera ďalší kameň, „ale predsa, ide o mimoriadne nebezpečnú vec. Poznám ľudí, ktorí sa takmer pridali k tým v Podsvetí. A niekoľkým sa to aj podarilo. A, okrem toho, pochybujem, že niečo od toho zosušeného škrečka dostanete.“
„Vieš, koho chceme vyvolať?“ spýtal sa Sionn prekvapene.
„Samozrejme, že viem. Ja do tých vašich makovíc totiž vidím, možno ešte lepšie, ako si do nich vidíte sami. A poviem vám jednu vec - ja som Dareka poznal. Nielenže bol milý a priateľský ako nevyspatá mantichora, ale úžasne zhovorčivý. Za celý jeho život som od neho počul asi sedemnásť slov.“
„To už je naša starosť. Ty nám ho máš iba pomôcť vyvolať z Podsvetia.“
„Akí ste len milí, najmä keď celá záležitosť závisí odo mňa.“
„Ešte stále si nepovedal, či do toho naozaj pôjdeš.“
Na chvíľu zavládlo ticho. Darnell upieral zlostný pohľad na pokojnú jazernú hladinu.
„Nemáme na to celý deň,“ upozornil ho princ.
„Jasné, že to urobím, ako by si to už nevedel,“ zavrčal kúzelník zlostne.
„Výborne. Dnes?“
Darnell škodoradostne uchechtol: „Je tretí spln. Ak chceš, aby ti tu mŕtvoly pobehovali ešte ďalšieho pol roka, tak pokojne. Ale ak nie, tak musíme počkať do zajtra, kým nezačne mesiac cúvať. Vtedy sa bude dať duší ľahko zbaviť.“
„Hlavne, aby si sa náhodou nevyparil ty,“ prehodil Sionn.
Darnell sa naňho zaceril: „Veď počkaj, teba tie posmešky prejdú. Vieš, že zo strachu sa dá aj stratiť rozum?“
„V tom prípade ťa za mlada musel niekto veľmi vydesiť.“
„Dobre, to by stačilo,“ zasiahol Lorment, „Darnell, zajtra sa stretneme na tomto mieste, tesne pred západom slnka.“
„Môže byť.“
„Varujem ťa,...“
„Ty ma varuješ? Chlapče drahý, to ja by som mal varovať teba. Nevieš, do čoho sa púšťaš,“ odhodil posledný kameň a zamieril chodníkom, ktorý viedol hore kopcom von z oázy, „porúčam sa, páni. Uvidíme sa zajtra.“ O chvíľu jeho tieň splynul s tieňmi okolitých stromov.

Keď po zotmení vstúpili do jedálne na prvom poschodí, našli ju zívajúcu prázdnotou.
„Čo to má znamenať?“ zamrmlal Lorment roztrpčene, rozhliadajúc sa okolo seba, „žiadni ľudia, žiadne jedlo. Dnes budeme o hlade? Alexander, čo sa stalo?“ zamračil sa na kráľovho komorníka, dôstojne sa tváriaceho muža v strednom veku, ktorý práve vošiel do miestnosti.
„Nikto vám to nepovedal?“ spýtal sa Alexander prekvapene, „dnes sa bude večera konať na prízemí, v Bielom salóne.“
„Prečo tá zmena?“ zaujímal sa Ascall.
„Kráľ sa obával, že by sa sem všetci...ehm...nevošli.“
„Ako to že nevošli?“ nedochádzalo Lormentovi.
„Musím ísť, pane,“ uklonil sa Alexander, „dostal som za úlohu dozrieť na kuchyňu, choďte do Bieleho salónu. Jesť sa bude za pár minút,“ otočil sa na päte a vyšiel z miestnosti.
„Čo to malo znamenať?“ zopakoval Lorment a otočil sa na Synov súmraku, ako by od nich očakával odpoveď.
„Niečo mi našepkáva, že to bude mať čosi spoločné s kočovníkmi, ktorých sme sem chceli silou-mocou natrepať,“ podotkol Sionn, keď vyšli z jedálne.
„Vidíš, na tých som celkom zabudol,“ spomenul si princ, „takže môj otec to vzal vážne.“
„Pre nás o to lepšie,“ odvetil Ascall, „alebo skôr pre teba.“
„Stále netuším, ako si to predstavujete,“ zamumlal Lorment, „mám ju začať zvádzať alebo čo?“
„Myslím, že keď na to príde, sám budeš vedieť, čo robiť,“ potľapkal ho Sionn po ramene, „v tej ženskej je niečo, čo ťa celkom opantá. Ver mi, viem, čo hovorím.“
Keď sa dostali na prízemie, uvideli, že obrovské zlaté dvere, vedúce do Bieleho salóna sú dokorán otvorené. A miestnosť za nimi bola naplnená hudbou, smiechom a vravou. Sionn mal pravdu - boli tu všetci kočovníci, ktorí predošlý deň prišli do Zeleného mesta, vrátane detí. Tie posedávali za stolom a vyjavene skúmali honosnú výzdobu siene, alebo spali, s hlavou položenou medzi porcelánovým riadom. Zvyšok osadenstva postával v malých hlúčikoch, roztrúsených všade po sieni a živo o niečom debatovali.
„Vidím, že sme prišli poslední,“ podotkol Sionn, brázdiac pohľadom celú sieň. Na okamih sa jeho oči stretli s očami Ilianny, ktorá postávala pri okne spolu s Tartemom. V hrudi pocítil čudné mravčenie a rýchlo sa od nej odvrátil.
„Ale nezdá sa, že by si to niekto vôbec všimol,“ ozval sa Ascall a takisto sa rozhliadol vôkol seba.
„Takže ste prišli! Už sme mysleli, že budeme na vás musieť čakať,“ ozval sa odrazu spoza nich kráľov hlas. Všetci traja sa naraz otočili. Volian vyzeral byť viac uvoľnený ako obyčajne, čo mohol mať za následok alkohol, ale aj pomerne príjemná atmosféra, ktorá v sieni panovala.
„Boli sme ešte urobiť menšiu obhliadku mesta,“ odpovedal Lorment, „po tom, čo sa dnes dialo, bolo potrebné presvedčiť sa, či všade vládne pokoj.“
„Ani mi nehovorte, nedokážem na to prestať myslieť,“ kráľova dobrá nálada bola razom fuč, „všetky psy sú mŕtve, kone sa zbláznili. A do toho aj tie dnešné potýčky medzi kočovníkmi a mojimi ľuďmi. So Zeleným mestom to ide dole z kopca,“ skrúšene pokrútil hlavou.
„Je nám to ľúto,“ zamrmlal Ascall.
„Vy za to nemôžete. Už istý čas sa zbiehalo na problémy. Anastáziina vražda bola posledná kvapka. Obávam sa, že ak to takto pôjde ďalej, moja vláda skončí oveľa skôr.“
„Takto nehovor, otec,“ namietol rázne Lorment, „všetko bude v poriadku. Synovia súmraku majú určitú stopu, ktorá by ich mohla priviesť k odpovediam.“
„Skutočne?“ v kráľových očiach sa zablysla iskra nádeje, „viete už, kto zabil Anastáziu?“
„No,“ Ascall si vymenil s bratom neistý pohľad, „povedzme, že sme na správnej stope. Ak budeme mať presnejšie informácie, určite vám to oznámime.“
„No, zdá sa, že vy ste tu jediní, čo niečo robia pre záchranu mojej rodiny,“ vzdychol si Volian, „a pritom som stále nepochopil, prečo. Nemáte voči nám nijaké záväzky.“
Sionn chcel už-už namietnuť, ale Ascall ho prerušil: „Robíme to, pretože vám chceme pomôcť. Nič viac a nič menej v tom nehľadajte.“
„A toto sa stane v dobe, keď si je človek istý, že šľachetnosť už vymrela,“ pousmial sa Volian, „zabavte sa a pokúste sa aspoň na jednu noc zabudnúť na problémy. Prepáčte,“ kývol im hlavou na pozdrav a zmizol v dave.
„Keby bolo také jednoducho zabávať sa nemyslieť, asi by to robil každý,“ zamrmlal Lorment.
„Moja reč. Mimochodom, tamto je náš cieľ,“ Sionn nebadane kývol hlavou niekam do najväčšej skupiny ľudí. Ascall sa ani nemusel veľmi premáhať, aby v ňom Siu Meru uvidel. Jej čierne vlasy žiarili akýmsi nadprirodzeným jasom a upútavalo na seba pozornosť.
„Je pekná,“ prehodil Lorment, kútikom oka sledujúc ženu v čiernom.
„Nehovorím, že nie,“ odvetil Sionn, „ale dávaj si pozor. Dokáže meniť podoby a jej kúzla ma takmer pripravili o život. Je prefíkanejšia, ako si vôbec vieš predstaviť. Ak ťa odhalí, nebude sa s tebou maznať.“
„Som rád, že si mi to povedal teraz, keď som už sľúbil, že ju budem sledovať,“ povzdychol si Lorment.
„A už vieš, ako s ňou nadviažeš kontakt?“ zaujímal sa Ascall.
„Keby šlo o inú ženu, mal by som vopred pripravený plán. Pri tejto budem musieť trochu improvizovať.“
„Tak veľa šťastia,“ zaželal mu Sionn.
„A nezabudni, že keby sa pýtala, nemáš s nami nič spoločné,“ prízvukoval mu Ascall.
„Akoby sa už stalo. Zatiaľ sa majte.“ Lorment sa oddelil od Synov súmraku a zamieril priamo k zaklínačke.
„Som naozaj veľmi zvedavý, ako mu to pôjde,“ podotkol Sionn, bedlivo sledujúc Lormentov postup.
„Nemali by sme ho pozorovať. Môže si to všimnúť.“
„Máš pravdu. Asi by sme sa mali zabávať, však?“
„Ak toto nazývaš zábava...“
Sionn sa usmial. „Myslím, že by sme to mohli skúsiť. Už uplynula dosť dlhá doba, čo sme nemysleli na všetky naše problémy.“
„Ale už dlhú dobu nebola chvíľa, kedy by sme nijaké problémy nemali,“ pripomenul mu Ascall, „a obávam sa, že dnešok to bude podobne.“
Sionn si až vtedy všimol, že Ascall zamyslene hľadí na Fearchara, ktorý postával aj s Helenou v rohu siene. „Deje sa niečo?“ opýtal sa s istými obavami.
„Nie som si celkom istý, ale...čosi sa mi nezdá. Vidíš ho?“ kývol hlavou smerom k Heleninmu snúbencovi, „pred chvíľou dostal od jedného sluhu kúsok papiera.“
„Nejaký odkaz?“
„Pravdepodobne. A zdá sa, že veľmi dôležitý. Vidíš, aký je nervózny?“
„Áno. A Tartem takisto. Pozri sa, odchádza.“
Sionn mal pravdu. Tartem si jemne vymanil ruku z Ilianninho zovretia a rýchlym krokom zamieril von z miestnosti. Fearchar na druhom konci salóna urobil to isté.
„Rýchlo,“ Sionn schmatol brata za ruku a ťahal ho smerom k Ilianne.
„Dobre, že ste tu!“ privítala ich. Na tvári sa jej zračilo vzrušenie, „pred chvíľou dostal nejaký odkaz a hneď nato sa začal správať veľmi čudne. Nechcel, aby som šla s ním.“
„Od koho ten odkaz bol?“ chcel vedieť Sionn.
„Netuším. Ale vyzeralo to, akoby ho poslal niekto z tamtých kočovníkov.“
„Sia Mera!“ vyhŕkol Ascall.
„Nie je tam,“ oznámil mu Sionn, „a aj Lorment je preč.“
„Dali ste Lormentovi strážiť tú strigu?“ zaúpela Ilianna, „načisto ste sa zbláznili?“
„Neviem, kto si tu pustil jazyk na prechádzku prvý,“ odsekol Sionn.
„Dobre, prestaňte,“ zasiahol Ascall, „musíme ísť za nimi. Nehovoril náhodou, kam pôjde?“
Ilianna zavrtela hlavou. „Ale v jednej chvíli som si všimla časť toho odkazu. Písalo sa tam o Ľaliovej chodbe.“
„Vieš, čo je to?“
„Je to úzka chodba na treťom poschodí, v západnom krídle. Moja prateta tam vystavovala obrazy a gobelíny s motívmi ľalií. Boli to jej najobľúbenejšie kvety.“
„Dobre. Ty zostaň tu.“
„Prečo by som mala?“ Ilianna si prekrížila ruky na prsiach a zamračila sa na Sionna, „ja sa tu musím hrať na pokornú bábiku, zatiaľ čo mi Tartem dáva nemravné návrhy, ale tú najzaujímavejšiu časť práce si necháte pre seba.“
„On ti robí...návrhy?“ zbystril Sionn pozornosť, ale skôr, ako stihla Ilianna odpovedať, sa k slovu dostal Ascall:
„Nemôžeš ísť s nami. Čo ak by nás odhalili? Potom by si sa už k Tartemovi nemohla vrátiť.“
„To by som brala ako vyslobodenie,“ zamrmlala. Ale keď uvidela, ako sa Sionn s Ascallom tvária, vzdychla si: „Dobre teda. Tak bežte. Ale ak sa niečo stane a vy sa dostanete do problémov, bude neskoro ľutovať, že ste ma so sebou nevzali.“
Ascall a Sionn ani nečakali, kým dohovorí, o chvíľu sa stratili v dave ľudí.