Synovia súmraku - 51.

Ibaže vhodná príležitosť na prehľadanie Ilianninej spálne sa akosi nenaskytovala. Sionn u nej spal od návštevy Lormenta každú noc, ale buď zaspal ešte skôr ako ona, alebo mu jednoducho svedomie nedovoľovalo v izbe snoriť.
Tak ubehli ďalšie tri dni. Situácia v Zelenom meste sa aspoň na čas upokojila. Kráľ vyslal niekoľkých poslov do okolitých ríš a tí im poskytli dostatočný počet koní a zbroje, ktorý mala byť potrebná na odolávanie útoku Laminčanov. Po tom, ako Volian vzal Waerma na milosť, sa spolu ešte častejšie zatvárali v kráľovej súkromnej pracovni a rozoberali plány útokov a obrany.
Synovia súmraku zatiaľ navštevovali Lormenta a pravidelne ho informovali o tom, čo sa v meste deje. Zoznámili sa aj s Kearou, z ktorej sa vykľula pomerne tichá a príjemná žena, ktorej prítomnosť si často muži ani neuvedomovali.
Keď sa na štvrtý deň Ascall zobudil, okamžite si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Cítil to z každej skaly, z každej čiastočky vzduchu. Vyskočil na nohy a rýchlo vyzrel von oknom. Jeho najhoršie obavy sa naplnili. Purpurové, červené, žlté a čierne nebo viselo tak nízko nad mestom, až sa zdalo, že sa dotýka striech strážnych veží. Hradom otriaslo hrmenie a nad púšťou sa zjavilo niekoľko rozvetvených bleskov. Búrka bola tu.
Ascall sa bleskovo obliekol a vybehol na chodbu. Tu stretol nervózneho Sionna, aj Waerma. Obaja vyzerali, že by najradšej vzali nohy na plecia.
„Je to tu, pravda?“ spýtal sa Ascall dýchavične.
Waerm prikývol: „Bol som za astronómom. Vraj máme asi tri hodiny, kým sa rozprší. Potom nám už nebude pomoci.“
„Mesto zaplaví voda,“ zahundral Sionn neveriacky, „nemáme nijakú šancu.“
„Musíme sa pozhovárať s Volianom,“ rozhodol Ascall okamžite, „on nám bude vedieť poradiť.“
„O tom síce pochybujem, ale na výber nemáme.“
Zamierili do siene, kde sa kráľ väčšinou zdržiaval.
Napokon tam ani nedošli. V polceste sa im kráľ totiž postavil do cesty. Vlasy mal strapaté a bradu naježenú, čo pôsobilo divokým a nebezpečným dojmom. „Hľadal som vás!“ vyštekol vyčítavo, „potrebujem vašu pomoc.“
„Nebodaj si už prišiel na spôsob, ako sa pred búrkou ochrániť?“ opýtal sa Waerm s miernou iróniou v hlase.
Volian urobil hlavou pohyb, ktorý mohol rovnako znamenať áno, ako nie. „V prvom rade sa treba pripraviť na vodu. Musíme postaviť zábrany. Moji vojaci, Stopári a väčšina mešťanov už vonku pracujú. Chcem, aby ste na nich dohliadli. A...“ odrazu sa zatváril priam prosebne, „ak viete o mieste, kde by sme mohli na tie tri dni ukryť aspoň ženy, deti a zvieratá, povedzte mi o ňom.“
Synovia súmraku si vymenili zmätené pohľady. „Obávam sa, že nie,“ odpovedal Sionn.
„Nechcem sa ti do toho pliesť, Volian, ale nezdá sa ti, že je na hľadanie úkrytu už trochu neskoro?“
Kráľ na Waerma škaredo zazrel, ale nepovedal nič. Obrátil sa na päte a zmizol v bočnej chodbe.
„Tak teda poďme,“ vzdychol si Ascall, „urobme všetko, čo sa dá.“
„Aj tak si myslím, že to nebude stačiť,“ podotkol Sionn. Keď naňho ostatní vrhli vyčítavé pohľady, vecne dodal: „Nejde predsa o obyčajnú búrku. Privolala ju zaklínačka. Preto nemôžeme predpokladať, že bude mať aj obyčajný priebeh.“
„Už len fakt, že tu búrka vypukla, je neobyčajný,“ pripomenul mu Waerm, „ale áno, máš pravdu. Lenže treba urobiť všetko, aby sme sa aspoň trochu ubránili.“
„Musí byť ešte niekto, kto dokáže búrku odvolať,“ nahlas premýšľal Ascall, „nejaký mocný čarodejník.“
„Možno je,“ pritakal Waerm, „vlastne, určite je. Ale kde by si ho teraz chcel hľadať.“
Vyšli von. Všade vládlo šero, vzduch bol nedýchateľný a chvel sa. Ulicami sa hmýril obrovský zástup ľudí, ktorí v tom zhone pripomínali pracujúce mravce. Sem a tam nosili vrece s pieskom, pokúšali sa ukryť aspoň časť svojho skromného majetku, nahlas sa hádali, ženy kričali, deti plakali, ozývalo sa bučanie kráv, híkanie oslov a netrpezlivé erdžanie koní. Kdesi v tom hurhaji Ascall zachytil známy hlas. A hneď nato si cestu k nim prekliesnila Helena.
„Dobre, že ste tu,“ vydýchla a utierala si ruky do košele, „je to strašné. Dostali sme správu zo západu. Marahin je pod vodou. A búrka postupuje neuveriteľne rýchlo.“
Ascall si ešte pamätal na Marahin a na ich Pekelných jazdcov. Zrazu sa mu to zdalo všetko tak dávno...
„Kde je Ilianna?“ spýtal sa jej Sionn.
„Za hradbami. Pomáha so stavaním zátarás. Je tam s Tartemom, takže na tvojom mieste sa držím obďaleč. Poďte radšej so mnou, ja s Ronanom sme pri zadnej bráne. Aj tam je potrebná pomoc.“
Prebíjali si cestu pomedzi húfy ľudí asi dvadsať minút, kým sa im podarilo dostať k jednej zo zadných brán. Tu sa zhromaždila veľká časť kráľovského vojska a polovica obyvateľov Zeleného mesta. Hradby už začínala lemovať vysoká hrádza z vriec s pieskom.
„Aha, tam je Ronan!“ Helena na brata zakývala a on pribehol bližšie.
„Vitajte,“ usmial sa na Synov súmraku a Waerma, „som rád, že ste tu. Pomoc potrebujeme ako soľ.“
„Ako ste na tom?“ spýtal sa Waerm.
Ronan nervózne prikývol: „Celkom dobre. Barikády by mali bezpečne vodu udržať...“ keď však uvidel výrazy na tvárach mužov, povzdychol si: „Dosť zle. Nevieme, na čo sa treba pripraviť. A ak by sa skutočne podarilo vodu držať ďalej od mesta, bol by to zázrak.“ Pozrel na oblohu: „Neviem, čo sme urobili, že nás bohovia tak trestajú, ale rád by som sa za to kajal, ak by som mal príležitosť.“
„Ronan, ty nevieš o nejakom mieste, kde by sa mohli obyvatelia ukryť?“ chcel vedieť Ascall.
Princ okamžite pokrútil hlavou: „Naša púšť je rovná ako doska. Pod nápormi vetra sa zmení aj výška a tvar dún. Jediné údolie široko-ďaleko je pri Slzavých vodopádoch, ale tam vám nikto nepôjde.“
„Keď spomínate Slzavé vodopády,“ ozval sa Waerm, „kde je náš malý mrzutý priateľ?“
„Ak máte na mysli Darnella, tak ten hneď ráno niekam zmizol,“ zamračila sa Helena, „prichytila som ho, keď si bral tu svoju šupinatú obludu. Vraj musí čosi zariadiť.“
„Iste, zariadiť,“ odfrkol Sionn, „vzal nohy na plecia, darebák.“
„Aspoň nám nebude znepríjemňovať dni svojím rečami,“ vzdychol si Waerm.
„Ibaže Darnell vie toho priveľa,“ pripomenul mu Ascall, „ak by si niekde pustil jazyk na prechádzku, sme v peknej kaši.“
V tej chvíli ako na zavolanie, sa na obzore púšte objavili dva tmavé body. Najskôr si ich všimli mešťania, až potom Volianove deti a Synovia súmraku.
„Čo to môže byť?“ mračil sa Waerm.
„Podľa všetkého dvaja jazdci,“ odpovedal Sionn, prižmurujúc oči oproti slnku.
„To budú otcovi poslovia,“ ožil razom Ronan, „boli urobiť obhliadku okolia...“
„Nie, to nie sú poslovia,“ namietol Ascall okamžite, „mám taký dojem, že tých mužov poznáme!“
A, samozrejme, nemýlil sa. Keď sa postavy priblížili natoľko, že sa dala rozoznať ich tvár, Synovia súmraku uvideli, že je to spomínaný Darnell na svojom hipragonovi. Zviera sa za cvalu čudne klátilo z boka nabok a trepotalo zakrpatenými krídlami. Vyšší muž cválal na statnom žrebcovi a ostro rezaná, zjazvená tvár bola Synom súmraku tiež známa.
„Lorment?!“ zhíkla Helena neveriacky, keď spoznala brata, „ak ho tu otec nájde, zaživa z neho stiahne kožu!“
„Upokoj sa,“ pohladkal ju po ramene Ronan, „určite to nie je náhoda, že je tu. Nevystavoval by sa nebezpečenstvu len tak, pre nič za nič.“ Zdvihol ruku a bratovi zamával. Lorment mu odkýval späť a popchol koňa do rýchlejšieho poklusu.