Synovia súmraku - 41.

Na večeri vládla už zákonite zlá nálada. Zdalo sa, že na všetkých účinkuje strach, útočiaci zo všetkých strán. Všetci veľmi dobre vedeli, že ak sa v nasledujúcich dňoch nestane zázrak, bude to ich smrť.
Ascall sa úprimne čudoval, že sa kočovníci razom nezdvihli a nerozhodli sa odísť. Ale zdalo sa, že sú charakternejší, ako si pôvodne myslel. Nielenže ochotne liečili ranených, ktorí sa prišli do Zeleného mesta ukryť, podaktorí im poskytli aj bývanie vo svojich maringotkách. A keď zomreli dvaja desaťroční chlapci, dvojičky, na následky veľmi ťažkých zranení, boli prví, ktorí ich prišli odprevadiť na ceste do Podsvetia. Dnes sa ani jeden nezúčastnil večere, spoločne držali smútok za všetkých, ktorí zomreli.
Zdalo sa, že nik nevie nájsť dostatočne vďačnú tému na rozhovor. Všetko sa točilo iba okolo nešťastia, ktoré púšť zažíva a nik nedokázal myslieť na nič iné. Teda - takmer nikto.
Lorment Synov súmraku, Waerma aj Darnella oboznámil so svojím pomerne jednoduchým plánom. Ako sa ukázalo, vec, o ktorú Sionn požiadal Iliannu, bola priam nevyhnutná. Veľmi dobre totiž vedeli, že Tartem s Fearcharom chodia takmer každý večer za Siou Merou, aby sa poradili, čo bude ďalej.
„Bude zázrak, ak ich princezné zamestnajú natoľko, že nebudú počuť hluk z jej spálne,“ poznamenal Waerm, mračiac sa na náprotivnú stranu stola, kde sedeli spomínaní muži.
„Myslíš, že bude klásť až taký odpor?“ spýtal sa Lorment.
„Je to zaklínačka,“ odvrkol šľachtic, „to hovorí samo za seba. Aj tak stále netuším, akým spôsobom ju chcete donútiť, aby prehovorila.“
„Najrýchlejšie ju oslabíte, keď jej stiahnete okolo hrdla lano,“ poučil ich Darnell, „väčšina mágie ide totiž čarodejniciam cez ústa.“
„Vďaka,“ zahundral Sionn, „hádam vôbec budeme mať šancu vyskúšať to.“
Lorment na muža zazrel: „Neveríš mi.“
„Nie, neverím tomu plánu,“ odvetil mrzuto, „už pár ráz sme sa presvedčili, aká je mocná, už cez týždeň sa držíme čo najďalej od nej a teraz vlezieme rovno do jamy levovej? To by urobil len blázon.“
„Lenže my nemáme na výber,“ pripomenul mu jeho brat, „je to naša posledná šanca. To ona riadi všetky naše útrapy.“
„Si naivný, ak dúfaš, že svoje kúzla zruší, keď jej pohrozíte mečom,“ odfrkol Sionn posmešne, „ešte z toho napokon utŕžime najviac my. Ak sa jej niečo stane, tamtí dvaja nám to nedarujú - a najmä Fearchar.“
„Rozčuľuješ ma s tým, že večne vidíš všetko len čierne,“ zamrmlal Ascall.
„Áno, ja viem,“ prikývol Sionn celkom pokojne, „ale to ma nezmení.“
„Darnell,“ Waerm pretrhol ticho a oslovil čarodejníka, „vieš čo je tvojou úlohou?“
„Predstierať, že mám veľmi dôležitú úlohu?“ prehlásil sarkasticky.
„Veľmi vtipné. Budeš strážiť chodbu. Nech tadiaľ neprenikne ani myš.“
„Zas tak dobrý zrak nemám, aby som bojoval proti myšiam, ale urobím, čo bude v mojej moci.“
V tej chvíli odbilo desať hodín.
„„Najvyšší čas odísť,“ zahundral Lorment a postavil sa, „idem za ňou. Uvidíme sa o chvíľu.“
„Veľa šťastia,“ zaželal mu Ascall pošepky. Tartem s Fearcharom na nich upreli podozrievavé pohľady.
„Stavil by som sa o Everské zrkadlo, že vedia, čo chystáme,“ zasyčal Sionn Ascallovi do ucha.
„Ja viem,“ prikývol a zamračil sa, „už dlhšiu dobu nás pozorne sledujú. Práve preto si musíme dávať veľký pozor. Darnell, všetko je na tebe. Ak by sa Tartem s Fearcharom zjavili v chodbe, bráň ju svojím telom.“
„To nebude bohvieaká obrana,“ podpichol ho Sionn, za čo naňho kúzelník urobil grimasu.
Postupne sa začali vytrácať od stola. Neodchádzali však do svojich izieb, ale do prázdnej miestnosti priamo vedľa zaklínačkinej spálne. Bola malá a kedysi slúžila ako izba pre služobníctvo. Teraz tu bol iba neporiadok a niekoľko zaprášených kníh, poukladaných na kope. Cez stenu k nim doliehal tichý mužský hlas.
„Asi sa s ňou o niečom rozpráva,“ hádal Waerm.
„Možno jej dáva presné inštrukcie, ako...“
„Vtipné, Sionn. Radšej buď ticho. Nebudeme počuť signál,“ Ascall sa priblížil tesne k stene a položil si na ňu ucho. Aj napriek tomu, že bola pomerne hrubá, hlasy počul celkom jasne. Nerozoznával však význam slov. To ale nebolo dôležité.
„Nemohli by sme zažať?“ poznamenal Darnell, „nevidím si pod nohy!“
„Ty si ani nemáš vidieť!“ zahriakol ho Waerm, „už dávno si mal stáť na chodbe a hliadkovať!“
„To začnem robiť, až keď pôjde do tuhého. Pretože, ak si to zatiaľ nezbadal, vládne tu väčšie ticho ako v Darekovom hrobe! Takže moja časť úlohy je celkom zbytočná...!“
„Psst!“ umlčal ho Ascall, „zdá sa mi, že počujem znamenie!“ Ešte viac prilepil ucho k stene. Duté zadunenie. Niekto kopal do steny.
„Je to znamenie,“ potvrdil a tasil meč, „ideme!“
„A ja sa odoberiem na chodbu,“ vzdychol si Darnell mrzuto a ako prvý vykročil z dverí. Traja muži ho nasledovali.
Vbehli do zaklínačkinej izby naraz a zahatali cestu k dverám, aby jej zabránili ujsť. Uvideli Lormenta, ako sedí na zemi a Siu Meru, ako sa nad ním skláňa. Keď začula kroky, obrátila sa. Sionna ustrnul. Ten výraz v jej očiach poznal. Už ho videl - keď ho prepadla v jeho izbe. Bol to triumf.
„Takže to funguje,“ uškrnula sa spokojne a postavila sa. Až teraz si muži všimli, že princ má zviazané ruky a nohy a okolo hrdla stiahnutý povraz, ktorý mu zabraňoval kričať. Bezmocne otváral a zatváral ústa, ale z hrdla mu vychádzali len chrčivé zvuky.
„Moment, čo to má znamenať?!“ spýtal sa prekvapený Waerm.
„Oklamala nás,“ precedil Sionn nenávistne, „vedela, čo na ňu chystáme.“
„Si stále múdrejší, Syn súmraku,“ usmiala sa Sia Mera a postavila sa, „škoda, že tvoj pokrok budem musieť zastaviť.“
„Nemôžeš nás zabiť,“ pripomenul jej Ascall, „potrebujete nás.“
„A kto povedal, že vás chcem zabiť?!“ usmiala sa zlovestne, „mám v úmysle previesť niečo tak strašné, že si sami budete chcieť privodiť smrť.“
V tej chvíli jej oči nabrali jantárový nádych a Sionna premklo zlé tušenie. Lenže už bolo neskoro. Pocítil, ako sa ho zmocňuje ťažoba, hlavu akoby mal odrazu naplnenú kamením, meč mu vypadol z rúk a zviezol sa na zem. Iba nejasne si uvedomoval, že jeho brata postihol podobný osud. Chcel zakričať, nohy mal ako v ohni a mal pocit, že hlava sa mu rozletí na dve polovice. V mysli mal tisícky drobných obrazcov páru jantárových očí, ktoré sa ho pokúšali zničiť. V hrudi mu čosi zabubnovalo a následne akoby mu tam niečo vybuchlo. Nová vlna neznesiteľnej horúčavy mu obliala telo a on si uvedomil, že horí v skutočnosti. Celá miestnosť bola plná plameňov. Niekde vedľa seba pocítil svojho brata. Metal sa v neznesiteľných mukách a vydával čudné bublavé zvuky, ako sa snažil kričať.
Do rozboľavenej hlavy mu prenikol niečí hlas. Waermov. „Na mňa si prikrátka, bosorka!“
Aj napriek bolesti bol schopný sledovať rozhovor medzi ním a Siou Merou. Zdalo sa, že zaklínačku to z miery nevyviedlo. „To si len ty myslíš! Už bolo pár takých, čo mi dokázali odolávať. Ale nikto nevydrží večne!“
Na okamih akoby pocítil čosi mrazivé, čo ho zľahla pošteklilo po bruchu a hnalo sa ďalej. Bolo to zaklínadlo proti Waermovi. Ale, na jeho prekvapenie, sa opäť ozval mužov smiech. „Si namyslená! Existuje ešte jedna skupina ľudí, ktorá tvojím kúzlam nepodlieha, na to nezabúdaj!“
Nato ho zaplavila tak príšerná bolesť, že dokázal roztrhnúť kúzlom zlepené ústa a skričal. Jeho hlas sa niesol do diaľky, odrážal sa od kamenných stien a vracal sa v niekoľkonásobne zosilnenej ozvene. Waermov hlas sa stratil, aj hlas Sie Mery, nezdalo sa mu, že by sa Ascall nachádzal niekde nablízku. Odrazu akoby sa prepadal do hlbokej čiernej diery, krútil sa okolo svojej osi a len nejasne si uvedomoval, že všade, kam len pozrie, vidí jantárové oči, ktoré sa mu prihovárali. Bolo to neznesiteľné, bolestivé a unavujúce. Odrazu si skutočne prial, aby zomrel, aby radšej nebolo nič, ako toto.