Synovia súmraku - 34.

„Je po ňom?“ opýtal sa Lorment.
„Nie tak celkom, iba ho smrť uväznila na najbližšie roky.“
„To červené...to bola smrť?“ spýtal sa Sionn.
„Jej anjel,“ odvetil Darnell roztrpčene, „keďže ho vždy priláka krv, volajú ho Krvavý anjel.“
„Takže je po všetkom,“ vydýchol si mladší z bratov a utrel si spotené čelo, „ešteže tak.“
V tej chvíli k nemu priskočil Ascall a zúrivo doňho strčil. „Zbláznil si sa?! Čo ťa to napadlo hovoriť také hlúposti?! Akoby si nevedel, že ho to môže uraziť!“
„Neuvažoval som, vykĺzlo mi to,“ ospravedlňoval sa Sionn, „je mi to ľúto.“
„Tak ľúto?! Kebyže sa nezjaví tuto Waerm, skončili by sme presne tam, kam sme teraz poslali Dareka! Kedy sa už konečne naučíš držať svoj ostrý jazyk za zubami?! Nemôžem ťa donekonečna ochraňovať!“
„Kto ti kázal, aby si ma ochraňoval?!“ vyštekol Sionn rozzúrene, „viem sa o seba postarať!“
„Áno, práve si mi predviedol žiarivý príklad!“
„Hovorím, že som to nemal v úmysle.“
„Vidíš a presne to som myslel. Neuvažuješ!“
„Zato ty uvažuješ za nás oboch. A až príliš!“ penil Sionn, „niekedy mám pocit, že sa pokúšaš nahradiť otca!“
„A čo ak sa o to naozaj pokúšam?!“ odsekol Ascall, „aspoň sa správam zodpovedne. Od nášho odchodu z údolia neprešiel jediný deň, čo by som ťa nevyťahoval z kaše. A už som z toho unavený!“
„Vieš čo? Tak keď toto skončí, môžeš ísť ďalej bezo mňa,“ precedil Sionn pomedzi zuby, „nebudem ťa už viac zdržiavať!“
„Skvelé a sme presne tam, kde sme nechceli byť,“ vzdychol si Darnell, „boj o život sa premenil na bratovražedný súboj. Myslím, páni, že sú tu oveľa naliehavejšie problémy ako spor o to, kto koho ochraňuje.“
„Áno, máš pravdu,“ prisvedčil Sionn, stále zazerajúc na brata, ktorý zostal po jeho posledných slovách trochu zarazený, „ešte stále sme nedoriešili jednu vec - a síce, čo tu, pre všetkých bohov, robíte?“ otočil sa na Waerma.
„Myslím, že by sme si mali sadnúť,“ poznamenal neisto, „bude to trvať trochu dlhšie.“
„A nemali by sme najprv zakopať ten hrob?“ pripomenul im Lorment.
„Ten zakopal Krvavý anjel,“ mávol rukou Darnell, „radšej nezdržuj. Aj ja som zvedavý, aké tajomstvo tuto knieža pred nami ukrýva.“
„Neviem, ako začať,“ vzdychol si Waerm, keď si sadol do piesku, „je to zložité.“
„Najlepšie by bolo, kebyže začnete s tým, čo ste tu robili,“ podotkol Ascall.
„A odkiaľ viete, kto sme,“ doložil Sionn.
Bratia si vymenili nevraživé pohľady a znova upriamili svoju pozornosť na muža pred sebou.
„Dobre teda,“ vzdychol si Waerm, „je tu jedna vec, ktorú o mne nevie nikto, azda až na môjho otca, ktorý si to odniesol do hrobu. On bol a momentálne som ja členom jednej tajnej skupiny, ktorá mala za úlohu chrániť Everské zrkadlo, aby sa nedostalo do nesprávnych rúk.“
„Počkajte, aká tajná skupina?“ nerozumel Lorment.
„Hovoria nám Tieňoví rytieri. Vznikli ešte v časoch, kedy bolo Everské zrkadlo vyrobené. Striga, ktorej patrilo, ho vytvorila s pomocou veľmi mocnej mágie, aby sa dokázala ľuďom vkradnúť do snov a tak ich ovládať. Moji predkovia, všetci Tieňoví rytieri, sa pokúšali strige zrkadlo vziať, ale v tej dobe sa zjavil Leonard a zachránil jej život. Využila to a zrkadlo mu darovala s tým, že si poň príde o desať rokov. Chcela sa tak vyhnúť tomu, aby sme ho našli. Ibaže Rytieri ešte v ten istý deň strigu chytili a zabili. A zrkadlo začalo svoju púť po celej tejto ríši.“
„Počul som o vás,“ zahundral Darnell, „ale myslel som, že je to len povera.“
Waerm sa odobrujúco uškrnul: „Ale hlavné je, že si veril v existenciu Synov súmraku,“ ukázal na bratov.
„To je ďalšia vec, ktorá ma zaujala,“ ozval sa Ascall, „odkiaľ viete, kto sme? A kde ste sa dozvedeli o našich jazvách?“ otrčil mu slabo krvácajúcu dlaň.
„Vedeli sme o vás hneď od začiatku,“ zamrmlal Waerm a zavŕtal sa očami do Ascallových. Odrazu bol celkom inakší. Zmizla jeho teatrálnosť aj elegantné spôsoby. Bol tu iný človek, lovec, stopujúci svoju korisť, muž, ktorý sa Ascallovi páčil oveľa viac.
„Ako ste o nás mohli vedieť?“ skočil mu do reči Sionn.
„V deň, kedy sa Stopári pokúsili získať zrkadlo, tam boli - za našu rodinu to bol môj starý otec. Videli vás, ako sa skrývate pred nepriateľmi a sledovali, keď ste zložili prísahu v lese. Od toho dňa bolo jasné, že nech vás už osud zaveje kdekoľvek, napokon vás predsa len niečo pritiahne k Everskému zrkadlu a pomôžete nám ho opäť ochrániť.“
„Moment, aké je spojenie medzi zrkadlom a vami?“ nerozumel Lorment.
„Dostaneme sa k tomu neskôr,“ odbil ho Ascall unavene a znova sa obrátil na Waerma, „takže vy ste nás celý život sledovali?“
„Nie, naše cesty sa rozdelili, keď už vaše osudy neboli spojené so zrkadlom. Ale neustále sme nad vami držali ochrannú ruku, pre prípad núdze. Ale vy ste si dokázali vytvoriť vlastné legendy a všetko, čo sa vám do cesty kedy postavilo, ste dokázali zničiť, aby ste napokon prišli sem.“
„To, že sme v Zelenom meste, bola zhoda okolností.“
Waerm sa tajomne usmial: „Viem, že tomu naozaj neveríte. Vo vnútri cítite, že tu je cesta Synov súmraku zavŕšená. Celý čas ste putovali iba kvôli tejto chvíli.“
Sionn vrhol pohľad na svojho staršieho brata. Ascall mu pohľad opätoval.
„Takže vy ste neprišli iba kvôli Laminčanom,“ poznamenal Lorment zamyslene.
„Laminčania a zrkadlo sú veľmi úzko prepojené,“ odpovedal Waerm, „ale to vy veľmi dobre viete. Keď som sa dnes náhodou dozvedel, že máte nemierené na cintorín, došlo mi, že pravdepodobne chcete vyvolať Dareka, aby ste sa dozvedeli, kde skryl zrkadlo. A keďže z vlastnej skúsenosti viem, aké sú podobné výlety nebezpečné, rozhodol som sa, že na vás pre každý prípad dozriem.“
„A budete počúvať, pre prípad, že by nám Darek predsa len niečo prezradil,“ doložil Sionn bezvýrazne.
„Mal som v úmysle všetko vám vysvetliť. Sme teraz na jednej lodi, na to nezabúdajte. Everské zrkadlo musí byť nájdené a zničené skôr, ako sa k nemu dostanú Stopári a Laminčania. Máme niečo cez dva týždne, kým sa dostanú k Zelenému mestu. Za ten čas musíme naozaj zabrať.“
„Ale bude to ťažké, keď stále netušíme, kde zrkadlo je,“ povzdychol si Ascall.
„Ale niečo predsa len viete,“ odvetil Waerm, „stačí to na to, aby sme sa pokúsili dať dokopy aspoň časť skladačky. A pred Stopármi máme menší náskok.“
„Aspoň v niečom,“ podotkol Sionn.
Vtom ich rozhovor prerušilo odbíjanie zvonu.
„Polnoc,“ oznámil Darnell zbytočne, „skvele načasované. Všetko sme stihli a aj tak nič nevieme.“
„Vyspite sa,“ prikázal im Waerm, „zajtra sa stretneme a dáme všetko dohromady.“
„Aj ja?“ zažmurkal Darnell.
„Vieš toho priveľa, než aby sme ťa nechali mimo všetkého,“ poznamenal Sionn.
„Naozaj úžasné. Takže teraz mi okrem sledovania tuto lesného muža prischlo ešte aj pátranie po nejakom zrkadle.“
„Nemusíš, ak nechceš,“ podotkol Waerm, „ale tvoja pomoc by sa nám zišla. Ovládaš mágiu a vieš všade preniknúť. Bol by si nám užitočný. Okrem toho, keďže teraz spolu budeme častejšie, skutočné sledovanie môžeš vylúčiť zo svojich plánov.“
„Ako chcete,“ zahundral čarodejník, „len dúfam, že mi z toho aj niečo kvapne. Inak si ma neprajte.“
„To sa uvidí,“ odvetil Lorment.
Ďalšie odbíjanie zvonu im naznačilo, že je najvyšší čas sa vytratiť. Mesiac im osvetľoval cestičku medzi chlebovníkmi, ako si prerážali cestu späť k mestským hradbám. Všetci strážcovia spali a jedinými tichými svedkami boli havrany, sediacej na streche strážnej veže.

Ascall od únavy ledva videl pred seba. Takmer vrazil do Heleny, ktorá šla oproti nemu.
„Pre všetkých bohov, čo je s tebou?“ opýtala sa ho ustarostene.
„Nie nič, je mi dobre,“ odvetil tichým hlasom, „máme za sebou len rušnú noc.“
„Čo sa stalo?“ spýtala sa ho napäto.
Miesto odpovede si ju Ascall premeral od hlavy po päty. „Čo robíš o takomto čase tu?“ spýtal sa jej.
„Bola som s Fearcharom, ja...“ nedopovedala a Ascall si bol istý, že keby bolo ostrejšie svetlo, videl by, ako sa červená.
„Dialo sa niečo zaujímavé?“ spýtal sa nato, aby prekryl jej rozpaky.
„Nie, nič,“ odpovedala. V hlase jej zaznela vďačnosť, „nepohol sa zo svojich zvyčajných vychodených cestičiek. Iba raz sa trochu pochytil s Tartemom, ale nebolo to nič vážne.“
„Ak sa pohádajú dvaja spoločníci, je to vážna vec,“ podotkol Ascall zamračene, „určite v tom nebolo nič nevinné.“
„Niečo som z ich rozhovoru zachytila. Pravdepodobne ich ten posledný incident v Ľaliovej chodbe rozčúlil. Cítia sa pod veľkým tlakom. Chcú nájsť zrkadlo čo najrýchlejšie.“
„Výborne,“ potešil sa Ascall, „strácajú kontrolu nad udalosťami. To nám môže byť osožné.“
Helenine črty odrazu stvrdli a premerala si Ascalla rovnako dôkladne ako predtým on ju. „A teraz ty. Kde si sa túlal o takejto hodine?“
„Dobre, poviem ti to,“ vzdychol si, „ale nie tu. Poď,“ chytil ju za lakeť a ťahal k jeho spálni.
„Nerozsvecuj,“ prikázal jej, keď zabuchol za sebou dvere, „niekto nás môže z vonku sledovať.“
„Čo sa stalo?“ sadla si na posteľ.
„Boli sme na cintoríne,“ odpovedal a posadil sa oproti nej, „vyvolať ducha mága, ktorý ukryl Everské zrkadlo.“
„Zbláznili ste sa?!“ vyhŕkla a prikryla si rukou ústa, „veď to je zakázané! Ak sa to niekto dozvie, otec vás pošle rovno na šibenicu.“
„Nikto sa to nedozvie,“ rázne jej zložil ruky od tváre, „všetci, čo o tom vedia, sú dôveryhodní.“
„A,“ neisto naňho pozrela, „zistili ste niečo?“
„Len samé nezmysly,“ vzdychol si, „hovoril v náznakoch a hádankách. Stále rozprával o mieste, ktoré nie je miestom, farbe, ktorá nie je farbou a látke, ktorá nie je látkou. Na otvorenie tej tajnej skrýše existujú dva kľúče - o prvom sa vyjadril nejako tak, že zrkadlo má dobrú pamäť a že prvá stopa nikdy nezmizne. Druhým kľúčom sú medailóny, ktoré vlastní každý z vás, Volianových detí.“
„Ilianna sa dnes sťažovala, že jej zmizol,“ spomenula si Helena. Ascall sa rozpamätal na havrana, ktorého videl sedieť na okne. Žeby naozaj držal v zobáku niečo ligotavé?
„Akým spôsobom tomu pomáhajú tie medailóny?“ chcela vedieť.
„To nepovedal,“ vzdychol si Ascall, „mali sme právo len na štyri otázky. A potom Sionn...bohovia,“ Ascall si odrazu vložil tvár do dlaní.
Helena ho váhavo chytila za ruku. „Čo sa stalo?“
„Sionn urobil to, čo robí vždy,“ zdvihol hlavu a pozrel Helene do očí. V hrudi zacítil tupú bolesť. Ako môže byť niekto tak krásny a tak nedosiahnuteľný? „Použil nesprávne slová na nesprávnom mieste. Dareka - či skôr jeho ducha - to rozzúrilo a zaútočil.“
„Ale...ubránili ste sa,“ dodala Helena povzbudzujúco.
„Áno, ubránili,“ zamrmlal skrúšene.
„Potom nerozumiem, čo ťa tak ničí.“
„Ja...nahnevalo ma to, aký je ľahkomyseľný a trochu som vyletel,“ trpko sa usmial, „vlastne veľmi. Ešte nikdy sme sa nepohádali. Aspoň nie takto.“
„On to určite chápe.“
„Kiežby! Z mojich rečí vyrozumel, že mi je na obtiaž.“
„Ascall...“
„Nie, takto nehovor,“ zasmial sa potichu, „znie to tak desivo, že sa ešte viac hanbím za svoje slová.“
„Ale ste bratia,“ pripomenula mu, „určite sa z toho vyspí. Zajtra bude lepšie.“
„Mám obavy, že na toto treba oveľa viac ako spánok.“
„Tak urob jediné, čo môžeš,“ trasúcou sa rukou ho pohladkala po tvári, „ospravedlň sa. Povedz mu všetko tak, ako to cítiš.“
Ascall sa smutne usmial. Natiahol sa po jej ruku a na okamih ju zovrel vo svojej. Potom jej ju zložil zo svojej tváre. „Obávam sa, že to nedokážem.“
„Ale dokážeš. Mala som päť súrodencov a so všetkými som sa z času na čas pochytila. Vždy sme to dokázali ututlať. Pretože rodina vždy drží spolu. Krv ku krvi,“ znova ho pohladkala po líci. Ascall mal pocit, že tie slová už niekde počul, ale bol príliš unavený a príliš nešťastný, než aby sa tým zaoberal.
„Nechaj ma spať,“ požiadal ju, „potrebujem si vyčistiť hlavu.“
„Máš pravdu,“ postavila sa, „možno je to to najlepšie, čo môžeš teraz urobiť. Dobrú noc.“ Potichu zamierila k dverám.
„Helena?“ oslovil ju váhavo.
„Áno?“
„Prečo...prečo sme sa nestretli za iných okolností a na inom mieste - niekde, kde by to bolo menej nebezpečné?“
Na okamih sa odmlčala, kým našla odvahu odpovedať. „Vieš, hovorí sa, že všetko sa deje z nejakého dôvodu. Možno to takto malo byť. Možno sú prekážky na našej ceste bránou k väčšiemu šťastiu.“
„Bodaj by si mala pravdu!“
„Vieš, Ascall, ja verím, že čo sa má stať, stane sa. A ak má byť časť našej cesty spoločná, tak ona bude, nech sa to pokúsi zvrátiť hoci aj samotný Pán bohov. Preto nezúfaj a hľaď pred seba. A nemaj strach, Sionna ten hnev prejde,“ ešte raz mu venovala úsmev, potom sa otočila a odišla. Ascall ešte hodnú chvíľu hľadel na zavreté dvere. Do rána už oči nezažmúril.