Synovia súmraku - 30.

„Je tu nejako plno,“ skonštatoval princ, keď sa spolu so svojimi spoločníkmi vrátil do Zeleného mesta. A mal pravdu. Ulice lemovali rady ľudí a vzrušene sa o niečom zhovárali. Zopár detí postávalo na strechách domov a zvedavo hľadelo niekam do diaľky.
„Neviem prečo, ale mám taký pocit, že to nie sme my, koho vítajú,“ podotkol Sionn zamyslene.
„Možno to je kvôli tomu obrovskému sprievodu, ktorý sa ťahá od vstupnej brány,“ ozval sa Ascall po chvíli.
„Mali by sme si pohnúť,“ poznamenal Lorment, „môjmu otcovi sa nebude veľmi páčiť, ak prídeme až po hosťovi.“
Popchli kone do trochu rýchlejšieho poklusu. Ale bolo dosť ťažké kliesniť si cestu pomedzi ľudí, ktorých sa na ulici zhromažďovalo stále viac a viac.
Odrazu sa spoza troch mužov ozval nepriateľsky znejúci hlas: „Prepáčte, ale musíte ustúpiť nabok!“
Muži sa prekvapene otočili. Za nimi stál vysoký vojak, sediaci obkročmo na čiernom koni. Podľa bohato zdobenej uniformy musel mať veľmi vysoké postavenie, čo jasne dával najavo. Z jeho panovačnej tváre nesálalo nič dobré. „Nepočuli ste?“ prehovoril strnulo, akoby nešlo o človeka ale o oživenú sochu, „okamžite sa practe, ak nechcete, aby som s vami narobil poriadky.“
„Prepáčte, pane, ale takto sa so mnou rozprávať nebudete,“ odvetil Lorment tak zdvorilo, ako mu to momentálna situácia dovoľovala, „toto nie je vaše mesto a nemáte právo na to, aby ste vydávali rozkazy.“
Vojak sa zatváril pohoršene: „Hovorím v mene kniežaťa Waerma z Pralesov, synovca kráľa Mornaila a správcu severnej časti Pralesov. A ten právo na vydávanie rozkazov má!“
Lorment sa vzpriamil v sedle, až prevýšil muža o viac ako pol hlavy: „Možno. Ale nie v meste, kde vládne kráľ Volian a už vôbec nie jeho najstaršiemu synovi!“
Zdalo sa, že vojak si konečne uvedomil svoju chybu. V tej chvíli akoby sa scvrkol najmenej o niekoľko centimetrov. „Ja...ja som nevedel...“ jachtal prekvapene, „ospravedlňujem sa...“
„Leffert, čo sa deje?“ ozval sa odkiaľsi zozadu nový hlas. Synovia súmraku si až teraz všimli, že za radom vojakov na koňoch ide zeleno-zlatý koč, ťahaný ôsmimi bielymi žrebcami, ktorý zozadu chránia ďalší jazdci. A z okna toho koča sa práve v tej chvíli vystrčila hlava muža v strednom veku, s vráskami okolo očí a úst, čiernou briadkou a so šedivými vlasmi, stiahnutými na temene hodvábnou stuhou. Vyzeral trochu nahnevane, ale iba dovtedy, kým sa jeho vpadnuté oči nestretli s princovými.
„Pre nesmrteľných bohov, Lorment!“ zvolal a tvár sa mu rozžiarila. Nedá sa povedať, že tak pôsobil príjemnejšie, skôr naopak. Vrásky sa mu natoľko prehĺbili a znásobili, že pripomínal tristoročnú korytnačku. „Chlapče, teba som nevidel celú večnosť!“
„Zdravím ťa, Waerm,“ odvetil Lorment odmerane a popchol koňa, aby sa priblížil ku koču, „je to už nejaká doba.“
„Počul som, že si sa vrátil z vojny. Ako sa ti darí?“
„Ide to. Teda, v rámci možností.“
„Áno, dostalo sa mi do uší, aké problémy Zelené mesto zažíva,“ zamračil sa Waerm, „aj to je jeden z dôvodov, prečo som tu. Dúfam, že vám dokážem pomôcť.“
„To by si priali viacerí,“ odpovedal princ, ale nepriateľský výraz na jeho tvári hovoril o opaku.
„Na čo čakáte?!“ zakričal Waerm na kočiša, „pohnite sa, nech už sme v hrade!“ Muž na kozlíku, vetchý starec s purpurovou šatkou okolo krku, plesol bičom a kone sa znova pohli. Ascall so Sionnom sa zaradili vedľa Lormenta a koča, ale tak, aby si ich Waerm nevšimol. Zdalo sa však, že ten je príliš zaujatý rozprávaním o časoch, kedy bol v Zelenom meste naposledy a nevnímal nič okolo seba.
„...vraj sa tvoja sestra bude vydávať. Och, ako rád by som zostal, ale obávam sa, že isté okolnosti mi to nedovolia,“ zatváril sa trochu skrúšene.
„Naozaj hrozné,“ prisvedčil Lorment. Sarkazmus v jeho hlase bol taký nepatrný, že ho zachytil iba Ascall, ktorý kráčal tesne vedľa neho a mal čo robiť, aby zakryl pobavený úškrn.
„A čo Taran? Ešte vždy sa túži dostať ku kráľovskému vojsku? Keď som ho videl naposledy, bol na to ešte príliš mladý.“
„Teraz má sedemnásť,“ odvetil Lorment mechanicky, „a túži odísť na more.“
„Krásny sen, ale veľmi nebezpečný,“ povzdychol si Waerm, „poznám mnoho ľudí, ktorých túžba po mori celkom pohltila. Mal by si naňho poriadne dozerať.“
„Pokúsim sa.“
Dlhý sprievod napokon došiel až na hlavné nádvorie. Tu už čakal rad sluhov, pripravených odstrojiť kone, unavené po dlhej ceste, aj niekoľko komorníkov, ktorí mali návštevu odviezť ku kráľovi.
Až keď Waerm vystúpil z koča, mohli si ho Synovia súmraku dôkladnejšie obzrieť. Pritom sa neubránili podvedomému porovnávaniu tohto muža s kráľom Púštnej ríše. Waerm bol nízky muž v stredných rokoch, trochu zavalitý, ale hrdo sa nesúci po širokom schodisku smerom k vchodovým dverám. Ascall v jeho opálenej tvári našiel niekoľko čŕt, ktoré boli spoločné všetkým aristokratom na celom svete, ale predsa len mu čosi chýbalo - bola to múdrosť, získaná dlhoročnými skúsenosťami. Na sebe mal oblečenú hodvábnu košeľu a draho pôsobiacu tuniku vyšívanú zlatom, čím sa takisto dosť líšil od Voliana, ktorý si veľmi na oblečenie nepotrpel. Ascall si v tej chvíli uvedomil rozdielnosť medzi týmito dvoma mužmi a zároveň aj pochopil kráľovu nechuť voči kniežaťu. Sám nemal z Waerma veľmi dobrý pocit.
Vďaka Lormentovi, ktorý poznal na hrade všemožné skratky, sa im podarilo knieža predbehnúť a tak dorazili do prijímacej siene o necelú minútu skôr.
„No konečne, kde ste boli?!“ oboril sa na nich Volian netrpezlivo, keď vbehli dnu jednými z bočných dverí. Sionn si všimol, že v miestnosti je už klasická zostava, vrátane dvoch mužov, ktorých nevidel vonkoncom rád.
„Prepáč, trochu sme sa zdržali,“ ospravedlnil sa Lorment, „nejako sme si nevšimli, koľko je hodín.“
„Nekarhaj ich za hlúposti, Volian,“ ozval sa od dverí jasný hlas. Synovia súmraku sa nemuseli ani obrátiť, aby vedeli, komu patrí, „ani my sme v ich veku neboli iní. Mladí málokedy dodržiavajú príkazy!“
„Bola to len jemná výčitka, Waerm, žiadne pokarhanie,“ odvetil Volian a obočie sa mu spojilo do jednej čiary. Na tvári sa mu zjavil neskrývané pohŕdanie.
Zdalo sa však, že Waerm si to nevšimol. Spolu so svojím sprievodom vojakov obišiel trojicu mužov a pristúpil bližšie k trónu, na ktorom Volian sedel. Vyzeral hrozivejšie a veľkolepejšie, ako kedykoľvek predtým, čo bolo sčasti spôsobené hnevom, ktorý z neho sálal od arogantného vpádu Waerma do siene a sčasti celou strohou atmosférou, ktorou bola miestnosť nasiaknutá - pričom sa Ascall nemohol ubrániť pocitu, že práve to bol hlavný zámer.
„Zostarol si, Volian,“ prehodil Waerm, skúmavo študujúc kráľovu tvár.
„Ty tiež nie si práve najmladší,“ odvetil Volian, „ale nik ti to na oči nevyhadzuje.“
„Stále vo vzduchu cítim nevraživosť, priateľ môj. Hádam ťa ten starý spor ešte neomrzel?“
„Otázka znie, čo považuješ za staré, Waerm,“ podotkol kráľ.
„Musím súhlasiť. Niektoré jazvy jednoducho zostávajú čerstvé ako v prvý deň.“
„To je pravda,“ prisvedčil kráľ, „a niektoré sú iba začiatkom vzniku ďalších a ďalších, ktoré napokon vedú k vytvoreniu obrovskej, neprestajne krvácajúcej rany.“
Waerm sa zamračil: „Čo si tým chcel naznačiť?“
„Prečo si sa unúval, Waerm?“ odpovedal kráľ protiotázkou.
„Potrebujem tvoju pomoc. Ide o vec, ktorá je neodkladná a je potrebné ju rýchlo prediskutovať.“
„Zaujímavé, ako ochotne si sa zjavil, len čo ide o tvoju kožu,“ odvetil kráľ a neodpustil si trochu uštipačnosti v hlase.
„Zle som sa vyjadril, starý priateľ,“ upozornil ho muž, „tu nejde iba o moju, ale predovšetkým o tvoju kožu.“
V sieni nastalo na pár ťažkých minút ticho. Volian sa po chvíli postavil z trónu a váhavo zišiel dole, smerom k Waermovi. „Hovor!“ vyzval ho.
„Tu?“ obzrel sa okolo seba, pohľad sa mu zastavil na kráľových deťoch a manželke.
„Ak sa jedná o naše mesto, majú právo vedieť všetko, čo sa dozviem ja.“
„Ako chceš,“ vzdychol si Waerm, „ale žiadam teba aj vás všetkých, čo tu ste, aby ste túto informáciu ďalej nerozvádzali. Môže rozpútať paniku.“
„Prosím ťa, hovor k veci,“ požiadal ho kráľ.
„Dobre teda. Ako vieš, po tom, ako môj otec náhle ochorel a zomrel, som sa stal správcom severnej časti Pralesov.“
„Tá fáma preletela hádam celý svet.“
„Áno,“ pousmial sa Waerm, „ale ide o to, že v oblasti Tarquina sme pred pár mesiacmi zaznamenali niekoľko útokov barbarských kmeňov spoza Ohnivých hraníc.“
„Nehovor,“ zahundral Volian a pošúchal si bradu, „aké kmene?“
„Je to obrovská armáda, zmiešaná z mnohých rôznych skupín, ale vedú ich Laminčania.“
„V poslednom čase počujeme to slovo nejako často,“ šepol Sionn Ascallovi do ucha. Jeho brat zachmúrene prikývol. Všetko do seba priveľmi zapadlo, než aby to bola iba náhoda.
„Prečo ma na to upozorňuješ?“ chcel vedieť Volian.
„Vypálili a vyplienili mestá, vyvraždili obyvateľov, alebo ich odvliekli do otroctva. Prišli sme o dobytok, majetky, aj zbrane. Topíme sa v problémoch, Volian.“
„To všetko je síce desivé, ale ako to súvisí so Zeleným mestom?“
„Asi desať dní dozadu sa nám podarilo jedného z týchto zlodejov chytiť. Mučili sme ho celé hodiny, ale zaryto mlčal.“
„Bol to takisto Laminčan?“ zaujímal sa Ascall.
Waerm sa k nemu otočil. V jeho tvári sa zjavilo podozrenie, ale opäť rýchlo zmizlo. „Áno,“ prisvedčil, „ešte mladý chlapec a nechcel hovoriť inak, ako vo svojom jazyku. Stále dokola si spieval tú istú pieseň, alebo sa modlil. Napokon sa mi podarilo nájsť jedného muža, ktorý reč Laminčanov ovláda a ten nám preložil všetko, čo hovoril.“
„A?“
„Či spieval alebo kričal, neustále spomínal dve veci - Zelené mesto a zrkadlo.
Ascall si vymenil vyľakaný pohľad so Sionnom a potom s Lormentom a oboma jeho sestrami. Podľa toho, ako sa tvárili, bolo jasné, že myslia na to isté, na čo aj on.
„Útok na Zelené mesto?“ zamrmlal Volian zhrozene.
„Prišlo mi to ako najlogickejšia možnosť. Podľa ostatných vecí, ktoré sme vyrozumeli medzi výkrikmi, sa dá vyvodiť, že Pralesy boli neplánovanou zastávkou smerom k vám.“
„Ale veď...to je hlúposť,“ ozval sa šokovaný Ronan, „s Laminčanmi sme nikdy nemali spory. Už celé veky žijeme v mieri. Dokonca aj Tartem ich má vo svojej armáde!“
Všetky oči sa upreli na vodcu Stopárov. Ten najprv zazrel na oboch Synov súmraku a potom sa zadíval priamo na prostredného princa. „Musím ti pripomenúť, Ronan, že nie všetci Laminčania sú takí mierumilovní ako tí moji. Ešte stále žijú bezohľadní vrahovia a zlodeji, ktorí sa neštítia nijakých ohavností.“
„Ale nejde mi do hlavy, že si všetko tak presne naplánovali,“ namietal Ronan ďalej, „prečo si vybrali ako cieľ útoku práve naše mesto?“
„A čo má znamenať to zrkadlo?“ vtrhol do rozhovoru Taran.
V sieni sa rozhostilo ticho. Ascallov pohľad sa znova spojil s Tartemovým. Stopár však nehľadel naňho, ale na Fearchara. Z jeho výrazu tváre sa dalo ľahko vyčítať, že sa cítia mimoriadne ohrození. Hoci Ascall stále nerozumel, ako súvisí útok Laminčanov s tunajšou situáciou.
„Volian, ja viem, že medzi nami už od dávna vládne rivalita,“ ozval sa Waerm nervózne, „ale chcem ti pomôcť. Nedovolím, aby tvoju ríšu postihlo rovnaké nešťastie ako našu.“
„Nieže by som ti neveril,“ odpovedal Volian, „ale neočakávam, že to urobíš nezištne, len aby si mi pomohol.“
„Jediné, čo by som žiadal na oplátku, je pomoc zase od teba. Pri obnovovaní miest na severe budeme potrebovať peniaze a mužov.“
„Ešteže si úprimný,“ zahundral kráľ, „ver, že keby nešlo o takú zúfalú situáciu, poslal by som ťa kadeľahšie aj s tými tvojimi posluhovačmi. Ale je pravda, že Zelené mesto sa samo neubráni, najmä ak je tá armáda taká veľká ako hovoríš.“
Na chvíľu sa odmlčal, akoby premýšľal. Potom natiahol ruku smerom k Waermovi. „Uzavrime dočasné spojenectvo. A ja sa zaväzujem, že ak nám pomôžeš odraziť Laminčanov, urobím pre severné Pralesy všetko, čo bude v mojich silách.“
Waerm sa zatváril spokojne a stisol kráľovu ruku. „Som rád, že rozmýšľaš ako dospelý.“
„Mám to v náplni práce,“ odpovedal Volian s kamennou tvárou.