Synovia súmraku - 38.

Neznámy človek odrazu pridal do kroku a čochvíľa sa zastavil len kúsok od Sionna. Mal dobrácky pôsobiacu tvár, strhanú pár vráskami, so škvrnami na lícach, jasnomodré prenikavé oči a úprimný úsmev. Opieral sa o zakrútenú palicu a pri nohe mu zvedavo sedel veľký kojot.
„Tvoj kôň je ranený,“ prehovoril neznámy. Nebola to otázka. Jeho pohľad okamžite zaletel ku krvácajúcemu kopytu. „Nie je to nič vážne. Stačí pár byliniek, dáme ho do poriadku. Poď.“
„Kto ste?“ opýtal sa Sionn a nepohol sa z miesta.
„Moje meno je Mungan,“ predstavil sa, „som pustovník, ale kedysi som býval veľmi slávny čarodejník. Ale to bolo ešte v časoch, kedy táto krajina nebola vyprahnutou púšťou.“
„To je cez tisíc rokov,“ poznamenal Sionn prekvapene.
Starcovi zasvietili oči. „Áno, presne tak. Tisícdvestotrinásť rokov. Tak poď. Určite si smädný po tých šialených pretekoch. A tvoj kôň takisto,“ natiahol zosušenú ruku a pohladkal zviera po bielej lysine. Kôň pokojne zafŕkal. „Nasleduj ma,“ znova sa otočil na Sionna, „myslím, že nemáš na výber.“
Sionn to vedel tiež. Váhavo potiahol koňa smerom, akým sa vydal aj muž menom Mungan. „Sledovali ste ma?“ opýtal sa odrazu.
„Prečo si to myslíš? Pretože som vedel, že máš zraneného koňa? Mám výborný zrak, nič viac. Aj ty na sklonku života objavíš obrovské dary, ktoré ti príroda celú tvoju mladosť zahaľovala tajomstvom.“
Prišli k starcovmu domu. Zblízka vyzeral ešte horšie a Sionn už prestal pochybovať o tom, či je skutočný. Bol postavený z akáciového dreva, steny boli prehnité od slnka a v streche zívali veľké diery. Pod stromom vylihovala veľká ťava s jedným hrbom a lenivo sledovala príchodzeho. Sionn doteraz videl ťavy iba v prímorských mestečkách. Vedel, že sú veľmi vzácne, ale o to užitočnejšie.
„To je Potvora,“ predstavil zviera Sionnovi, „môj celoživotný spoločník. Neviem, čo by som si bez nej počal,“ poškrabkal ťavu s netradičným menom za ušami a ona slastne zamručala. Kojot zaskučal, akoby sa dožadoval mužovej pozornosti. „Áno, nezabudol som na teba,“ zasmial sa Mungan a pohladkal aj jeho. Psovitá šelma si ľahla na zem a nechala sa škrabkať, akoby to bol domáci pes.
„Neublíži ti,“ prihovoril sa Mungan Sionnovi, keď uvidel, ako si ho ukradomky premeriava, „našiel som ho ako mláďa v jednej napoly zavalenej nore. Takmer ho zožrali hyeny. Podarilo sa mi ho zachrániť a odvtedy prejavuje čudnú potrebu mi tento skutok opätovať.“
„Neviete, kde som sa to vlastne dostal?“ opýtal sa Sionn nervózne, „ja...“
„Blúdil si bez cieľa,“ prikývol Mungan chápavo, „nič mi nemusíš hovoriť. Nachádzaš sa v severnej časti púšte, poriadny kus od Zeleného mesta. Ale nemaj strach, keď sa tvoj kôň spamätá, do večera budeš znova nazad.“
„Ako viete, že som prišiel zo Zeleného mesta?“
„Už som povedal, že som veľmi všímavý,“ odpovedal vyhýbavo, „myslím, že nech sa už stalo v kráľovskom meste hocičo, určite to nebolo dobré. Nad jeho hradbami už celé stáročia visia desiatky hrozieb. Celý svoj život čakám, kedy sa daktorá z nich naplno prejaví.“
„Problémov je viac ako dosť,“ prisvedčil Sionn skrúšene, „a všetky sa točia iba okolo jednej veci.“
„Áno, ja viem,“ vzdychol si Mungan. Prestal škrabkať ťavu a kojota a pozrel sa na druhého muža, „a ver mi, že dúfam za všetkých obyvateľov našej ríše, aby ste to zrkadlo našli čo najskôr.“
Sionn sa zamračil. „Odkiaľ viete, kto som? A nehovorte nič o všímavosti, prosím! Povedzte pravdu.“
Munganova tvár sa pretiahla do vážnej grimasy. „Pravda je dvojsečná zbraň, milý môj. Dokáže oslobodiť, ale aj uväzniť. Nezdá sa ti, že tých právd ste za svoj pobyt v Zelenom meste objavili už priveľa?“
„Ale stále nie všetky.“
„Nik nemôže odhaliť všetky pravdy, to si pamätaj. Takého chamtivca čaká iba smrť.“
„Lenže ak viete niečo, čo by nám mohlo pomôcť v pátraní po zrkadle, tak mi to povedzte.“
Mungan sa na Sionna díval celé dlhočizné minúty, kým váhavo odpovedal. „Pôjdeme dnu. V dnešnej dobe má uši aj púšť.“
Zaviedol svojho hosťa do tmavej kutice, ktorá slúžila ako kuchyňa. Na policiach sa povaľovali mŕtve zvieratá, povešané na hákoch, bylinky, vo veľkých nádobách poletovali čudné muchy a komáre, alebo sa plazili veľké hady. Na spodných poličkách boli pohádzané hrubé knihy bez obalov, podaktoré neboli ani zviazané, boli to len papiere naukladané na kope. A úplne na spodku, strčené v tmavom kúte, bol balíček tarotových kariet, krištáľová guľa a strieborné kyvadlo s príveskom v tvare plného kruhu.
„Načo sú všetky tie veci?“ ukázal na poslednú policu.
„Mágia nebola iba moja práca, ale aj moje poslanie, môj koníček a posadnutosť. Nemôžem prestať robiť to, čo ma baví.“
„Vedeli by ste pomocou mágie zistiť, kde sa nachádza Everské zrkadlo?“
Mungan sa zachmúril: „To, žiaľ, nie. Zrkadlo je chránené veľmi mocnou mágiou, ďaleko mocnejšou, ako je tá moja. Chráni ju staré kúzlo neviditeľnosti a ilúzií. Bude veľmi ťažké nájsť ho.“
„Odkiaľ ste vlastne vedeli, kto som?“ spomenul si na svoju predošlú otázku.
Na jeho prekvapenie sa Mungan pousmial. Naznačil mu nech si sadne za stôl a sám sa usadil oproti nemu.
„Tak?“ opýtal sa nedočkavo, „ak aj vy máte s nami nejaké spojenie, potom...“
„Nemám s vami žiadne spojenie, chlapče,“ odpovedal mág pokojne, „teda aspoň nie natoľko, ako si možno myslíš. Ale áno, vedel som, kto si. Zvláštne, že ťa to prekvapuje. Každý mág predsa vás odhalí, akonáhle sa zjavíte v ich blízkosti.“
Sionn si spomenul, ako mu Ascall rozprával o stretnutí s Darnellom. A vybavilo sa mu aj vyvolávanie Darekovho ducha. „Odkiaľ to viete?“ spýtal sa.
„Je to vo vás. Všetci mágovia vedia, čo sa pred rokmi stalo v Polnočnom údolí. Tieňoví rytieri v tej dobe často využívali naše schopnosti. Cítime na vás prítomnosť zrkadla.“
„Obávam sa, že stále nerozumiem.“
Mungan sa k nemu naklonil a na tvári sa mu zjavil úsmev. „Everské zrkadlo má pamäť. A zanecháva stopy. Vy ste v jeho blízkosti zotrvali tesne predtým, ako sa z vás oficiálne stali Synovia súmraku. Je to veľmi mocná mágia, preto z vás nezmizla ani po tých rokoch. Prečo ste asi boli toľké roky neporaziteľní?“
„Kvôli zrkadlu?“ pochopil Sionn a od ohromenia takmer otvoril ústa, „Everské zrkadlo nás...ochraňovalo?“
„Aj tak to možno nazvať.“
„V tom prípade Waerm nemal pravdu,“ Sionn sa oprel dozadu a zamyslene sa zadíval na starca oproti, „hovoril, že nás prestali sledovať, pretože naša cesta s Everským zrkadlom viac nebola spätá. Ale pritom bola.“
„A možno ešte viac, ako si myslíš,“ prikývol Mungan.
„Neviem, ako to...“
„Hovorí sa, že Everské zrkadlo je verné. Kedysi zostávalo verné vášmu otcovi, nepokúšalo sa od neho uniknúť. Keď zomieral, na dverách do pivnice, kde bolo zrkadlo ukryté, ste sedeli vy dvaja s bratom a objímali mŕtvych rodičov. Tak vám otec odovzdal nad ním moc.“
Vtedy Sionn pochopil. „Preto nás Stopári potrebujú?“
Mungan prikývol: „Vy jediní môžete Everské zrkadlo nájsť. A oni to vedia.“
„Ale...ako?“
„Hovorí sa, že krv je mocnejšia, ako všetko ostatné, chlapče, to si pamätaj. Možno ti to raz pomôže.“
„Nemôžete mi povedať niečo konkrétnejšie?“ zamračil sa Sionn.
„Žiaľ, nie. Nesmiem prezrádzať tajomstvá. Ale dám ti jednu radu. Skôr, ako sa pokúsite nájsť zrkadlo, hľadajte čarovný ďalekohľad.“
„Ten, ktorý daroval Darek Volianovi?“
„Presne ten.“
„Ale však...ten celé roky nikto nevidel!“
Mungan sa tajomne pousmial: „Skutočne si to myslíš? Vieš, kráľ pred vami ešte dosť veľa vecí tají. Ale najlepšie bude, keď sa ho pokúsiš hľadať u ľudí, ktorí sú ti najbližší.“
Sionn sa stále mračil a zazeral na čudného kúzelníka: „Vlastní ho niekto z kráľovskej rodiny?“
„Niekto, všetci a nikto,“ prisvedčil Mungan, „bol hádam v rukách už každého z nich. Myslíš si, že vaša cesta do Zeleného mesta bola náhoda? Mám dôvod domnievať sa, že kráľov sluha na vás na tej ceste čakal!“
„To nie je možné,“ namietol Sionn.
„Skutočne?“ Munganovi zasvietili oči čudným svetlom a Sionn si vtedy uvedomil, že tak celkom tomu neverí. Priveľa vecí do seba zapadalo.
„Musíš hľadieť očami a nie srdcom,“ prikázal mu čarodejník a postavil sa. Sionn ho napodobnil. „Aspoň raz v živote sa musíš riadiť iba rozumom. Pretože city ti môžu zahatať cestu.“
Sionn si v tej chvíli na niečo spomenul. „Hovoríte aj o Ilianne?“
V tej chvíli sa Mungan zatváril veľmi čudne. Vyzeralo to, akoby sa pokúšal svojmu hosťovi niečo prezradiť, ale pritom sa bál prehovoriť. Tvár mu ešte viac obelela, bezmocne otvoril ústa a znova ich zavrel. „Ilianna takisto nie je svätá,“ odpovedal tichým hlasom, „ale miluje ťa, to viem určite. Lenže pre tú svoju lásku sa pokúsila zmeniť osud. A to nejde. Zostaň s ňou tak dlho, ako dokážeš, Sionn, ale ani o minútu dlhšie.“
„Čo urobila?“ chcel vedieť.
Mungan sa zachmúril: „Niečo, čo nemožno popísať slovami. Ak to chceš vedieť, opýtaj sa jej sám. A poradím ti - urob to čo najneskôr. Inak budeš trpieť oveľa skôr, ako to máš napísané vo hviezdach. A teraz choď. Dostal si sa dosť ďaleko od Zeleného mesta a ešte potrvá, kým sa vrátiš nazad.“
Vyšli von z domu. Obloha nad púšťou nadobudla nepekný krvavočervený odtieň a niekde v diaľke sa ozvalo hrmenie. Vzduch bol neznesiteľne hustý a horúci, dokonca aj na púšť.
„Búrka,“ zamumlal Mungan, hľadiac na nebo, „trest bohov.“
„Skutočne ho privolala Sia Mera?“ zaujímal sa Sionn, zatiaľ čo kontroloval svojmu koňovi uzdu.
„Prisahal by som, že áno. Je to mocná čarodejnica. Počkaj chvíľu,“ odrazu sa sklonil k žrebcovi a zdvihol mu zranenú nohu. Medzičasom prestala krvácať, ale zjavne ho stále bolela. „Toto ti pomôže,“ prihovoril sa zvieraťu kúzelník a potrel nohu nejakými listami. Sionn takmer okamžite zbadal, že rana sa zatvára a krv mizne.
„Ako ste to urobili?“ spýtal sa prekvapene.
„To je tajomné umenie nás, mágov,“ usmial sa Mungan.
„Ja...ďakujem.“
„Nemáš za čo. Choď stále na juh. O pár hodín uvidíš veže Zeleného mesta. A pamätaj si na to, čo som ti povedal. Naša púšť ešte zažije mnoho útrap, ale obávam sa, že toto sú tie najväčšie. Vašu pomoc potrebuje každý.“
Sionn mlčky prikývol. Potom vložil nohu do strmeňa a vyšvihol sa do sedla. Chvíľu mal obavy, či bude kôň schopný niesť ho nazad, ale zdalo sa, že bylinky naozaj rýchlo zaúčinkovali. Žrebec potriasol hlavou a spokojne zafŕkal.
„Poď, kamarát,“ prihovoril sa mu Sionn, potiahol opraty a popchol koňa do cvalu. Čochvíľa sa im Munganov dom stratil z dohľadu.