Synovia súmraku - 48.

Nasledujúce ráno zobudili Sionna dve veci - burácanie hromu za oknom a trieskanie na jeho dvere. Prudko sa posadil v posteli. Búchanie sa mu násilím vrezávalo do hlavy a spôsobovalo pálčivú bolesť. „Čo do čerta...“ zahundral, keď kráčal k dverám. „Ak to bude niektorý z tých sluhov, tak...“
Nedohovoril, pretože v tej chvíli otvoril dvere a zistil, že pred ním nestojí nijaký sluha, ale vysoká, namosúrene sa tváriaca plavovláska. „Izabela?“ dostal zo seba šokovane. Dcéru mestského sudcu nevidel už niekoľko dní a pri búrlivých udalostiach na ňu celkom zabudol. Ibaže teraz sa rozpamätal a v duchu si vydýchol, že predošlú noc nezostal u Ilianny, ako pôvodne chcel. Vlastne to ona ho donútila odísť, akoby tušila, čo sa stane.
„Zaráža ma, že ešte poznáš moje meno!“ zatiahla zlostne.
Sionn si prešiel dlaňou po čele. Hlava sa mu išla rozletieť. „Izabela, ja...teraz sa s tebou naozaj nemôžem rozprávať...necháme to na inokedy...“
„Inokedy?!“ zopakovala tak hlasno, až zopár prechádzajúcich slúžok prekvapene zdvihlo hlavu, „a kedy podľa teba bude to inokedy? Už niekoľko dní sa mi vyhýbaš, minule som ťa dokonca nenašla ani v tvojej izbe!“
Sionn videl, že nemá na výber. „Poď dnu,“ zahundral, schytil ju za ruku a stiahol do izby.
Izabela vyzerala, že je ochotná prijať jeho ospravedlnenie. Pomaly prešla k jeho posteli a sadla si na ňu. „Ja čakám na tvoje vysvetlenie!“ pripomenula mu akoby mimochodom a zahľadela sa naňho sčasti zvodne, sčasti výstražne.
Sionn si v tej chvíli uvedomil, ako veľmi sa líši od Ilianny. Ako sa každá zo žien líši od Ilianny.
„Pozri sa,“ vzdychol si a kľakol si oproti nej, „mám teraz starostí nad hlavu. Mestu hrozí skaza z niekoľkých strán a mám čo robiť, aby som to s bratom ustriehol. Naozaj sa ti nemám kedy venovať.“
„Včera ťa takmer popravili,“ vzdychla. Tón jej hlasu sa zmenil na smutný. Ovinula mu ruky okolo hrdla. „Mala som strach. Dúfala som, že niekto nájde spôsob, ako ťa oslobodiť...a keď sa tak stalo,...“ natiahla sa k nemu.
„Prosím ťa,“ odtiahol sa a zložil si jej ruky z ramien.
Na Izabelinej tvári sa zjavila zlosť. „Máš nejakú inú, však?“ spýtala sa šeptom.
Sionn potriasol hlavou: „Na tom nezáleží. Ja teraz skutočne nemám kedy...“
Izabela sa však zjavne dozvedela všetko, čo potrebovala vedieť. Vyskočila na rovné nohy. „Ty, ty...“ márne hľadala slová, ktoré by vystihli jeho správanie, „ako si mi to mohol urobiť?!“
„Prosím ťa, prestaň,“ vzdychol si, „hovoril som ti, že náš vzťah nie je záväzný.“
Ona to však zrejme nechcela pochopiť. „Je to Ilianna, že?!“ vyštekla.
Sionn sa zatváril šokovane. Nie preto, že by to chcel utajiť, ale preto, že ho skutočne prekvapilo, odkiaľ na to Izabela prišla. „Ja....“ začal, ale Izabela ho už nepočúvala.
„Mohla som si to myslieť,“ precedila pomedzi zuby, „mohla som vedieť, že ťa napokon dostane!“
„Prosím ťa, prestaň,“ vzdychol si Sionn a postavil sa, „nečakal som, že my dvaja spolu budeme nejako dlho. To ty si sa ku mne príliš pripútala...“
„Iste, napokon som za všetko vinná ja!“ takmer plakala, „čo o sebe myslíš? Zdá sa ti, že ma môžeš len tak jednoducho odkopnúť?! Tak ja ti niečo poviem. Mňa nikto takto neponíži! Ešte budeš ľutovať, že si sa vôbec o to pokúsil!“ nato sa zvrtla na päte a vybehla z izby.
Sionn s povzdychom pokrútil hlavou. Potom prešiel k dverám, že ich zavrie. Potom uvidel, že pri okne oproti nemu postáva nejaký človek.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa Waerma.
„Som na raňajšej obchôdzke. Skôr by ma zaujímalo, čo robíš ty.“
„Ja...mal som rozhovor s...“ mávol rukou za miznúcou postavou v šere chodby.
„Aha, chápem,“ Waerm sa zachmúril, „asi ju veľmi nepotešilo, že si ju tak nechutne odkopol.“
Do Sionna opäť vstúpila zlosť. „Ja som nikoho neodkopol!“ zopakoval podráždene, „ona sa na mňa priveľmi zaviazala! Od začiatku som jej tvrdil, že s ňou nemienim zostať navždy!“
„Každopádne,“ povzdychol si muž a podišiel bližšie k Synovi súmraku, „na tvojom mieste by som sa s ňou pokúšal zmieriť. Nie je nič horšie, ako urazená hrdosť.“

Cestou do jedálne Sionn narazil na Helenu. Bola červená v tvári a tvárila sa vzrušene. „Presne teba som hľadala!“ vydýchla.
„Mňa?“ zarazil sa.
„Áno, mám...mám odkaz, ale tu to nebudeme rozoberať...“ obzrela sa okolo seba, „po raňajkách sa stretneme vo východnom krídle hradu - v Slnečnom salóne.“
„Ale,“ začal Sionn zmätene, no princezná ho prerušila.
„Nijaké otázky!“ zasipela ticho, „všetko vám poviem tam! Teraz choď.“
Sionn nemohol nič iné, iba súhlasiť a tak sa pustil schádzať dole mramorovým schodiskom, premýšľajúc, o akom odkaze Helena hovorila.
V jedálni vládla mrazivá atmosféra. Pri stole sedela iba kráľovská rodina a mlčky raňajkovala. Sionnov pohľad priťahovala Lormentova prázdna stolička a prepadli ho obavy, či sa mu podarilo ujsť dosť ďaleko, aby ho vojaci nenašli.
Len čo si sadol vedľa Ascalla a pozrel prvý raz na kráľa, bolo mu jasné, že práve Lorment je dôvodom dnešnej zlej nálady. Volian namrzene štuchal do jedla na tanieri a ruky sa mu triasli od hnevu. Jeho manželka a deti sa báli zdvihnúť pohľad od svojich porcií a prehovoriť.
Potom sa však ozval Tartem. „Je mi to naozaj ľúto, Volian. Prehľadali sme celé okolie Zeleného mesta. Neviem, kde by mohol byť.“
Volian zapichol nôž do žemle a stisol ho v ruke.
„Dopoludnia prehľadáme územie na sever od paláca,“ pokračoval vodca Stopárov, akoby si nič nevšimol, „určite ho niekde nájdeme.“
Kráľ potriasol hlavou. „Ako mi to mohol urobiť,“ precedil pomedzi zuby, „môj vlastný syn! Moja krv! Taká opovážlivosť!“ pustil nôž, oprel sa dozadu a zazrel na ostatných členov svojej rodiny, „také poníženie!“
„Ako pre koho,“ prehodila Ilianna, „podľa mňa nejde o poníženie. Lorment sa zachoval statočne.“
Volian zúrivo zagánil na svoju najmladšiu dcéru.
Princeznú to však neodradilo. „Dal si ju popraviť iba preto, že si sa bál škandálu. Nie je to podľa teba prízemný dôvod?“
„Musím udržiavať poriadok v krajine,“ odsekol. Z každej slabiky bolo cítiť nevýslovný hnev, „nemôžem predsa...“
„Nechať pobehovať po svete bastardov svojho najstaršieho syna - to si chcel povedať?“
Volian tresol päsťou po stole, až taniere nadskočili. Všetci sa ako na povel vzpriamili a upreli pohľad na rozzúreného panovníka. „Ilianna, ak nechceš, aby som ti tvoj bezočivý jazyk vyrezal, tak buď ticho.“
Lenže Ilianna bola priveľmi rozrušená, než aby prestala. „Skutočne úžasné! Syna chceš popraviť, pretože zachránil matku svojho dieťaťa a svojej dcére dáš vyrezať jazyk, lebo nehovorí to, čo chceš počuť!“
Volian sa zavŕtal pohľadom do dcéry, potom prechádzal jednotlivo ostatných členov svojej rodiny. „Ešte niekto z vás si myslí, že moje rozhodnutie ohľadom Keary bolo nespravodlivé?!“ v hlase mu zaznela hrozba.
„Áno,“ ozval sa rozochvený chlapčenský hlas. Keď všetci otočili hlavy, uvideli, že Taran sedí vzpriamene a hľadí otcovi do očí.
„Ty?“ Volian takmer zalapal po dychu.
„Áno, ja. Rozumiem, že sa ti nepáči predstava, že tvoj syn bude mať dieťa s obyčajnou dvornou dámou, ale trest smrti si určite nezaslúži.“
„Súhlasím,“ pridal sa aj Ronan, „už vyhnanstvo by bol miernejší a pochopiteľnejší trest. Takto si narobíš iba nepriateľov. A teraz si proti sebe obrátil aj svojho syna!“
Volian pár minút vyzeral, že nevie, ako zareagovať. S očakávaním podpory sa obrátil na Helenu, ale tá sa vyhla jeho pohľadu.
„Ja viem, že je to nepríjemné, Volian, ale deti majú pravdu,“ poznamenala aj kráľovná, „ten trest bol priveľmi krutý. A Lorment má zjavne tú ženu rád. Aspoň raz by si nemusel myslieť na blaho krajiny, ale na blaho svojich detí.“
„Ešte aj ty,“ vytrhol si ruku z Maidinho zovretia a prudko sa postavil. Potom sa bez ďalších slov zvrtol a vypochodoval z miestnosti.
„Nuž teda,“ povzdychol si Tartem a posmešne si premeral ostatných prítomných, „celkom ste tomu dali, vážení!“
„Drž zobák!“ okríkol ho Ronan podráždene, „toto sa ťa netýka.“
„Ale čochvíľa bude,“ akoby mimochodom ovinul ruku okolo Ilianniných pliec. Princezná sa naňho silene usmiala.
„Toto je nechutné,“ Ronan sa odrazu prudko postavil, „naozaj ti nerozumiem, Ilianna,“ obrátil sa na najmladšiu sestru, „nikdy si oňho nemala záujem, tak prečo teraz? Vedz, že to raz budeš ľutovať,“ nato sa zvrtol a nasledoval svojho otca von z jedálne.
„Tak toto už stráca všetku súdnosť,“ vzdychol si Waerm, „mali by sme ísť aj my. Skôr, ako to tu prerastie do väčšej hádky.“
„Moje slová,“ prisvedčil Sionn a vzápätí sa postavil. Ascall ho s dosť nepríjemným pocitom v žalúdku nasledoval.
„Máte strach,“ zatiahol Tartem spokojne, „pretože ak áno, povedzte mi to na rovinu. Vy sa s tým konečne zmierite a mne to pridá na sebavedomí.“
„Ty si posledný človek, ktorého by som sa mal báť,“ precedil Sionn pomedzi zuby, „a rátaj s tým, že na všetko ešte doplatíš.“
„Áno, to som už niekde počul,“ povzdychol si znudene, „ale akosi stále nič neprichádza.“
Ascall zovrel bratovi plece. Cítil, ako sa Sionn trasie od hnevu a vedel, že musí zabrániť ďalšej zrážke, inak sa do pre nich oboch neskončí dobre. „Sionn, konaj s chladnou hlavou,“ šepol mu zozadu do ucha, „toto nikam nevedie. Vyriešime to inokedy.“
Chvíľu si myslel, že Sionn ho nepočúvne a na vodcu Stopárov sa vrhne. Potom však náhle ochabol a prikývol. Nato sa obrátil a nasledoval Waerma von zo siene.