Synovia súmraku - 45.

Keď sa dostali tesne pod schodíky šibenice, zbadal aj kráľovskú rodinu. Stáli na vyvýšenom pódiu len kúsok dejiska celého procesu. Volian sedel na tróne a z tváre mu stále sršal hnev. Po jeho pravej ruke stála Maida, a jeho dvaja mladší synovia. Lorment tam nebol. Takisto ani Tartema a Fearchara nikde nevidel. Videl však Helenu a Iliannu. Obe sestry sa držali za ruky a ticho sa o niečom dohadovali. Ascalla bodlo pri srdci, keď si uvedomil, čo všetko ešte nestihol urobiť. Helena odtrhla pohľad od Ilianny a pozrela priamo naňho. Nebadane kývla hlavou a pousmiala sa. Jej tvár však zostávala neduživo bledá.
„Pohnite si,“ zahundral Ascallovi do ucha hlas jedného z vojakov. Nato ho postrčili hore na schody a kým si stihol uvedomiť, čo sa deje, stál spolu so svojím bratom na vratkom stolčeku a pred tvárou sa mu hojdala slučka, ktorú mu o chvíľu navlečú na krk. Ešte vždy nemal strach. Skôr myslel, že smrť bude vyslobodením z ich života. Ale videl Sionna. A ten vystrašený bol. Neustále hľadel smerom k Ilianne a hrýzol si spodnú peru, až sa mu z nej pustila krv.
„Vypočujte si rozsudok!“ ozval sa tenký hlas mestského sudcu. Bol to šťúply, neduživý muž s neupravenými bielymi vlasmi a vysušenou pokožkou. V ruke držal dlhý zvitok a zamračene doň hľadel cez okuliare na koreni nosa. „Dvaja muži, ktorých väčšina z vás pozná pod menom Synovia súmraku, sa včera dopustili strašného zločinu. Vtrhli do izby istej ženy, ktorá patrila ku kočovníkom a chladnokrvne ju zavraždili!“
Medzi ľuďmi sa ozvalo nahnevaný šum a vrava. Sudca ich prerušil mávnutím ruky. „Pre toto hrubé porušenie jedného zo základných práv Púštnej ríše sa kráľ Volian uzniesol na nasledovnom rozhodnutí: Odsúdení, inak známi ako Synovia súmraku, budú za svoj prečin potrestaní, a to smrťou obesením.“
Prepukli ovácie. Niekoľko ľudí kričalo, zopár ich volalo na slávu a niekoľko odvážlivcov hodilo smerom k šibenici zopár drobných kameňov.
V tej chvíli sa postavil kráľ a všetci zmĺkli. Ascall naňho nedokázal hľadieť, radšej sa odvrátil a zadíval sa dole na ľudí, ktorí stáli bezprostredne pri šibenici. A tu uvidel Tartema. Nebolo mu dobre vidno do tváre, pretože mal nasadený čierny klobúk so širokou strieškou, ale Ascall by ho spoznal kdekoľvek. Aj on zachytil pohľad staršieho Syna súmraku. Zdvihol hlavu a uškrnul sa. „Tak predsa sme sa toho dočkali,“ šepol tak, aby to počul len Ascall, „pozdravuj v pekle.“
„Raz tam prídeš za mnou,“ precedil Ascall pomedzi zuby.
Tartem vyceril zuby v diabolskom úškľabku. Nato vytiahol z vrecka kabáta sklenú fľaštičku, žmurkol na Ascall a potom sa naklonil k jednému z katov v čiernej kukle. Ascall sledoval, ako mu niečo povedal a nato mu strčil fľaštičku do rúk. Kat prikývol a znova sa vzpriamil.
V tej chvíli si aj Sionn všimol niečo zvláštne. Helena nestála pri svojom otcovi, ale v kruhu kočovníkov a niečo rozrušene hovorila. Muži aj ženy ju počúvali, podaktorí odpovedali na jej otázky a pár sa ich pozrelo priamo na odsúdencov.
„Synovia súmraku!“ Volianov hlas sa rozľahol po celom nádvorí a umlčal všetky rozhovory, „stratili ste moju dôveru aj priazeň. Počínajúc nezmyselnými obvineniami,“ na okamih pozrel na Tartema, „končiac tak nehoráznym, zverským činom ako je vražda nevinnej ženy! Nemáte právo na posledné želanie, preto vydávam rozkaz okamžite vykonať rozsudok!“
Ozval sa zvuk bubnov. Ascall zacítil na hrdle hrubé pichľavé lano. Stolček pod jeho nohami sa povážlivo rozhýbal. Pozrel na svojho brata, ktorého tvár opäť nabrala farbu. Otočil sa k nemu a usmial sa. Ascall mu úsmev opätoval. Tak teda zomrieme spolu, pomyslel si. Kútikom oka zbadal, ako sa ku každému stolčeku postavil jeden kat a chystal sa ho odkopnúť. Bubnovanie mu zunelo v hlave ohromujúcou silou, mal pocit, že sa mu rozletí na všetky strany.
Vtom bubnovanie ustalo. Ascall zavrel oči a zhlboka sa nadýchol.
Ale zovretie okolo hrdla neprichádzalo. Vôkol neho sa ozýval šum. Prekvapene otvoril oči. Zbadal, ako pri bubeníkoch stojí Helena a káže im prestať. Kúsok vedľa to isté robil aj Waerm. Obaja sa tvárili veľmi rozrušene.
Volian prudko vyletel zo svojho trónu. „Čo to má znamenať, Helena?!“ zreval zúrivo, „ako sa opovažuješ rušiť popravu?!“
„Prepáč, otec,“ odpovedala Helena slabým, aj keď stále jasným a pevným hlasom, „ale potrebujem ťa zasvätiť do nových skutočností. Prosím, dovoľ mi hovoriť.“
Volian sa mračil a z očí mu sršali blesky. Možno by si bol dcéru nevšímal, kebyže sa naňho nepozerá celé mesto. Všetci sa až chveli od zvedavosti, kvôli čomu princezná tak náhle prerušila priechod popravy.
„Dobre teda, hovor!“ vyzval ju kráľ a znova sa posadil.
„Otec,“ Helena si kliesnila cestu pomedzi ľudí a v jej tesnom závese kráčali všetci kočovníci, tváriac sa mimoriadne nahnevane. „Sia Mera nebola zavraždená Synmi súmraku. A mám o tom aj dôkaz.“
V dave to zašumelo.
Helena si však nikoho nevšímala. Vyšla po schodíkoch na šibenicu a otočila sa zoči-voči obyvateľom a Volianovi. „Títo ľudia,“ ukázali na kočovníkov, ktorí stáli dole, „vám chcú niečo povedať. Pretože ich slovám uveríte asi rýchlejšie ako mojim.“ Potom pokynula hlavou striebrovlasému starcovi, ktorý ešte po nedávnej bitke na Azúrovom námestí trochu kríval.
„Sia Mera,“ zvolal pôsobivo silným hlasom, „sa k našej skupine pridala nedávno. Bola to Laminčanka a skutočná zaklínačka.“
Zopár ľudí sa zatvárilo pochybovačne, ale boli aj takí, čo si medzi sebou začali mrmlať, prikyvovali a ukazovali na odsúdených mužov.
„Všetci vieme, že Synovia súmraku chcú zistiť, kto zavraždil prostrednú dcéru kráľa Voliana, Anastáziu. Vo svojom pátraní sa dostali na stopu práve Sie Mere. Ak uvažujete o tom, odkiaľ to viem,“ starec si opovržlivo premeral mešťanov pod sebou, „tak sa môžem priznať, že už od nášho príchodu do mesta som Siu Meru sám sledoval. A viem, že nemala veľmi čisté úmysly. Dokonca sa dá povedať, že to ona bola zodpovedná za niektoré problémy v Zelenom meste. Napokon,“ ukázal na nebo, „to ona sem pritiahla havranov. Kone sa boja havranov. A havrany zabili vaše psy.“
Teraz bol šum badateľnejší. Ľudia sa medzi sebou nahlas zhovárali, dokonca aj hádali.
Starec však pokojne rozprával ďalej: „Viem veľmi dobre, že zaklínačky poznajú zaklínadlo, ktoré ich dokáže usmrtiť, ak by sa dostali do nebezpečnej situácie. Tak sa vždy pokúšali zabrániť tomu, aby ich donútili prezradiť veľké tajomstvá.“
Znova prebehol pohľadom všetkých prítomných a zastavil sa na zarazenom kráľovi. „A teraz,“ ozval sa znova, „ste si celkom istí, že títo muži zabili Siu Meru? Nemohla to urobiť sama?“
„Neexistujú nijaké dôkazy, že by skutočne poznala to zaklínadlo!“ ozval sa z davu nejaký pobúrený hlas.
Starec pokojne prikývol: „Tak veru. Skutočné dôkazy neexistujú. Napokon, nikdy sme nevideli, že by niečo podobné urobila, všakže? Dajme teda tomu, že ju Synovia súmraku naozaj zabili. Bola naozaj nevinná? Myslíte si, že by to urobili iba pre to, lebo sa im zachcelo? Čo ak,“ oči mu zasvietili, „čo ak tým vykonali pomstu za mŕtvu princeznú?“
Na nádvorí sa rozhostilo znepokojivé ticho. Ľudia si vymieňali zmätené pohľady a potichu sa zhovárali.
Vtom sa postavil kráľ. „To je tvoje slovo proti môjmu!“ zavrčal na starca, „a myslím, že väčšiu váhu má to moje!“
„Ibaže ja ho poľahky vyvážim, pane,“ usmial sa starec, „pretože nie som jediný, čo si to myslí.“
„Má pravdu,“ dodal ďalší z kočovníkov.
„Áno, presne tak,“ pridali sa aj ostatní.
„Ja...videl som, ako raz pila krv z lebky,“ zaznel z davu tichý hlas. Všetci sa za ním prekvapene obzreli. Niektorí sa tvárili pohoršene, iní vystrašene a zopár sa spokojne usmialo, akoby na to čakali.
„Áno, a ja som bola svedkom toho, ako sa rozprávala s tými svojimi havranmi,“ dodala žena s červenou šatkou okolo hrdla. Ruky mala zaťaté v päste, „teraz som si na to spomenula.“
„Moje deti si raz od nej chceli požičať trochu oleja a ona im privodila na pár sekúnd obrovské bolesti!“
„Keď som sa s ňou raz stretol, zbadal som, ako jej oči zmenili farbu z hnedej na oranžovú a v tej chvíli sa niekoľko koní v jej blízkosti zbláznilo!“
„Ja som raz počul, ako spieva a v tej chvíli som sa skoro hodil pod kolesá voza! Celkom ma omámila!“
Jazyky sa rozviazali. Desiatky obvinení sa sypali na hlavu mŕtvej zaklínačky, až z toho vypukol poriadny hurhaj. Ľudia sa predbiehali, kto povie o žene niečo hrozivejšie a pomaly to prerastalo do hádok.
Medzitým vyliezla k Synom súmraku Helena s Waermom a sňali im z krku slučky.
„Si neuveriteľná,“ zachripel Ascall a keby nemal ešte vždy zviazané ruky, určite by ju objal.
Usmiala sa naňho: „To bola maličkosť. Urobila som to pre teba...pre vás oboch.“
„Ale mali sme namále,“ doložil Waerm, „myslel som, že ich nedonútime, aby o tom hovorili. Tí kočovníci sú poriadne potvory. Tvária sa akoby nič, ale pritom vedia o všetkom, čo sa v meste šuchne.“
„Ako ste ich presvedčili?“ spýtal sa Ascall.
Helena sa tajomne usmiala, ale neodpovedala.
Až keď boli obaja Synovia súmraku vyslobodení, postavil sa Volian a donútil ľudí stíchnuť. Tváril sa sčasti pobúrene, sčasti prekvapene. „Ste si všetci istí svojimi tvrdeniami?“ spýtal sa mešťanov.
Rad-radom prikyvovali.
„V tom prípade,“ zmätene si pošúchal čelo, „Synovia súmraku konali iba tak, ako mi sľúbili a snažili sa nájsť vraha mojej dcéry. A asi sa im to podarilo. To znamená, že sú zbavení obvinení.“
Námestím sa rozľahli šťastné výkriky a hlasný potlesk, presne ako predtým, keď ich mali popraviť. Bratia zišli zo šibenice a podišli bližšie ku kráľovi.
„Povedzte mi jedno,“ zamračil sa na nich, „prečo ste mi nepovedali, že to ona zabila Anastáziu?“
Ascall so Sionnom si vymenili spýtavé pohľady. Mohli aspoň raz povedať kráľovi celú pravdu? Lenže tá by viedla k iným otázkam. A tak sa rozhodli.
„Dozvedeli sme sa to včera večer, pane,“ odpovedal Ascall, „ale nemali sme istotu. Nechceli sme, aby ste sa zapodievali nikam nevedúcimi stopami a tak sme sa rozhodli, že to preveríme sami. S niekoľkými vecami sa nám priznala, ale potom vyslovila zaklínadlo a...zabila sa.“
Volian sa zamyslene oprel dozadu. „Neuveriteľné,“ zahundral, „zradca priamo pod mojou strechou.“
Ascall radšej nič nehovoril. Pretože kráľ netušil, že zradcov pod svojou strechou má ešte niekoľkých.