Synovia súmraku - 40.

Nasledujúce tri dni striedavo pršalo a fúkalo. Obloha naďalej zostávala zatiahnutá a vzduch bol stále horúci a nedýchateľný. Zvieratá, a hlavne kone, boli čoraz nepokojnejšie, v okolí Zeleného mesta začali hniezdiť kormorány, ba dokonca priletelo aj zopár čajok, ktoré stále prevládajúce havrany zakaždým zahnali za hradby.
V meste to vrelo. Z juhu sa šírili správy o strašných záplavách a veterných smrštiach, ktoré ničili všetko, čo im prišlo do cesty. Na tretí deň sa pred bránami Zeleného mesta zjavila malá skupinka na nitku premoknutých ľudí z prístavných miest. Ako sa ukázalo, boli to všetci, čo náhle zmeny počasia prežili.
„Takto to ďalej nepôjde,“ vzdychol si Volian nešťastne, keď už po niekoľký raz zvolal Veľkú radu, aby s ňou prerokoval nasledujúce kroky, „musíme sa odsťahovať viac na sever, do údolí.“
„V Zelenom meste žije cez dvetisíc obyvateľov,“ pripomenul mu Waerm, „ako chceš takú veľkú skupinu dostať tak ďaleko?“
„Nič iné nám nezostáva. Búrka je stále bližšie. Ak sa o to aspoň nepokúsime, všetci zomrú.“
„Ak sa presunieme preč z mesta,“ ozval sa Lorment, „Laminčania ho ľahko dobyjú. To nesmieme dopustiť.“
„Búrka im hrá do karát,“ poznamenal zamyslene Ronan, „pochádzajú z daždivých oblastí, vedia ju využiť pre svoje účely.“
„Lenže nie sú zvyknutí na búrky v púšti,“ poznamenal Lorment.
„A my sme?“ odbil ho jeho mladší brat, „celé stáročia tu nepršalo. Nevieme, čo robiť skôr - či zachraňovať tú trochu úrody, ktorú máme, alebo domy, či ľudí. Sme na tom možno ešte horšie.“
„Máte pravdu obaja,“ odvetil kráľ zronene, „všetko hrá proti nám. Dartson, ako to vyzerá v najbližších dňoch?“
Starec s rozviatymi sivými vlasmi a monoklom sa postavil zo stoličky. „Pane, hviezdy v noci nevidno, čo naznačuje, že búrka je veľmi blízko.“
Volian sa na tróne naklonil dopredu: „Ako blízko?“
„Veľmi,“ odpovedal Dartson nervózne, „až príliš. Predpokladám, že v priebehu štyroch až piatich dní sa najhoršia búrka dovalí až k nám. A bude trvať tak tri dni.“
„Štyri až päť dní,“ zamrmlal Volian zničene, „za ten čas by sa všetci obyvatelia ani nezbalili. A Lorment má pravdu. Nemôžeme nechať mesto napospas tým barbarom. Musíme bojovať.“
„Lenže máme problémov viac než dosť,“ ozval sa Tartem. Zdalo sa, že ho baví celú situáciu sledovať, „pochybujem, že sa im dokážeme ubrániť.“
„Buď ticho, ty zradca!“ zavrčal Lorment zúrivo, „nepchaj nos to našich vecí! Tebe ide iba o to, aby sa tvoji komplici poľahky dostali do mesta!“
„Ako sa opovažuješ vznášať obvinenia?!“ vzkypel hnevom Volian, „odkiaľ si nabral, že s tým má Tartem niečo spoločné?!“
Princ neodpovedal, nenávistne sa zabodával očami do vodcu Stopárov a zvieral operadlá stoličky s takou silou, až mu obeleli hánky.
„Lorment, upokoj sa,“ nariadil mu Ascall rázne, „inak si spôsobíš ešte viac problémov.“
„Mám už toho dosť,“ zasyčal Lorment, „na každom kroku vidím, ako otcovi hádžu polená pod nohy a on s tým nič nerobí! Rozčuľuje ma to!“
„Áno, ja ti rozumiem. Ale ako mu pomôžeš ak skončíš vo väzení, alebo, nebodaj na popravisku?! Mysli!“
„A vy si čo myslíte?!“ obrátil sa Volian odrazu na Synov súmraku, „aký máte na túto vec názor?“
Sionn s Ascallom si vymenili zmätené pohľady.
„Myslím, že na našom názore nezáleží, pane,“ poznamenal Ascall, „nie je to naše mesto.“
„Ale áno, teraz je,“ kráľov výraz stvrdol.
„Myslím, pane,“ ozval sa Sionn neisto, „že sa musíte rozhodnúť podľa toho, či chcete zachrániť mesto alebo ľudí v ňom.“
Voliana zjavne jeho odpoveď prekvapila, ale zároveň aj uspokojila. „Áno, máš pravdu,“ potvrdil zronene a oprel sa dozadu, „uprednostniť vyššie dobro nad tým nižším...“
„Podľa mňa by sme mali ísť,“ znova prehovoril Tartem, „mesto nie je bezpečné. A môžeme postaviť nové!“
„Žiadne iné mesto nebude ako toto!“ odvrkol generál kráľovského vojska, „je to náš domov!“
„Nebuď patetický,“ zahriakol ho vodca Stopárov posmešne, „akoby sme nevedeli, že zostávaš v meste iba preto, lebo si vyhnancom z vlastnej ríše!“
„Nie, on má pravdu,“ vzdychol si Volian, „Zelené mesto je domovom tisícky ľudí, ktorí tu pracujú a žijú dlhé roky. Nemôžem ich len tak zrazu donútiť všetko toto opustiť s tým, že už sa potom nebudú mať kam vrátiť.“ Chvíľu rozmýšľal, potom sa postavil. Muži, sediaci po jeho oboch stranách, jeho príklad zopakovali. „Máme približne päť dní,“ prehovoril silným hlasom, „päť dní, ktoré môžu toho veľa zmeniť. Pokúsime sa o to. Ukryjeme ľudí do podzemia, spevníme steny domov, aj hradby. Urobíme všetko, čo bude v našich silách. A ak Zelené mesto odnesie voda, aspoň budeme vedieť, že sa nedostanú do rúk nepriateľom.“
„Ale čo keď sa mu nič nestane?“ spýtal sa Ronan.
„V tom prípade,“ vzdychol si kráľ, „budeme čeliť útokom Laminčanom. A pokúsime sa zvíťaziť.“
Medzi mužmi to zašumelo. Niekoľko z nich zamračene krútilo hlavami, iní krčili plecami, ale väčšina zrejme s panovníkom súhlasila.
„Na dnes rozpúšťam poradu,“ oznámil im Volian, „stretneme sa zas zajtra o tomto čase. Medzitým pátrajte po miestach, kde by sme mohli ukryť ľudí pred prívalovými dažďami.“
„Tartem sa netvári veľmi nadšene,“ poznamenal Waerm, keď dobehol Synov súmraku, „stavím sa, že sme mu tým nabúrali celý plán. O čo, že to on požiadal Siu Meru, aby privolala búrky, aby tak odpratal všetkých obyvateľov z mesta?“
„Jednoduché a takmer účinné,“ prisvedčil Sionn unavene, „našťastie pre nás, Volian ešte vždy dôveruje svojmu zdravému rozumu. A nám.“
„Si v poriadku?“ spýtal sa Ascall Lormenta.
Princ sa vytrhol zo zamyslenia a zavrtel hlavou. „Nie, nie som. Rúti sa na nás jeden problém za druhým. Nestíhame sa z nich vyhrabávať. A naši skutoční nepriatelia sa pritom stále voľne pohybujú po meste.“
„Stále nemáme nič, čím by sme ich mohli usvedčiť,“ vzdychol si Ascall, „musíme byť jednoducho trpezliví a...“
„Nie,“ prerušil ho princ a zastal. Ostatní ho zvedavo počúvali.
„Čo tým chceš povedať?“ nerozumel Waerm.
„Nemôžeme ďalej čakať. Bude to stále horšie a horšie. A my ich nechytíme. To sa nedá. Musíme rázne zakročiť.“
„Ako chceš rázne zakročiť?“ spýtal sa Sionn, „robíme, čo môžeme! Sú jednoducho prefíkaní!“
„Treba pritlačiť na Siu Meru. Bez hier, bez klamstiev. Surovo na ňu zatlačiť. Vytiahnuť z nej všetko, čo sa dá.“
„Uvedomuješ si, aké je to riskantné?“ podotkol Ascall, „ak na to príde, odhalí ťa. A potom sa už v jej blízkosti nebudeš môcť pohybovať.“
„Máme iba jednu šancu,“ prikývol princ, „a o to je dôležitejšie, aby sme ju naplno využili.“
„Neviem, čo máš v úmysle urobiť,“ povzdychol si Sionn, „ale idem okamžite do toho. Už mi tá ženská poriadne pije krv.“
„Aký máš plán?“ spýtal sa princa Waerm.
Lorment pokrútil hlavou: „Tu nie. Stretneme sa v mojich komnatách. O hodinu. Príďte po jednom, alebo po dvojiciach, nech nie sme príliš nápadní.“
„Zavoláš aj tvoje sestry?“ zaujímal sa Waerm.
„Nie!“ vyhŕkli Sionn a Lorment naraz.
„Ak by čosi nevyšlo,“ doložil princ, „ešte vždy sa môžeme spoliehať, že nám ony budú nosiť informácie.“
„Znova ma chcete vylúčiť z niečoho zaujímavého?!“ ozval sa pri nich nahnevaný hlas. Ilianna bola bledšia ako obyčajne a zelené oči jej svietili v neprirodzenom šere, ktoré všade vládlo.
„Bohovia, Lia!“ vyhŕkol Lorment a obzrel sa vôkol seba, „čo ty tu robíš?!“
„Počula som, že spomínate tú otrasnú ženskú,“ odvetila a prekrížila si ruky na prsiach, „tak o čo ide?“
„Okamžite odíď!“ prikázal jej brat, „čo ak nás niekto uvidí?!“
„A ty tu môžeš byť?!“ odsekla, „veď aj ty by si mal byť nepriateľom Synov súmraku. Okrem toho, všetci sú dole. Prišlo pár ďalších napoly utopených utečencov. Stopári a kočovníci ich dávajú dokopy. A ja chcem vedieť, o čo ide.“
„To sa týka len nás,“ odvetil princ.
„Aha, naozaj? A kto pre vás nastavuje krk u toho slizkého šialenca?! Myslíte si, že ma baví správať sa, akoby som bola doňho nevýslovne zamilovaná a čakať na našu svadbu?!“
„Ilianna,“ Sionn k žene rázne vykročil a chytil ju za ramená, „chceme dostať zo Sie Mery nejaké informácie, ktoré by nám pomohli zastaviť tú búrku. Tu už riskuje Lorment, nepotrebujeme, aby sa niečo stalo aj tebe alebo Helene.“
„Ty by si tiež nechcel zostať mimo diania,“ odvetila už trochu miernejšie.
„Počúvaj ma! Musíš sa postarať, aby Tartem alebo Fearchar boli čo najďalej od izby tej zaklínačky. Nesmie sa stať, že by jej prišli na pomoc práve, keď ju budeme vypočúvať.“
Zazrela naňho: „Takže chceš, aby som ho donútila niečím sa zamestnať, kým vy budete mučiť Siu Meru?!“
Sionn sa striasol. „Áno, niečo také,“ odpovedal neochotne, „je mi naozaj ľúto, že to musíš urobiť, ale nič iné nám nezostáva.“
Chvíľu naňho mlčky hľadela, potom si povzdychla: „Dobre teda. Keď je to naozaj také dôležité...Ale musíš mi sľúbiť, že keď bude koniec, dovolíš mi vlastnoručne mu podrezať krk.“
„To preberieme potom,“ vediac, že ho sleduje niekoľko párov očí, ju letmo pobozkal na líce, „a teraz choď.“
„Miluje ťa,“ zahundral Lorment, keď im Ilianna zmizla z dohľadu, „povedala mi to.“
„Áno, ja viem,“ prisvedčil Sionn nervózne, snažiac sa vyhýbať bratovmu pohľadu, „aj ja ju.“
„Len aby. Ak jej ublížiš, zabijem ťa.“
„Vôbec by som sa ti nečudoval,“ odvetil Sionn popravde.