Synovia súmraku - 31.

„Čo to malo znamenať?!“ vybuchol Lorment, len čo s Ascallom a Sionnom opustili sieň, „útočiace kmene? Tu? Čo sa proti nám sprisahali už všetci bohovia?!“
„Ten mučený Laminčan spomínal zrkadlo,“ zamrmlal Sionn, akoby princa ani nepočul, „žeby mal na mysli Everské?“
„Aké iné zrkadlo by mohlo byť tak veľmi dôležité, že by kvôli nemu vraždili?“ vzdychol si Ascall.
„Ale ak sa aj oni pokúšajú nájsť Everské zrkadlo, potom má Tartem veľmi silného protivníka,“ podotkol Lorment.
„A čo ak to nie je protivník ale spojenec?“ odvetil Sionn, hryzúc si spodnú peru.
„Nerozumiem, čo pod tým myslíš?“ domáhal sa odpovedí jeho brat.
Sionn zastal a oprel sa o rám okna: „Keď som vtedy sledoval Siu Meru a Fearchara, začul som niečo o akomsi útoku. Ares, ten násilnícky mladík, s ktorým sme sa pobili v Červenom drakovi, vycestoval k Pralesom. Hovorili, že má niekoho presvedčiť.“
„Žeby to bolo až také jednoduché?“ zapochyboval Lorment, „chystajú útok na Zelené mesto práve v okamihu, ako Tartem nájde zrkadlo?“
„Dávalo by to istý zmysel,“ pritakal Ascall, „Tartem zrkadlom ovládne a zbaví sa Voliana a celej jeho rodiny, Laminčania dobyjú mesto a celá Púštna ríša bude patriť jemu.“
„Podarené. Ale dokážu to iba vtedy, ak skutočne Everské zrkadlo nájdu.“
„Musíme ho nájsť prví,“ povedal Lorment a zadíval sa von, na mesto, zaliate slnečným svetlom, „závisia od toho mnohé životy.“
„Neboj sa,“ Ascall mu stisol rameno, „urobíme všetko, čo sa bude dať.“
„Aj to, čo sa dať nebude,“ doložil Sionn, „ver, že je aj v našom záujme, aby sme ho našli.“
Ako hľadeli von oknom, zrazu si na vonkajšiu parapetu sadol veľký čierny havran.
„Och nie,“ vzdychol si Sionn, „odkedy prišla do mesta naša zaklínačka, množia sa neuveriteľnou rýchlosťou. Vypadni, ty potvora,“ pokúšal sa ho zaplašiť, ale čierny vták iba trochu ustúpil nabok a s hlavou naklonenou na stranu si muža skúmavo premeriaval.
„Človek by si myslel, že rozumie všetkému, čo povieme,“ zamrmlal Lorment.
„A podľa toho, čo sme videli vtedy na Olivovom námestí, si myslím, že je na tom kus pravdy,“ Sionn sa natiahol, že havrana vezme, ale práve vtedy rozprestrel krídla a vzniesol sa k oblohe. Ascall mal v jednej chvíli pocit, že sa mu v zobáku zalesklo niečo strieborné, ale mohol to byť len zrakový klam.
„Máme ešte sedem hodín, kým zapadne slnko,“ povzdychol si Lorment, „prepáčte, ale budem vás musieť opustiť.“
„Nebodaj máš ešte nejakú prácu?“ začudoval sa Ascall.
„Zvláštne, že sa na to pýta niekto, kto mi ju nanútil.“
„Takže ste si dali so Siou Merou ďalšie stretnutie?“ opýtal sa Sionn prekvapene.
„Trvala na tom ona, nie ja.“
„Ešte raz ti opakujem, dávaj si pekelný pozor. Nikdy nevieš, kedy urobí čosi nečakané.“
„Myslím, že to zvládnem. A ak nie, dajako si už len poradím. Ak sa pred západom slnka nezjavím v oáze, radšej sa presvedčte, či ešte žijem.“
„Veľa šťastia,“ zaželal mu Ascall. Princ mu venoval pobavený pohľad a vykročil bočnou chodbou smerom k časti hradu, kde boli ubytovaní všetci kočovníci.

Na oblohe sa zjavili prvé ružovkasté pásy, naznačujúce, že slnko čochvíľa dokončí svoju púť po oblohe, keď Synovia súmraku prišli k jazeru uprostred púšte. Darnell ich tu už čakal, ležal opretý o slnkom vyhriaty balvan a kreslil do mäkkého piesku obrazce kusom konárika.
„Ste tu skoro,“ privítal ich, „aj tak nemôžeme začať skôr, ako sa celkom zotmie.“
„Ale ty si tu potom ešte skôr,“ odvetil Sionn a tiež sa posadil do teplého piesku.
„Ja som dnes toho nemal veľa na práci. Len čo ma Volian donútil, aby som potajomky sledoval váš rozhovor v sieni.“
„Ty si tam bol?“ opýtal sa Ascall prekvapene, „kde?“
„Hrad má mnoho tajných zákutí, chlapče,“ odvetil kúzelník vyhýbavo, „a je ich toľko, že do konca života všetky neobjavíš, nech by si sa snažil akokoľvek.“
„A čo teraz? Dostal si príkaz sledovať Waerma?“
„Niečo také. Ale vyhovoril som sa, že dnes nemôžem. Aj tak si myslím, že v noci sa ten tučniak sotva zdvihne z postele.“
„Myslíš si, že má nejaký bočný úmysel?“ zaujímal sa Sionn.
Darnell sa zamračil: „Všetko na svete, len nie bočný úmysel. Hoci má Waerm množstvo chýb - akoby ich Volian nemal - je lojálny. A úprimný. Vždy povie, čo má na srdci.“
„O tom sme sa už presvedčili.“
Kúzelník zamyslene pokýval hlavou. „Dám vám dobrú radu, nadviažte s ním priateľstvo. Pretože ak existuje horší protivník, ako je Volian, tak je to len Waerm z Pralesov. Ten chlapík má kontakty hádam po celom svete. Dokáže vás zašliapnuť ako muchu, ani sa pritom príliš nezapotí.“
„Nevyzerá veľmi nebezpečný,“ podotkol Sionn.
Darnell sa uchechtol: „A tebe ešte nikto nikdy nepovedal - Nesúď knihu podľa obalu? Aj Volian ho považoval iba za zhýčkaného šľachtica, ale v tom neslávne známom boji o náhodou objavený poklad sa prejavila druhá stránka jeho osobnosti...“
„Asi nehovoríte o mne, však?“ spoza stromov sa vynoril Lorment.
„To by tu zaznievali celkom iné slová,“ odvetil Darnell bez okolkov.
„Koľká to priamosť. Už som si myslel, že si zabudol na význam toho slova.“
„Ako bolo so Siou Merou?“ zaujímal sa Ascall.
„Horšie ako včera,“ princ sa oprel o spadnutý kmeň sykomory.
„Pravdepodobne ju rozladila tá záležitosť s Ľaliovou chodbou,“ hádal Sionn.
„Aj to, ale myslím, že v tom bolo aj dnešná návšteva Waerma. Počul som, keď sa na chodbe hádala s Fearcharom. Vyčítala mu, že všetko je príliš unáhlené, že ak do toho začne pchať Waerm nos, tak potom môže celý ich plán stroskotať.“
„Takže naše dohady boli správne,“ prikývol Ascall, „Laminčania sú ich posila.“
„No skvelé,“ vzdychol si Sionn, „situácia je čím ďalej horšia.“
„Ale máte šancu niečo s tým urobiť,“ ozval sa Darnell, „keď sa konečne rozhýbete, aby sme sa mohli presunúť na cintorín. Lebo, ak vám to, páni, uniká, slnko už pomaličky zapadá!“

Cintorín sa nachádzal za zadnými hradbami Zeleného mesta, chránený dokola chlebovníkmi, ktoré svojimi širokými korunami poskytovali počas dňa dostatočný tieň a v noci zas bránili mesiacu, aby osvetľoval hroby v celej svojej nádhere. Pomedzi konáre presvitalo len trochu purpurového svetla posledných slnečných lúčov, ktoré sa lámalo na stranách kamenných náhrobkov, ktoré mali tvar rôznych zvierat a postáv a vytváralo na zemi desivé tiene. Uličky medzi hrobmi zarastali tamariškovými krami, ktorých podivuhodné tvary ešte viac prispievali k stiesnenej atmosfére celého miesta. V korunách stromov ticho húkali púštne sovy a občas sa zaleskli oči drobných nočných hlodavcov, ktoré sa vybrali na lov.
„Nepáči sa mi to tu,“ zamrmlal Sionn a siahol po meči.
„To nikomu,“ prehovoril Darnell bez známky nepokoja v hlase. Odvážne si vykračoval uličkami, odhŕňajúc posplietané konáre krov, „v naše ríši je taký zvyk, že cintorín je založený na mieste, kde zomrie prvý obyvateľ mesta. Pred mnohými rokmi, keď vzniklo Zelené mesto, sa v tejto oblasti odohrala krvavá bitka medzi dvoma šľachtickými rodmi. V tej dobe zvíťazil tvoj predok, Lorment, a dal všetkých protivníkov surovo zbičovať a následne popraviť naozaj odporným spôsobom. A to všetko sa dialo na tomto mieste. Všetky telá nahádzali do jedného hrobu...do tohto,“ Darnell potľapkal hlavu kamenného psa, ktorý ceril zuby do tmy, „a odvtedy je tu cintorín.“
„Nejako veľa o tom vieš,“ podotkol Ascall.
„Zaujíma ma história Zeleného mesta. Asi preto, že bola taká násilná. Hovorí sa, že mestu sa tak darí práve preto, lebo jeho pôda je nasiaknutá krvou jeho nepriateľov, ktorá mu dáva silu.“
„Proti tomu môžem namietať,“ ozval sa Lorment pobúrene.
„Môcť môžeš ale nie je ti to nič platné. Fakty nepustia...a už sme tu.“
Zastal pri kamennom náhrobku v tvare obrovského supa a hlavou stiahnutou medzi krídla.
„Zaujímavý kameň,“ poznamenal Ascall.
„Motívy sa vyberajú po smrti,“ mykol plecom Darnell, „podľa toho, aký život ten človek viedol. O Darekovi všetci vedeli, že je to iba požierač zdochlín. Nikdy nič neurobil sám, vždy si počkal, kým niekto začne a keď mu došli sily, postavil sa na jeho miesto a vyšiel z toho ako najväčší víťaz. Počuli ste už o ďalekohľade, ktorý vidí budúcnosť?“
„Volian nám niečo také spomínal,“ prikývol Ascall.
„Objavil ho Darekov brat. To on prišiel prvý do Zeleného mesta s hádankou, ktorú nik nevedel uhádnuť. Ale Darek bol rýchlejší. Dostavil sa k Leonardovi aj s hádankou. A keď mu Leonard dal na oplátku tú svoju a on ju nedokázal uhádnuť, daroval kráľovi tento ďalekohľad. V tej chvíli stúpol v Leonardových očiach a stal sa jeho spoločníkom a priateľom, zatiaľ čo Darekov brat, ktorého všetci považovali za blázna, zomrel v chudobe a sám - leží na druhej strane cintorína. Ako hovorím, Darek bol obyčajný príživník.“
„Nemá sa o mŕtvych hovoriť vždy len v dobrom?“ podotkol Sion s úškrnom.
„Však my si to hneď všetko vydiskutujeme, však starký?“ Darnell potľapkal supa po kamennom zobáku.
„Keď hovoríš, že Darek prišiel do mesta ešte za Leonardovej vlády, koľko mal vlastne rokov, keď zomrel?“ uvažoval Ascall.
Darnell hodil na hrob veľký vak a začal sa v ňom prehrabávať. „Cez stotridsať. Až poburujúce, keď si vezmete koľko dobrých čarodejníkov zomrelo ako osemdesiatročných. Asi ho ani v Podsvetí nechceli. Každopádne, zomrel za dosť bizarných okolností?“
„Skutočne?“
„Uhm. Spadol naňho rebrík. Človek by si myslel, že pre niekoho, ako je on, taká hlúposť nemôže byť osudná, ale bohužiaľ - alebo našťastie - bola. Keď ho totiž zrazil k zemi, narazil hlavou na schod. A už mu nebolo pomoci,“ vyhodil z vaku dve sviečky, kus plátna a niekoľko rôznych fľaštičiek a vrecúšok, „tak, môžeme začať.“ Postavil sa.
„Najprv vás čaká menšia práca,“ nik nevidel odkiaľ, ale odrazu držal v ruke tri lopaty a podal ich mužom.
„Čo s nimi máme robiť?“ nerozumel Lorment.
„Myslíte si, že Darek sa cez tú kopu zeminy prebije sám? Duše nemajú toľko sily. Tak do toho!“
„Naozaj neuveriteľné,“ zahundral Sionn, ale poslušne zaryl lopatu do piesočnej pôdy.