Synovia súmraku - 43.

„Volian,“ oslovil ho Waerm a postavil sa, „oni nie sú vrahovia. Zabila sa sama. Bol som pri tom!“
„Áno, aj ja im to môžem dosvedčiť!“ pridal sa k nemu Lorment, „neurobili nič zlé. To ona privolala búrku. Je to zaklínačka. A potom vyriekla zaklínadlo, ktoré ju usmrtilo!“
„Naozaj vtipné,“ uškrnul sa Tartem, „zaklínačka v Zelenom meste. To tu už pekných pár rokov nebolo!“
„Pane,“ aj Ascall podišiel trochu dopredu, „dovoľte nám, aby sme vám to osamote vysvetlili. Prišli sme totiž na pár...“
„Nie, nechcem nič počuť,“ zadržal ho Volian. Hovoril pomaly a sekane, akoby mu dávalo zabrať vyslovovať jednotlivé slová, „obaja...obaja ste porušili nielen naše zákony ale zákony ľudí na celom svete. To jednoducho nemôžem tolerovať...“ Ustúpil nabok a dopredu prešlo niekoľko vojakov. „Týmto ste odsúdení na trest smrti obesením! Bez práva na akúkoľvek milosť!“
„Otec, to nesmieš!“ vyhŕkol Lorment, „oni len chránili mesto!“
„Smrťou?!“ odsekol Volian, „zavraždením nevinnej ženy?!“
„Ona predsa nebola nevinná!“
„Už buď ticho! Svojím konaním si ma veľmi sklamal.“
„Naozaj? Tak ma obes s nimi! Aj ja som potom vinný!“
„Nebuď smiešny! Svojho syna nedám popraviť! Ale ver, že trest ťa neminie. A čo sa teba týka,“ obrátil sa na Waerma, „žiadam ťa, aby si okamžite opustil moje mesto a moju krajinu, ak sám nechceš skončiť na šibenici!“
Waerm sa chvíľu uprene díval na kráľa, potom postúpil o pár krokov dopredu. „Ľutujem ťa, Volian,“ povedal ticho, „máš klapky na očiach a nechceš si ich dať dole. Dúfam len, že raz aj na teba dôjde. Len aby nebolo neskoro.“ Potom sa obrátil na Ascalla so Sionnom: „Nebojte sa. Potrebné veci zariadim. Zastavíme to.“
„Alebo to budeš musieť skončiť sám,“ odvetil Sionn.
Waerm sa zatváril tak, že možno by s tým aj súhlasil, ale má strach povedať to nahlas. Potom sa otočil a vyšiel z izby.
Synov súmraku v tej istej chvíli schmatli po dvaja vojaci a vliekli ich chodbou, smerom k podzemných žalárom.

„Už sme si toho prežili veľa, ale nikdy by som si nepomyslel, že skončíme aj vo väzení ako odsúdenci za vraždu. Vlastne, všetko treba raz skúsiť,“ podotkol Sionn. Sedel na zemi, s nohami skrčenými pod bradou a opieral sa o vlhkú kamennú stenu. Cez malé zamrežované okno k nemu doliehali zvuky vonkajšieho sveta. Zdalo sa, že celé mesto je na nohách. Správa o ich pristihnutí sa musela šíriť veľmi rýchlo.
„Teší ma, že ani v takejto kritickej situácii ťa neopúšťa humor,“ odvetil Ascall z vedľajšej cely. Ten sa pre zmenu prechádzal sem a tam a z času na čas pozrel na strážcu, ktorý sedel na lavici priamo pred mrežami. Tváril sa, že spí, ale Ascall vedel, že pozorne počúva. „Ale musím ti pripomenúť, že zajtra ráno majú v úmysle nás popraviť.“
„Áno, ja to dobre viem. Ale snažím sa brať všetko s nadhľadom.“
„Neviem, či sa ti nadhľad pomôže vyhnúť smrti!“ odvetil mu strážca väzenia posmešne. Bol to vycivený muž s vráskavou holou hlavou a dvoma zubami , ktoré mu vyčnievali ponad hornú peru.
„Tvoje poznámky nás absolútne nezaujímajú,“ uzemnil ho Sionn unavene, „tak sa pokús venovať svojim koníčkom a nás nechaj na pokoji.“
„Už nie si na zámku, chlapče,“ pripomenul mu strážca, „takže sa veľmi nerozdrapuj.“
V tej chvíli vrzli dvere a do žalárov vstúpila nejaká postava. Najprv sa otočila na strážcu. „Odíď!“ prikázala mu. Zacvendžali mince v mešci a vychudnutý chlap bez slova zmizol za dverami.
Až vtedy vystúpila z prítmia.
Sionn zdvihol hlavu: „Ilianna! Čo tu ty robíš? Zbláznila si sa?!“ Prudko sa postavil na nohy.
„Chcela som ťa vidieť,“ odpovedala a smutne sa usmiala. Sionna sa zmocnil hnev nad vlastnou bezmocnosťou. Nedokázal ju ochrániť, nechal ju napospas svojím najväčším nepriateľom. „Lorment a Waerm mi povedali, čo sa stalo. Pokúsim sa porozprávať s otcom.“
„Nie,“ odvetil okamžite, „nerob nič. Nemôžem ťa vystaviť nebezpečenstvu.“
„Ja nedovolím, aby ťa dali popraviť!“ odvetila pomaly. Kľakla si pred jeho celu a prestrčila ruku cez mreže. Sionn si preplietol prsty s jej. „Nemôžeš chcieť, aby som sa pozerala, ako...“
„Všetko sa vyrieši.“
„A...ak nie?“ oči sa jej naplnili slzami, „nechcem ťa stratiť, Sionn. Radšej pôjdem za tebou.“
„Nie!“ surovo ju pritiahol bližšie k mrežiam, „tak nehovor. Sľúb mi...počúvaš ma,“ jemne ňou zatriasol, „Ilianna, sľúb mi, že ak sa tá poprava uskutoční, neurobíš nič, aby si svoj život ukončila. Nič!“
Ilianna stisla pery a neprehovorila.
Silno jej stisol obe ruky: „Sľúb mi to! Prisahaj na život svojej rodiny!“
„To odo mňa nemôžeš žiadať,“ zamumlala a pokúšala sa vytrhnúť.
„Ilianna,“ šepol, „nedovolím, aby sa ti niečo stalo. To som povedal a toho sa držím. A nedovolím, aby si kvôli mne ukončila svoj život. Zomriem pokojne iba vtedy, ak budem vedieť, že si v poriadku. Rozumieš?“
„Nebudem v poriadku,“ odvetila takmer s plačom. Pri jej vzlykoch Sionnovi zovrelo srdce. Tak túžil zovrieť ju v náručí a pobozkať, utešiť ju. „Vieš, že nebudem. Zelené mesto sa topí v problémoch, Tartem a Fearchar ešte žijú. A ak sa nestane zázrak, čochvíľa sa stanem Tartemovou manželkou!“
Sionn sa pri tej predstave striasol. „Urobíte všetko preto, aby ste našli zrkadlo skôr, ako Tartem,“ šepol jej, „ja viem, že to dokážeš. Iba si ver.“
„Sionn!“ Ascallov zamyslený hlas sa násilne vryl do ich rozhovoru.
„Hm?“
„Tartem nedokáže nájsť zrkadlo bez našej pomoci, nie? My sme tým druhým kľúčom, ktorý potrebuje.“
V tej chvíli Sionnovi zaplo. „Ale...ak súhlasil s tým, aby nás popravili...“ prudko sa postavil, „to môže znamenať iba dve veci.“
„Presne tak,“ potvrdil Ascall zachmúrene, „buď našli iný spôsob, ako zrkadlo dostať,...“
„Alebo nás už nejako využili a zrkadlo dávno majú!“
Vo väzení zavládlo ticho.
„O tom by sme vedeli!“ vyhlásil Sionn odmietavo, „nemohli nás využiť. Takmer sa nepohybujeme v ich blízkosti.“
Ascall prešiel k mrežovanej stene, ktorá delila jeho celu od bratovej a pozrel na Iliannu: „Nehovoril Tartem v poslednom čase o nás?“
„Skoro stále,“ pritakala a napriek smútku sa jej na tvári zjavil pobavený úsmev, „ste preňho tŕňom v oku. Neustále rozmýšľa, ako sa vás zbaviť, ale pritom vás využiť pri hľadaní zrkadla.“
„A? Prišli na niečo?“
Ilianna zmraštila tvár, ako sa pokúšala si spomenúť. „Často sa s Fearcharom rozprávajú o tom, že ak by ste mali zomrieť, musia stáť blízko pri vás.“
„Tí hnusní....“
„Prečo?“ prerušil brata Ascall, „prečo chcú byť pri nás, keď budeme zomierať?“
„Asi potrebujú našu ruku,“ odvetil Sionn, „alebo inú časť tela. Vieš, keď si Darek odsekol ruku, aby zanechal odkaz, možno majú ruky nejakú moc.“
„Prosím ťa, buď aspoň chvíľu vážny. Tu ide o náš život!“ Lenže Ascall musel stále myslieť na bratovu poznámku. Žeby na tom bolo niečo pravdy?
„Budem už musieť ísť,“ šepla Ilianna, „otec ma bude hľadať. Vytratila som sa tajne. Porozprávam sa s Lormentom a ostatnými. Pokúsime sa vás oslobodiť. Ešte ráno sem niekto príde skontrolovať vás. Majú vás popraviť predpoludním ešte s nejakou ženou. Dovtedy hádam na niečo prídeme.“ Smutne pozrela na Sionn a vymanila si ruku z jeho zovretia.
„Ilianna,“ oslovil ju Sionn. V jeho hlase zaznela výstraha.
Princezná akoby si spomenula, sa strhla a pozrela na mladého muža. „Sľubujem, že sa pokúsim nájsť Everské zrkadlo a že sa nepokúsim zabiť.“ Jej hlas nabral zvyčajný panovačný tón, čo prinútilo Sionna pousmiať sa.
„Som rád. Teraz choď.“
„Ešte počkaj, Ilianna,“ ozval sa Ascall, „možno...možno by si mohla ešte niečo urobiť.“
„Ascall,“ zavrčal Sionn, „do ničoho ju nezaťahuj!“
„Ale my potrebujeme jej pomoc. Ak Tartem objaví miesto, kde sa skrýva Everské zrkadlo ešte pred našou popravou, musíme ho zdržať.“
„Čo chceš, aby som urobila?“ spýtala sa princezná odhodlane.
„Pohybuješ sa v Tartemovej spálni dosť často?“
Zamračila sa: „Častejšie, ako by sa mi páčilo.“
Sionn sa striasol pri predstave, ako Ilianna leží v Tartemovom náručí, ale snažil sa ovládať.
„Potrebujem, aby si sa pokúsila nájsť medailóny, ktoré ukradla Sia Mera. Povedz to aj sestre a prehľadajte obidve spálne. Musí ich mať jeden z nich.“
Ilianna sa zamyslela: „Aj mne nedávno zmizol jeden. A viem, že takmer aj Taranovi.“
„Majú tri z vašich medailónov,“ prisvedčil Ascall, „skúste ich nájsť. Sú cestou k nájdeniu zrkadla.“
„Urobím, čo sa bude dať,“ sľúbila. Ešte raz sa obrátila k Sionnovi a venovala mu nešťastný úsmev. Potom zmizla v tieni schodiska. V žalári sa ozývali iba jej zanikajúce kroky.
V žalári sa rozhostilo ticho. Cez okno k nim doliehala vrava a krik z centra Zeleného mesta. Z času na čas sa ozvali slová ako „vrahovia“, alebo „zločinci“, pri ktorých Synov súmraku nepríjemne bodli výčitky svedomia, hocako boli nepríhodné.
„Ty ju naozaj miluješ, pravda?“ povzdychol si Ascall.
Sionn sa k nemu otočil a prikývol: „Veľmi. Viac ako vlastný život, aj keď to znie smiešne.“
Starší muž zamyslene hľadel na svojho brata. Nikdy si nepomyslel, že by prišiel tento okamih. Čo nepovažoval Sionna za neschopného hlbších citov? „Ospravedlňujem sa za to, čo sa vtedy stalo,“ zamumlal potom, „nechcel som tak vyletieť. Prehnal som to.“
„Ale mal si pravdu - aspoň sčasti. Všetkých som ohrozil.“
Ascall sa pousmial: „Ale to je pri tebe celkom prirodzená vec. Zvykol som si. A nejestvuje nič, s čím by sme si nevedeli poradiť,“ na chvíľu sa odmlčal, nadýchol sa a pokračoval, „ty si nikdy nemal v povahe rozvážnosť. Otec často hovoril, že si ako vietor - nestály a nebezpečný. Tak ako naša matka. Vieš o tom, že bola polovičná Amazonka?“
„Skutočne? To si mi nikdy nehovoril.“
„Nikdy sme sa neocitli v situácii, ktorá by si vyžadovala, aby si to vedel. A nikdy sme neboli tak blízko smrti. Ale teraz, keď nám hrozí, že sa nedožijeme ďalšieho dňa, chcem, aby si vedel všetko, čo si sa doteraz nedozvedel.“
Sionn sa presunul k deliacej stene a sadol si oproti bratovi: „Nechcem to vedieť. Nechcem vedieť nič o našej minulosti, o našich rodičoch a našej dedine. Ten život je pre mňa cudzí. Dávno zabudnutý. Pre mňa je skutočné iba to, čo je teraz - ty, toto mesto...a Ilianna. Nič iné ma nezaujíma. A chcem zomrieť s myšlienkou iba na tieto veci.“
Ascall sa chvíľu tváril prekvapene, potom prikývol: „V poriadku.“
Pár dlhých minút sa navzájom premeriavali. Obaja pritom mysleli na to isté. Prežili spolu dlhé roky a teraz im je odsúdené spolu aj zomrieť. Bol to jediný svetlý bod v ich temnej budúcnosti.