- 1 -

*

„Ale no tak, starý otec, rozprávaj ešte chvíľku,“ prosíkala Kris.
Už dávno svojmu starkému nesedela na kolenách tak, ako kedysi, keď si ešte cmúľala palce a pila mlieko z fľašky s cumľom. Už dávno nenosila maličkú blúzočku s veľkými farebnými gombíkmi. Pristali jej voľné biele šaty a kvety vpletené do vlasov. Vedela variť, pestovať zeleninu a vyšívať. Tá malá drobná Kris vyrástla v nádhernú, útlu, pracovitú a inteligentnú dievčinu, za ktorou by sa obzerali všetci chlapci, kedy na farmách blízko lesa nejakí boli. Ale domce s ešte slamenými strechami a šírymi oplotenými záhradami boli už pár rokov opustené, s výnimkou toho ich.
Teraz sa však nezvŕtala okolo sporáka, ani nepresádzala kvety v záhradke. Len tak uvoľnene ležala na hojdačke pod orechom vedľa ohniska a hľadela na svojho starého otca veľkými prosebnými hnedými očami.
„Už som toho natáral dosť,“ poťahal sa za bradu a vzdychol, „Veď sú to len bláboly, snáď im neveríš?“
„Verím, neverím,“ mykla Kris plecami, „Ale dobre vieš, že rozprávaš tak pútavo, že by som tie príbehy vydržala počúvať od rána do večera!“
„Tak ako starec som predsa len ešte na niečo dobrý,“ zasmial sa trochu ostrejšie, než chcel, „Telo už za veľa nestojí, ale ústa mám ešte v poriadku. Keby si mi za každú minútu dávala korunu, už som milionár.“
To sa už smiala aj Kris. Vlnité svetlé vlasy sa jej pri tom mihali z boka na bok v neviditeľnom vánku a šteklili ju na lícach. Oči jej žiarili mladosťou a v srdci jej bilo ešte neskazené srdce. Nepoznala zlobu, nepoznala bolesť ani pretvárku a žiarlivosť. Mala len svojho starého otca a desaťročného valacha menom Lecear. Volala ho Lec a väčšinu voľného času na ňom objavovala krásu lúk, polí a lesa. Vždy ju v poriadku dopravil domov a nikdy jej nedovolil zatúlať sa príliš ďaleko. Akoby cítil, aké nebezpečenstvo by na ňu v hĺbke lesa mohlo striehnuť.
Len ich dvoch milovala. Ľudia z mestečka jej pripadali ako cudzinci. Nepoznala ich, len pekárku a mäsiara po mene, a vôbec nevedela, ako žijú a o čom by sa s nimi mala rozprávať.
Ale v posledných dvoch rokoch začala pociťovať niečo naliehavé a nepríjemné. Už jej nestačili západy slnka a štebotanie drozdov. Chýbala jej spriaznená duša. So starým otcom nemohla behať po lesných cestách, nemohla loziť po stromoch, ani plávať v jazere blízko splavu. Ťahalo mu na sedemdesiat a telo už mu neslúžilo ako kedysi. Chýbala jej sestra, priateľka... Len vďaka starkého rozprávaniu mala pocit, že predsa nie je sama. Žila vo svete legiend, kde sa to hemžilo rôznymi postavami: Rytiermi, čarodejnicami, prostými sedliakmi, princeznami a vílami. To bol jej svet. Celý jej život.
„A ktorý príbeh by si ešte raz chcela počuť?“
„Veď ty vieš, ktorý mám najradšej.“
Pri jej slovách starým pánom mierne myklo, musel sa načiahnuť po pohár s vodou a upiť si poriadny dúšok. Dobre vedel, pri akom príbehu jeho vnučke najviac žiaria oči zvedavosťou a napätím, ktorú postavu z prastarých legiend má najradšej. Len jeho občas zamrazilo, na šiju mu naskákali zimomriavky. Bol to veľmi starý príbeh, naozaj veľmi, veľmi starý. Rozprával jej ho snáď už tisíckrát. A pomaly ho začínal desiť jej intenzívny záujem, jej dychtivosť a vytrvalosť, s akým ho vždy počúvala. Bál sa, že jej jedného dňa len príbeh prestane stačiť a potom...
Potom...
Pokrútil hlavou, aby sa zbavil tej predstavy, v ktorej horel celý les, zosušené čierne konáre padali čiernym jazdcom pod nohy a v splave sa namiesto vo vode v krvi topili pstruhy.
„Ale ak si unavený...“ začala Kris, keď zbadala dlhú ustaranú vrásku na starkého čele, no ten ju prerušil zdvihnutím ruky.
„Poviem ti o prekliatej dievčine, ale posledný raz. Naozaj posledný, Kristawen, dobre? A poviem ti aj o černokňažníkovej žene.“
/-Určite bola vysoká a rýchla. Možno sa vedela premeniť na orla, alebo obratného jeleňa. Preskakovala potoky, lietala nad vrcholkami dubov, poznala každý kút tohto kraja. Hrdinka. A možno jazdila na koni, tak ako ja. Určite vedela loviť ryby, možno holými rukami, a možno jej samé skákali k nohám, jedna predbiehajúc druhú, aby ju zasýtili. Museli ju mať predsa radi, všetci. Veď mala toľkú odvahu!-/

Kris ležala vo svojej izbe, v mäkkých perinách, hľadela von z pootvoreného okna a premýšľala o dievčine z legendy, ktorú jej pred dvoma hodinami dorozprával starký. Tak rada by o nej vedela viac, chcela by sa na ňu pozrieť aspoň na obrázku... No keď jej starký zaspal, prehľadala celú jeho knižnicu, ale nikde legendu o prekliatej dievčine nenašla. Keby aspoň vedela, ako sa volá, možno by o nej vedeli v mestečku. Pokiaľ vedela, miestnej škole patrila knižnica. Ona sama do školy nechodila, starký ju učil sám. Ako štvorročná vedela už aj čítať, aj písať, o dva roky neskôr ju naučil aj počítať. Potom ju zaúčal praktickým veciam, naučil ju starať sa o zvieratá a rastliny a presne ich rozoznávať. Neskôr jej ukázal aj základy lovu, ale tomu zatiaľ ešte neprišla na chuť. Pri pohľade na krv sa jej dvíhal žalúdok a pach smrti ju dusil. Nenávidela zbrane. A najradšej aj tak vyšívala.

/-Do tej knižnice by som mohla zájsť. Poviem starkému, že sa idem previezť na Lecovi a zájdem najskôr za tetou pekárkou. Spýtam sa, či ma pustia do knižnice, aj keď nechodím do školy a tiež sa priamo jej môžem spýtať, či o tej dievčine náhodou niečo nevie.-/

Ešte raz si v hlave premietla svoj jednoduchý plán, a potom sa spokojne prevrátila na bok. Z otvoreného okna ju príjemne chladil a uspával nočný vánok, kdesi pri splave žaby kŕkali tichú serenádu. Na jasnej oblohe jemne blikotali hviezdy, mesiac sa práve presúval ponad strechu ich skromného domca. Kris pomaly zatvárala oči a zoširoka sa pri tom usmievala.
„Dokým nezistím, kto si, alebo kým si bola, budem ťa volať Deanell. Bojovníčka,“ zašepkala Kris do šera svojej izby, a potom pokojne zaspala.

*