Prológ

*

Dievčina sedela s nohami prekríženými v orosenej tráve, hlava sklonená, oči privreté. Tvár jej zahaľoval závoj hustých tmavohnedých kaderí, v lúčoch práve vychádzajúceho slnka žiarili a ako jediné nepôsobili zanedbaným, opusteným dojmom. Okolo dievčiny nelietali motýle, ani vtáky, len vánok sa pohrával s voľnými rukávmi jej plátenej loveckej košele, na mnohých miestach roztrhanej a špinavej. Široko ďaleko sa nič živé nehýbalo, povetrím nezaznel jediný škrek jastraba, či zaručanie jeleňa, alebo zavytie vlka.

Dievčina sedela uprostred ruín starého chrámu. Bola úplne sama.

Chrám bol posvätným, tajomným miestom a všetky zvieratá sa mu vyhýbali. Ani medzi ľuďmi sa nenašlo mnoho odvážlivcov, ktorí by aj napriek legendám prekonali strach a priblížili sa k ruinám čo i len na desať metrov. Pravda, mnoho ľudí o chráme ani netušilo, nevedeli nič o tajomstvách lesa, nepoznali jeho silu ani jeho dávne príbehy. Žili v mestečku, tí starší v priľahlej dedine, ale do lesa vstupovali výnimočne, aj to nezachádzali ďaleko. Akýsi vnútorný hlas, ktorý zdedili po predkoch, ich od lesa odpudzoval, šepkal im v snoch o všetkých jeho temných zákutiach, opisoval im jeho desivú dušu. Moc lesa siahala ďaleko, po posledný strom rastúci vo východnej štvrti mestečka. Po posledný starý jaseň, ktorý ľudia nevyrúbali, lebo im nezavadzal, namiesto toho podeň nechali postaviť lavičku, na ktorej každý deň odpočíval starý pán s bukovou vychádzkovou paličkou...

Dievčina zdvihla hlavu, zahnala predstavy.

Uprela oči na malý biely kamenný pomník bez mena, bez dátumu, bez slov poslednej rozlúčky a tvárou jej prebehol šedivý tieň. Tieň bolesti a smútku. Tieň samoty a hnevu, tieň chladný a neúprosný. Tieň páliaci túžbou po pomste a mraziaci pocitom viny.

Pomaly pred seba vystrela pravú ruku a zľahka ňou začala krúžiť. Pozorne sa pri tom dívala na svoju dlaň, kĺzala pohľadom od končekov prstov až k zápästiu. Po chvíli z dlani začal stúpať úzky pásik modravého dymu, stúpal k jasnému nebu a stále sa zväčšoval. Dievčina neprestávala krúžiť rukou. Modravý dym už stihol zahaliť jej dlaň, a zatiaľ čo jeden pásik stále rástol do výšky, iné sa rozlievali medzi jej prstami, nežne hladili jej hánky, zľahka sa ovíjali okolo jej zápästia a ako had sa kľukatili smerujúc k lemu jej rukávov.

Keď sa v diaľke prvýkrát zablyslo, z modravého dymu sa oddelil malý obláčik a začal stúpať k nebu.

Dievčina sa nahla dopredu, sklonila tvár, až sa skoro dotýkala svojich prstov, a nechala jednu jagavú slzu spadnúť z líca do nastavenej dlane. Slzička sa sekundu vznášala v dyme, potom klesla a dym akoby zvnútra ožiarilo zelenkavé svetlo.

Bola to spomienka, tá slza. Spomienka na svetlé chvíľky, bez strachu, bez bolesti a temných myšlienok. Spomienka na slnečné dni, smiech, voľnosť. Na všetky tie krásne okamihy jej krehkého šťastia, o ktorom si asi až príliš naivne celý ten čas myslela, že bude večné.

„Odpusť,“ zašepkala a pozdvihla k temnejúcemu nebu modro-zelený oblak dymu, svoju dlaň.
Drobné telo zahalené v plátennom oblečení sa jej chvelo.
„Odpusť, Kris..“ zašepkala znovu.

Spomienka bola silná, neprekryli ju iné. Vyjasňovala sa a v bezpečí jej dlane sa začala pomaly zhmotňovať. Posledný krát sa pozrela na oblak dymu, ktorý zahaľoval jej dlaň. Potom sa medzi ruiny chrámu rozlialo jasné svetlo a na okamih všade zavládlo bezvetrie.
Pomaly začala sťahovať prsty vystretej dlane k sebe. Modro-zelený oblak skryštalizoval a začal sa trhať. Franforce dymu dopadali na vlhkú hlinu ešte čerstvého hrobu a v tej istej chvíli začínali horieť. Nie však žiarivým oranžovým plameňom, ale temne fialovým. Plameňom jej silnejúceho hnevu.
Z dlani jej smerom k pomníku vyšľahol posledný jasne modrý lúč dymu. Lúč, ktorý v sebe niesol dušu spomienky.

Prudko odvrátila zrak od pomníka a hrozivo, až hypnoticky sa svojimi havraními očami zadívala na nebo. Ešte pred chvíľou bolo jasné, ešte pred chvíľou vychádzalo slnko. Teraz sa chýlilo k búrke. Silnej a neúprosnej búrke, ktorá odnesie strechy trom chalupám v odľahlej dedine a v mestečku spôsobí päť hodinový výpadok elektriny.

K búrke vykúpenia, ktorú privolala ona.

A do tmy vo vetre a hromoch sa zmietajúceho dňa z malého bieleho kamenného pomníka svietil obrázok. Obrázok chránený jej láskou a nehou, no predovšetkým silou jej nezlomného a úprimného priateľstva. Do šošovky objektívu sa na ňom usmievala osemnásťročná Kristawen držiac okolo ramien svoju novú kamarátku – ju, Deanell, bojovníčku, Dealun lovkyňu, Deameyi... čarodejnicu. Deu.

*