Synovia súmraku - 28.

Ľaliovú chodbu našli ľahko. Bol to úzky, slabo osvetlený priechod medzi dvoma veľkými halami, zdobený desiatkami obrazov ľalií. Dokonca aj koberec na zemi bol skrášlený motívmi ľalie.
„Iliannina prateta bola naozaj šialená,“ skonštatoval Sionn polohlasne, „nikdy som nevidel desivejšie miesto.“
„Naozaj zaujímavý názor,“ uškrnul sa Ascall, „najmä ak ide z úst niekoho, kto sa stretol zoči-voči najväčším ohavnostiam nášho sveta.“
„Existujú len tri veci na svete, ktorých by sme sa mali obávať - strach, moc a zlý vkus,“ poznamenal Sionn, „to mi povedal jeden slepý veštec v Ľadových horách.“
„Ten, ktorý spával s fľašou vína namiesto vankúša?“ podotkol Ascall.
„Náhodou, niekedy dokázal hovoriť celkom múdro - hlavne vtedy, keď trochu vytriezvel...“
„Psst!“ zahriakol ho brat, „počuješ?“
Obaja nastražili uši. Odkiaľsi k nim doliehali tlmené mužské hlasy. Ascall naznačil Sionnovi, aby sa skryl do výklenku, v ktorom stála socha vysokej ženy so zasneným výrazom na tvári. Urobili tak vo chvíli, ako hlasy zosilneli. Trvalo iba okamih, kým ich priradili ku konkrétnym osobám.
„Prečo nás sem vlastne volala, keď sama neprišla?“ frflal Tartem roztrpčene. Sionn videl jeho predĺžený tieň na náprotivnej stene, „zbytočne som sa sem trepal.“
„Hádam si nemal nejakú dôležitú prácu, keď ti to tak prekáža,“ podotkol Fearchar posmešne, „alebo si sa s Iliannou posunul o kus ďalej?“
Ascall zbadal, ako Sionn zmeravel a pozorne počúva.
„Určite ďalej, ako pred dvoma týždňami,“ podotkol a v jeho hlase zaznela spokojnosť, „a ak všetko pôjde tak, ako predpokladám, o dva týždne sa budú pripravovať dve svadby miesto jednej.“
„Táto tvoja hra môže byť pre našu vec veľmi nebezpečná,“ podotkol Fearchar, „Ilianna ťa celkom opantala.“
„To hovorí ten, kto to ťahá naraz s dvoma ženami?“ odsekol Tartem.
„Ibaže ja Helenu nemilujem. Vlastne sa mi protiví. Som s ňou iba preto, lebo si mi to prikázal.“
„Dojíma ma, ako presne plníš moje nariadenia, ale ešte je tu tvoj vzťah so Siou Merou. A ten nám môže prísť rovnako nevhod, ako ten môj s Iliannou.“
„Tartem?“ nový hlas nevyľakal iba Tartema s Fearcharom, ale aj Synov súmraku, ukrytých vo výklenku. Na dlážku dopadol ozrutný tieň.
„Čo sa deje, Erebos?“ opýtal sa Tartem útočne.
„Mám ti odovzdať odkaz od Sie Mery.“
„Skutočne?“ v Tartemovom hlase hneď zaznel väčší záujem, „tak sem s ním!“
Chvíľu zostalo ticho, ako Tartem preberal list papiera.
„V poriadku, môžeš ísť...vlastne počkaj. Kde je?“
„Sia Mera?“
„Nie, moja matka. Samozrejme, že Sia Mera. Tak kde je?“
„Ona je...trochu zamestnaná.“
„Naozaj? A čo ju tak neskutočne zamestnalo, že nás zavolala na stretnutie a potom sama neprišla?“
„Ona vám odkazuje, že...že má hosťa.“
„Tak hosťa hovoríš?“
„Kto je to?!“ vybuchol Fearchar.
„Ja...neviem.“
„Pre všetkých bohov, upokoj sa. Čo sa s tebou deje?“ zahriakol Fearchara Tartem.
„Ona si užíva s nejakým....a my zatiaľ musíme behať po hrade a riadiť sa jej inštrukciami?!“
„Spamätaj sa! Správaš sa ako blázon! Erebos, môžeš ísť. A dávaj pozor, či sa sem niekto nechystá. Ak áno, okamžite nám daj vedieť.“
O chvíľu nato veľký tieň zo steny zmizol a v diaľke zanikli zvuky krokov.
„Čo píše?“ spýtal sa Fearchar, už trochu pokojnejším hlasom.
„Podarilo sa jej otvoriť oba medailóny.“
„Naozaj?“ zvolal Fearchar nadšene, „a? Everské zrkadlo sa nachádza niekde v Ľaliovej chodbe?“
„Vraj áno - pod obrazom žltej ľalie.“
„Neuveriteľné! A to sme nepotrebovali ani zvyšné štyri medailóny.“
„Neviem...“
„Čo sa ti nezdá?“
„No...Darek nebol hlúpy. Prečo by hovoril, že na nájdenie zrkadla potrebujeme všetkých šesť medailónov, kebyže nám stačia dva?“
„Možnože to bol trik. Sám si hovoril, že Darek bol veľmi prešibaný.“
„Áno, ale...neviem, niečo sa mi na tom nepáči.“
„Hneď zistíme, či je tvoj pocit správny. Za skúšku nedáme nič. Len treba nájsť žltú ľaliu...“
Ascall zacítil na sebe bratov pohľad. „Počkáme,“ naznačil ústami.
Sionn prikývol a pravou rukou siahol na rukoväť meča.
Chvíľu nastalo v chodbe hrobové ticho, prerušované iba rýchlymi krokmi, ako sa dvaja muži presúvali z miesta na miesto, hľadajúc obraz so žltou ľaliou. Synovia súmraku len tak-tak unikli Tartemovmu prenikavému pohľadu, keď prešiel okolo nich. Stiahli sa hlbšie do tieňa sochy, pričom takmer zhodili mramorovú ženu z podstavca. Ascall ju stihol včas zachytiť a stiahol ju nazad. Tartem v tom okamihu na chvíľu zastal a zahľadel sa smerom k soche. Sionn s Ascallom znehybneli a zadržali dych. Na zlomok sekundy sa im zazdalo, že sa Tartem díva priamo na nich, ale potom sa otočil a kráčal ďalej.
„Tu je! Našiel som ju!“ ozval sa odrazu Fearcharov hlas zľava od výklenku. Tmou sa ozvali rýchle Tartemove kroky.
Ascall a Sionn nastražili uši a spozorneli. V prípade, ak naozaj objavili Everské zrkadlo, musia bezpodmienečne konať.
„Zlož ten obraz,“ prikázal Tartem svojmu spoločníkovi.
Chvíľu bolo ticho, prerušované iba šramotením nejakého predmetu o kamennú stenu.
„Bohovia moji,“ šepol zdesene Fearcharov hlas, „vidíš to, čo ja?“
„Nie je to Darekova ruka?“ spýtal sa Tartem zamyslene. Sionn s Ascallom v úkryte na okamih ustrnuli a ešte pozornejšie sa započúvali do rozhovoru mužov.
„Asi áno. Alebo aspoň to, čo z nej zostalo. Ten chlap bol naozaj blázon. Dobrovoľne si nechať odťať ruku nemôže predsa celkom zdravý človek.“
„Na predlaktí je niečo vyryté,“ oznámil Fearchar.
„Máš pravdu,“ prisvedčil Tartem, „vyzerá to, ako runové písmo...“
„Nie, to sú kasuánske znaky,“ namietol Fearchar, „majú oblejší tvar ako runy.“
„Vieš to prečítať?“
„Keďže som v Kasu vyrastal, tak je to viac než pravdepodobné,“ odvetil druhý muž a v hlase mu zaznela samoľúbosť.
„Tak čo sa tam píše?“
„Je to stará formulka na odháňanie zlých síl.“
„Pomôže nám nejako v hľadaní zrkadla?“
„Pochybujem. Ide iba formálne zaklínadlo, ktoré sa písalo na všetko, vrátane domácich zvierat.“
„A dokáže nám nejako...zabrániť v tom, aby sme Everské zrkadlo objavili?“
„Bojíš sa starých kúziel, Tartem?“ spýtal sa Fearchar posmešne.
„Samozrejme, že nie,“ odsekol Tartem, „bola to iba jednoduchá otázka!“
„Myslím, že celkom zbytočná. To zaklínadlo nemá vôbec nijakú moc.“
Na okamih nastalo opäť ticho. Sionn potlačil chuť vystrčiť hlavu z úkrytu a pozrieť sa, čo sa deje. Miesto toho znova pozrel na Ascalla, ktorý vyzeral byť rovnako netrpezlivý.
„Počkáme, kým ho dostanú von,“ šepol skoro nečujne.
Sionn prikývol, ale celkom s tým nesúhlasil. Nepáčila sa mu predstava, že by tak mocný predmet mal zostávať v rukách tých zločincov čo len sekundu.
„Pozri! Tá ruka niečo zviera!“ vyhŕkol odrazu Fearchar a Synovia súmraku opäť spozorneli.
„Máš pravdu,“ prisvedčil Tartem, „počkaj, otvorím ju...“
„Opatrne, nezlom ju...“
„Neboj sa, nebude ju to bolieť!“
„Ja len že...čo ak je tu niekoľko pascí alebo čosi také?“
„Príliš rozmýšľam nad zlými vecami. Radšej mi pomôž.“
Chvíľu sa chodbou rozliehal len tichý dych oboch mužov a chrapčanie roky starých kostí, ako sa postupne od seba oddeľovali.
„Počkaj, mám to!“ Tartem zašuchotal kúskom papiera, ktorý vytiahol z mŕtvej ruky a rozložil ho, „ďalšie kasuánske znaky. Vieš to preložiť?“
„Počkaj, ukáž mi to,“ podľa zvukov Fearchar prebral papier od Tartema, „áno, máš pravdu, je to kasuánčina...“
„Ďalšie zaklínadlo?“
„Nie, je to odkaz. Odkaz pre nálezcu.“
„Skutočne? A čo sa tam píše?“
„Tartem, ja...ja neviem, či to chceš naozaj vedieť...“
„Riskujem svoj krk, aby som to prekliate zrkadlo našiel, tak mi láskavo prečítaj ten list, do čerta!“
„Ale...nie je to dobrá správa.“
„Už čítaj!“ Tartemov rozhnevaný hlas sa niesol celou chodbou, až k Synom súmraku. Obaja ako na povel znova siahli po mečoch a pripravili sa na útok.
„Dobre, ako chceš. Ale potom mi to nemaj za zlé... Píše sa tam presne toto: Len hlúpi a chamtiví ľudia sú natoľko netrpezliví, že sa pokúsia odomknúť šesť zámkov iba jedným kľúčom.“
Posledné slovo vety odznelo v šere chodby a znova sa všade rozhostilo ticho. Prerušil ho ostrý náraz, ako niečo kovové padlo na zem. To Tartem zhodil mosadzný svietnik, pripevnený kúsok od miesta, kde objavili Darekovu ruku.
„Strieľa si z nás!“ zavrčal zúrivo, „bola to hra! Vedel, že sa niekto nepovolaný pokúsi zrkadlo nájsť! Narafičil to tak, aby nás prvé dva medailóny zaviedli sem, hoci zrkadlo je niekde úplne...úplne inde!“
Ozval sa ďalší buchot, ako Tartemovej zlosti podľahol druhý svietnik. Zvyšok sviečky sa dokotúľal takmer k Ascallovým nohám a zhasol.
„Vlastne je to tak celkom logické, že sme ho tu nenašli,“ ozval sa Fearchar, „zabudol si na Synov súmraku?“
„Nezabudol,“ odsekol Tartem, „a tiež som na to myslel, ale...vyzeralo to, že sme tak blízko!“
„Mali by sme ísť. Skôr, ako nás tu niekto uvidí.“
„Spoj sa so Siou Merou,“ nariadil Tartem svojmu spoločníkovi, keď rýchlo prechádzali chodbou, „nech čo najrýchlejšie získa zvyšné medailóny.“
„Nájdeme ho,“ upokojoval Tartema Fearchar.
„Áno, ja viem,“ zavrčal zlostne, „ale otázkou zostáva, kedy!“