Synovia súmraku - 47.

„Takže naše problémy sa znásobujú,“ povzdychol si Waerm. Sedel pri okne a sledoval, ako púšť bičuje nemilosrdný dážď. Sionn s Ascallom sedeli na jeho posteli, Helena sa prechádzala sem a tam po miestnosti a Ilianna kľačala na zemi a zazerala na tri veľké medailóny, ktoré ležali pred ňou na zemi. Presvedčila Ronana a Tarana, by jej ich zverili, ak nechcú o ne zase prísť. Napodiv sa tomu veľmi nebránili.
„Myslíte si, že tá najhoršia búrka príde aj keď je tamtá mŕtva?“ spýtala sa Helena ustarostene.
Waerm prikývol: „Práve preto príde. Nemá ju kto zastaviť. A tie jej prekliate havrany tu ešte vždy hniezdia. Mám z nich zlý pocit,“ povzdychol si, sledujúc čierne škvrny na purpurovom búrkovom pozadí.
„Budú jej slúžiť do svojej smrti,“ zamrmlal Sionn, „aspoň tak im to kázala, kým sa zabila.“
Waerm súhlasne zamručal. „Situácia je čoraz horšia. Tartem s Fearcharom cítia, že im stúpame na päty. Sú mimoriadne opatrní.“
„Ale stále toho nemajú veľa,“ pripomenul mu Ascall, „v skutočnosti nemajú nič, iba dva medailóny.“
„Keby sme aspoň prišli na to, čo s nimi máme robiť,“ povzdychla si Ilianna a hľadela na kovové šperky pred sebou, „ušetrili by sme si aspoň niečo z tej práce.“
„Toto nikam nevedie!“ Sionn sa prudko postavil a nasledoval Helenin príklad v prechádzke spálňou, „nemáme dokopy nič. Iba jednu mŕtvu zaklínačku, blížiacu sa búrku a tri medailóny, ktoré sa nedajú nijako využiť.“ Zastavil sa a pozrel na svojho brata, „Ascall, mám taký nepríjemný pocit, že tento boj môžeme prehrať.“
Všetci si vymenili neisté pohľady. V izbe sa vznášala vlna strachu. Sionn prvý raz vyslovil to, o čom mnohí z nich už dávno uvažovali. Nahlas to znelo ešte desivejšie.
„Ale...musíme niečo robiť,“ ozvala sa Helena neisto, „nemôžeme tu predsa len tak postávať a čakať, kedy príde koniec. Tie medailóny,“ kľakla si vedľa sestry, „ako ich Sia Mera otvorila?“
„Lorment by nám povedal,“ zahundral Waerm, „ale ten sa skrýva pred vojskami bohvie kde.“
„Tiež si vybral vhodný čas na to, ako sa postaviť otcovi,“ povzdychla si Ilianna namosúrene.
„Hovoril, že sa ho pokúšala otvoriť nožom,“ spomenul si Ascall, „a že sa jej to podarilo.“
„Ale poznamenal, že k tomu určite ten nôž neprispel,“ pripomenul mu Sionn. Na okamih zaváhal, potom si takisto kľakol k medailónom.
„Všetky sú celkom rovnaké,“ oznámila mu Helena celkom zbytočne, „rovnaký erb na prednej strane, na zadnej starý rodový nápis.“
„Líši sa iba v jednej veci,“ prehovorila odrazu Ilianna, „vidíte? Písmeno na zadnej strane. Na každom medailóne je iné!“
„Ukáž,“ Helena vzala dva najbližšie medailóny do rúk a prezrela si ich bližšie.
„Tu je R,“ zdvihla medailón v pravej ruky, „a tu I!“
„To sú iniciály,“ odpovedala Ilianna znudene, „každý má na ňom tú svoju. Nič, čo by nám pomohlo ako ďalej.“
„Skôr by bolo lepšie, kebyže nájdeme ten Darekov ďalekohľad,“ podotkol Sionn.
Ilianna zareagovala neuveriteľne prudko. „Neviem, akým spôsobom by nám mohol pomôcť,“ odsekla, „je to obyčajná haraburda. Ukazuje hlúposti! Pochybujem, že by mohol byť nejako užitočný.“
„Nech je ako chce,“ bránil brata Ascall, „myslím, že by sme ho predsa len mohli nájsť. Možno predsa len...“
„Ako chcete,“ vyštekla princezná rozzúrene, „ale keď sa ukáže, že som mala pravdu, tak potom neplačte, že ste zabili toľko času jeho hľadaním!“
Vtom vrzli dvere. Všetci v izbe vyľakane nadskočili.
„Naozaj som nečakal, že svojím príchodom spôsobím ovácie, ale toto je už trochu priveľa,“ poznamenal Darnell ironicky.
„Kde si bol?“ okamžite naňho zaútočil Waerm.
„Čo kde som bol?“ nerozumel kúzelník.
„Cez popravu! Mal si nám pomôcť s kočovníkmi!“
„Tak prepáč, že sa nestarám iba o vaše záležitosti!“ zamračil sa Darnell, „mám svoj život, čo ako vám to môže pripadať neuveriteľné. A napokon, neviem, čo sa sťažuješ. Počul som, že Helena sa postarala o poriadny rozruch,“ premeral si princeznú, „a potom aj najstarší kráľovský syn. A, samozrejme, nesmeli chýbať meče Synov súmraku,“ posmešne sa zaškľabil, „vraj by vám znova hrozila slučka, nebyť duchaprítomnosti malej divošky,“ teraz sa obrátil na Iliannu, ktorá sa naňho mračila, „celkom pekný divadelný prejav. Možno by z vás mohla byť aj herečka!“
„Drž jazyk za zubami, trpaslík,“ zašepkala výhražne, „inak sa neovládnem a vytrhnem ti ho.“
Darnell jej odpovedal okázalým zívnutím: „Skutočne desivé, slečna. Takýchto vyhrážok som ja už za svoj život počul toľko, že by som si s nimi mohol otvoriť obchod. Takže láskavo si ich nechajte pre seba.“
„Dobre, to by stačilo, Darnell,“ uzemnil ho Waerm, „dnes naozaj nie je čas na roztržky. Tartema máme v pätách a stále nevieme, kde je zrkadlo.“
„A nielen Tartema,“ pripomenul im Darnell, keď sa slastne rozvalil na posteľ vedľa Ascalla, „nezabudnite na krvilačných Laminčanov, ktorí sa už nevedia dočkať, kedy si zo Zeleného mesta urobia svoj hlavný stan.“
„Možno by sa tie medailóny dali otvoriť nejakým kúzlom,“ vrátila sa k téme Helena.
Vtom sa Darnell prudko posadil a vrhol čudný pohľad na tri spomínané predmety. „Takže to vy ste sa hrabali v Tartemovej izbe? Celé dopoludnie pení, kade chodí a snorí ako poľovnícky pes. Tvrdil, že v hrade je zlodej. Kráľovi vojaci prehľadávajú všetky izby.“
„Vďaka za upozornenie,“ netrpezlivo ho prerušil Waerm, „tak vedel by si ich otvoriť nejakým kúzlom?“
Darnell chvíľu premýšľal, potom zišiel z postele a vzal jeden z medailónov Helene. Bol to Iliannin. Pozorne si poobzeral zo všetkých strán, strčil necht do zárezu medzi jeho dvoma časťami. Následne necht prudko vytiahol a zasŕkal. „Je tam mágia,“ oznámil znechutene, „a veľmi silná. Nedovolí, aby bol otvorený násilím.“
„Ale Sia Mera ho už predsa otvorila,“ pripomenul mu Ascall.
„Áno, ja viem,“ odsekol, neprestávajúc medailón skúmať, „práve preto hľadám nejaký kľúč, ktorý by mi pomohol ho otvoriť znova...aha, niečo mám...je to nejaký nápis.“
„To je staré heslo našej rodiny,“ odvetila Helena, „píše sa na všetko, čo nám patrí.“
„Kľúče väčšinou vyzerajú celkom obyčajne,“ poznamenal Darnell, „ako niečo, čo nie je dôležité. Napríklad toto: na tomto medailóne je vyryté: láska z rozprávok. Znie vám to, ako heslo vašej rodiny?“
„Ako že sme si to nevšimli?“ prekvapilo Helenu a vytrhla medailón Darnellovi z rúk, aby to skontrolovala, „vyzerá to ako...“
„Nevyzerá,“ pokojne oponoval kúzelník, „nikoho ani nenapadlo to skontrolovať. A práve v to ten šialenec Darek dúfal. Dobre, čo máme tu,“ zodvihol Ronanov medailón, „hm... zaujímavé. Sila železa. A tu? To bude zrejme mladého Tarana...ach, áno, samozrejme...“ Darnell mraštil obočie, ako sa sústreďoval, „presne tak, presne tak. Najväčší hnev bohov,“ zdvihol pohľad a premeral si jednotlivo každého človeka v miestnosti, „uvedomujete si, čo to vlastne je? To sú návody, ako medailóny otvoriť!“
„Ale,“ Ilianna mu vytrhla ten svoj, „ako to máme chápať? Láska z rozprávok...čo pod tým mohol myslieť?“
„Netuším,“ odpovedal Darnell, „ale myslím, že vy na to prídete. No nič, ja musím zase odísť. Som uťahaný po ďalšom namáhavom dni, ktorý ste mi pripravili. Uvidíme sa znova zajtra. Zbohom!“ Hodil medailón na zem a vypochodoval zo spálne.
„Veľmi čudný chlap,“ povzdychol si Waerm.
„Nemám z neho dobrý pocit,“ podotkla Helena, „niečo sa mi na ňom nezdá.“
„Mne sa na ňom nezdá toho veľa,“ odpovedal Sionn, „ale vie veci, ktoré nám môžu pomôcť. Nemôžeme si dovoliť urobiť si z neho nepriateľa.“
Avšak Helena sa stále tvárila vystrašene, akoby vedela niečo, čo ostatní nie.