Synovia súmraku - 46.

„Takže to by bolo,“ zahundral Volian, „v tom prípade sa vám musím ospravedlniť. Nikdy som nekonal tak unáhlene...ale je pravda, že už dlho sa niečo takéto v našom meste nestalo.“
„To sa dá ľahko pochopiť,“ uznal Ascall, „samozrejme, že vám odpúšťame.“
Volian prikývol.
Potom, akoby si na niečo spomenul, sa otočil k jednému z vojakov, ktorý stál za ním: „Nemal byť popravený ešte niekto? Mám pocit, že vidím tri slučky.“
„Mal, pane,“ pritakal vojak, „tá žena.“
„A prečo tu ešte nie je?“ zamračil sa.
„Vy...nekázali ste, aby sme ju doviedli.“
„To u mňa slúžite prvý deň alebo čo?“ zamračil sa kráľ, „odkedy popravujeme zločincov postupne?!“
„My sme si len mysleli....“
„Nemyslite a konajte. Okamžite ju doveďte, nech sa môžeme vrátiť do hradu. Už ma to tu ničí,“ rozhliadol sa vôkol seba.
„Nikde nevidím Lormenta,“ šepol Sionn bratovi, „čo zamýšľa?“
Ascall pokrčil plecami. Tiež sa mu to nepáčilo. Ako ich chcel oboznámiť s plánom, ako tú ženu zachrániť?
„Nebudem preňho riskovať krk, keď si nevie nič zariadiť,“ zasyčal nervózny Sionn, „len teraz sme sa dostali spod šibenice a je možné, že sa tam dostaneme zas!“
„Prestaň,“ zahriakol ho brat nervózne, „určite nám dá vedieť.“
„A ak nie,“ odvrkol Sionn, „potom nech sa s tým popasuje sám!“
V tej chvíli sa zozadu ozval rozčúlení krik. Niekoľko vojakov opustilo svoje miesta a utekalo kamsi dozadu.
„Čo sa deje?“ kráľ znova vyskočil na rovné nohy.
„Pane, tá zajatkyňa uteká!“ oznámil mu zadychčaný vojak, ktorý práve bežal okolo, „s vaším najstarším synom!“
„Čože?!“ Volianova tvár bola od hnevu popolavá, „čo si to dovolil? Okamžite ich chyťte!“
V tej chvíli Sionn pocítil, ako ho ktosi chytil zozadu za rameno a potiahol.
Otočil hlavu a uvidel Iliannu. „Mám pre vás odkaz od Lormenta!“ šepla napäto.
„Čo ho to napadlo sám vyslobodiť tú ženu?“
Ilianna pokrútila hlavou: „Žiada vás, aby ste mu kryli chrbát. Potrebuje vás pri hlavnej bráne!“
„Tam sa tak rýchlo nedopracujeme,“ ozval sa Ascall.
Ilianna sa zamyslela iba na chvíľu. „Ale áno, dostanete. Poznám skratku. Poďte!“ Chytila Sionna za ruku a viedla bratov cez dav ľudí, ktorý postupne presúval svoju pozornosť zo šibenice na kráľa, vydávajúceho rozkazy.
Spolu vkĺzli do úzkej uličky medzi chrámom a nejakým domom. Bola tu tma a vo vzduchu sa vznášal pach odpadkov. Nič z toho si však nevšímali. Náhlili sa pomedzi kopy hnijúcich potravín, dávali si pozor, aby nešliapli na vyplašenú mačku či nejakého púštneho hlodavca.
„Lorment tušil, že pozornosť sa strhne na vás,“ vysvetľovala Ilianna, „preto čakal, kým sa nedostanú k slovu kočovníci. Potom vzal kľúč jednému zo strážcov a Kearu oslobodil.“
„Mohol nám aspoň povedať, čo chystá,“ frflal Sionn.
„Myslel si, že keby ste to vedeli, nenechali by ste ho ísť do väznice samého.“
„Samozrejme, že by sme nenechali,“ odvetil Ascall, „riskoval svoj krk!“
„Jeho to tuším baví,“ podotkol Sionn zamračene, „ako vlastne celú vašu rodinu.“
„Už sme skoro tam,“ oznámila im Ilianna, nevšímajúc si Sionnovu poslednú poznámku.
A naozaj. O chvíľu nato sa ulička napájala na širokú hlavnú ulicu. Bránu mali takmer na dosah ruky.
Zastali. „Je tu nejaké podozrivé ticho,“ skonštatoval Ascall.
Ilianna hneď neodpovedala a nastražila uši. „Ani nie,“ namietla potom, „počujem vojakov. Lorment je za chvíľu tu. Bude potrebovať trochu času, aby sa dostal do úkrytu.“
„To nám je celkom jasné,“ prikývol Sionn a vytasil meč. Ascall nasledoval jeho príklad.
„Ty sa ukry,“ prikázal Ilianne.
„Ani nápad,“ aj ona siahla po meči, „budete potrebovať moju pomoc.“
„Ilianna, nechaj to na nás,“ ozval sa aj Sionn, „nechcem, aby sa ti niečo stalo.“
„A vám sa nemôže niečo stať?!“ nasršila sa princezná, „len preto, že som žena, nemám právo zapojiť sa do boja?! Tak to teda nie!“
Nemali čas sa ďalej hádať, pretože v tej chvíli sa spoza zákruty vynoril Lorment. Za ruku viedol ženu s kučeravými bronzovými vlasmi a snehobielou pleťou. Pohybovala sa pomaly a nemotorne a spod šiat bolo vidno náznaky zaguľateného brucha.
„Ďakujem!“ zakričal Lorment dýchavične, keď dobehol k Synom súmraku, „máte to u mňa.“
„Si blázon, Lorment,“ zahundral Sionn, „takto riskovať život?“
„Už som sa rozhodol,“ odvetil, „ak mi nechcete pomôcť, ešte stále máte šancu vycúvať.“
„Ani nápad,“ odvetil Ascall pevne, „bež rýchlo, my si s nimi poradíme.“
„Máte to u mňa,“ šepol. Potom potiahol kučeravú ženu za ruku a o chvíľu už zmizli za bránou. Sionn začul krik strážcov, ale tí boli príliš zmätení, aby okamžite zaútočili. A kým sa spamätali, princ bol už ďaleko.
„V poriadku,“ vzdychol si Sionn, keď zbadal, ako sa k nim blížia prvý šík vojakov, „teraz je rad na nás.“
Ilianna prikývla. Odkiaľsi vytiahla krátku vrhaciu dýku a hodila ju do radov mužov. Jedného vojaka zasiahla do stehna, zapotácal sa a spadol na zem. Ostatní muži najprv nerozumeli, čo sa deje. Potom zbadali princeznú s odhodlaným výrazom na tvári a razom pochopili.
Ascall so Sionnom jej skočili na pomoc v pravej chvíli. Zo všetkých strán ich obkľúčili vojaci a vypukol boj. Bratia si len nejasne uvedomovali, aké príkazy vydáva generál vojska. Ale stačil im pohľad na skupinu mužov, ktorí sa pokúšajú prepracovať k bráne a všetko im došlo.
„Buď tu!“ prikázal Sionn Ascallovi a utekal zabrániť vojakom, aby opustili mesto. Ibaže tam už jedna prekážka stála. Zdalo sa, že Ilianna sa v boji vyžíva. Obratne odrážala útoky otcových vojakov, pár sa ich váľalo na zemi so zraneniami, žiaden však nebol mŕtvy. Keď tí zvyšní uvideli blížiaceho sa Syna súmraku, pochopili, že je zle. Ale vzdať sa odmietali.
Sionn bezmyšlienkovite odrážal jeden útok za druhým a posielal kráľových mužov k zemi. V diaľke sem-tam uvidel Ascalla, ako bojuje s čoraz väčším množstvom mužov. Nezdalo sa však, že má problém.
Súboj trval iba niekoľko minút a bol prerušený príchodom Voliana.
„Čo sa to tu, bohovia, deje?!“ zreval rozzúrene, „máte prenasledovať môjho syna a nie sa tu mlátiť so Synmi súmraku!“
„Pane, prepáčte,“ hlesol generál. Na tvári mal niekoľko škrabancov a rana na šiji mu silno krvácala, „zaútočili na nás!“
Volianova brunátna tvár sa otočila na bratov. „Je to pravda?!“
Ascall chcel už-už odpovedať, keď vtom sa spoza porazených vojakov vynorila Ilianna. V ruke ešte vždy držala meč, na ktorom sa leskla krv. „Zaútočili sme na vás?“ zopakovala dokonale predstieraným prekvapeným tónom, „to žartujete! Nikto na vás nezaútočil. Stáli sme pri bráne, keď ste sa tu z ničoho nič nahrnuli a vytasili meče. A to sa nemáme brániť?!“
Volian sa zatváril rozpačito a znova pozrel na generála. Ten sa zatváril pohoršene a otváral ústa, že bude oponovať, ale kráľ ho nenechal prehovoriť. „Nemám kedy riešiť to, kto začal. Nájdite môjho syna! A čo najrýchlejšie! Nech tu mám najneskôr zajtra ráno jeho aj tú ženskú! Nemienim trpieť takéto správanie!“ Nato sa prudko obrátil a vykročil k hradu.
„Nemala si mu klamať,“ vyčítal princeznej Ascall.
„A prečo nie?“ spýtala sa, spokojne sledujúc, ako vojaci vychádzajú von z mesta a pátrajú po stopách v piesku, „zachránilo to Lormenta aj nás, alebo nie? Nik nás neupodozrieva, že by sme s tým niečo mali spoločné.“
„Ale...“
„Čo ale? Nebodaj si sa chcel vrátiť na šibenicu?“
Ascall sa zamyslel iba na chvíľu. Nemal rád klamstvo, ale v poslednom čase akoby sa vzdával svojich zásad. Povzdychol si a rozhodol sa, že nebude odporovať. Koniec koncov, Sionn mal pravdu - Ilianna ich zachránila.
Vo chvíli, ako prešli bránou na prvé nádvorie, sa znova rozpršalo.