Synovia súmraku - 35.

Sionna nasledujúci deň hnev trochu opustil, ale zdalo sa, že je ešte viac presvedčený, že chce ísť vlastnou cestou. Ascall sa s ním pokúšal niekoľko krát hovoriť, ale on ho odmietal počúvať.
„Vieš, v jednej veci si mal pravdu,“ povedal zamyslene, „a síce, že ma musíš večne ťahať z kaše. Asi by som mal skúsiť postaviť sa na vlastné nohy.“
„Nehovor hlúposti, Sionn,“ zahriakol ho brat nervózne, „nemôžeš len tak odísť. Prežili sme spolu toho príliš veľa, aby sme sa teraz rozdelili. A...“ zahryzol si do pery, „tým prestanú existovať aj Synovia súmraku.“
Sionn prikývol a smutne sa pousmial: „Presne tak. Myslím, že aj tak by to nemalo dlhé trvanie. Nepočúval si včera Waerma? Všetko, čo sme kedy urobili, nás postupne ťahalo k Everskému zrkadlu. Mám taký pocit, že tak ako všetko zrkadlom začalo, tak to musí aj skončiť.“
„Ale ja nechcem, aby si odišiel,“ zdôraznil Ascall, „vždy sme predsa držali spolu.“
„Zostanem, kým sa tieto veci nevyriešia,“ povedal neoblomne, „ale potom odídem. Už som sa rozhodol.“
V ten deň spolu bratia viac nehovorili.
Aby nebolo problémov málo, ani s odkazmi od mŕtveho Dareka nedokázali pohnúť. V priebehu ďalších dní sa opätovne púšťali do dlhých rozhovorov a vydávali sa na prehliadky hradu, v nádeji, že nájdu čosi, čo im pomôže pokračovať. Waerm sa často zavieral s kráľom na dlhé hodiny do jeho pracovne, keď rozoberali prípadne stratégie pri napadnutí Laminčanmi. Jeden plán bol však, ako tvrdil Waerm, nemožnejší ako ten predošlý. Medzičasom sa niekto pokúsil ukradnúť medailón aj Taranovi. Ten však neznámeho zlodeja zahnal skôr, ako sa mu to vôbec podarilo.
Čo sa týkalo Tartema a jeho spoločníkov, na nich nedokázali Synovia súmraku nájsť vôbec nič. Akoby ich kritická situácia v meste donútila aspoň načas sekať dobrotu. Dokonca ani Darnell, ktorý dokázal prekĺznuť aj najmenšou škárou, nezistil nič, čo by už nevedeli. Helena už bola zúfalá z toho, ako bola donútená neustále sa držať vo Fearcharovej blízkosti. Nehovoriac o Ilianne, ktorá začala cítiť voči Tartemovi ešte hlbší odpor ako predtým. Pár krát bol Sionn svedkom toho, ako sa mladá žena len tak-tak ovládla, aby vodcovi Stopárov nevrazila päsťou. Tartemovi sa však páčila stále, dokonca možno ešte viac. A jeho návrhy boli čoraz bezočivejšie. Naopak, Sia Mera a Lorment si boli stále bližší. Stávalo sa, že sa na polovicu dňa vyparili a vracali sa až ku večeru. Napriek tomu však princ nedokázal vypátrať nič, čo by im pomohlo ženu usvedčiť.
Napätie v Zelenom meste hustlo. Čoraz častejšie dochádzalo k sporom a bitkám medzi kočovníkmi a mešťanmi. Okrem toho sa dobrovoľne zabili ďalšie kone. Kráľovské stajne boli ochudobnené o necelú polovicu zvierat. Lorment prišiel o svojho koňa a Ilianna musela svojmu statnému žrebcovi ošetrovať zranenia, ktoré si spôsobil sám, keď z celej sily kopal do kamennej steny. Dokonca aj dve suky so šteňatami, ktoré paholci náhodou zachránili pred poslednými jatkami, boli záhadne usmrtené. Medzi ľuďmi sa začalo povrávať, že Zelené mesto je prekliate.
Nádej na aspoň čiastočné uvoľnenie po posledných horúcich chvíľach videli obyvatelia v blížiacich sa Ilianniných narodeninách. Hoci sa princezná stále urputne bránila veľkej oslave na jej počesť, predsa sa len začali veľké prípravy. Volian veľmi dobre vedel, že nejaká veselá udalosť je presne to, čo teraz mesto potrebuje. Na oslavu boli, samozrejme, pozvaní aj kočovníci, ktorí sa medzičasom na hrade zabývali, aj Waerm so svojimi vojakmi.
A tak, keď v ten deň zapadlo nad Zeleným mestom slnko, nádvorie bolo plné ľudí. V ovzduší výnimočne neviselo žiadne napätie, všade vládol živý ruch, ktorý ešte znásobovala podmanivá hudba, šíriaca sa zo všetkých kútov nádvoria. Bola príjemná teplá noc, nad ktorou bdeli milióny hviezd a veľký mesiac, ktorý medzičasom opäť dorástol do splnu.
Sionn s Ascallom postávali pod pokrúteným granátovníkom a sledovali príchod hostí. Podaktorých nevideli prvý raz - mnohí sem zavítali aj pred pár dňami, keď sa konala hostina na počesť Lormentovho príchodu. Ale takisto sa zjavilo mnoho ďalších kráľových príbuzných z najrôznejších zákutí púšte aj okolitých ríš.
„Nikde nevidím Siu Meru,“ poznamenal Sionn, prevŕtavajúc dav pohľadom.
„Ani Lormenta,“ dodal Ascall.
„Sú spolu častejšie, akoby sa patrilo,“ prehodil jeho mladší brat, „prekvapuje ma, že to Volianovi neprekáža.“
„To bude asi preto, lebo dokážu svoj...vzťah...majstrovsky skrývať.“
„Áno,“ odvetil Sionn. V hlase mu zaznela trpkosť. Jeho pohľad na okamih zaletel k Ilianne, ktorá sa obďaleč rozprávala s Ronanom. Zachytila jeho pohľad a rýchlo sa odvrátila.
„Rozmýšľam, či by sme nemali znova prezrieť hrad,“ podotkol Ascall, „bude takmer prázdny.“
„Neriskoval by som to,“ namietol Sionn, „ak by nás prichytil niektorý zo sluhov, myslel by si, že chceme niečo ukradnúť.“
„A nechceme? Everské zrkadlo nám vlastne nepatrí.“
„Nepatrí ani kráľovi, patrí tej strige, ktorú kedysi zabili Tieňoví rytieri,“ ozval sa pri nich bodrý hlas. Museli pohľadom skĺznuť nižšie k zemi, aby uvideli Darnella. Vyzeral byť pomerne spokojný, jeho tvár mala neprirodzený brunátny odtieň a jeho fialové oči slabo svetielkovali.
„Ahoj, Darnell,“ vzdychol si Ascall, „čo tu chceš?“
„Zistiť, ako sa vám vedie.“
„Keď si zhrnieme posledné udalosti, povedal by som, že to nie je žiadna sláva.“
„Na vašom mieste sa zabávam. Toto je posledná príležitosť, môžete mi veriť.“
„Mali by sme si ísť sadnúť,“ poznamenal Ascall, „Volian bude chcieť niečo povedať.“
„Ako vždy,“ povzdychol si čarodejník, „on sa v tých príhovoroch vyžíva. A pritom sú úplne zbytočné. Všetci predsa vieme, prečo sme tu - z mladej Ilianny sa predsa každý deň nestáva dospelá žena.“
Len čo sa usadili, kráľ sa postavil a usmial sa na svoju dcéru. „Už som oslavoval niekoľko prechodov do dospelosti, vrátane tej mojej,“ povedal, „ale na žiaden z nich som sa tak netešil, ako na ten tvoj, Ilianna. Si najmladšia z mojich dcér a v tvojom srdci horí neskrotný oheň. Vždy som si myslel, že vďaka nemu môžeš spôsobiť požiar - a pár krát som sa o tom presvedčil.“
Niekoľko ľudí vrhlo na Iliannu odsudzujúci pohľad, zopár sa ich pousmialo.
„Ale na druhej strane, dcéra moja, viem, že ten oheň v tvojom vnútri je zdravý a ak ho správne usmerníš, dokážeš veľké veci. Verím ti, tak ma nesklam,“ venoval jej láskyplný úsmev, aký uňho Synovia súmraku ešte nevideli.
Potom sa natiahol niekam dozadu a keď sa znova vystrel, v ruke držal tmavomodrú obdĺžnikovú škatuľu. „Dúfam, že tento darček ti pomôže ten tvoj oheň skrotiť a vyslať ho správnym smerom,“ povedal, keď ju otváral. Na zamatovom vankúši ležal zlatý náhrdelník s príveskom z tyrkysu. V kameni bol vyrytý zlatý kvet a v pozadí meč - prastarý symbol spojenia krásy a moci. Ilianna dovolila, aby jej ho otec zapol okolo krku a potom ho pobozkala na líce. Ozval sa veľký potlesk.
„Dobre, dúfam, že je to všetko, som hladný,“ poznamenal Darnell, lačne hľadiac na plné misy jedla.
Ale ešte to nebolo všetko.
Z ničoho nič sa postavil Tartem. Niekoľko ľudí, ktorí podobne ako Darnell, prijali reč za zahájenie hostiny, zmätene položili vidličky.
„Je mi ľúto, že vás ešte na pár minút zdržím od večere,“ prehovoril Tartem svojím zvyčajným chladným tónom, „ale aj ja sa musím vyjadriť pri príležitosti dnešnej výnimočnej udalosti.“
„Ak mu ide o to, aby ma rozzúril, tak už sa stalo,“ zahundral Darnell a zapichol vidličku do stola, kde zostala trčať ako výstražný ukazovák.
„Ako iste viete,“ pokračoval Tartem vo svojom prejave, „už istý čas som pociťoval k Ilianne istú náklonnosť. Ibaže kvôli jej nie príliš priateľskej povahe trvalo trochu dlhšie, kým sme si k sebe našli cestu. Som však rád, že sa tak napokon stalo,“ usmial sa na zarazenú princeznú.
„Podľa istých nepísaných pravidiel,“ hovoril ďalej, „sa môže v našej ríši žena zasnúbiť najskôr keď dosiahla vek dvadsať rokov. A hoci by som mohol počkať ešte istý čas - verte, že by som to ochotne podstúpil - predsa len som sa rozhodol požiadať dnes Iliannu o ruku.“
Po zaznení posledných slov Sionn stuhol. V ušiach mu hučala krv a nedokázal premýšľať. Ako vo sne si uvedomoval, že tlieska spolu s ostatnými. V dave našiel Helenine oči, ktoré hovorili presne to, čo mu prednedávnom povedala osobne. Ale ako mohol zostať nečinne sedieť? Bez toho, aby vedel, čo robí, siahol po dýke.
„Bohovia, spamätaj sa,“ zasiahol Ascall a vytrhol mu zbraň, „chceš niekomu ublížiť?!“
Sionn neodpovedal. Ako vo sne sledoval, ako Ilianna vstáva a prijíma od Tartema prsteň.
„Ako to mohla urobiť?!“ vyprskol zúrivo, „je to nebezpečný šialenec a ona sa zaňho chce vydať?!“
„Dobre vieš, že nechce,“ odvetil Ascall šeptom, „to my sme jej prikázali, aby sa držala čo najviac v jeho blízkosti.“
„Ale toto....to presahuje všetky medze....čo ak sa jej niečo stane?!“
„Hovoríš, akoby si ju nepoznal. Ilianna je posledný človek, o ktorého sa môžeme báť. A myslím, že kým k tej svadbe vôbec dôjde, tak Tartem aj so svojou podarenou skupinkou posluhovačov budú v hradných žalároch. Prinajlepšom.“
Sionn tomu chcel veriť, ale niečo mu nahováralo, že Tartem sa pokúsi uskutočniť tú svadbu čím skôr. Nepáčilo sa mu to. Z viacerých dôvodov.
Chvíľu zamyslene sledoval Ilianninu tvár, keď si znova sadala. Vždy dokázala dokonale skrývať skutočné pocity, ale dnes sa tomu jednoducho nedokázala ubrániť. Neubehlo ani desať minút od jej zásnub, keď sa odrazu zdvihla a s ospravedlnením sa rozbehla do hradu.
Sionn ju sledoval ponad záhon bielych kvetov, ktoré rástli za jeho chrbtom a premýšľal.
„Urob to,“ ozval sa pri jeho uchu Darnellov hlas.
„A čo?“
„To, čo chceš. Vždy sa riaď srdcom, nie rozumom. Srdce má svoje vlastné oči, ktoré sú väčšie ako tie ktoré má rozum.“
„Netuším, o čom hovoríš,“ odsekol Sionn a odvrátil sa.
„Áno, iste,“ zamračil sa Darnell, „aspoň sa nepretvaruj. Hovorím, že viem o tebe všetko, vrátane toho, ako sa celé toto divadlo skončí. Kiežby som ti to mohol povedať! Ale jediné, čo môžem, je poradiť ti, aby si to urobil. Všetko, o čom práve premýšľaš, je správne. Len nájdi odvahu, aby si prekonal tú najväčšiu prekážku.“
„A tou je?“ spýtal sa Sionn, pričom neodtŕhal pohľad od dverí, za ktorými zmizla Ilianna.
„Tvoj strach,“ zamumlal čarodejník, „najväčší nepriateľ ľudstva.“
Sionn sa zamyslene naklonil dozadu a odtrhol jeden z bielych kvetov, ktorý bol k nemu najbližšie. Jeho svieža vôňa mu násilne vošla do nosa a na okamih akoby sa mu vyčistila hlava. Odrazu vedel, čo presne má urobiť.
„Máš pravdu, Darnell,“ povedal ticho, „vždy treba konať podľa toho, ako to cítiš.“ Následne sa postavil a skôr, ako si ho niekto stihol všimnúť, zamieril do hradu.
„Kde je Sionn?“ opýtal sa po chvíli prekvapený Ascall.
„Netuším,“ priznal sa Darnell, „ale nech je kdekoľvek, robí správnu vec.“