Synovia súmraku - 29.

Keď kroky zanikli v diaľke, Sionn s Ascallom vyšli zo svojho úkrytu. „Takže predsa nás len potrebujú na nájdenie Everského zrkadla,“ vydýchol Sionn, „len by ma zaujímalo prečo.“
„Nemám poňatia,“ odpovedal Ascall zamyslene, „a, ak mám byť úprimný, ani sa to nechcem dozvedieť.“
„Ale ten Darek bol poriadne ľstivý,“ skonštatoval Sionn, keď sa vybrali kráčať smerom k miestu, kde Tartem s Fearcharom našli odkaz od mŕtveho čarodeja, „všetko mal do podrobností naplánované.“
„Teraz som zvedavý na naše zajtrajšie stretnutie ešte viac ako predtým,“ priznal sa Ascall.
O chvíľu zastali pred maľbou, za ktorou sa skrýval odkaz od mŕtveho čarodeja. Bola na nej veľká žltá ľalia na modrom pozadí.
„Odporný obraz,“ odfrkol Sionn, „to už ja mám väčší talent ako človek, ktorý maľoval toto.“
„Bola to Iliannina a Helenina prateta,“ pripomenul mu Ascall pobavene, „pozri, všetko tu nechali...“ Nadvihol obraz a položil ho na zem. Za ním sa nachádzala nehlboká diera, v ktorej sa jasne črtali obrysy ruky.
Vytiahol ju von. Články prstov boli po poslednom nešetrnom zaobchádzaní na niekoľkých miestach polámané, ale ešte držali pokope. List s odkazom od Dareka chýbal.
„Spomínali nejaký medailón,“ rozpamätal sa Sionn, „nevieš, čo pod tým mohli myslieť?“
Ascall pokrútil hlavou. Po krátkom zaváhaní zatočil Darekovu ruku do kusa plátna a strčil si ju pod plášť.
„Načo nám to bude?“ nerozumel jeho brat.
„Netuším. Ale mám taký pocit, že by nám mohla byť užitočná. Zaves späť ten obraz.“
„Ktovie, čo je s Lormentom,“ poznamenal Sionn, keď brata poslúchol, „možno by sme ho mali nájsť. Ak mu niečo urobila...“
„V tom prípade mu už nie je pomoci. A ak je živý a spokojný, mohli by sme sa prezradiť, kebyže sa mu vovalíme do izby.“
„Takže nebudeme robiť už vôbec nič?“ zamračil sa Sionn.
„Nie tak celkom,“ pousmial sa Ascall, „využijeme hostinu a trochu sa zabavíme. Mám taký pocit, že v nasledujúcich dňoch dosť času na zábavu nebude.“

Nasledujúce ráno vládlo v hrade neprirodzené ticho. Po chodbách sa premávali iba rozospatí sluhovia, roznášajúci raňajky do všetkých izieb.
„Zdá sa, že tá včerajšia hostina sa pretiahla do pekne neskorej hodiny,“ utrúsil Sionn, keď spolu s Ascallom a s kráľom sedeli v inak prázdnej jedálni, „takže asi som prišiel o veľa, keď som sa rozhodol ísť si ľahnúť.“
„Naši noví hostia sú trochu čulejší, ako sme v Zelenom meste zvyknutí,“ odpovedal Volian s blahosklonným úsmevom, „ale treba uznať, že to bol skvelý nápad pozvať ich na hrad. Aspoň na chvíľu sme mohli zabudnúť na tie mraky, ktoré sa nad našou púšťou sťahujú.“
„Bohužiaľ, celkom odstránené byť nemohli,“ podotkol Ascall.
„V tom máte pravdu,“ povzdychol si kráľ, „pevne verím, že už nebude trvať dlho a zistíte, kto moju dcéru zabil. Možno sa vám tak podarí zistiť, čo sa v meste deje.“
„Robíme, čo je v našich silách, pane,“ odpovedal Sionn, „verte, že všetky tajomstvá Zeleného mesta budú odhalené.“
„Spolieham sa na vás,“ zamrmlal, „ale to neznamená, že vám slepo dôverujem. V priebehu rokov sa v mojej blízkosti vystriedalo priveľa zradcov. Ale sľubujem vám, že ak sa vám podarí znova vrátiť do mesta poriadok, odmena vás neminie.“
„To musíme so všetkou vďačnosťou odmietnuť,“ zasiahol Ascall skôr, ako sa k slovu dostal Sionn, „sľúbili sme, že to urobíme zadarmo a tak to aj bude. Je pre nás česť, že vám môžeme pomôcť.“
„Len aby ste pre tú svoju česť neprišli o život,“ podotkol kráľ ticho a odpil si z pariaceho sa čaju.
„Ale, ale! Tie vône sa nesú na najvyššie poschodie hradu. Dnes sa naši kuchári vyznamenali,“ prehodil bodro Lorment, keď vošiel do miestnosti. Podľa jeho veselého výrazu na tvári sa nedalo určiť, čo sa včera v noci dialo, ale zjavne to nebolo nič také strašné.
„Máš nejakú dobrú náladu,“ poznamenal Sionn, keď si Lorment sadol veľa neho.
„Dá sa tak povedať,“ prisvedčil a natiahol sa po krajec chleba, „po dlhej dobe som sa konečne dobre vyspal.“
„Mám také tušenie, čo by v tom mohlo byť,“ prehlásil Sionn sprisahanecky.
Lorment mu však vrátil varovný pohľad, a tak od toho upustil.
„Dnes príde Waerm,“ ozval sa odrazu kráľ.
„Ale! Na toho som celkom zabudol,“ spomenul si Lorment, „kedy ho očakávame?“
„Okolo poludnia,“ Volian sa neprirodzene zamračil, až sa mu koža na tvári poskladala do záhybov, „preto by som bol rád, kebyže sa dnes príliš nevzďaľujete od zámku. Chcel by som, aby ste ho privítali spolu so mnou.“
„Inými slovami, potrebuješ podporu,“ doložil Lorment bez okolkov.
„Áno, tak nejako,“ prisvedčil kráľ a ešte viac sa zachmúril, „a pokúste sa dbať na to, aby sa Darnell nijakým spôsobom nepokúsil zo Zeleného mesta ujsť. Už ho poznám priveľmi dobre, než aby som mu celkom dôveroval.“
„O to nemusíš mať strach,“ odvetil Lorment a vrhol pohľad na oboch Synov súmraku, „postaráme sa oňho.“
Asi o hodinu nato, keď sa Lorment, Ascall a Sionn práve dvíhali od stola, sa v jedálni zjavila Ilianna, držiaca sa Tartemovho lakťa. Sionna pri tom výjave na okamih prepadla slepá zúrivosť a v duchu si okamžite predstavil, ako odsekáva Tartemovi hlavu. Okrem toho pocítil aj tupé bodnutie, niekde medzi rebrami. Nikdy predtým nič podobné nezažil a trochu ho tá náhla bolesť prekvapila.
„Dobré ráno,“ pozdravil ich Tartem so svojou zvyčajnou pohŕdavosťou a prešiel k stolu, „prepáčte, že meškáme.“
„Myslím, že dnes budú meškať všetci,“ skonštatoval Lorment, „ak sa vôbec ukážu.“
„Včerajšia hostina zaznamenala nečakaný úspech,“ podotkol Tartem s úsmevom a odsunul Ilianne stoličku. Princezná si sadla a takmer vzápätí sa pozrela na stojaceho Sionna, akoby od neho očakávala nejaký rázny skutok.
Sionn sa miesto toho od mladej ženy odvrátil. „Mali by sme ísť,“ povedal bratovi, „ chceme predsa ešte preskúmať severnú časť púšte.“
„Máš pravdu,“ pritakal Ascall, „tak dobrú chuť, Tartem. Princezná. Uvidíme sa neskôr.“
„Nepúšťajte sa priveľmi na sever,“ vystríhal ich ešte Tartem, s toľkou ľahostajnosťou, akoby iba oznamoval, koľko je hodín, „nachádza sa tam veľa prírodných pascí, do ktorých by ste mohli ľahko padnúť.“
„Vďaka, že sa tak staráš o našu bezpečnosť,“ precedil Sionn pomedzi zuby. Potom sa prudko zvrtol a zamieril von z jedálne, ani sa neobzrel, či ho brat a princ nasledujú.

„Tak kde si sa včera vyparil?“ spýtal sa Lormenta Ascall, keď zanechali Zelené mesto za sebou a pred nimi sa rozprestrela široká červená púšť. Ich kone trochu spomalili a sklonili hlavy, aby si uvoľnili stuhnuté svaly. „Mysleli sme, že ťa Sia Mera zabila.“
„K tomu sme sa ani nedostali,“ odvetil Lorment, „až toľko času sme nemali.“
„Skutočne? A čo ste také zaujímavé robili?“ vyzvedal Sionn.
„Povedzme to takto,“ Lorment sa trochu nadvihol v strmeňoch a potľapkal svojho koňa po spotenom krku, „kebyže o tom vie môj otec, pravdepodobne by mal na zozname ďalšiu ženu, ktorú by dal popraviť za znečistenie našej krvi.“
„Hovoril som, že jej nemožno odolať,“ podotkol Sionn s úškrnom.
„Ale ona sa takisto dva razy nebránila,“ odvetil Lorment, „spočiatku síce bola trochu neistá, ale pochybujem, že to bolo mojou prítomnosťou.“
„Včera poslala Tartemovi a Fearcharovi odkaz,“ nadškrtol Ascall.
Lorment prikývol: „Dokonca dva odkazy, ak mám byť presný.“
„Bol si pri tom, keď písala ten druhý?“ zaujímal sa Sionn.
„Bol som aj pri tom, čo k druhému odkazu viedlo,“ odvetil Lorment.
„Tartem s Fearcharom spomínali nejaké medailóny,“ spomenul si Ascall.
Lorment prisvedčil: „Boli dva. Keď som za ňou prišiel do izby, pokúšala sa ich otvoriť nožom.“
„Budem hádať - podarilo sa jej to?“ ozval sa Sionn.
„Napokon áno, ale pochybujem, že k tomu prispel ten nôž.“
„Čo bolo vnútri?“ chcel vedieť Ascall.
Lorment sa zachmúril: „Veľmi som si to nevšimol. Akonáhle zistila, že som príliš blízko nej, oba medailóny ukryla. Ale vyzeralo to ako kresba nejakého žltého kvetu...“
„Ľalie,“ dokončil miesto neho Sionn.
„Je to možné. Ešte si pamätám, že oba medailóny boli zvrchu zdobené podobne ako jeden medailón, čo mám ja...vlastne, mal som. Stratil sa mi pred pár dňami.“
„Keď som vtedy počúval rozhovor medzi Fearcharom a Siou Merou, spomínali, že potrebujú ešte ďalšie štyri medailóny,“ rozpamätal sa odrazu Sionn, „a naša zaklínačka tvrdila, že jeden vzala Anastázii, keď ju zavraždila.“
„Je pravda, že každý z nás, Volianových detí, vlastní jeden medailón,“ pritakal Lorment, „dal ich vyrobiť náš otec, po narodení posledného syna. Dostali sme ich v deň našich piatych narodenín a museli sme sa zaprisahať, že ich nikdy nezložíme z krku. Vraj majú veľkú moc. Nikdy nám však nechcel prezradiť nič bližšie.“
„Keď tak nad tým uvažujem,“ zamyslel sa Ascall, „v deň, keď Sia Mera predvádzala tie svoje triky na Olivovom námestí, prikázala jednému havranovi, aby sa zniesol celkom k tebe. A potom som na okamih zazrel, že drží v pazúroch niečo strieborné.“
Na chvíľu všetci traja muži zmĺkli.
„Myslíš, že Sia Mera a tí dvaja sa pokúšajú získať všetky naše medailóny?“ zamračil sa Lorment.
„Istý zmysel to dáva,“ odvetil Sionn, „vezmi si Anastáziu. Čo ak ju nezabili iba kvôli tomu, že bola blízko odhalenia Everského zrkadla, ale aj preto, že mala niečo veľmi cenné?“
„Nerozumiem, čo môže byť na tom kuse kovu cenné,“ zamrmlal princ, „nikdy sa na ňom neprejavili žiadne čarovné schopnosti. Vlastne, ak mám byť úprimný, bol neuveriteľne ťažký, a iba mi zavadzal.“
„Ale pravdepodobne niečo skrýva, keď ho Sia Mera potiahla.“
„Čo ak sú naozaj cestou k nájdeniu Everského zrkadla?“ poznamenal ticho Ascall, „ale možno fungujú iba keď sú všetky pokope.“
„Už večer sa môžeš dozvedieť odpoveď,“ pripomenul mu Sionn, „ideme predsa vyvolávať duchov.“
„Len dúfam, že som neurobil chybu, keď som do toho zatiahol Darnella,“ podotkol Lorment.
„Myslím, že teraz je už neskoro to ľutovať. Čo sa má stať...“
Sionn nedohovoril. Prudko pritiahol koňovi uzdu a otočil sa v sedle dozadu.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Ascall.
„Psst!“ zahriakol ho mladší brat a obrátil sa na princa: „požičaj mi na chvíľu luk a jeden šíp.“
„Zazrel si niečo?“ spýtal sa ho Lorment šeptom, zatiaľ čo mu podával zbrane.
Sionn mlčky prikývol.
Trochu pootočil koňa, aby mal dobrý výhľad na vysokú dunu, ktorá sa dvíhala za ich chrbtami. Pripravil si šíp a napol tetivu.
Ascall bez dychu brata pozoroval. Bol výborný strelec, to o ňom vedel. Ale netušil, či dokáže trafiť niekoho, koho uprostred púšte ani sám nedokázal zbadať.
Sionn sa zjavne podobnými vecami netrápil. Ešte trochu napol tetivu a nato ju prudko pustil. Šíp si predieral cestu rozhorúčeným vzduchom a odrazu zmizol niekde uprostred piesku.
„Trafil si ho?“ spýtal sa Lorment napäto.
Odpoveďou im bol rev raneného človeka.
„Rýchlo!“ poručil im Sionn. Popchol koňa do trysku a jeho brat s princom ho nasledovali.
Netrvalo dlho, kým našli toho, koho hľadali. Pravdepodobne sa ukrýval v dobre maskovanej skrýši v piesku a preto si ho Ascall nevšimol. Teraz dotyčný sedel na zemi a rukami si objímal ľavé stehno, z ktorého mu trčal šíp. Vedľa neho ležal meč a dlhá dýka, ktoré si okamžite privlastnil Sionn.
„Tvoje zručnosti sú čím ďalej vycibrenejšie,“ povedal Ascall bratovi s neskrývaným úžasom.
„To vieš, stále sa mám čo učiť,“ Sionn si kľakol k ranenému, „počul som niečo, čo znelo ako zakašľanie. Vystrelil som iba pre istotu.“
„Čo sa ukázalo, ako správna voľba. Tak?“ Lorment sa otočil na raneného muža, „povieš nám, kto si a čo tu hľadáš?“
Chlap bol ramenatý a svalnatý a na tvári mal výraz vojaka odhodlaného riskovať aj svoj život. Ascalla však viac ako jeho tvár zaujal jeho odev.
„Tento erb som už videl,“ ukázal na mužov plášť.
„Červené slnko a jednorožec,“ zavrčal Lorment nenávistne, „to je znak Stopárov. Poslal ťa Tartem?!“ oboril sa na zraneného.
Muž odpovedal hŕbou slov v neznámom škrípavom jazyku.
„Nepokúšaj moju trpezlivosť,“ princ priložil chlapovi pod krk dýku, „niečo som sa ťa pýtal!“
Odpoveďou mu boli ďalšie nezmyselné vety.
„Ascall, nie je to jazyk Laminčanov?“ spýtal sa odrazu Sionn.
„Áno, máš pravdu...“
„A čo to znamená?“ nerozumel Lorment.
„To znamená asi toľko, že nám inak ako svojím jazykom neodpovie. Laminčania sú rodení vojaci, nevyzradia nič, aj keby ich to malo stáť život.“
„V tom prípade nám tento tu nebude na nič,“ rozhodol princ, „musíme sa ho teda zbaviť, alebo ho pustiť,“ uprel znechutený pohľad na vojaka, ktorý stále drmolil slová vo svojom zvláštnom jazyku.
„Ja som za rýchle odstránenie,“ ozval sa Ascall, „v Tartemovi by to mohlo vzbudiť podozrenie, kebyže sa jeho muž vráti zranený.“
„A keď sa nevráti vôbec, to mu podozrivé nebude?“ namietol Sionn.
„V tejto púšti denne zomrie asi tak dvadsať ľudí,“ upozornil ho Lorment, „Tartem za tým nezbadá našu prácu.“
„A ak to dielo ešte zavŕšia oni,“ Ascall ukázal na supy, ktoré im krúžili nad hlavou, pripravené pustiť sa do jedla, „tak potom sa už na nič nepríde.“
„Tým sa rozhodlo,“ vzdychol Lorment a pevnejšie stisol v ruke dýku.