Synovia súmraku - 37.

O hodinu nato Ascall zabuchol dvere svojej izby a vyšiel na chodbu. Okamžite pocítil, že z kameňov sála čudný chlad, aký v púšti ešte nezažil. Pristúpil k oknu a vyklonil sa. „Čo to má znamenať?“ zahundral zmätene a vyvrátil oči k oblohe. Svetlomodré púštne nebo sa zmenilo na škaredé tmavosivé. Zdvihol sa vietor a vmietol Ascallovi do tváre zrniečka piesku a ešte niečo iné. Zhlboka sa nadýchol a zamračil sa. Bola to soľ.
„Tiež si na to prišiel?“ ozval sa za jeho chrbtom povedomý hlas.
Obrátil sa: „Čo myslíš?“
Waerm ukázal na nebo: „Prichádza búrka. Spoza mora.“
„V tejto púšti nebola búrka už sedemsto rokov,“ oprel sa o rám okna a skúmavo sa zadíval na knieža, „čo o tom vieš?“
„Nie veľa,“ Waerm váhavo pristúpil k oknu, „iba čítam znamenia. Vidíš tamto?“ ukázal prstom niekam ďaleko za strážne veže Zeleného mesta. Mihalo sa tam niekoľko tmavých tieňov, „to sú kormorány. Od mora ich vyhnal silný vietor.“
Za nimi vrzli dvere. „Hádam sem neprichádzajú ďalšie okrídlené potvory?“ ozval sa nový hlas.
Ascall si zarazene premeral svojho mladšieho brata.
Sionn si to všimol. „Čo sa deje?“
„To isté som sa chcel spýtať ja.“
„Prečo?“
Lenže skôr, ako stihol Ascall odpovedať, ozval sa Waerm: „Tú búrku pritiahla ona.“
„Sia Mera?“ spýtal sa Sionn okamžite.
„Prečo si to myslíš?“ pridal sa Ascall.
Waerm neodpovedal okamžite. Pristúpil bližšie k oknu a zadíval sa dole na mesto. „Nesie so sebou temnú mágiu, takú silnú ako je samotné Everské zrkadlo, ak nie aj silnejšiu. Najprv ju priniesli havrany, jej dávni poslovia. Kone ju okamžite zacítili a vedeli, že jediný spôsob, ako jej uniknúť, je ujsť - alebo umrieť. Ale to ste videli na vlastné oči. Potom začali umierať psy a teraz jej mágia pritiahla búrku. Pre tunajších ľudí je dážď prekliatím, ale pre ňu je niečo ako ochranný plášť.“
„Privolala ju úmyselne?“ spýtal sa Ascall so záujmom.
Waerm sa zamračil: „Neviem, či skutočne úmyselne, ale náhodou to určite nebolo. No nič, poďme na raňajky. Môžeme len dúfať, že sa tie mraky napokon roztrhnú.“

Ale neroztrhli sa. Práve naopak. Keď o poldruha hodiny vychádzali Synovia súmraku z hradu, nad ich hlavou viseli ťažké purpurové mraky, pod ktorými krúžili rozčúlené kormorány. Havrany sa sem-tam zamiešali do ich kŕdľa, ale oveľa viac ich posedávalo na cimburí a pokojne sledovali zmätok vôkol seba.
„Búrka bude mať strašné následky,“ povzdychol si Lorment, „domy nie sú prispôsobené na odolávanie vlhku. A ak bude dážď priveľmi prudký, nastanú nemalé záplavy.“
„Nedá sa niekam skryť?“ spýtal sa Ascall.
Lorment sa zamyslel, potom pokrútil hlavou. „Kedysi dávno tu bola jedna podzemná jaskyňa, ale pri posledných zosuvoch pôdy ju zavalilo.“
„A čo Slzavé vodopády?“ navrhol Sionn, „tie sú predsa v údolí...“
„Nepoznám človeka, ktorého by si tam donútil vojsť. Hovoril som, je to jedovaté miesto.“
„A čo tak presunúť sa viac na sever?“ ozval sa starší Syn súmraku, „do zalesnených oblastí?“
„Kým by sme sa tam dostali, búrka by prišla,“ Lorment si zúfalo pošúchal čelo, „vyzerá to na bezvýchodiskovú situáciu. Budeme sa musieť poradiť s otcom.“
Zrazu sa za ich chrbtami ozvali tiché kroky. Obzreli sa a zbadali, že hore pri schodoch zastal Tartem, Erebos a Ilianna. Sionnov pohľad sa stretol s princezniným. Mladá žena sa nebadane pousmiala a rýchlo pozrela inde. Erebos zagánil na Ascalla a pohŕdavo si premeral jeho mladšieho brata. Zjavne bola spomienka na to, ako ho Sionn porazil v Červenom drakovi, stále veľmi čerstvá.
„Aj vy ste si to všimli?“ prehodil Tartem, hľadiac na pochmúrnu oblohu, „neuveriteľné. Človek by si myslel, že ho už po rokoch v tomto meste nič neprekvapí.“
Lorment nenávistne zazrel na Stopára: „Čo o tom vieš?“
Tartem sa zatváril prekvapene a pobavene zároveň. „Ja? A čo som boh, aby som vytvoril búrku? Už začínaš byť paranoidný, princ,“ posmešne sa uškrnul. Lorment mu opätoval odmeraný pohľad.
„Na tvojom mieste sa veľmi nevyškieram,“ pristúpil k vodcovi Stopárov bližšie, „dobre viem, že máš na svedomí moju sestru a urobím čokoľvek, aby som ťa zničil.“
„Iba v tom prípade, že ja nebudem rýchlejší,“ odpovedal Tartem celkom pokojne.
Nato sa otočil k Erebosovi. „Zvolaj mužov,“ nariadil mu, „a urobte si prechádzku mestom. Je čas platiť dane.“
Vysoký obor natešene prikývol a zapukal hánkami. Potom si surovo prebil cestu pomedzi ľudí a zamieril do mesta.
„Ešte stále ťa baví ničiť tých chudákov?“ pokrútil hlavou Lorment, „som zvedavý, čo povie otec, keď zistí, akú časť z jeho daní si odsýpaš do vlastného vrecka.“
„A ty budeš isto ten, čo mu to povie,“ prehodil Tartem pokojne, „aspoň sa nehraj na hrdinu, Lorment. Teraz som tu ja ten, kto má moc. Tvoja hviezda vyhasla vo chvíli, ako si sa pred ôsmimi mesiacmi spolu so svojou armádou stratil v západe slnka.“
Lorment sa od zúrivosti triasol a zatínal päste. Kebyže mu Sionn nezviera rameno, určite by na muža skočil. „Dôjde aj na teba, to ti prisahám!“ zasyčal.
„Ale kým sa tak stane, ty budeš dávno pod zemou, chlapče,“ odpovedal Tartem pokojným hlasom.
„Teraz ma ospravedlňte, páni,“ ovinul ruku okolo Ilianninho drieku, „mám ešte pár povinností - viete, treba pripraviť všetko okolo svadby a tak. Uvidíme sa neskôr.“ Zišiel dole schodmi a princeznú ťahal za sebou. Keď prechádzala okolo Sionna, zatvárila sa skľúčene. Sionn povzbudzujúco prikývol a letmo sa pousmial.
„Tak, to by sme mali,“ zahundral Lorment, „takmer som Tartemovi uštedril malú príučku. Teraz už vie, že vieme všetko o Anastáziinej smrti.“
„To predsa vie už dávno,“ zahundral Sionn, „odkedy som sledoval Siu Meru. Iba sa s nami hrá.“
Odrazu sa Ascall vrhol na Sionna. Schytil ho za golier košele a prikvačil ho ku kamennej stene bočnej veže.
„Hej, čo robíš?“ spýtal sa jeho brat zmätene a vystrašene.
„To by som sa mohol spýtať ja teba,“ zavrčal Ascall, „videl som Iliannin pohľad, tak sa ma nepokúšaj oklamať. Čo je medzi vami dvoma?!“
„Neviem, čo ťa do toho,“ odsekol Sionn, „je to čisto moja vec!“
„To sa teda mýliš,“ Ascallova tvár nadobudla tmavší odtieň a oči mu hrozivo blčali, „nerozumieš, ako ohrozuješ seba, Iliannu aj nás všetkých?“
„Áno, rozumiem,“ odpovedal Sionn tichým hlasom a pozrel bratovi priamo do očí, „a vieš čo? Je mi to jedno! To, čo som urobil neľutujem - skôr ľutujem, že som sa neodhodlal to urobiť skôr,“ zahryzol si do pery, „milujem ju.“
„Prosím ťa, nebuď smiešny,“ Ascall surovo brata pustil a odstúpil od neho, „ty si nikdy žiadnu ženu naozaj nemiloval. Sú pre teba len hračkami, rozptýlením, podporou, ktorú potrebuješ tak, ako iní potrebujú vodu a vzduch.“
„Nepokúšaj sa tváriť, že vieš, čo cítim,“ odsekol Sionn, „pretože ty sám si pokrytec. Zaľúbil si sa do Heleny v ten deň, ako sme prišli, ale silou mocou sa pokúšaš hlasu srdca vzoprieť. Tváriš sa, akoby bolo všetko v poriadku, keď ju vidíš pri Fearcharovi, ale potajomky si predstavuješ, ako si na jeho mieste ty! Vidím do teba, braček,“ dodal dýchavične, „rovnako, ako ty vidíš do mňa. Tak sa, do pekla, prestaň pretvarovať!“
Bratia sa vzájomne premeriavali niekoľko dlhých minút, kým sa odvážil ozvať Lorment.
„Ja...proti vzťahu medzi tebou a Iliannou nemám nič,“ prehovoril váhavo, „ale upozorňujem ťa, že ak ide iba o podobný výbuch pocitov, ako v Izabelinom prípade, potom rátaj s tým, že ti to nedarujem.“
„Neopustím ju,“ odpovedal Sionn pevne, načo Ascall posmešne odfrkol.
„Chcel si predsa odísť, nepamätáš,“ pripomenul mu.
„Vezmem ju so sebou,“ odpovedal bez rozmyslenia a vrátil bratovi pohŕdavý pohľad, „nemusíš mi veriť, Ascall, ale ja ju mám skutočne rád. Ešte nikdy som nič podobné nezažil.“
„Skutočne?“ zamrmlal jeho starší brat, „ak ju naozaj tak miluješ, vysvetlíš mi, prečo si ochotný vystavovať ju nebezpečenstvu?!“
Sionn neodpovedal. Vedel, že jeho brat má pravdu, vedel, že svojou sebeckosťou sa dajú veci do pohybu oveľa rýchlejšie. Odrazu ho bodli výčitky svedomia. „Idem si zajazdiť,“ odvetil ticho, „uvidíme sa neskôr.“ Nato sa otočil a zamieril k stajniam.
„To, čo si vravel, malo zmysel,“ prisvedčil Lorment ticho, „ale aj to, čo hovoril on.“
„Čo myslíš?“ nerozumel Ascall.
„Veď vieš, to o Helene.“
„Hlúposť,“ odbil ho Ascall zlostne, „nikdy by som...“
„Ako chceš,“ vzdychol si Lorment, „ja sa do vašich záležitostí starať nebudem. Len dúfam, že moje sestry s vami budú šťastné. Zaslúžia si to.“
Ascall neodpovedal, upieral neurčitý pohľad do diaľky, tam, kde sa zelená žiara mesta bila so slnečnými lúčmi.

Sionn hnal koňa cez púšť. Neobzeral sa napravo ani naľavo, sotva vnímal, že sa okolo neho kúdolí červený piesok, že mu vniká do nosa a do očí. Nevšímal si, že jeho žrebec sťažka dychčí a na krku sa mu leskne pot. Pohľad upieral do diaľky, na miesto pod obzorom. Túžil uniknúť. Tak rýchlo, ako sa bude diať a dúfal, že už sa nikdy nevráti. Pred očami mal stále dve tváre - Ilianninu a Ascallovu. Obidve v ňom vzbudzovali bolesť, ale každá z iných dôvodov. Ľúbil Iliannu, to bola čistá pravda. Nikdy nič podobné nepocítil. Ale Ascall zaťal do živého. Vedel, že sa správal sebecky. Ako ju mohol tak bezohľadne ohroziť? Prečo mu nič také nedošlo včera v noci? Vo vnútri však vedel prečo. Trpezlivosť nikdy nebola jeho silná stránka. Teraz mohol iba dúfať, že všetko sa nejako vyrieši.
Zacítil, ako sa kôň zatackal a takmer spadol na zem. Potiahol opraty. „Hej, čo sa deje?“ prihovoril sa zvieraťu. Keď zastalo, zoskočil z jeho chrbta a pozorne si ho prehliadol. Až teraz si všimol, ako si svoj hnev vybil na nevinnom koňovi. „Prepáč, kamarát,“ potľapkal ho po nozdrách, „nechcel som. V poslednom čase sa správam ako šialenec.“
Kôň potriasol hlavou a hrabol ľavou nohou vo vzduchu. Sionn si všimol, že tesne nad kopytom sa mu zalesklo niečo červené. „Zranil si sa?“ zahundral. Kľakol si do piesku a skontroloval ranu. Do nohy mu muselo vniknúť niečo ostré a rozrezalo mu kožu. Krv tiekla cícerkom po kopyte a kvapkala na zem. „Do čerta,“ vzdychol si Sionn, „takto na tebe nemôžem jazdiť.“
Postavil sa a rozhliadol okolo seba. Široko-ďaleko nevidel nič iba rozľahlú púšť. Nad jeho hlavou krúžilo zopár supov a bedlivo pozorovali dvojicu uprostred červenej pustatiny. Do tejto časti ešte neprenikli čierne mračná, ale zdalo sa, že sa tak každú chvíľu môže stať. „Musíme sa vrátiť domov,“ zamumlal, „len keby som vedel, odkiaľ sme prišli.“
Sionn miloval púšť a poznal ju viac než dobre. Ale nie dnes. Bezmocne sa rozhliadala na všetky svetové strany a premýšľal. Nemal strach - ten ho opustil už pred rokmi. Iba bol nervózny. V piesku zbadal záblesk zelenej špirály a veľká rohatá zmija naňho uprela svoje korálkové oči a vystrčila rozoklaný jazyk. Sionnov kôň nepokojne zaspätkoval. Muž ho schytil za ohlávku a odviedol ďalej od nebezpečného tvora.
Odrazu si všimol, že iba niekoľko metrov od neho sa slnečné svetlo láme na nejakej tmavej siluete. Najprv si pomyslel, že je to nejaké zviera, až kým si lepšie nevšimol hranaté kontúry. Bol to dom, malá chalúpka so špicatou strechou a jediným figovníkom, rastúcim pri vchode.
Sionn potriasol hlavou. Poznal bohyňu Mirage, ktorá vytvára na holej púšti bludy, aby zmiatla pútnikov a nevedel si predstaviť, že by ktosi býval uprostred takejto pustiny. To ho zneistilo. Ale tá budova vyzerala taká skutočná... Dokonca z nej vychádza človek? A máva naňho? Nie, to sa mu musí zdať.