Synovia súmraku - 36.

Zastal pred tmavými dubovými dverami a na okamih zaváhal. Všetko odhodlanie akoby z neho razom vyprchalo. Odrazu zabudol, čo chcel vlastne urobiť a či to vôbec urobiť chcel. Práve premýšľal, že sa otočí a vráti sa na nádvorie, skôr, ako urobí nejakú hlúposť, keď vtom sa dvere otvorili.
„Budeš tu stáť ešte dlho, alebo vojdeš dnu?“ ozval sa ostrý hlas.
„Ako si vedela...“ začal, ale Ilianna ho netrpezlivo prerušila:
„Už som ti povedala že teba rozoznám kdekoľvek. Tak ideš dnu alebo čo?“
Vstúpil do izby.
Ilianna odkráčala späť k posteli a sadla si na ňu. Aj v prítmí, aké vládlo v jej spálni, Sionn videl, že má napuchnuté oči od plaču. „Čo chceš?“ oborila sa naňho, „nemám chuť na spoločenskú konverzáciu.“
„Ešte som ti nezablahoželal k narodeninám,“ odvetil a pristúpil bližšie k posteli.
„Hovorila som, že o nič také nestojím,“ odsekla zlostne, „ak je to všetko, radšej choď. Som veľmi unavená.“
„Prepáč, že som ťa otravoval,“ odvetil. Do hlasu sa mu vkradol skutočný ľútostivý tón. Chvíľu stál pri posteli, potom na ňu váhavo položil biely kvet, ktorý odtrhol na nádvorí.
„Čo je to?“ spýtala sa.
„Malý darček. Nedá sa to síce porovnať s náhrdelníkom, ale dúfam, že ťa to aspoň trochu poteší.“
„Ďakujem,“ hlas jej trochu preskočil.
„Nemáš za čo. Dobrú noc,“ váhavo sa otočil a zamieril k dverám.
„Vieš, čo je to za kvet?“ ozval sa za jeho chrbtom Iliannin hlas. Zaznel v ňom náznak pobavenia.
Pustil kľučku a otočil sa. „Nie, pouč ma.“
„Volajú ho slonovinová ruža,“ vstala z postele a zamierila k nemu, „je ich na svete len pár desiatok. Ak ju niekto v našom meste odtrhne, bez milosti mu odseknú ruky.“
Sionn ustrnul.
„Neboj sa, neudám ťa,“ zasmiala sa a pristúpila ešte bližšie. Zdalo sa, že smútok z nej už celkom vyprchal. „Naozaj ďakujem. Je to krajší darček ako náhrdelník,“ odrazu zvážnela a pozrela mu do očí. Sionn pocítil čudné mravčenie v žalúdku a prešla ním vlna horúčavy aj chladu, čo ho na okamih zneistilo. Nikdy sa mu nič podobné nestalo. „Ešte som nepočula, že by ju ktosi odtrhol niekomu len preto, že má narodeniny.“
„Rád vyčnievam nad ostatných.“
„Áno, to som si všimla,“ usmiala sa.
Chvíľu stáli v tichu, hľadiac si vzájomne do očí.
„Takže si zasnúbená,“ povedal odrazu. Vzápätí si uvedomil, že to hovoriť nemal. Ilianne sa na tvári zjavil hnev aj bolesť zároveň.
„Áno,“ odpovedala ostro, „ale naozaj som o tom nevedela. Nič také sme nerozoberali. Tartem to pripravil s otcom za mojím chrbtom, ja...“
„To je v poriadku, nemusíš sa predsa ospravedlňovať.“
„Nechcem si ho vziať,“ povedala ticho, „nikdy som nechcela. Ja...“ zmĺkla.
„Viem,“ vzdychol si. Vzal ju za ruku a pritiahol si ju bližšie. „Niektoré veci sú silnejšie, ako my.“
Mlčky sa naňho dívala. V jej pohľade bol strach, ale aj dychtivosť. Váhavo sa priblížila ešte o kúsok. Takmer počul, ako jej tlčie srdce.
„Dúfam, že vieš, že tým, čo sa práve chystáš urobiť, si sa odsúdil na nemilosť u môjho otca,“ pripomenula mu polohlasne.
Sionn sa zasmial. „Už je mi to jedno. Skôr ľutujem, že som to neurobil skôr.“
„Lepšie neskôr ako nikdy,“ podotkla, „ale myslím, že dlhšie by si to odďaľovať nemal.“
Bez ďalších zbytočných slov sa pobozkali.
Vonku sa obloha zatiahla tmavými mrakmi a od mora zavial studený vzduch, ktorý so sebou priniesol tichú hrozbu. Oni však nič z toho nevnímali. V tom okamihu si užívali krehké šťastie niekde na hranici medzi životom a smrťou, ktorá sa mohla každú chvíľu zrútiť.

Nasledujúce ráno sa Sionn zobudil na svitaní. Chvíľu si nevedel spomenúť, kde je, ale keď uvidel biely kvet, ležiaci na dlážke, na všetko sa rozpamätal. Nadvihol sa na lakťoch a zadíval sa na Iliannu. Práve v tom okamihu sa pohla, zažmurkala a otvorila oči.
„Ahoj,“ usmiala sa, „dúfala som, že to nebol len sen.“
„Na sen to bolo príliš živé,“ odvetil s úsmevom.
Natiahla ruku a pohladkala ho po tvári. „A príliš krásne,“ doložila, „sny také nebývajú.“
„Pospi si ešte,“ pritiahol si ju bližšie a pobozkal ju na krk, „slnko sotva vyšlo.“
„Už nechcem spať,“ objala ho okolo pása, „každá prespatá sekunda v tvojej blízkosti je premrhaným časom.“
Chvíľu zotrvali v tesnom objatí. Potom sa Sionn nežne vyslobodil z jej rúk a posadil sa. „Mal by som ísť,“ poznamenal.
„Ešte nie,“ tiež sa posadila, „raňajky budú až za nejaké dve hodiny.“
„Ale ak niekto uvidí, že vychádzam z tvojej izby, mohli by sme si okamžite spôsobiť veľa problémov.“
„Tartem by nám to nedaroval,“ prisvedčila neochotne, „ale aj tak si myslím, že sa to raz dozvie.“
„O tom som presvedčený,“ pritakal Sionn, keď sa natiahol za svojim oblečením, hodeným v kúte, „ale radšej by som bol, kebyže sa to dozvie medzi poslednými.“
Ilianna chvíľu sledovala, ako sa Sionn oblieka. „Keď som ťa spoznala, myslela som, že si povýšenecký somár.“
Sionn sa uškrnul: „Neuveríš, ale podobný názor som mal aj ja. Hlavne po našom výlete pri Soľnom jazere.“
„Áno, tam sme sa poriadne pochytili,“ spomenula si s úsmevom, „ale po tom dni som si nejako uvedomila, že...že asi nebudeš taký strašný,“ ospravedlňujúco sa usmiala.
Sionn sa na ňu vážne zadíval. „V tú noc si ma navštívila prvý raz.“
„Áno,“ zjavne ju to zneistilo, „chcela som vidieť, ako sa máš. Nikdy predtým som čosi také neurobila a práve to ma rozrušilo. Preto som sa pokúšala držať si od teba odstup.“
„Ale nedarilo sa,“ tento krát Sionn nehovoril iba za Iliannu. Spomenul si na svoje myšlienky, ktoré sa mu preháňali hlavou pri stretnutí s princeznou. A opäť sa mu vynorila v hlave tá istá zákerná otázka - prečo to trvalo tak dlho?!
Na chodbe sa ozvali mužské hlasy.
„Sluhovia,“ Sionn si obul čižmy a postavil sa, „najvyšší čas odísť. Uvidíme sa neskôr.“ Naklonil sa a pobozkal ju.
„Je mi zle, keď si predstavím, že dnes musím stráviť celý deň s Tartemom,“ vzdychla si nešťastne.
„Ani mne sa to nepáči,“ prisvedčil, „najradšej by som ho poslal do horúcich pekiel, ale to musí chvíľu počkať. Pozri,“ donútil ju postaviť sa, „vždy budem na blízku. Kebyže sa deje hocičo, pomôžem ti, nech by ma to stálo čokoľvek na svete.“
Smutne sa usmiala: „Asi to bude znieť hlúpo, ale asi ťa milujem.“
„Tiež mám ten dojem,“ zasmial sa.
„Ale prečo?“ znova zvážnela, „toľko žien sa ti hádzalo k nohám, tak prečo ja?“
„Asi preto, že si ako ja,“ vnikol jej prstami do červených vlasov a odhodil jej ich z pleca, „a tiež možno preto, lebo ako jediná si sa mi k nohám nehádzala.“
„Ešte stále s tým môžem začať,“ podotkla.
„Teraz by som to uvítal. Musím ísť. Nemaj strach. Uvidíme sa, len čo sa bude dať,“ vtisol jej bozk na pery, otočil sa a vyšiel z izby skôr, ako na to stihla niečo povedať.