Synovia súmraku - 53.

O necelú hodinu stál zástup žien a kopec detí pred bránou Zeleného mesta, pripravení odísť. Na tvárach sa im zračilo napätie a neistota, nik netušil, kam sa ide a či sa im vôbec podarí zachrániť. So slzami v očiach sa lúčili so svojimi manželmi, synmi, otcami a bratmi, skladajúc vratký sľub, že sa znova uvidia.
Lorment a zopár kráľových vojakov boli poverení, aby ľudí odviedli k Striebornej akácii. Na Sionnovu veľkú radosť kráľ pridelil k sprievodu aj Tartema a jeho posluhovačov. Ten, akoby vedel, na čo mladý muž myslí, mu zamrmlal do ucha, keď prechádzal okolo: „Dávaj si poriadny pozor, čo urobíš, kým tu nebudem. Ak sa dozviem, že si sa dotkol niečoho, čo patrí mne, budeš to ľutovať!“
„Aj mne bude za tebou smutno,“ potľapkal ho po ramene a odišiel, užívajúc si Tartemovu bezhraničnú nenávisť ako lúče púštneho slnka.
Len čo sa skupina ľudí stratila za prvou dunou, Ascall sa obrátil k svojmu mladšiemu bratovi: „Volian má pravdu. Musíme tú búrku zastaviť.“
„A vieš ako?“ zamračil sa Sionn, „počul si predsa Darnella. Na zrušenie takého silného kúzla treba rovnako mocného čarodeja! A takých po púšti nebehá veľa. Kým by sme niekoho takého objavili, mesto by bolo zničené.“
„Búrka má trvať tri dni!“ pripomenul mu Ascall, „tri dni Zelené mesto odolávať vode nedokáže! Mám nepríjemný pocit, že už dnešný deň bude preň osudný!“
Sionn si chvíľu zamyslene hrýzol peru, potom sa obrátil a na niekoho zavolal. O chvíľu k nim priklusal Darnell. „Čo sa deje?“ opýtal sa bratov, neodpúšťajúc si svoj zvyčajný sarkastický tón, „hádam ste si nespomenuli na chudáka starého čarodejníka?“
„Darnell, mám na teba ešte prosbu,“ oslovil ho Sionn.
Kúzelník prižmúril oči: „Myslel som, že som vhodný iba na komandovanie a stráženie chodieb!“
„To sme nikdy nepovedali,“ osopil sa naňho Sionn, „na to si prišiel sám! A dobre vieš, že si pre nás dôležitý. Inak by sme sa ťa už dávno zbavili!“
„Koľká to dôvera! Určite chcete niečo veľké...“
„Chcem, aby si sa pokúsil nájsť spôsob, ako zastaviť búrku!“
„Vidíš, hovoril som!“ rozhodil rukami, „a ty si si sedel na ušiach, keď som hovoril, že niečo také je absolútne nemožné?! Ja nemám ich moc, čo ako rád by som ju mal!“
„Musí existovať spôsob, ako tú búrku zastaviť. Keby...keby si pozrel do nejakých múdrych kníh, možno by si sám prišiel na to, ako to urobiť... Napokon,“ Sionn stíšil hlas, „vyvolal si mŕtveho! Môžeš zvládnuť čokoľvek!“
Darnell sa stále tváril nepresvedčene. Namrzene zazeral na mužov spod obočia. Ascall vedel, že ak by dokázal zabíjať myšlienkami, v tej chvíli by bol jediným živým tvorom v okolí.
„Ide o mnohé životy,“ dodal, „keby sa ti to podarilo...“
„Ja viem, ja viem,“ odbil ho Darnell, tváriac sa stále namosúrene. No zdalo sa, že samého taká práca láka, „môžem sa pokúsiť niečo vypátrať, ale nič nesľubujem. Niektoré kúzla sú skutočne určené iba pre veľkých mágov.“
„Veľmi by nám to pomohlo,“ prikývol Ascall vďačne.
„Hej, hej,“ zavrčal. Nato sa zvrtol na päte a o chvíľu zmizol v tlačenici ľudských tiel.

Dve hodiny Synovia súmraku pomáhali pri spevňovaní priehrad. Helena, ktorá na všetko netrpezlivo dohliadala, behala z miesta na miesto, rozrušene vydávala príkazy a kárala lenivcov. Všetci v nej odrazu videli vládkyňu, ktorou sa mala po smrti svojho otca stať a nik sa nepokúšal stavať sa na odpor.
Skutočného kráľa Púštnej ríše nikto nikde nevidel. Podaktorí sa neprávom domnievali, že sa zdržuje vo svojich komnatách, alebo nebodaj, že opustil mesto a rozhodol sa prečkať búrku za hranicami krajiny. Ani jedna z týchto rozprávok nebola podložená dostatočnými dôkazmi, ale keď sa kráľ dlhší čas neukazoval, niektorí si začali klásť otázku, či na nich predsa len nebude niečo pravdy.
Ascall a Sionn dostali za úlohu dozerať na stavbu priehrady pri zadnej bráne, blízko oázy. Tu hrozilo nebezpečenstvo, že sa jazero vyleje z koryta, čo by bolo pre Zelené mesto najnebezpečnejšie. V pravidelných intervaloch sem prichádzali vozy, kopcovito naložené vrecami s pieskom, ktoré ťahali unavené voly a kone. Zvieratá boli čoraz nervóznejšie, čo ich majiteľom ukazovalo, ako rýchlo sa búrka blíži. Keď v jednej chvíli nahlas zahrmelo, jeden kôň sa divo vzopäl a spadol na chrbát. Druhý žrebec, s ktorým bol zapriahnutý, sa vyľakal a pokúsil sa z postroja vyvliecť. Divoko dupajúc sa mu podarilo zlomiť oje, ktoré následne vrazili koňovi na zemi do brucha.
Zdalo sa, že mesto prenasleduje smola. Mali hodinu do príchodu búrky, keď zistili, že časť priehrady sa z nevysvetliteľných príčin zrútila. Jej stavba zabrala priveľa času, zatiaľ čo práca na druhej strane zaostávala. Potom sa strhol prudký vietor a na voz s potravinami, ktoré zhromažďovali hore na hrade, spadol mohutný chlebovník. Jedlo bolo nepoužiteľné a kone, ťahajúci voz, zabilo spolu s pohoničom. Ďalšie tragédie na seba nenechali dlho čakať - ľudia utrpeli zranenia a umierali pri tých najjednoduchších činnostiach, vždy vtedy, keď to nik nečakal. Napokon ktosi vyslovil nebezpečný názor, že búrka ani nemusí prísť, aby sa mesto zničilo.
Ale ona prišla. A rýchlejšie, akoby bol ktokoľvek očakával. Sotva stihli dostavať zrútenú časť hrádze a vyslali sa príkazy na donášku ďalších vriec, zrazu obloha stmavla. Bola ebenovo čierna a ťažká. Teraz sa už nedalo pochyboval, visela neuveriteľne nízko, vrcholce striech strážnych veží zmizli v tej hrozivej černi. Všade sa rozhostilo atmosféra smrti a strachu. Vietor ustal, vzduch bol nedýchateľný, Ascall mal pocit, že sa udusí. Cítil, ako mu srdce divoko bije a pár ráz sa mu zakrútila hlava. Kone a voly odpadávali.
„A je to tu,“ zahundral Sionn, keď zbadal, ako nebo skrížili prvé blesky. Začul, ako pôda pod jeho nohami ticho vzdychá. Stromy sa ohýbali, akoby sa do nich opieral silný víchor, kone nervózne erdžali a snažili sa vyslobodiť zo záprahu.
„Treba to dokončiť,“ povedal Ascall, keď zhodil na kopu ďalšie vrece.
„Zbláznil si sa, pravda?“ jeho brat naňho šokovane pozrel, „ten dážď nás utlčie na smrť!“
„Ak sa bojíš, nemal si tu zostávať,“ odsekol starší Syn súmraku a natiahol sa po ďalšie vrece. Zopár mužov, ktorí sa chystali ujsť do bezpečia, ho zbadalo a rozhodli sa ďalej pokračovať v práci.
„Vieš dobre, že nemám strach,“ odsekol Sionn, keď pomáhal bratovi s vrecom, „ale ani mi to nie je dva razy príjemné! Tak prepáč, že ma zneisťuje niečo tak nebezpečné, ako je najhoršia búrka v histórii našej krajiny. A potom sú tu ešte oni,“ ukázal na oblohu. Havrany krákali a krúžili tesne pod našuchorenými oblakmi, „vyzerajú, akoby ich to tešilo. Som si istý, že som ich počul smiať sa!“
„Na tom nie je nič zvláštne,“ odvetil Ascall, „patrili predsa Sie Mere, samozrejme, že ich teší jej dielo! A teraz mi pomôž! Toto sám nezodvihnem!“
Ovzdušie hustlo každou uplynulou sekundou. O chvíľu sa všetci potili, v tvári boli červení a ruky sa im triasli od námahy, akú vynakladali na ochranu vlastného mesta. Onedlho sa zjavil aj Waerm, ktorý vyzeral rovnako zničene ako všetci ostatní.
„Chcel som vidieť, ako postupujete,“ povedal, „pri východnej veži sú nejaké problémy, ale nechal som to na Iliannu. Tá ma lepšiu presvedčovaciu techniku.“
„Niet času a ani síl,“ zahundral Ascall, „mesto neuchránime!“
„Čoby sme neuchránili!“ odpovedal Waerm, pomáhajúc mužovi s ďalším vrecom, „máme predsa vás! A ak Darnell príde na spôsob, ako zničiť tú búrku...“
„Ak,“ pripomenul mu Sionn, „to neznamená, že sa tak naozaj stane! Sám hovoril, že je to skôr nemožné.“
Jeho ďalšie slová prerušilo hromobitie a následne sa na zem spustil dážď.